Najvyšší súd

3 Cdo 120/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného M., s.r.o., so sídlom v T., IČO: X., proti povinnému L., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., o vymoženie 2 813,99 €   s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 5 Er 423/2009,  

o dovolaní súdneho exekútora JUDr. M. Š., Exekútorský úrad so sídlom v N., proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne zo 14. marca 2012 sp. zn. 13 CoE 27/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 28. decembra 2011 č.k. 5 Er 423/2009-14

exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil a oprávneného zaviazal

zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 44,59 €. V zmysle § 203 ods. 2

v spojení s § 200 ods. 1, 2 Exekučného poriadku zaviazal na náhradu trov exekúcie

oprávneného, pričom priznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 44,59 € oproti

exekútorom uplatnenej výške 93,12 €.

Proti výroku uvedeného uznesenia o trovách exekúcie podal odvolanie súdny

exekútor. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 14. marca 2012 sp. zn. 13 CoE 27/2012

uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že oprávneného zaviazal zaplatiť

súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 77,59 €. V odôvodnení uviedol, že súd prvého

stupňa nesprávne vyčíslil trovy exekúcie, ktoré správne predstavujú sumu 77,59 €

a pozostávajú z odmeny za výkon exekučnej činnosti v minimálne určenej výške 33,19 €   [§ 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov

(ďalej len „vyhláška“)], náhrady hotových výdavkov za poštovné v sume 37,76 € (§ 22 ods. l

vyhlášky) a 20 % dane z pridanej hodnoty z priznanej odmeny za výkon exekučnej činnosti

v sume 6,64 € (§ 196 Exekučného poriadku).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal súdny exekútor dovolanie. Navrhol

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s uznesením súdu prvého stupňa zrušiť a vec

vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že postupom odvolacieho súdu  

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že „uznesenie

krajského súdu je arbitrárne a v rozpore so zmyslom a účelom zákona o DPH, uznesenie

krajského súdu je v rozpore s európskym právom, a to Smernicou Rady č. 20006/112/ES  

zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, uznesenie krajského súdu

nie je riadnym spôsobom odôvodnené a extrémnym spôsobom sa odchyľuje  

od zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky  

č. PLz.ÚS 1/2001-13, nekorešponduje s legislatívnym vývojom v otázke priznania DPH  

na hotové výdavky súdneho exekútora a platným právnym stavom v otázke DPH na hotové

výdavky súdneho exekútora“.

Oprávnený ani povinný sa k dovolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie súdneho exekútora, ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny

opravný prostriedok, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V danej exekučnej veci smeruje dovolanie súdneho exekútora proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania

proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 239 O.s.p. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia (o. i.) vtedy,  

ak ide o uznesenie o trovách konania.

Exekučné konanie je postup súdu, súdneho exekútora a účastníkov konania  

pri nútenom výkone judikovaného práva. Ide o osobitný typ občianskeho súdneho konania.

Exekučné konanie je upravené Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym

poriadkom (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Neexistuje žiadne ustanovenie právneho predpisu (ani iný

relevantný dôvod), ktoré by osobitne vyňalo trovy exekúcie spomedzi trov konania podľa  

§ 137 O.s.p. Napokon, konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

považuje trovy exekúcie za trovy konania (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 13. októbra sp. zn. 6 Cdo 80/2010, z 15. októbra 2010 sp. zn. 3 Cdo 170/2009,  

z 3. októbra 2011 sp. zn. 5 Cdo 170/2011, z 13. septembra 2011 sp. zn. 6 Cdo 4/2011) a nie

je dôvod sa od nej odchýliť.

V posudzovanej veci je nepochybné, že súdny exekútor napáda dovolaním uznesenie

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách exekúcie, t.j. napáda uznesenie

o trovách exekučného konania. Dovolanie súdneho exekútora preto podľa § 239 O.s.p.

prípustné nie je.

Dovolací súd, postupujúc podľa § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., preskúmal prípustnosť

dovolania aj podľa ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., ktoré pripúšťajú dovolanie proti

každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných v ňom vymenovaných

procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už

prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania súdneho exekútora preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojím

postupom (ne)odňal súdnemu exekútorovi možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci  

sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací

súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

procesnou vadou, znemožňujúcou súdnemu exekútorovi realizáciu jeho procesných práv.  

Podľa obsahu dovolania dovolateľ zastáva názor, v zmysle ktorého mu súdy odňali

možnosť pred súdmi konať tým, že vec nesprávne právne posúdili, ako i že odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho

právneho posúdenia veci, treba preto uviesť, že ustanovenie § 237   písm. f/ O.s.p. odňatie

možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (s jeho

procesným postupom v konaní, so samou procedúrou prejednania veci súdom) a nie s jeho

právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci

súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený

skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte občianskeho súdneho konania –

v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma možnosť uplatnenia

jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod  

č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne považované (iba) za relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn.  

1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,  

6 Cdo 41/2011), lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd

neznemožňuje účastníkovi konania realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia

a neodníma mu možnosť pred súdom konať.

K dovolateľom uplatnenej námietke nepreskúmateľnosti treba uviesť, že

nepreskúmateľné je rozhodnutie súdu, ktoré nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.

Aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať  

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania a skutkových

zistení súdu, ale tiež z hľadiska prijatých právnych záverov. Účelom odôvodnenia

rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody, so zreteľom na ktoré rozhodol. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v (prípadnom) dovolacom konaní.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti (vrátane nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu), ku ktorým v praxi dochádza

v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní.

Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny

poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných

pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné

dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky,

za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti, ku ktorým došlo

v konaní na súdoch nižších stupňov. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými

procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok

prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej

povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania)

pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od v § 237 O.s.p. taxatívne

vymenovaných procesných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací

dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré  

je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá).

Na posúdenie prípustnosti dovolania aj z aspektov vyplývajúcich z § 237 písm. f/

O.s.p. je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998

uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.  

2 Cdo 5/1997, v ktorom dovolací vyslovil názor, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy,  

ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom

rozsudku plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v nej nemá dôvod

odkloniť sa od tohto názoru. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje

v preskúmavanej veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že

nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

(príkladmo možno uviesť týmto senátom prijaté rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3 Cdo 235/2010, 3 Cdo 236/2010, 3 Cdo 135/2011). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvod zakladajúci (len)

tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 135/2010, 2 Cdo 137/2010,  

4 M Cdo 5/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 55/2011).

Nakoľko v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody jeho prípustnosti uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdneho exekútora

podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní účastníkom trovy dovolacieho konania nepriznal, lebo  

im v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. septembra 2012

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková