3Cdo/1379/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. Z., so sídlom v B., proti žalovaným 1/ G. S., bývajúcej v B., 2/ F. R., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. Igorom Ribárom, advokátom so sídlom v Hlohovci, Nám. sv. Michala č. 11, o zaplatenie 4 951,66 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 14 C 282/2013, o dovolaní žalovaného 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2015 sp. zn. 10 Co 461/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a. Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Trnava uznesením zo 14. júla 2014 č.k. 14 C 282/2013-46: I. zastavil konanie, II. rozhodol o vrátení súdneho poplatku, III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov, IV. žalovanej 1/ náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 146 ods. 2 O.s.p. 2. Na odvolanie žalobcu proti výroku I I I. uznesenia súdu prvej inštancie Krajský súd v Trnave uznesením z 30. júna 2015 sp. zn. 10 Co 461/2014 zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalovanému 2/ náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti (§ 220 O.s.p.) odôvodnil vecnou nesprávnosťou prvoinštančného rozhodnutia. 3. Uznesenie odvolacieho súdu napadol žalovaný 2/ dovolaním s odôvodnením, že konanie je postihnuté vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vec spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že súd prvej inštancie mu priznal náhradu trov konania z dôvodu, že žalobca podal 17. januára 2014 osobne na súde späťvzatie žaloby bez bližšieho zdôvodnenia, žiadal konanie zastaviť a vrátiť súdny poplatok. Namietal, že odvolací súd sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu po vydaní uznesenia o zastavení konania, bez ich verifikácie v rámci dokazovania a bez vytvorenia možnosti žalovanému 2/ brániť sa účelne voči takýmto tvrdeniam. To sa prejavilo aj v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý žiadnym spôsobom nereagoval na argumentáciu žalovaného 2/ obsiahnutú v jeho vyjadrení k žalobe, v ktorom podrobne označil skutočnosti odôvodňujúce neopodstatnenosť žaloby.Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o neúčelnosti trov jeho právneho zastúpenia z dôvodu, že k úkonom právnej služby advokáta došlo až po späťvzatí žaloby. V ďalšej časti dovolania žalovaný 2/ podrobne rozviedol dôvody ustanovenia si právneho zástupcu dňa 21. januára 2014. 4. Žalobca a žalovaná 1/ sa k dovolaniu žalovaného 2/ nevyjadrili. 5. Dovolanie bolo podané 7. septembra 2015. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné: 7. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, uskutočnení meritórneho dovolacieho prieskumu a vydaní (pre dovolateľa) priaznivého rozhodnutia. 7.1. Dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.)] ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)] vyvolali procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 7.2. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03). 8. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 7.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995]. 9. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. 10. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania. Žalovaným 2/ podané dovolanie nesmeruje proti uzneseniu, ktoré by malo znaky tých uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým bolo dovolanie prípustné; navyše, dovolanie proti uzneseniu o trovách bolo v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. neprípustné. 11. Dovolanie žalovaného 2/ by vzhľadom na vyššie uvedené bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. 11.1 Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 11.2. Žalovaný 2/ tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa do 30. júna 2016 rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožnila realizácia jeho procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právomchránených záujmov. 12. Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania zaujal nesprávny záver o neúčelnosti trov konania žalovaného 2/ (predstavujúcich trovy právneho zastúpenia) bez toho, aby zohľadnil skutočnosť, že žalobca zobral žalobu späť dva dni pre pojednávaním určeným na 22. januára 2015, o čom žalovaný 2/ nemal vedomosť, jeho námietka sa - po obsahovej stránke - netýka postupu súdov (v zmysle súladu jednotlivých procesných úkonov súdu so zákonom, resp. v zmysle procedúry prejednania), ale právneho posúdenia, na ktorom súdy založili svoje rozhodnutia. 13. Do 30. júna 2016 ale prípustnosť dovolania nezakladalo to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). 14. Z dovolania vyplýva tiež názor žalovaného 2/, že napadnuté uznesenie nie je dostatočne odôvodnené. Za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nepovažovala rozhodovacia prax dovolacieho súdu do 30. júna 2016 ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012. 15. K vyššie uvedenému treba pripomenúť konštatovanie ústavného súdu, že „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“ (viď IV. ÚS 196/2014). 16. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaného 2/, ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním (uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP. 17. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.