UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v sporovej veci žalobcu N. Z., bývajúceho v R., zastúpeného advokátskou kanceláriou STEHURA & partners v. o. s. so sídlom v Čadci, F. Kráľa č. 2080, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Čadca, pod sp. zn. 5 C 147/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. februára 2017 sp. zn. 6 Co 245/2016, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Žalobca žalobou z 11. júla 2014 žiadal zaviazať žalovanú na zaplatenie náhrady škody vo výške 1 374,08 € spolu s 5,5 % úrokom z omeškania od 3. októbra 2013 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), keďže nesprávnym úradným postupom žalovanej mu bola spôsobená škoda spočívajúca v úbytku jeho majetku. Nesprávny úradný postup videl v postupe príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru Stará Bystrica (ďalej len „OO PZ Stará Bystrica“), kedy mu 25. apríla 2012 zaistili drevnú hmotu o objeme 29,08 m3 (ďalej len „zaistená vec“), pričom o zaistení veci nedostal od nikoho žiadne potvrdenie, hoci táto povinnosť im vyplývala z § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon o PZ“). Po tomto zaistení bola drevná hmota následne nesprávne skladovaná na skládke, v priestoroch spoločnosti Riava s. r. o. v Krásne nad Kysucou, kde nebola zabezpečená proti krádeži. Podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, na čo poverený príslušník OO PZ Stará Bystrica uznesením z 28. mája 2012, ČVS:ORP-709/SB-CA- 2012 podľa § 197 ods. 1 písm. a/ zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len „TP) odovzdal vec Obvodnému lesnému úradu v Čadci (ďalej len „Obvodný lesný úrad“) na prejednanie priestupku na úseku lesného hospodárstva. Ten rozhodnutím z 10. júla 2013, č. 2013/00004-9 Re rozhodol podľa § 30 písm. h/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) o zastavení konania začatého proti žalobcovi z dôvodu, že odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu.Žalobca výzvou z 5. septembra 2013 požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Čadca (ďalej len „ OR PZ Čadca“) o vrátenie zaistenej veci, prípadne uhradenie jej hodnoty, ktorá predstavovala celkovú výšku 1 374,08 €; k tomuto však nedošlo. Z uvedeného dôvodu žalobca 2. októbra 2013 zaslal žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, na čo mu žalovaná listom z 10. apríla 2014 túto žiadosť zamietla s tým, že neboli splnené podmienky nároku na náhradu škody. Nesprávny úradný postup žalovanej videl žalobca najmä v tom, že a/ nevydala potvrdenie o zaistení veci, b/ nevydala rozhodnutie o odňatí veci, c/ nevydala rozhodnutie o vrátení veci a nevrátila túto zaistenú vec.
2. Okresný súd Čadca (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 18. februára 2016, č. k. 5 C 147/2014-98 žalobu ako nedôvodnú zamietol s tým, že rozhodnutie o trovách konania si ponechal na rozhodnutie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak po zistení, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že tvrdenia žalobcu o tom, že príslušníci OO PZ Stará Bystrica nevydali potvrdenie o zaistení veci sú nepravdivé, keďže zaistená vec bola zaistená u inej osoby a nie u žalobcu. Tejto osobe bolo zároveň vydané potvrdenie o zaistení veci podľa § 21 ods. 1 zákona o PZ s jej presným opisom. Z dôvodu uplatnenia práva žalobcu na zaistenú vec, teda osoby, u ktorej zaistená vec zaistená nebola, vznikli na strane povereného príslušníka OO PZ Stará Bystrica dôvodné pochybnosti o vlastníkovi zaistenej veci. Z uvedeného dôvodu bola zaistená vec uložená do úschovy, o čom bol žalobca upovedomený a zároveň aj poučený, aby si v lehote 60 dní od doručenia tohto oznámenia uplatnil vlastnícke právo, alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Ak si svoj nárok v tejto lehote neuplatní, zaistená vec sa stane majetkom štátu a príslušný útvar ju neodkladne odovzdá Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky do správy. Ďalej súd prvej inštancie s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 60/03 a 4 Cdo 87/11 konštatoval, že policajný orgán nemá právo pri vyšetrovaní skúmať pochybnosti o vlastníctve veci samostatným dokazovaním zameraným len na túto otázku, táto právomoc mu nepatrí. V prípade pochybností o práve k veci, je treba vec uložiť do úschovy a tým zabrániť, aby sa s vecou až do objasnenia práva k nej disponovalo. Skúmanie týchto pochybností patrí do právomoci civilného súdu. Vzhľadom na vykonané dokazovanie nebolo preukázané, že by si žalobca podľa § 21 ods. 9 zákona o PZ v lehote 60 dní od doručenia písomného oznámenia uplatnil vlastnícke právo na príslušnom civilnom súde. Z dôvodu, že v súdnom konaní nebola preukázaná jedna zo základných podmienok zodpovednosti žalovanej za škodu, a to konkrétne nesprávny úradný postup a vzhľadom k tomu, že jednotlivé podmienky zodpovednosti za škodu musia byť splnené kumulatívne, súd prvej inštancie ďalšie podmienky ani neskúmal a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 22. februára 2017 sp. zn. 6 Co 245/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, rozhodol vecne správne a náležite rozhodnutie aj odôvodnil. K námietke žalobcu v súvislosti s tvrdením súdu prvej inštancie, že žalobca po poučení zo strany policajného orgánu nevyužil možnosť podať žalobu v zákonom stanovenej lehote o určenie vlastníckeho práva k veci, ktorá mu bola odňatá, odvolací súd uviedol, že úvahy žalobcu o absencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení sú právne irelevantné. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 7 Cdo 87/2012, 3 Cdo 194/2010, 4 MCdo 15/2009). Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ u žalobcu nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody, a to nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., je nadbytočné zaoberať sa ďalšími dôvodmi uvedenými v žalobe. Z rovnakých dôvodov sa ani odvolací súd odvolacími námietkami žalobcu ďalej nezaoberal.
4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodil z § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), lebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol, že za nesprávny považuje rozsudok súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, nakoľko nimi bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a bola poskytnutá ochrana svojvôli štátnemu orgánu. Podľa názoru žalobcu v prípade pochybností štátneho orgánu ovlastníctve zaistenej veci, mal tento orgán vydať rozhodnutie o zaistení veci, respektíve rozhodnutie o prepadnutí veci v prospech štátu, čo však neurobil. Proti takto vydaným rozhodnutiam mohol žalobca podať odvolanie, prípadne žalobu o preskúmanie rozhodnutia na príslušný súd, toto právo mu však bolo odopreté. V rámci konania nebolo preukázané, ktorý pracovník Obvodného lesného úradu zaistenú vec prevzal, z výsluchov pracovníkov tohto úradu bolo na druhej strane preukázané, že zaistená vec Obvodným lesným úradom prevzatá nebola. Zaistená vec mala byť zabezpečená prevzatím do úschovy spôsobom, aby sa predišlo jej odcudzeniu a znehodnoteniu, k čomu tiež podľa jeho názoru nedošlo. Celé súdne konanie nevykazuje znaky spravodlivosti, rozsudok odvolacieho súdu je nepresvedčivý a neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Žalobca zároveň spochybňuje názor súdov, keď vo svojich rozhodnutiach uviedli, že žalobca mal podať žalobu o (určenie) vlastníckeho práva. V tom čase však nebolo zrejmé a ani súdy neuviedli, proti komu má túto žalobu smerovať a z akého dôvodu; takáto žaloba by nemala žiadny zmysel, keďže zaistená vec už bola odpredaná a neexistovala. V napadnutom rozsudku absentujú dôvody odôvodňujúce právny záver odvolacieho súdu v otázke, od ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku. Rozsudkom odvolacieho súdu bola naopak poskytnutá ochrana svojvôli príslušníkom OO PZ Stará Bystrica, ktorí mu bezdôvodne odňali zaistenú vec, túto odovzdali súkromnej spoločnosti a umožnili, aby takto zaistená vec bola bez súhlasu žalobcu odpredaná neznámemu subjektu. Zaistená vec nebola žalobcovi vrátená i napriek tomu, že predložil všetky doklady preukazujúce jej vlastníctvo. Týmto nesprávnym postupom bola žalobcovi odňatá možnosť brániť sa zákonnými prostriedkami a odvolací súd tým, že nezrušil rozsudok súdu prvej inštancie a neprikázal mu vo veci riadne zistiť skutkový stav, mu znemožnil, aby uskutočnil svoje procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. S poukazom na tieto skutočnosti žiadal zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnila s rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý považuje za vecne správny. Za vecne správne a dostatočne vyčerpávajúce považuje aj jeho odôvodnenie. Podľa jej názoru dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, preto navrhla dovolanie podľa § 447 CSP odmietnuť, prípadne zamietnuť podľa § 448 CSP.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.
7. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].
8. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môžeuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
9. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.
10. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
11. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
12. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
13. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).
14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
15. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP.
16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 16.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnejstrany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 16.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
17. Z hľadiska obsahového (viď § 124 ods. 1 CSP) žalobca v dovolaní nenamieta chyby a nesprávnosti v procese prejednania sporu (v procedúre jeho vedenia) zo strany odvolacieho súdu, ale naopak zreteľne namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci.
18. Pokiaľ žalobca v dovolaní namieta, že súdy nevysvetlili dôsledky, prípadne účinky alebo vecné súvislosti niektorých skutočností, z hľadiska obsahového ide o námietku, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, prípadne nepreskúmateľné. 18.1. Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania zakladajúcu prípustnosť dovolania (v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/216; obsah spisu nedáva v danom prípade žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska - v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody. 18.2. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je dostatočne zrejmé, z akých skutkových zistení vychádzal, k akým skutkovým záverom dospel a na základe čoho a z akých dôvodov na zistenom skutkovom podklade zaujal svoje právne závery (poznámka: najvyšší súd, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, neposudzoval správnosť týchto právnych záverov).
19. Pokiaľ žalobca namieta, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav, „nezohľadnili dôkazy“, prípadne nevykonali dokazovanie zamerané na odstránenie rozporov vo vyjadreniach žalovanej, svedkov (pracovníkov Obvodného lesného úradu, spoločnosti Riava s. r. o.) alebo v údajoch obsiahnutých v spisovom materiáli, ide o námietku, že súdy rozhodli bez dostatočného obstarania relevantných skutkových podkladov. Do 30. júna 2016 ale prípustnosť dovolania nezakladalo ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
20. Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu, podľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci (viď m. m. IV. ÚS 196/2014).
21. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, preto odmietol dovolanie žalobcu podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.
22. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3veta druhá CSP).
23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.