Najvyšší súd Slovenskej republiky
3 Cdo 132/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A. B., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. P. H., advokátom so sídlom v N., proti žalovanému Obvodnému úradu Nové Zámky, so sídlom v Nových Zámkoch, Podzámska 25, o určenie neplatnosti
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod
sp. zn. 13 C 205/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo 6. októbra 2011 sp. zn. 8 Co 130/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom zo 16. februára 2011 č.k. 13 C 205/2010-85
zamietol žalobu o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu,
založeného služobnou zmluvou zo 14. apríla 2010, ktoré dal žalovaný žalobcovi oznámením
z 12. júla 2010. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak po zistení, že
zo strany žalovaného boli dodržané všetky na vec sa vzťahujúce právne predpisy, a nebola
zistená žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala neplatnosť či už služobnej zmluvy alebo
samotného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Aj keď sa služobná zmluva v časti
o dojednaní skúšobnej doby odvoláva na nesprávne ustanovenie zákona č. 400/2009 Z.z.
o štátnej službe, treba ju posudzovať podľa obsahu a s ohľadom na skutočný zámer
zmluvných strán (§ 28 cit. zákona), ktorým bolo dohodnutie skúšobnej doby. Neobstojí ani
námietka nezrozumiteľnosti a neurčitosti tejto časti zmluvy, nakoľko jej obsah a účel bol
zmluvným stranám pri uzavretí zmluvy zrejmý. Nátlak zo strany žalovaného pri podpise zmluvy žalobca nepreukázal, a pokiaľ mu žalovaný aj oznámil svoj úmysel uzavrieť zmluvu
výhradne v predloženom znení, bolo na žalobcovi, či s touto podmienkou bude súhlasiť, alebo
zmluvu neuzavrie. Vzhľadom na to, že išlo o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
v skúšobnej dobe, nebolo ho potrebné ani prerokovať s odborovým orgánom; pokiaľ tak
žalobca urobil, bolo to nad rámec zákona. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil zásadou
úspechu v konaní s prihliadnutím na to, že žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.
Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 6. októbra 2011 sp. zn.
8 Co 130/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.
Stotožnil sa so skutkovými zisteniami i právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako
aj s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia, ktoré si osvojil. Osobitne poukázal
na skutočnosť, že zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, účinný od 1. novembra 2009,
neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia upravujúce problematiku skúšobnej doby pre
prípady, keď štátnozamestnanecký pomer na neurčitý čas, založený podľa tohto zákona,
bezprostredne nadväzuje na štátnozamestnanecký pomer dočasný, založený podľa zákona
č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, účinného do 31. októbra 2009. Dohodnutie skúšobnej doby
pritom umožňujú oba predpisy. Ak teda bola skúšobná doba dohodnutá aj pre neskorší
štátnozamestnanecký pomer, nemožno také dohodnutie považovať za neplatné. Žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli (§ 224 ods. 1 Os.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.).
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil
ustanoveniami § 241 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Namietal právne závery súdov o platnosti
opätovne dohodnutej skúšobnej doby, nakoľko sú dôsledkom nesprávnej aplikácie § 28 ods. 2
a § 17 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Okolnosti uzavretia služobnej zmluvy,
ktoré mali za následok neplatnosť jej ustanovení o skúšobnej dobe, chcel žalobca preukázať
výpoveďami svedkov, čo mu však súd prvého stupňa neumožnil. Tým porušil ustanovenie
§ 123 O.s.p., čo viedlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
a zároveň k neúplnému zisteniu skutkového stavu veci. Odvolací súd uvedené pochybenie
nenapravil, a nezaoberal sa ani námietkou neurčitosti ustanovení zmluvy o skúšobnej dobe,
hoci žalobca oboje namietal v odvolaní. Konanie zaťažuje i vada spočívajúca v tom, že
o návrhu, ktorý je žalobou v zmysle § 249 a nasl. O.s.p., nekonal krajský súd príslušný podľa
§ 246 ods. 1 O.s.p., ale vecne nepríslušný okresný súd. Súdy navyše konali s nesprávne
označeným žalovaným. Žalobca na základe výzvy súdu prvého stupňa pod hrozbou odmietnutia podania opravil pôvodné označenie žalovaného „Obvodný úrad Nové Zámky,
so sídlom v Nových Zámkoch, Podzámska ulica č. 25, IČO: 42114934“ na „Slovenská
republika, Obvodný úrad Nové Zámky, Podzámska 25, 940 01 Nové Zámky,
IČO: 42114934.“ Nové označenie žalovaného však nebolo správne, nakoľko Obvodný úrad
Nové Zámky vo veci nekonal za štát, ale sám za seba. Napriek tomu súdy vo veci konali
a rozhodli bez odstránenia tejto prekážky. Z uvedených dôvodov navrhol dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec „vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, resp. napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť.“
Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu zdôraznil, že postup vedúceho služobného
úradu žalovaného bol v súlade so zákonom č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe tak pri uzavretí
služobnej zmluvy so žalobcom vrátane dohodnutia skúšobnej doby, ako aj pri skončení
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. Rozhodnutie odvolacieho súdu navrhol „ponechať
v platnosti.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu
procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd
prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým nie je dovolanie v zmysle § 238 O.s.p. prípustné. Právne relevantné nie je však
samo tvrdenie dovolateľa o takejto vade, ale iba zistenie, že v konaní k tejto vade skutočne
došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. netvrdil
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
spočívajúcou v nevykonaní navrhnutých dôkazov, v porušení § 123 O.s.p., a vo vecnej
nepríslušnosti súdu, ktorý vec prejednal v prvom stupni.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať
sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod). Z obsahu spisu nevyplýva, že by dovolateľovi bolo niektoré
z týchto práv odňaté.
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu
sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonaním žalobcom
navrhnutých dôkazov (výsluchom svedkov) nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv žalobcu
podľa § 123 O.s.p.; citované ustanovenie totiž zaručuje právo účastníka konania vyjadriť
sa k návrhom iného účastníka konania (nie vlastným) na dôkazy, ako aj k dôkazom, ktoré
už boli vykonané.
K námietke dovolateľa o vecnej nepríslušnosti súdu prvého stupňa dovolací súd
odkazuje na právny záver, formulovaný v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. mája 2011 sp. zn. 4 Nds 3/2011, podľa ktorého nadobudnutím účinnosti zákona
č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe (t.j. 1. novembrom 2009) skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru výpoveďou zo strany služobného úradu stratilo charakter individuálneho správneho
aktu a pretransformovalo sa na jednostranný právny úkon obdobný výpovedi zamestnávateľa
z pracovnoprávneho vzťahu. Z tohto dôvodu žaloba na určenie neplatnosti takéhoto právneho
úkonu a na uplatnenie nárokov z neho nepodlieha súdnemu prieskumu zákonnosti rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy podľa piatej časti O.s.p. v rámci správneho súdnictva
(§ 244 a nasl. O.s.p.). Prostriedkom obrany je určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O.s.p.
a žaloba na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p. Určenie vecnej a miestnej príslušnosti súdu
sa vo veci takýchto žalôb spravuje ustanoveniami § 9 až § 11 O.s.p. a § 84 a nasl. O.s.p., nie
ustanoveniami upravujúcimi vecnú a miestnu príslušnosť súdov podľa piatej časti O.s.p.
(§ 246 a § 246a O.s.p.) pre účely preskúmavania zákonnosti a postupov orgánov verejnej
správy.
Prípustnosť dovolania teda z § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno vyvodiť.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namieta i nedostatočnosť
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Uvedená skutočnosť by v prípade
opodstatnenosti zakladala tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie
je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale
prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde
o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
Obdobne tieto závery platia pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne
právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa o nesprávnom označení žalovaného dovolací súd uvádza, že
podľa § 2 ods. 1 zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2012 boli
obvodné úrady právnickými osobami, ktoré majú spôsobilosť byť účastníkmi konania a konať samé za seba. Pôvodné označenie žalovaného bolo teda správne. K uvedenému
záveru zjavne dospel aj súd prvého stupňa, avšak až potom, ako žalobcu (nesprávne) vyzval
na opravu označenia žalovaného. Súd prvého stupňa toto svoje pochybenie napravil tým, že
ďalej v konaní žalovaného označoval správne, t.j. tak, ako ho pôvodne označil žalobca.
Uvedený postup však nezaložil žiadnu procesnú vadu konania, ani nemal vplyv
na rozhodnutie o veci samej.
Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania,
lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. apríla 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková