Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 128/2010

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. O. K., bývajúcej v B., proti žalovanej S., a.s. so sídlom v B., IČO: X., o určenie neplatnosti právneho úkonu,

vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 22 C 137/1994, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave z 5. mája 2009 sp. zn. 24 Co 29/2009, takto

r o z h o d o l :

  Konanie o dovolaní z a s t a v u j e.

  Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 13. októbra 2008 č.k. 22 C 137/1994-335 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy z 1. júla 1992 o zriadení

záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyne v katastrálnom území S.

zapísaným na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – kaštieľ súpisné č. X. vo výmere X. m2

a parcela č. X. – ostatná plocha vo výmere X. m2, ktorú registrovalo Štátne notárstvo v Trnave

rozhodnutím z 9. októbra 1992 sp. zn. R.. Žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanej trovy

konania. Súd prvého stupňa odôvodnil zamietnutie žaloby predovšetkým tým, že žalobkyňa

nepreukázala existenciu jej naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Určenie neplatnosti záložnej zmluvy malo v danom prípade povahu len predbežnej

otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Podaná žaloba

nie je procesne prípustným nástrojom riešenia spornosti, lebo ňou požadovaným určením by

sa spornosť vzťahu účastníkov konania neodstránila.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave rozsudkom z 5. mája 2009 sp. zn.  

24 Co 29/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219

O.s.p.). Žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním (č.l. 363

spisu), ktoré bolo vyhotovené 20. augusta 2009, na pošte podané 24. augusta 2009

a Okresnému súdu Trnava doručené 26. augusta 2009. Uviedla v ňom, že napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),

konkrétne v otázke existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neplatnosti

zmluvy o zriadení záložného práva. V čase podania žaloby bol tento jej záujem jednoznačne

daný, súdy to však nezohľadnili. Rozhodli so značným časovým odstupom, nevykonali

dostatočné dokazovanie, nevzali na zreteľ podstatné okolnosti vyplývajúce z posudku

grafológa. V konaní postupovali neobjektívne a jednostranne zvýhodňovali žalovanú.

Z týchto dôvodov žalobkyňa žiadala, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu

a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 2 833 333 € s príslušenstvom a tiež náhradou trov

konania. Na základe výzvy súdu žalobkyňa zaplatila súdny poplatok za dovolanie (č.l. 376

spisu).

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že tento opravný prostriedok žalobkyne

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne prípustný (§ 236 až § 238 O.s.p.);

navyše je podaný oneskorene – po uplynutí zákonnej lehoty na podanie dovolania (§ 240  

ods. 1 O.s.p.).

Okresný súd Trnava uznesením z 23. apríla 2010 č.k. 22 C 137/1994-395 žalobkyňu

vyzval, aby v lehote 10 dní doplnila dovolanie. Poučil ju, že ako dovolateľka bez právnického

vzdelania musí byť v dovolacom konaní zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), a že za

podmienok uvedených v § 30 O.s.p. jej môže byť ustanovený zástupca pre dovolacie konanie

súdom. V nadväznosti na to ju vyzval, aby sa v uvedenej lehote dala zastúpiť advokátom.

Toto uznesenie prevzala žalobkyňa 7. mája 2010.

Žalobkyňa v podaní zo 14. mája 2010 (č.l. 398 spisu) uviedla, že v prílohe zasiela

v stanovenej lehote 10 dní „úpravu návrhu podania na obnovu konania“ s tým, že

„nedopatrením sa stalo, že bolo písané dovolanie“. Ako príloha uvedeného podania je v spise

založený procesný úkon žalobkyne zo 14. mája 2010 označený ako „Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 29/2009-357 z 5. mája 2009 – OBNOVA KONANIA –

doplnenie do spisu“. Žalobkyňa v ňom medziiným uviedla, že proti označenému rozsudku

odvolacieho súdu podala návrh na obnovu konania a len „prepisnou chybou toto podanie

nazvala dovolaním, v skutočnosti sa jedná o obnovu konania“. Poukázala na § 230 O.s.p.

a zdôraznila, že po doručení uvedeného rozsudku odvolacieho súdu sa dozvedela

o skutočnostiach a dôkazoch, ktoré ako účastníčka konania nemohla bez svojej viny použiť

v pôvodnom konaní. Uviedla, že v plnom rozsahu „sa pridržiava svojho podania obnovy

konania zo dňa 20. augusta 2009, odoslané 24. augusta 2009 a doručené na Okresný súd

Trnava dňa 26. augusta 2009, nazvaného zrejmou chybou ako dovolanie“. V ďalšom texte

tohto podania „upresnila nové skutočnosti, ktoré sú spôsobilé privodiť pre ňu priaznivejšie

rozhodnutie vo veci“. V závere podania žiadala povoliť obnovu konania vo veci vedenej na

Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24 Co 29/2009 s tým, že neskôr bude jej žalobe

vyhovené.

So zreteľom na individuálne okolnosti tejto veci bolo potrebné vyriešiť najskôr otázku,

o aký opravný prostriedok žalobkyne ide. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri právnej

klasifikácii podania žalobkyne založeného na č.l. 363 spisu vychádzal predovšetkým z § 41 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon

nesprávne označený. V tomto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ide o dôležité

interpretačné pravidlo, ktorého zmyslom je posúdiť podanie tak, aby jeho výklad zodpovedal

skutočnej vôli konajúcej osoby v čase urobenia tohto úkonu. Pri posudzovaní procesného

úkonu účastníka konania podľa jeho obsahu nemôže súd určitému úkonu dávať iný význam,

než ktorý zodpovedá obsahu úkonu, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii,

v úkone použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu úkonu účastníka. Ak nastane

situácia, pri ktorej je potrebné skúmať otázku, či existuje rozpor medzi prejavom účastníka

urobeným v úkone a jeho vôľou, je potrebné akcentovať objektívne hľadisko. Aplikujúc toto

hľadisko treba mať pri posudzovaní procesného úkonu účastníka podľa jeho obsahu (§ 41

ods. 2 O.s.p.) na zreteli to, ako v ňom bola navonok (objektívne) prejavená vôľa konajúceho,

nie to, či je subjektívne (zo subjektívneho aspektu účastníka) zhoda medzi navonok urobeným

procesným úkonom a vnútornou vôľou toho, kto úkon urobil. Ani podstatný omyl účastníka

medzi tým, čo procesným úkonom prejavil, a tým, čo ním prejaviť chcel, nemá na účinnosť

už urobeného procesného úkonu žiadny vplyv.

V preskúmavanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky pri riešení otázky, o aký

opravný prostriedok žalobkyne ide v prípade jej procesného úkonu založeného v spise na  

č.l. 363 vychádzal z toho, že tento úkon žalobkyňa označila výslovne ako dovolanie. V ňom

jednoznačne a úplne zrozumiteľne uviedla (aj s poukazom na konkrétne ustanovenie zákona),

že uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., teda to, že napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Aj v texte tohto podania na

viacerých miestach spomenula, že podáva dovolanie. Pre prípad, že dovolací súd uzná vadu

rozsudku žiadala, aby zmenil napadnutý rozsudok v zmysle záväzného názoru dovolacieho

súdu. Vnútorná skladba tohto podania, žalobkyňou zvolené formulácie a tiež jej argumentácia

je typická pre dovolanie: žalobkyňa sa v ňom obracia na Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd dovolací, uplatňuje dovolací dôvod, od dovolacieho súdu neočakáva akési

„obnovenie“ konania, ale jeho meritórne rozhodnutie. Rovnako odôvodnenie tohto podania  

je typické pre dovolanie – žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci a kriticky sa vyjadruje o vykonanom dokazovaní a vyhodnotení

vykonaných dôkazov (nepoukazuje na to, že po právoplatnom skončení veci vyšli najavo

skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom

konaní, alebo že už možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní).

Príznačný pre dovolanie je aj následný postup žalobkyne, ktorá na základe výzvy súdu

zaplatila súdny poplatok za dovolanie (č.l. 370, 376 spisu) a v podaní z 12. novembra 2009 na

č.l. 379 spisu sa vyjadrila, že poplatok za dovolanie jej zatiaľ nebol vrátený... a že žiada  

„v dovolaní na Najvyššom súde konať“.

Z obsahu podania žalobkyne na č.l. 363 O.s.p. vyplýva jednoznačne, bez akýchkoľvek

vnútorných rozporov a protirečení, že predmetný opravný prostriedok je dovolanie (§ 236

a nasl. O.s.p.). Na tom, že ide o dovolanie, nemôže nič zmeniť okolnosť, že dovolanie

žalobkyne nemalo v plnom rozsahu všetky zákonné náležitosti v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p.

Aj pri nedostatku týchto náležitostí nebolo možné mať žiadne pochybnosti o podstate

predmetného procesného úkonu a o tom, že ide o dovolanie. Správnosť daného záveru

nemôže spochybniť ani neskoršie tvrdenie žalobkyne, že v skutočnosti mala v úmysle podať

nie dovolanie, ale návrh na obnovu konania a že k označeniu tohto opravného prostriedku ako

dovolanie došlo len v dôsledku omylu, nedopatrenia alebo „pisárskej“ chyby. Treba si

uvedomiť, že v podaní zo 14. mája 2010 (č.l. 398 spisu) žalobkyňa neprejavila vôľu napraviť

nesprávne označenie svojho skoršieho procesného úkonu (č.l. 363 spisu), prípadne ho doplniť

alebo spresniť; uvedeným neskorším podaním chcela skoršie podanie celkom nahradiť iným procesným úkonom s odlišným obsahom, vnútornou skladbou, argumentáciou, tvrdeniami

a procesnými účinkami. Procesný úkon, ktorý bol jednoznačne dovolaním a vyvolal účinky

spojené s dovolaním, chcela neskorším podaním prekvalifikovať tak, akoby od počiatku išlo

o návrh na obnovu konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval procesný úkon žalobkyne nachádzajúci

sa na č.l. 363 spisu z objektívneho hľadiska. Vzal na zreteľ, ako bol navonok (v písomnej

podobe) prejavený. Z dôvodov uvedených vyššie nemohol prihliadnuť na neskôr žalobkyňou

tvrdený nesúlad medzi jej navonok urobeným procesným úkonom a vnútornou (žalobkyňou

subjektívne tvrdenou) vôľou. Ani v prípade, že došlo k (tvrdenému) podstatnému omylu

žalobkyne medzi tým, čo predmetným procesným úkonom prejavila, a tým, čo ním naozaj

prejaviť chcela, nemôže mať jej omyl žiadny vplyv na účinnosť tohto procesného úkonu.

Tým, že žalobkyňa podala na súde ňou zvolený opravný prostriedok (dovolanie) s ňou

vymedzeným obsahom, sledovaným zámerom, použitou argumentáciou a formuláciami, boli

vyvolané procesné účinky, spočívajúce medziiným v tom, že začalo dovolacie konanie. Tieto

účinky nemôže žalobkyňa v preskúmavanej veci následne zmariť účelovým tvrdením, že v skutočnosti nešlo o dovolanie, ale návrh na obnovu konania.

Po vyriešení právnej povahy opravného prostriedku žalobkyne založeného na č.l. 363

spisu pristúpil Najvyšší súd Slovenskej republiky k posúdeniu, či sú v dovolacom konaní

splnené procesné predpoklady vecného preskúmania dovolania žalobkyne.

V zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá

právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Uvedené

ustanovenie zakotvuje osobitnú podmienku dovolacieho konania, ktorej nedostatok je

odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa; dovolací súd je pritom povinný skúmať

(preverovať), či táto podmienka je splnená.

V danom prípade dovolateľka nezaložila do spisu doklad o jej právnickom vzdelaní

a napriek výzve nepredložila súdu plnú moc, ktorou by preukázala, že v dovolacom konaní je

zastúpená advokátom. Ani po poučení nevyužila možnosť, na ktorú ju upozornil súd,

a nepožiadala ho o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov.

V dôsledku nerešpektovania súdnej výzvy dovolateľkou zostal nedostatok vyššie uvedenej

osobitnej podmienky dovolacieho konania neodstránený.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O.s.p.) konanie

o dovolaní žalobkyne zastavil (§ 243c O.s.p. v spojení s § 241 ods. 1 O.s.p. a § 104 ods. 2

O.s.p.), pričom sa nezaoberal otázkou, či je dovolanie podané včas alebo či je procesne

prípustné a dôvodné.    

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 146 ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. októbra 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková