Najvyšší súd  

3 Cdo 128/2011

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E  

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. N., bývajúceho K., proti žalovanému A. N., bývajúcemu v Č.K., zastúpenému JUDr. I. V., advokátom so sídlom v K., o zrušenie práva spoločného nájmu bytu a o určenie, že žalovaný je výlučným nájomcom bytu, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 14 C 41/2003, o dovolaní žalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 15. decembra 2010 sp. zn. 11 Co 257/2009,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 31. mája 1999 č.k. 14 C 657/1997-28 zrušil právo

spoločného nájmu žalobcu a žalovaného bytu č. 2, nachádzajúceho sa na 1. poschodí domu

v Košiciach na Č. ulici č. X. (ďalej len „sporný byt“) s tým, že za výlučného nájomcu

sporného bytu určil žalobcu a žalovanému uložil povinnosť vypratať ho do 15 dní  

po zabezpečení náhradného bytu. Rozhodol aj o trovách konania. Právo spoločného nájmu

sporného bytu účastníkov konania (bratov) zrušil podľa § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

V odôvodnení uviedol, že im vzniklo toto právo, obaja ale uzavreli manželstvá a tým bol

nastolený stav brániaci spoločnému užívaniu sporného bytu. Po zohľadnení rodinných,

sociálnych, ekonomických a zdravotných pomerov účastníkov konania a ich záujmu

o riešenie bytovej otázky určil za výlučného nájomcu sporného bytu žalobcu.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 6. apríla 2000 sp. zn.

16 Co 267/1999 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny a žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Reagujúc na odvolacie námietky žalovaného uviedol, že trvalým opustením bytu jedným zo spoločných nájomcov

dochádza k zániku práva spoločného nájmu bytu iba vtedy, ak spoločnými nájomcami sú

manželia. V danej veci ale o tento prípad nejde. Navyše, v konaní ani nebolo preukázané

trvalé opustenie sporného bytu žalobcom.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Na jeho základe Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudkom z 26. marca 2002 sp. zn. MCdo 32/2001 napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil odvolaciemu súdu ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom názore, že trvalé opustenie spoločnej

domácnosti má za následok zánik práva spoločného nájmu len v prípade manželov.

Konštatoval tiež, že ak žalobca opustil spoločnú domácnosť (čo zatiaľ nebolo náležite

zistené), právo spoločného nájmu sporného bytu zaniklo.

Krajský súd v Košiciach, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, uznesením  

z 23. septembra 2003 sp. zn. 13 Co 200/2002 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že v danom prípade nie sú

splnené podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozsudku, lebo na zistenie skutkového stavu

ohľadom otázky, či žalobca trvale opustil alebo neopustil spoločnú domácnosť, je potrebné

ďalšie dokazovanie, ktoré nemožno vykonať v odvolacom konaní.

V priebehu nasledujúceho konania na súde prvého stupňa (9. novembra 2008) podal

žalovaný vzájomný návrh (§ 97 ods. 1 O.s.p.), ktorým sa domáhal určenia, že je výlučným

nájomcom sporného bytu. Argumentoval aj tým, že požadovaným určením sa zároveň vyrieši

otázka významná z hľadiska posúdenia platnosti zmluvy z 2. apríla 2001 o prevode

vlastníctva sporného bytu z Mesta Košice do vlastníctva žalobcu a jeho manželky v zmysle

zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.  

Okresný súd Košice I rozsudkom z 18. júna 2009 č.k. 14 C 41/2003-121 zamietol tak

žalobu žalobcu (o zrušenie práva spoločného nájmu sporného bytu, určenie žalobcu za jeho

ďalšieho nájomcu a uloženie povinnosti žalovanému vypratať ho), ako aj vzájomný návrh

žalovaného (o určenie, že je výlučným nájomcom sporného bytu). Rozhodol tiež o náhrade

trov konania. Dôvod pre ich zamietnutie vyvodil zo zistenia, že Mesto Košice previedlo

vlastníctvo sporného bytu podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky. S prihliadnutím na to

dospel k názoru, že daným prevodom zo zákona zanikol spoločný nájomný vzťah žalobcu

a žalovaného k spornému bytu a už k nemu neexistuje žiadny nájomný vzťah. Poznamenal, že

po vyslovení záväzných právnych názorov súdov vyšších stupňov v ich zrušujúcich

rozhodnutiach bola v uvedenom zmysle zistená nová a dovtedy neznáma skutková okolnosť,

so zreteľom na ktorú už nebol týmito právnymi názormi viazaný. O trovách konania rozhodol

podľa § 142 ods.1 O.s.p.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 15. decembra 2010

sp. zn. 11 Co 257/2009 potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí vzájomného

návrhu a vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalovanému

nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku poukázal  

na vecne správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Stotožnil sa tiež s jeho

názorom, že vzhľadom na (nové) zistenie, že sporný byt bol prevedený do bezpodielového

spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky, nebol už súd prvého stupňa viazaný právnymi

závermi zaujatými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach z 23. septembra 2003 sp. zn. 13 Co 200/2002 a v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. marca 2002 sp. zn. MCdo 32/2001.  

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 15. decembra 2010 sp. zn. 11 Co 257/2009

napadol žalovaný dovolaním. Jeho prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 238 ods. 2 O.s.p.

a § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru vysloveného

v tejto veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tým mu zároveň odňal možnosť konať

pred súdom konať. Dovolateľ tvrdil, že zmluva o prevode vlastníctva sporného bytu  

do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky je absolútne neplatná a nemohla

mať za následok prevod vlastníctva ani zánik nájomných vzťahov k spornému bytu. Táto

zmluva bola uzavretá na podklade rozsudku (Krajského súdu v Košiciach zo 6. apríla 2000

sp. zn. 16 Co 267/1999) určujúceho žalobcu za výlučného nájomcu sporného bytu, ktorý bol

ale neskôr zrušený (rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2002  

sp. zn. MCdo 32/2001). Z týchto dôvodov dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zmenil

rozsudok odvolacieho súdu a určil, že žalovaný je výlučným nájomcom sporného bytu;

alternatívne žiadal, aby rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený a vec vrátená odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie.

Žalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

O.s.p.). Opravným prostriedkom žalovaného je napadnutý potvrdzujúci rozsudok, ktorý ale

nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

1. Dovolací súd skúmal, či prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 238 ods. 2

O.s.p. Dovolanie žalovaného by bolo prípustné podľa tohto ustanovenia vtedy, ak by sa

odvolací súd vo veci, v ktorej už rozhodoval dovolací súd, neriadil právnym názorom

dovolacieho súdu vysloveným v tejto veci.

V danom konaní, ktoré začalo z iniciatívy žalobcu podaním jeho žaloby, využil

žalovaný možnosť vyplývajúcu z § 97 ods. 1 O.s.p. a podal proti žalobcovi vzájomnú žalobu.

Vzájomnou žalobou je žaloba, ktorou v prebiehajúcom konaní začatom na základe žalobcovej žaloby žalovaný uplatní svoj nárok voči žalobcovi so zámerom, aby súd prejednal vzájomnú

žalobu a rozhodol o nej v tom istom konaní, ako o žalobe podanej žalobcom. Uvedené

ustanovenie pripúšťa takúto (vzájomnú) žalobu v záujme hospodárnosti konania.

Ak žalovaný využije možnosť vyplývajúcu z § 97 ods. 1 O.s.p. a podá proti žalobcovi

vzájomnú žalobu, rozhoduje sa síce o žalobe a vzájomnej žalobe spoločne v jednom

občianskom súdnom konaní, napriek tomu ale ide o prejednanie dvoch, prípadne viacerých

spojených vecí. Okolnosť, že v každej z týchto vecí vystupujú tí istí účastníci konania  

(iba v opačnom procesnom postavení), nemení nič na tom, že nejde o jednu (resp. tú istú)

prejednávanú vec.

Aj v predmetnom občianskom súdnom konaní išlo po podaní vzájomnej žaloby o dve

veci: v prvej z nich sa žalobca (žalobou) domáhal zrušenia práva spoločného nájmu sporného

bytu, učenia jeho osoby za ďalšieho nájomcu a uloženia povinnosti žalovaného sporný byt

vypratať, v druhej veci sa žalovaný (vzájomnou žalobou) domáhal určenia, že je výlučným

nájomcom sporného bytu.

To, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v tomto konaní rozhodoval, neznamená,

že rozhodoval v oboch vyššie uvedených veciach. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval iba v prvej z nich – vo veci zrušenia práva spoločného nájmu sporného bytu,

určenia žalobcu za jeho nájomcu a uloženia povinnosti žalovaného vypratať sporný byt. Len

v tejto veci vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky svoj záväzný právny názor.

Nerozhodoval (a nevyslovil záväzný právny názor) v druhej veci, a to už len z toho dôvodu,

že žalovaný vzájomnú žalobu podal proti žalobcovi až po zrušujúcom rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a vrátení veci na ďalšie konanie.

Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto veci (vo veci určenia, že žalovaný je

nájomcom sporného bytu, v ktorej žalovaný podal dovolanie) žiadny právny názor nevyslovil,

smeruje dovolanie žalovaného proti rozsudku, prípustnosť ktorého z § 238 ods. 2 O.s.p.

nemožno vyvodiť.

2. Dovolací súd ďalej skúmal, či prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 237

O.s.p. O procesnú vadu konania zakladajúcu podľa tohto ustanovenia prípustnosť dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Žalovaný existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Podľa názoru dovolateľa mu bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia účastníka tohto konania

(napríklad oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy,

podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.)

priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Z dovolania vyplýva názor žalovaného, že možnosť konať pred súdmi mu bola odňatá

právnymi závermi súdov, ku ktorým dospeli a na ktorých založili svoje rozhodnutia.

Dovolateľ tým namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym

posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Toto

ustanovenie dáva totiž odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti (iba)

s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo

procesného predpisu na zistený skutkový stav vyjadreným v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti

účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia (viď tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

(porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn.  

3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn.

7 Cdo 26/2010).

Zo spisu vyplýva, že žalovaný v konaní na súdoch nižších stupňov realizoval svoje

procesné práva účastníka občianskeho súdneho konania a z ničoho nemožno vyvodiť, že by

mu procesným postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdmi konať.  

Pokiaľ dovolateľ spochybňuje úplnosť skutkových zistení súdov alebo správnosť toho,

ako vyhodnotili jednotlivé dôkazy (viď: „súdy... ignorovali stav zistený vykonaným

dokazovaním v rokoch 2004 až 2006“), dovolací súd uvádza, že nesprávnymi skutkovými

závermi sa nezakladá procesná vada uvedená v § 237 O.s.p., výlučne ktorá by v danom

prípade mohla založiť prípustnosť dovolania. Ani prípadným nesprávnym hodnotením

dôkazov súd neodníma účastníkovi konania možnosť konať pred súdom (viď R 42/1993).

Žalovaný v dovolaní tvrdí, že odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu,

ktorým tento „odmietol meritórne rozhodnúť o vzájomnom návrhu žalovaného“. Obsah spisu

ale nepotvrdzuje opodstatnenosť tejto námietky. Súd prvého stupňa totiž „neodmietol“

meritórne rozhodnúť o vzájomnej žalobe žalovaného, ale naopak – vecne ju prejednal

a meritórne o nej rozhodol tak, že ju zamietol; právne závery, z ktorých pri tom vychádzal,

vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku. I keby tieto právne závery neboli správne, išlo by

o nesprávne právne posúdenie veci, nie však o procesnú vadu konania zakladajúcu

prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

3. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej

neprípustnosti dovolania žalovaného. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, lebo

nepodal návrh na jej priznanie (243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151  

ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. novembra 2011

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková