UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky K. H., bývajúcej v T., zastúpenej JUDr. Jánom Floriánom Gajniakom, advokátom so sídlom v Bratislave, Šafárikovo nám. č. 2, proti odporcom 1/ G. F., bývajúcemu v O., 2/ C. F., bývajúcemu v U., 3/ W. F., bývajúcemu v T., 4/ C. L., bývajúcej v M., 5/ Q. F., bývajúcej v R., o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14 C 66/2010, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. júla 2012 sp. zn. 2 Co 201/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
Okresný súd Bratislava II uznesením z 29. júna 2011 č.k. 14 C 66/2010-361 odmietol podanie navrhovateľky zo dňa 30. mája 2011 označené ako zákaz nakladania s majetkom Ing. L. s odôvodnením, že toto podanie, ktoré by bolo možné považovať za návrh na nariadenie predbežného opatrenia, neobsahovalo náležitosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v zmysle ustanovenia § 42 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 79 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľka nedoplnila a neopravila návrh ani na výzvu súdu, v rámci ktorej zároveň poučil navrhovateľku, že ak nedoplní svoje podanie v súdom určenej lehote, súd podanie podľa § 43 ods. 2 O.s.p. odmietne. Súd z toho dôvodu nemohol v konaní pokračovať a rozhodnúť o návrhu navrhovateľky, a preto podanie navrhovateľky zo dňa 30. mája 2011 odmietol.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky uznesením z 31. júla 2012 sp. zn. 2 Co 201/2012 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení poukázal na všeobecný účel predbežných opatrení, predpoklady ich nariadenia a náležitosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Uviedol, že návrh na začatie konania musí obsahovať konkrétny návrh výroku rozhodnutia obsahujúci rozsah uplatneného nároku. Údaj o tom, čoho sa navrhovateľ domáha (tzv. petit) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Táto požiadavka nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu, ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo (z materiálnehohľadiska) vykonateľné, a aby nastali právne účinky, ktoré navrhovateľ podaním návrhu sledoval. Odvolací súd skonštatoval, že v prejednávanej veci podanie navrhovateľky bolo neúplné, pre ktorý nedostatok nebolo možné v konaní pokračovať, pričom navrhovateľka bola v konaní zastúpená právnym zástupcom - advokátom, ktorý mal navrhovateľke poskytnúť právnu pomoc a v uvedenom smere ju poučiť.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním. Namietala, že súd prvého stupňa konal bez pojednávania, a tiež že prvostupňové rozhodnutie jej nebolo doručené, čo považuje za nedostatočný postup v konaní. Opätovne žiadala, aby sa zákaz nakladania s majetkom vzťahoval na všetkých dedičov uvedených v závete, a to predovšetkým z dôvodu, že už vyše dvoch rokov svojvoľne nakladajú s majetkom poručiteľky. Žiadala, aby dovolací súd v tomto smere prešetril rozhodnutie odvolacieho súdu v plnom rozsahu a vykonal nápravu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním, nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 os. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť dovolania navrhovateľky preto z týchto ustanovení nevyplýva. Osobitne treba zdôrazniť, že § 239 ods. 3 O.s.p. vylučuje prípustnosť dovolania (i keby inak išlo o rozhodnutie so znakmi významnými z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.) vtedy, ak smeruje (o. i.) proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení. Dovolanie odporcu 1/ smeruje síce proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), ide ale o uznesenie o predbežnom opatrení, prípustnosť dovolania proti ktorému je v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. vylúčená.
Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej zo závažných procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo k týmto vadám, vyplýva z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v §237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Z obsahu dovolania vyplýva (§ 41 ods. 2 O.s.p.), že dovolateľka namieta vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom), ku ktorej došlo tým, že prvostupňový súd nenariadil pojednávanie a nebolo jej doručené rozhodnutie súdu prvého stupňa. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
K uvedeným námietkam dovolací súd uvádza, že podľa ustanovenia § 75 ods. 6 O.s.p. súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania. Z citovaného ustanovenia priamo vyplýva, že účastníci nemusia byť pred rozhodnutím o návrhu na predbežné opatrenie vypočutí a rovnako, že súd nemusí nariadiť pojednávanie. Toto pravidlo súvisí s tým, že výsluch účastníkov na pojednávaní by mohol zmariť účel predbežného opatrenia, a aj s tým, že v tejto činnosti súdu sa zásadne nevykonáva dokazovanie. Ani odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní proti uzneseniu o predbežnom opatrení nie je povinný nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie - navyše musí ísť o rozhodovanie vo veci samej - v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Keďže v prípade uznesenia o predbežnom opatrení nejde o rozhodnutie vo veci samej, ostáva na vôli odvolacieho súdu či za účelom prejednania odvolania voči takému rozhodnutiu nariadi pojednávanie. Tým, že súdy vo veci predbežného opatrenia konali a rozhodli bez toho, aby ju vypočuli a bez nariadenia pojednávania, neodňali navrhovateľke možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľky o nedoručení prvostupňového rozhodnutia dovolací súd z obsahu spisu zistil, že prvostupňové uznesenie bolo doručené navrhovateľke prostredníctvom jej právneho zástupcu dňa 18. júla 2011 (doručenka na č.l. 362 spisu). V zmysle § 49 ods. 1 O.s.p., pokiaľ má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, je súd povinný doručovať písomnosti len tomuto účastníkovi. Doručenie rozhodnutia iba účastníkovi konania, hoci má zástupcu, by navyše bolo právne neúčinné. Súd prvého stupňa si splnil doručovaciu povinnosť tým, že uznesenie o predbežnom opatrení doručil právnemu zástupcovi navrhovateľky. Ani uvedeným postupom teda nebola navrhovateľke odňatá možnosť konať podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
V súlade s povinnosťou podľa § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či odmietnutím podania navrhovateľky nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Judikatúra najvyššieho súdu za prípad odňatia možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) považuje medziiným postup súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie) hoci procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, rozhodnutie najvyššiehosúdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, prípadne tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 41/2000, 2 Cdo 119/2004, 3 Cdo 108/2004, 3 Cdo 231/2008, 4 Cdo 20/2001).
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že v danom prípade podanie navrhovateľky zo dňa 30. mája 2011 (č.l. 349 spisu), ktoré by podľa svojho obsahu mohlo byť návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, neobsahovalo všetky náležitosti, ktoré vyžaduje § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O.s.p., predovšetkým uviedla nezrozumiteľný petit, čoho sa predbežným opatrením domáha. Súd prvého stupňa ju v súlade s § 43 ods. 1 O.s.p. vyzval na doplnenie a opravu neúplného a nezrozumiteľného podania s poučením o následkoch neodstránenia nedostatkov v súdom stanovenej lehote 10 dní (č.l. 354 spisu). Navrhovateľka podanie doplnila (č.l. 355 spisu), avšak dostatočne nešpecifikovala hnuteľný a nehnuteľný majetok poručiteľky (číslo listu vlastníctva, katastrálne územie, presné označenie hnuteľných vecí), ktorého sa mal návrh týkať. Navrhovateľka nešpecifikovala hnuteľný majetok tak, aby bol nezameniteľný a s určitosťou definovateľný, a tiež nedostatočne špecifikovala nehnuteľný majetok, z dôvodu čoho nebolo možné v konaní pokračovať.
Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že odmietnutím podania v procesnej situácii, v ktorej boli pre to dané zákonné predpoklady v zmysle § 43 ods. 2 O.s.p. a následne § 219 ods. 1 O.s.p., nebola navrhovateľke odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p).
Pokiaľ navrhovateľka v dovolaní opätovne žiada o predbežné určenie zákazu nakladania s majetkom poručiteľky, namieta tým nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie navrhovateľky v zmysle § 239 O.s.p. prípustné nie je a v konaní neboli zistené žiadne vady v zmysle § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto odmietol jej dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešným odporcom nepriznal dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.