3 Cdo 138/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. M. M., bývajúceho v Ž., zastúpeného JUDr. J. Š., advokátkou so sídlom v Ž., proti žalovanej JUDr. Z. M.,

bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. F. P., advokátom so sídlom v B., o zaplatenie 1 029,01 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 13 C 82/2009,

o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. februára 2010

sp. zn. 14 Co 14/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

68,62 € do rúk JUDr. J. Š., advokátky so sídlom v Ž..  

O d ô v o d n e n i e  

Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu do 15

dní 31 000 Sk s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Opodstatnenosť žaloby

vyvodzoval z toho, že uvedenú sumu na základe výzvy otca žalovanej, o ktorom sa

domnieval, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn.  

Er 1311/1999 má procesné postavenie oprávneného, previedol 7. decembra 2006 zo svojho

bankového účtu na bankový účet žalovanej. Neskôr však zistil, že otec žalovanej v predmetnej

exekučnej veci nie je oprávneným. Uvedená suma bola preto poskytnutá bez právneho

dôvodu a predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia žalovanej, ktoré je mu povinná vydať

(§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka).  

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 19. októbra 2009 č.k. 13 C 82/2009-62

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do 15 dní sumu 1 029,01 € spolu s 8,5 %

ročným úrokom z omeškania od 1. júna 2008 až do zaplatenia a v rovnakej lehote mu

nahradiť trovy konania 567,77 €. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané

skutkové tvrdenia žalobcu a dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovanou nie je ani nebol

žiadny právny vzťah, v rámci ktorého by žalobca bol povinný zaplatiť žalovanej sumu

uvedenú v žalobe. Pokiaľ preto ním poskytnuté peňažné plnenie prijala a dosiaľ nevrátila,

došlo u nej k bezdôvodnému obohateniu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 16. februára

2010 sp. zn. 14 Co 14/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne

správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V odôvodnení konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožnil

a na ktoré poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd považoval skutkový stav zistený

súdom prvého stupňa za postačujúci pre rozhodnutie; vysvetlil, že týmto skutkovým stavom je v zmysle § 213 ods. l O.s.p. viazaný, lebo nezistil dôvod na použitie výnimiek ustanovených

v § 213 ods. 2 až 7 O.s.p. Osobitne uviedol, že vo vyššie označenom exekučnom konaní

nebolo preukázané, že by právo z exekučného titulu prešlo na niekoho iného (otca žalovanej); napriek opakovaným výzvam exekútora a exekučného súdu nebol preukázaný relevantný

úkon o postúpení pohľadávky. Písomné oznámenie pôvodného oprávneného o postúpení

pohľadávky, ktoré bolo adresované súdnemu exekútorovi, nepreukazuje, že na otca žalovanej

prešlo právo z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. V danom

prípade nebolo preukázané ani to, či postupca oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky. Za

takejto právnej situácie nebol dôvod vykonávať exekúciu v prospech iného subjektu, ako je

označený v exekučnom titule. Zo strany žalobcu išlo vo vzťahu k žalovanej o plnenie bez

právneho dôvodu. Tým, že žalovaná ním poskytnutú sumu prijala pripísaním na jej účet,

bezpochyby sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Jej obrana, že s týmto účtom mohol

disponovať aj jej otec, ktorý túto sumu použil na vlastné potreby, je v tomto prípade právne

bezvýznamná. Žalovanou vznesenú námietku premlčania nepovažoval odvolací súd za

dôvodnú; stotožnil sa pritom s dôvodmi súdu prvého stupňa, na ktoré v súvislosti s tým

poukázal. So zreteľom na uvedené napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tým, že v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nedošlo k vyčísleniu požadovanej náhrady trov konania a z obsahu spisu súd žiadne trovy účastníka

nezistil (§ 151 ods. 2 O.s.p.).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom uviedol,

že rozhodnutie odvolacieho súdu „trpí vadami, ktoré zákon predpokladá v § 241 ods. 2  

písm. b/ a c/ O.s.p.“. Podľa názoru dovolateľa je rozsudok odvolacieho súdu „zmätočný,

nepresný, neurčitý, tzn. nepreskúmateľný“. Tieto nedostatky vyplývajú z toho, že súdy oboch

nižších stupňov v konaní prehliadli „konkrétne fakty a skutočnosti, ktoré im vyplývajú priamo

z hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení“. Opomenuli tiež „ústavné limity, ktoré

musí každý súd dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí“. Súdy takto nezohľadnili

celý rad skutočností (najmä to, že pôvodný veriteľ oznámil konajúcemu súdnemu exekútorovi

postúpenie pohľadávky, ďalej že pôvodný veriteľ je v konkurze a že v exekučnom konaní

vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. Er 477/1999 bol žalobcovi –

povinnému zamietnutý návrh na zastavenie exekučného konania). Nesprávny je tiež názor

súdov, že peňažné plnenie poskytnuté žalobcom prijali tak žalovaná, ako aj jej otec.

Z dovolania vyplýva názor žalovanej, že rozhodnutia súdov nie sú podložené úplnými

a správnymi skutkovými zisteniami a že nesprávne je aj právne posúdenie, ku ktorému

dospeli súdy na základe týchto skutkových zistení. Vzhľadom na uvedené žalovaná žiadala,

aby dovolací súd ich rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu poprel dôvodnosť tohto opravného prostriedku.

Žiadal dovolanie odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania, ktoré vyčíslil

sumou 137,24 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom  

(§ 241ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je

dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie tiež prípustné proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Žalovanou

napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ani z týchto rozsudkov. Prípustnosť podaného

dovolania preto z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva.

Dovolací súd vzhľadom na povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O.s.p. ďalej skúmal,

či procesná prípustnosť dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Žalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietala a existencia vád

tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť jej dovolania preto nevyplýva

ani z tohto ustanovenia.

V podanom dovolaní, prípustnosť ktorého nevyplýva z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.,

žalovaná uplatnila dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľka

ale prehliada, že oba tieto dovolacie dôvody je možné úspešne uplatniť iba v procesne

prípustnom dovolaní, lebo ani tzv. iná procesná vada konania majúca za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (prvý z ňou uplatnených dovolacích dôvodov), ani nesprávne právne

posúdenie veci (druhý uplatnený dôvod dovolania) prípustnosť dovolania nezakladajú – viď

§ 238 O.s.p. a § 237 O.s.p.

Žalovaná v dovolaní namietala, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a že

postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý súdny proces. Sama túto vadu

právne kvalifikovala ako tzv. inú vadu konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na

spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak

správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou

smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Na

základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát  

R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru.

Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že dovolateľkou vytýkaná

nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu vykazuje znaky procesnej vady konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá, ako už bolo uvedené, sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania. Navyše (dovolací súd to uvádza len ako poznámku), zo spisu vyplýva,

že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že dovolateľka

bez toho, aby jej argumentácia mala podklad v spise, odvolaciemu súdu vytýka, že nezaujal

právny záver k otázke, či doručenie písomného oznámenia pôvodného veriteľa adresovaného súdnemu exekútorovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky, možno považovať za prechod práva

z exekučného titulu. Neopodstatnenosť tohto tvrdenia dovolateľky je zrejmá zo 4. strany

posledného odseku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sú vysvetlené právne

závery odvolacieho súdu v tejto otázke. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší

súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie

sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej.

Obsah dovolania a v ňom zvolené formulácie nevylučujú, že žalovaná namieta aj

nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi nižších stupňov (napríklad pokiaľ ide priebeh

a výsledku osobnej návštevy povinného u otca žalovanej). Pre tento prípad dovolací súd

uvádza, že ani nesprávnosť hodnotenia dôkazov nie je dôvodom, ktorý by zakladal

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).

Dovolateľka tiež tvrdí, že súdy rozhodovali na základe neúplných skutkových zistení

(„opomenuli fakty a skutočnosti“). K tomu treba uviesť, že neúplnosť (alebo nesprávnosť)

skutkových zistení súdu, na ktorých založil rozhodnutie, môže mať za následok nesprávnosť

tohto rozhodnutia, nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.  

Žalovaná v dovolaní napokon namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za relevantný

dovolací dôvod, ktorý ale prípustnosť dovolania nezakladá (nie je uvedený v § 238 ani   v § 237 O.s.p. ako dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania). Keďže dovolanie žalovanej nie

je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho

posúdenia veci odvolacím súdom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovanej podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. Dovolací súd preto jej dovolanie odmietol podľa § 243b  

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je dovolanie neprípustné.

V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu požiadal o priznanie  

náhrady trov dovolacieho konania a požadovanú náhradu vyčíslil. Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu v súlade so zaužívanou praxou dovolacieho súdu priznal náhradu trov

dovolacieho konania vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej

služby (vyjadrenie k dovolaniu vypracované advokátkou, ktorá ho zastupovala už na súdoch

nižších stupňov). Vychádzal z § 10 ods. 1 a 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky  

č. 577/2008 Z.z. Žalovanej priznal náhradu trov dovolacieho konania v celkovej výške  

68,62 € [61,41 € + 7,21 € (režijný paušál)].

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8. júla 2010

  JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková