Najvyšší súd
3 Cdo 128/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. N., bývajúceho K., proti žalovanému A. N., bývajúcemu v Č.K., zastúpenému JUDr. I. V., advokátom so sídlom v K., o zrušenie práva spoločného nájmu bytu a o určenie, že žalovaný je výlučným nájomcom bytu, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 14 C 41/2003, o dovolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 15. decembra 2010 sp. zn. 11 Co 257/2009,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 31. mája 1999 č.k. 14 C 657/1997-28 zrušil právo
spoločného nájmu žalobcu a žalovaného bytu č. 2, nachádzajúceho sa na 1. poschodí domu
v Košiciach na Č. ulici č. X. (ďalej len „sporný byt“) s tým, že za výlučného nájomcu
sporného bytu určil žalobcu a žalovanému uložil povinnosť vypratať ho do 15 dní
po zabezpečení náhradného bytu. Rozhodol aj o trovách konania. Právo spoločného nájmu
sporného bytu účastníkov konania (bratov) zrušil podľa § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
V odôvodnení uviedol, že im vzniklo toto právo, obaja ale uzavreli manželstvá a tým bol
nastolený stav brániaci spoločnému užívaniu sporného bytu. Po zohľadnení rodinných,
sociálnych, ekonomických a zdravotných pomerov účastníkov konania a ich záujmu
o riešenie bytovej otázky určil za výlučného nájomcu sporného bytu žalobcu.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 6. apríla 2000 sp. zn.
16 Co 267/1999 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny a žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Reagujúc na odvolacie námietky žalovaného uviedol, že trvalým opustením bytu jedným zo spoločných nájomcov
dochádza k zániku práva spoločného nájmu bytu iba vtedy, ak spoločnými nájomcami sú
manželia. V danej veci ale o tento prípad nejde. Navyše, v konaní ani nebolo preukázané
trvalé opustenie sporného bytu žalobcom.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal generálny prokurátor
Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Na jeho základe Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom z 26. marca 2002 sp. zn. MCdo 32/2001 napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil odvolaciemu súdu ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom názore, že trvalé opustenie spoločnej
domácnosti má za následok zánik práva spoločného nájmu len v prípade manželov.
Konštatoval tiež, že ak žalobca opustil spoločnú domácnosť (čo zatiaľ nebolo náležite
zistené), právo spoločného nájmu sporného bytu zaniklo.
Krajský súd v Košiciach, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, uznesením
z 23. septembra 2003 sp. zn. 13 Co 200/2002 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že v danom prípade nie sú
splnené podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozsudku, lebo na zistenie skutkového stavu
ohľadom otázky, či žalobca trvale opustil alebo neopustil spoločnú domácnosť, je potrebné
ďalšie dokazovanie, ktoré nemožno vykonať v odvolacom konaní.
V priebehu nasledujúceho konania na súde prvého stupňa (9. novembra 2008) podal
žalovaný vzájomný návrh (§ 97 ods. 1 O.s.p.), ktorým sa domáhal určenia, že je výlučným
nájomcom sporného bytu. Argumentoval aj tým, že požadovaným určením sa zároveň vyrieši
otázka významná z hľadiska posúdenia platnosti zmluvy z 2. apríla 2001 o prevode
vlastníctva sporného bytu z Mesta Košice do vlastníctva žalobcu a jeho manželky v zmysle
zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Okresný súd Košice I rozsudkom z 18. júna 2009 č.k. 14 C 41/2003-121 zamietol tak
žalobu žalobcu (o zrušenie práva spoločného nájmu sporného bytu, určenie žalobcu za jeho
ďalšieho nájomcu a uloženie povinnosti žalovanému vypratať ho), ako aj vzájomný návrh
žalovaného (o určenie, že je výlučným nájomcom sporného bytu). Rozhodol tiež o náhrade
trov konania. Dôvod pre ich zamietnutie vyvodil zo zistenia, že Mesto Košice previedlo
vlastníctvo sporného bytu podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky. S prihliadnutím na to
dospel k názoru, že daným prevodom zo zákona zanikol spoločný nájomný vzťah žalobcu
a žalovaného k spornému bytu a už k nemu neexistuje žiadny nájomný vzťah. Poznamenal, že
po vyslovení záväzných právnych názorov súdov vyšších stupňov v ich zrušujúcich
rozhodnutiach bola v uvedenom zmysle zistená nová a dovtedy neznáma skutková okolnosť,
so zreteľom na ktorú už nebol týmito právnymi názormi viazaný. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods.1 O.s.p.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 15. decembra 2010
sp. zn. 11 Co 257/2009 potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí vzájomného
návrhu a vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalovanému
nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku poukázal
na vecne správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Stotožnil sa tiež s jeho
názorom, že vzhľadom na (nové) zistenie, že sporný byt bol prevedený do bezpodielového
spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky, nebol už súd prvého stupňa viazaný právnymi
závermi zaujatými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach z 23. septembra 2003 sp. zn. 13 Co 200/2002 a v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. marca 2002 sp. zn. MCdo 32/2001.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 15. decembra 2010 sp. zn. 11 Co 257/2009
napadol žalovaný dovolaním. Jeho prípustnosť vyvodzoval z ustanovení § 238 ods. 2 O.s.p.
a § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru vysloveného
v tejto veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tým mu zároveň odňal možnosť konať
pred súdom konať. Dovolateľ tvrdil, že zmluva o prevode vlastníctva sporného bytu
do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky je absolútne neplatná a nemohla
mať za následok prevod vlastníctva ani zánik nájomných vzťahov k spornému bytu. Táto
zmluva bola uzavretá na podklade rozsudku (Krajského súdu v Košiciach zo 6. apríla 2000
sp. zn. 16 Co 267/1999) určujúceho žalobcu za výlučného nájomcu sporného bytu, ktorý bol
ale neskôr zrušený (rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2002
sp. zn. MCdo 32/2001). Z týchto dôvodov dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zmenil
rozsudok odvolacieho súdu a určil, že žalovaný je výlučným nájomcom sporného bytu;
alternatívne žiadal, aby rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený a vec vrátená odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.
Žalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.). Opravným prostriedkom žalovaného je napadnutý potvrdzujúci rozsudok, ktorý ale
nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
1. Dovolací súd skúmal, či prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 238 ods. 2
O.s.p. Dovolanie žalovaného by bolo prípustné podľa tohto ustanovenia vtedy, ak by sa
odvolací súd vo veci, v ktorej už rozhodoval dovolací súd, neriadil právnym názorom
dovolacieho súdu vysloveným v tejto veci.
V danom konaní, ktoré začalo z iniciatívy žalobcu podaním jeho žaloby, využil
žalovaný možnosť vyplývajúcu z § 97 ods. 1 O.s.p. a podal proti žalobcovi vzájomnú žalobu.
Vzájomnou žalobou je žaloba, ktorou v prebiehajúcom konaní začatom na základe žalobcovej žaloby žalovaný uplatní svoj nárok voči žalobcovi so zámerom, aby súd prejednal vzájomnú
žalobu a rozhodol o nej v tom istom konaní, ako o žalobe podanej žalobcom. Uvedené
ustanovenie pripúšťa takúto (vzájomnú) žalobu v záujme hospodárnosti konania.
Ak žalovaný využije možnosť vyplývajúcu z § 97 ods. 1 O.s.p. a podá proti žalobcovi
vzájomnú žalobu, rozhoduje sa síce o žalobe a vzájomnej žalobe spoločne v jednom
občianskom súdnom konaní, napriek tomu ale ide o prejednanie dvoch, prípadne viacerých
spojených vecí. Okolnosť, že v každej z týchto vecí vystupujú tí istí účastníci konania
(iba v opačnom procesnom postavení), nemení nič na tom, že nejde o jednu (resp. tú istú)
prejednávanú vec.
Aj v predmetnom občianskom súdnom konaní išlo po podaní vzájomnej žaloby o dve
veci: v prvej z nich sa žalobca (žalobou) domáhal zrušenia práva spoločného nájmu sporného
bytu, učenia jeho osoby za ďalšieho nájomcu a uloženia povinnosti žalovaného sporný byt
vypratať, v druhej veci sa žalovaný (vzájomnou žalobou) domáhal určenia, že je výlučným
nájomcom sporného bytu.
To, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v tomto konaní rozhodoval, neznamená,
že rozhodoval v oboch vyššie uvedených veciach. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval iba v prvej z nich – vo veci zrušenia práva spoločného nájmu sporného bytu,
určenia žalobcu za jeho nájomcu a uloženia povinnosti žalovaného vypratať sporný byt. Len
v tejto veci vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky svoj záväzný právny názor.
Nerozhodoval (a nevyslovil záväzný právny názor) v druhej veci, a to už len z toho dôvodu,
že žalovaný vzájomnú žalobu podal proti žalobcovi až po zrušujúcom rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a vrátení veci na ďalšie konanie.
Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto veci (vo veci určenia, že žalovaný je
nájomcom sporného bytu, v ktorej žalovaný podal dovolanie) žiadny právny názor nevyslovil,
smeruje dovolanie žalovaného proti rozsudku, prípustnosť ktorého z § 238 ods. 2 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
2. Dovolací súd ďalej skúmal, či prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 237
O.s.p. O procesnú vadu konania zakladajúcu podľa tohto ustanovenia prípustnosť dovolania
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Žalovaný existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Podľa názoru dovolateľa mu bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia účastníka tohto konania
(napríklad oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy,
podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.)
priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Z dovolania vyplýva názor žalovaného, že možnosť konať pred súdmi mu bola odňatá
právnymi závermi súdov, ku ktorým dospeli a na ktorých založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľ tým namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym
posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Toto
ustanovenie dáva totiž odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti (iba)
s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo
procesného predpisu na zistený skutkový stav vyjadreným v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti
účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia (viď tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn.
3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn.
7 Cdo 26/2010).
Zo spisu vyplýva, že žalovaný v konaní na súdoch nižších stupňov realizoval svoje
procesné práva účastníka občianskeho súdneho konania a z ničoho nemožno vyvodiť, že by
mu procesným postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdmi konať.
Pokiaľ dovolateľ spochybňuje úplnosť skutkových zistení súdov alebo správnosť toho,
ako vyhodnotili jednotlivé dôkazy (viď: „súdy... ignorovali stav zistený vykonaným
dokazovaním v rokoch 2004 až 2006“), dovolací súd uvádza, že nesprávnymi skutkovými
závermi sa nezakladá procesná vada uvedená v § 237 O.s.p., výlučne ktorá by v danom
prípade mohla založiť prípustnosť dovolania. Ani prípadným nesprávnym hodnotením
dôkazov súd neodníma účastníkovi konania možnosť konať pred súdom (viď R 42/1993).
Žalovaný v dovolaní tvrdí, že odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu,
ktorým tento „odmietol meritórne rozhodnúť o vzájomnom návrhu žalovaného“. Obsah spisu
ale nepotvrdzuje opodstatnenosť tejto námietky. Súd prvého stupňa totiž „neodmietol“
meritórne rozhodnúť o vzájomnej žalobe žalovaného, ale naopak – vecne ju prejednal
a meritórne o nej rozhodol tak, že ju zamietol; právne závery, z ktorých pri tom vychádzal,
vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku. I keby tieto právne závery neboli správne, išlo by
o nesprávne právne posúdenie veci, nie však o procesnú vadu konania zakladajúcu
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
3. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej
neprípustnosti dovolania žalovaného. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, lebo
nepodal návrh na jej priznanie (243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. novembra 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková