Najvyšší súd Slovenskej republiky
3 Cdo 128/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. O. K., bývajúcej v B., proti žalovanej S., a.s. so sídlom v B., IČO: X., o určenie neplatnosti právneho úkonu,
vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 22 C 137/1994, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 5. mája 2009 sp. zn. 24 Co 29/2009, takto
r o z h o d o l :
Konanie o dovolaní z a s t a v u j e.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 13. októbra 2008 č.k. 22 C 137/1994-335 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy z 1. júla 1992 o zriadení
záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyne v katastrálnom území S.
zapísaným na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. – kaštieľ súpisné č. X. vo výmere X. m2
a parcela č. X. – ostatná plocha vo výmere X. m2, ktorú registrovalo Štátne notárstvo v Trnave
rozhodnutím z 9. októbra 1992 sp. zn. R.. Žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanej trovy
konania. Súd prvého stupňa odôvodnil zamietnutie žaloby predovšetkým tým, že žalobkyňa
nepreukázala existenciu jej naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Určenie neplatnosti záložnej zmluvy malo v danom prípade povahu len predbežnej
otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Podaná žaloba
nie je procesne prípustným nástrojom riešenia spornosti, lebo ňou požadovaným určením by
sa spornosť vzťahu účastníkov konania neodstránila.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave rozsudkom z 5. mája 2009 sp. zn.
24 Co 29/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219
O.s.p.). Žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním (č.l. 363
spisu), ktoré bolo vyhotovené 20. augusta 2009, na pošte podané 24. augusta 2009
a Okresnému súdu Trnava doručené 26. augusta 2009. Uviedla v ňom, že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
konkrétne v otázke existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neplatnosti
zmluvy o zriadení záložného práva. V čase podania žaloby bol tento jej záujem jednoznačne
daný, súdy to však nezohľadnili. Rozhodli so značným časovým odstupom, nevykonali
dostatočné dokazovanie, nevzali na zreteľ podstatné okolnosti vyplývajúce z posudku
grafológa. V konaní postupovali neobjektívne a jednostranne zvýhodňovali žalovanú.
Z týchto dôvodov žalobkyňa žiadala, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu
a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 2 833 333 € s príslušenstvom a tiež náhradou trov
konania. Na základe výzvy súdu žalobkyňa zaplatila súdny poplatok za dovolanie (č.l. 376
spisu).
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že tento opravný prostriedok žalobkyne
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne prípustný (§ 236 až § 238 O.s.p.);
navyše je podaný oneskorene – po uplynutí zákonnej lehoty na podanie dovolania (§ 240
ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Trnava uznesením z 23. apríla 2010 č.k. 22 C 137/1994-395 žalobkyňu
vyzval, aby v lehote 10 dní doplnila dovolanie. Poučil ju, že ako dovolateľka bez právnického
vzdelania musí byť v dovolacom konaní zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), a že za
podmienok uvedených v § 30 O.s.p. jej môže byť ustanovený zástupca pre dovolacie konanie
súdom. V nadväznosti na to ju vyzval, aby sa v uvedenej lehote dala zastúpiť advokátom.
Toto uznesenie prevzala žalobkyňa 7. mája 2010.
Žalobkyňa v podaní zo 14. mája 2010 (č.l. 398 spisu) uviedla, že v prílohe zasiela
v stanovenej lehote 10 dní „úpravu návrhu podania na obnovu konania“ s tým, že
„nedopatrením sa stalo, že bolo písané dovolanie“. Ako príloha uvedeného podania je v spise
založený procesný úkon žalobkyne zo 14. mája 2010 označený ako „Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 29/2009-357 z 5. mája 2009 – OBNOVA KONANIA –
doplnenie do spisu“. Žalobkyňa v ňom medziiným uviedla, že proti označenému rozsudku
odvolacieho súdu podala návrh na obnovu konania a len „prepisnou chybou toto podanie
nazvala dovolaním, v skutočnosti sa jedná o obnovu konania“. Poukázala na § 230 O.s.p.
a zdôraznila, že po doručení uvedeného rozsudku odvolacieho súdu sa dozvedela
o skutočnostiach a dôkazoch, ktoré ako účastníčka konania nemohla bez svojej viny použiť
v pôvodnom konaní. Uviedla, že v plnom rozsahu „sa pridržiava svojho podania obnovy
konania zo dňa 20. augusta 2009, odoslané 24. augusta 2009 a doručené na Okresný súd
Trnava dňa 26. augusta 2009, nazvaného zrejmou chybou ako dovolanie“. V ďalšom texte
tohto podania „upresnila nové skutočnosti, ktoré sú spôsobilé privodiť pre ňu priaznivejšie
rozhodnutie vo veci“. V závere podania žiadala povoliť obnovu konania vo veci vedenej na
Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24 Co 29/2009 s tým, že neskôr bude jej žalobe
vyhovené.
So zreteľom na individuálne okolnosti tejto veci bolo potrebné vyriešiť najskôr otázku,
o aký opravný prostriedok žalobkyne ide. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri právnej
klasifikácii podania žalobkyne založeného na č.l. 363 spisu vychádzal predovšetkým z § 41 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon
nesprávne označený. V tomto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ide o dôležité
interpretačné pravidlo, ktorého zmyslom je posúdiť podanie tak, aby jeho výklad zodpovedal
skutočnej vôli konajúcej osoby v čase urobenia tohto úkonu. Pri posudzovaní procesného
úkonu účastníka konania podľa jeho obsahu nemôže súd určitému úkonu dávať iný význam,
než ktorý zodpovedá obsahu úkonu, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii,
v úkone použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu úkonu účastníka. Ak nastane
situácia, pri ktorej je potrebné skúmať otázku, či existuje rozpor medzi prejavom účastníka
urobeným v úkone a jeho vôľou, je potrebné akcentovať objektívne hľadisko. Aplikujúc toto
hľadisko treba mať pri posudzovaní procesného úkonu účastníka podľa jeho obsahu (§ 41
ods. 2 O.s.p.) na zreteli to, ako v ňom bola navonok (objektívne) prejavená vôľa konajúceho,
nie to, či je subjektívne (zo subjektívneho aspektu účastníka) zhoda medzi navonok urobeným
procesným úkonom a vnútornou vôľou toho, kto úkon urobil. Ani podstatný omyl účastníka
medzi tým, čo procesným úkonom prejavil, a tým, čo ním prejaviť chcel, nemá na účinnosť
už urobeného procesného úkonu žiadny vplyv.
V preskúmavanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky pri riešení otázky, o aký
opravný prostriedok žalobkyne ide v prípade jej procesného úkonu založeného v spise na
č.l. 363 vychádzal z toho, že tento úkon žalobkyňa označila výslovne ako dovolanie. V ňom
jednoznačne a úplne zrozumiteľne uviedla (aj s poukazom na konkrétne ustanovenie zákona),
že uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., teda to, že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Aj v texte tohto podania na
viacerých miestach spomenula, že podáva dovolanie. Pre prípad, že dovolací súd uzná vadu
rozsudku žiadala, aby zmenil napadnutý rozsudok v zmysle záväzného názoru dovolacieho
súdu. Vnútorná skladba tohto podania, žalobkyňou zvolené formulácie a tiež jej argumentácia
je typická pre dovolanie: žalobkyňa sa v ňom obracia na Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd dovolací, uplatňuje dovolací dôvod, od dovolacieho súdu neočakáva akési
„obnovenie“ konania, ale jeho meritórne rozhodnutie. Rovnako odôvodnenie tohto podania
je typické pre dovolanie – žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci a kriticky sa vyjadruje o vykonanom dokazovaní a vyhodnotení
vykonaných dôkazov (nepoukazuje na to, že po právoplatnom skončení veci vyšli najavo
skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom
konaní, alebo že už možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní).
Príznačný pre dovolanie je aj následný postup žalobkyne, ktorá na základe výzvy súdu
zaplatila súdny poplatok za dovolanie (č.l. 370, 376 spisu) a v podaní z 12. novembra 2009 na
č.l. 379 spisu sa vyjadrila, že poplatok za dovolanie jej zatiaľ nebol vrátený... a že žiada
„v dovolaní na Najvyššom súde konať“.
Z obsahu podania žalobkyne na č.l. 363 O.s.p. vyplýva jednoznačne, bez akýchkoľvek
vnútorných rozporov a protirečení, že predmetný opravný prostriedok je dovolanie (§ 236
a nasl. O.s.p.). Na tom, že ide o dovolanie, nemôže nič zmeniť okolnosť, že dovolanie
žalobkyne nemalo v plnom rozsahu všetky zákonné náležitosti v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p.
Aj pri nedostatku týchto náležitostí nebolo možné mať žiadne pochybnosti o podstate
predmetného procesného úkonu a o tom, že ide o dovolanie. Správnosť daného záveru
nemôže spochybniť ani neskoršie tvrdenie žalobkyne, že v skutočnosti mala v úmysle podať
nie dovolanie, ale návrh na obnovu konania a že k označeniu tohto opravného prostriedku ako
dovolanie došlo len v dôsledku omylu, nedopatrenia alebo „pisárskej“ chyby. Treba si
uvedomiť, že v podaní zo 14. mája 2010 (č.l. 398 spisu) žalobkyňa neprejavila vôľu napraviť
nesprávne označenie svojho skoršieho procesného úkonu (č.l. 363 spisu), prípadne ho doplniť
alebo spresniť; uvedeným neskorším podaním chcela skoršie podanie celkom nahradiť iným procesným úkonom s odlišným obsahom, vnútornou skladbou, argumentáciou, tvrdeniami
a procesnými účinkami. Procesný úkon, ktorý bol jednoznačne dovolaním a vyvolal účinky
spojené s dovolaním, chcela neskorším podaním prekvalifikovať tak, akoby od počiatku išlo
o návrh na obnovu konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval procesný úkon žalobkyne nachádzajúci
sa na č.l. 363 spisu z objektívneho hľadiska. Vzal na zreteľ, ako bol navonok (v písomnej
podobe) prejavený. Z dôvodov uvedených vyššie nemohol prihliadnuť na neskôr žalobkyňou
tvrdený nesúlad medzi jej navonok urobeným procesným úkonom a vnútornou (žalobkyňou
subjektívne tvrdenou) vôľou. Ani v prípade, že došlo k (tvrdenému) podstatnému omylu
žalobkyne medzi tým, čo predmetným procesným úkonom prejavila, a tým, čo ním naozaj
prejaviť chcela, nemôže mať jej omyl žiadny vplyv na účinnosť tohto procesného úkonu.
Tým, že žalobkyňa podala na súde ňou zvolený opravný prostriedok (dovolanie) s ňou
vymedzeným obsahom, sledovaným zámerom, použitou argumentáciou a formuláciami, boli
vyvolané procesné účinky, spočívajúce medziiným v tom, že začalo dovolacie konanie. Tieto
účinky nemôže žalobkyňa v preskúmavanej veci následne zmariť účelovým tvrdením, že v skutočnosti nešlo o dovolanie, ale návrh na obnovu konania.
Po vyriešení právnej povahy opravného prostriedku žalobkyne založeného na č.l. 363
spisu pristúpil Najvyšší súd Slovenskej republiky k posúdeniu, či sú v dovolacom konaní
splnené procesné predpoklady vecného preskúmania dovolania žalobkyne.
V zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Uvedené
ustanovenie zakotvuje osobitnú podmienku dovolacieho konania, ktorej nedostatok je
odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa; dovolací súd je pritom povinný skúmať
(preverovať), či táto podmienka je splnená.
V danom prípade dovolateľka nezaložila do spisu doklad o jej právnickom vzdelaní
a napriek výzve nepredložila súdu plnú moc, ktorou by preukázala, že v dovolacom konaní je
zastúpená advokátom. Ani po poučení nevyužila možnosť, na ktorú ju upozornil súd,
a nepožiadala ho o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov.
V dôsledku nerešpektovania súdnej výzvy dovolateľkou zostal nedostatok vyššie uvedenej
osobitnej podmienky dovolacieho konania neodstránený.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O.s.p.) konanie
o dovolaní žalobkyne zastavil (§ 243c O.s.p. v spojení s § 241 ods. 1 O.s.p. a § 104 ods. 2
O.s.p.), pričom sa nezaoberal otázkou, či je dovolanie podané včas alebo či je procesne
prípustné a dôvodné.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 146 ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková