3 Cdo 12/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ P. D., bývajúceho v B.Ž., 2/ J. M.,

bývajúcej v Ž., oboch zastúpených JUDr. J. B., advokátom so sídlom v Ž.,

proti odporcovi Ing. J. S., bývajúcemu v B.Ž., zastúpeným JUDr. G. H., advokátkou so

sídlom v Ž., o určenie vlastníckeho práva, vedenej   na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.  

33 C 82/2008, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. júna 2014 sp.

zn. 10 Co 479/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 25. apríla 2013 č.k. 33 C 82/2008-302 určil, že

navrhovatelia 1/, 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu

1/2 novovytvorenej nehnuteľnosti parc. č. X. – orná pôda o výmere X. m2, nachádzajúcej sa v

katastrálnom území B., ktorá bola vytvorená geometrickým plánom č. X. z 22. novembra

2012 vyhotoveným Ing. P. K., autorizačne overeným Ing. P. K. a úradne overeným Správou

katastra Žilina 19. decembra 2013 pod č. X. (ďalej len „nehnuteľnosť“). Súčasne vyslovil, že

geometrický plán č. X. z 22. novembra 2012 vyhotovený Ing. P. K., autorizačne overený Ing.

P. K. a úradne overený Správou katastra Žilina 19. decembra 2013 pod č. X. sa stáva

neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. O trovách konania a trovách štátu si vymienil rozhodnúť

samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že

navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva (§ 80 písm. c/

O.s.p.), lebo odporca je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako výlučný vlastník nehnuteľnosti

a rozhodnutie súdu bude podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Vychádzal z toho, že v konaní bolo preukázané, že právni predchodcovia navrhovateľov

manželia P. D. a J., rodená H. kúpnou zmluvou zo 16. novembra 1949 pod č. S. kúpili od J.

M., A. Ď., V. Ď., mal. V. Ď. a mal. M. Ď. nehnuteľnosť evidovanú vo vložke č. X. pod X.A.

a že uvedená zmluva nebola zaevidovaná v pozemkovej knihe. Na základe notárskej zápisnice

z 10. augusta 1993 č. N 85/93, Nz 140/93 bolo vyššie uvedeným právnym predchodcom

navrhovateľov osvedčené, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parc. č. X. –

role o výmere X. m2 nachádzajúcej sa v katastrálnom území B. a zapísanej v pozemkovej

knihe v protokole č. X. titulom vyššie uvedenej kúpnej zmluvy a dobrovoľnej držby od roku

1949. Zo znaleckého posudku č. X. Ing. K. vyplýva, že parc. č. X., ktorú nadobudli právni

predchodcovia navrhovateľov je v súčasnej dobe totožná a parc. č. X. vedenou na liste

vlastníctva č. X. v prospech navrhovateľov a z časti je totožná s novovytvorenou parc. č. X.

o výmere X. m2, ktorá časť bola pričlenená k parc. č. X. vo vlastníctve odporcu. Na základe

uvedeného uzavrel, že navrhovatelia sa dôvodne domáhajú určenia svojho spoluvlastníctva

k časti parc. č. X., a to vo výmere X. m2 označenej novovytvorenou parc. č. X. a preto ich

návrhu vyhovel. Obranu odporcu, že spornú nehnuteľnosť vydržal, keďže ju užívali jeho

právni predchodcovia od roku 1944 a on v užívaní pokračoval, považoval za nedôvodnú,

nakoľko odporca v konaní nepreukázal titul, od ktorého by mohol odvodzovať svoju

dobromyseľnosť. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. Krajský súd v Žiline rozsudkom  

z 27. júna 2014 sp. zn. 10 Co 479/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1  

a 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal v medziach a z dôvodov podaného

odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení  

s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nemožno priznať úspech, lebo

súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, riadne zistil skutkový

stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec  

aj po právnej stránke. Poukázal na podrobné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňového súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Keďže súd prvého stupňa

rozhodovanie o náhrade trov konania vyhradil na samostatné konanie, ponechal  

aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania na súd prvého stupňa.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal odporca dovolanie. Uviedol, že

v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ako i že konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené  

a nemá náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., lebo nevysvetľuje vzťah medzi skutkovými

zisteniami súdu a jeho úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi

na druhej strane. Odvolací súd na jeho odvolacie námietky nereagoval dostatočne, prípadne

vôbec. Ďalej vytýkal prvostupňovému súdu, že nevykonal ním navrhované dôkazy, pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom jeho postup nevysvetlil. Nesúhlasil  

so závermi súdov v otázke posúdenia (ne)splnenia predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva

vydržaním a zotrval na svojom tvrdení, že spornú nehnuteľnosť vydržal. Z týchto dôvodov

žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tiež ním potvrdený prvostupňový rozsudok

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovatelia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že rozhodnutia súdov oboch stupňov

sú vecne správne a dovolacie námietky odporcu nedôvodné. Žiadali dovolanie „zamietnuť“

a priznať im náhradu trov dovolacieho konania vo výške, ktorú vyčíslili.

Najvyšší súd ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu:

v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)]  

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený

advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie odporcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,  

ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania odporcu z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie  

je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci  

dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje  

proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené

v § 238 ods. 3 O.s.p.

Dovolanie odporcu by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej

z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu tejto

povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo

k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti

ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998  

a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle  

§ 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorej existenciu vidí v nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale (len) inú

vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie  

je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na obdobnom závere spočívajú aj ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,  

3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013,  

3 Cdo 10/2014, 3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná

a rozhoduje v preskúmavanom prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním

prejednávaných veciach bez ohľadu na to, čo bolo predmetom konania (viď napríklad

rozhodnutie v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, ďalej v exekučnej veci  

sp. zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej sa uloženia povinnosti

poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011,

v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú

vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj

napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010,  

4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011,  

7 Cdo 109/2011 a aktuálne tiež rozhodnutie sp. zn. 1 ECdo 10/2014).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia  

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998

(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,  

I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,  

IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje  

na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že  

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,  

ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania

podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.

Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza,

že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane

vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej

udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový  

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237  

písm. f/ O.s.p.“. Obdobnú argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014  

sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu

najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. V uznesení z 28. októbra 2014

sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd obdobne konštatoval, že najvyšší súd v rozhodnutí  

sp. zn. 3 Cdo 55/2014 (založenom na stotožnení sa s judikátom R 111/1998) dospel ústavne

konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania.

Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že ak by aj (prípadne) bolo dovolaním

napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal),

nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

Pokiaľ ide o námietku odporcu nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov,  

je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne

k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu

rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237

písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). K procesným právam účastníka

nepatrí, ako sa žalobkyňa mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý

dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne

súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 O.s.p.). Ak súd prípadne  

aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo

nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť

konať pred súdom.

Odporcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,  

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu

konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,  

6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou

znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že

dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel  

od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať

dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním

sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie  

je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde  

o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Podľa názoru dovolateľa odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza

k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený

skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada

konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov  

je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď  

§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,  

4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania

uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238

O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť  

zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac  

sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.

O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Najvyšší súd o trovách

dovolacieho konania nerozhodol z týchto dôvodov:

V zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu

účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže

rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že

lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. má na zreteli primárny záujem účastníka konania, aby

bolo čím skôr rozhodnuté vo veci samej. V niektorých prípadoch, taxatívny výpočet ktorých

zákon nepodáva (takže toto ustanovenie možno aplikovať aj v iných, než výslovne uvedených

prípadoch), má súd možnosť rozhodnúť o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej. Treba dodať, že právna úprava daná § 151 ods. 3 O.s.p. neznamená, že  

sa o trovách nerozhodne, ale že sa rozhodnutie o trovách konania, ktoré má spravidla  

pre účastníka konania v porovnaní s rozhodnutím vo veci samej druhoradý význam, len

oddiali.

Na obsah a účel ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. nadväzuje § 224 ods. 4 O.s.p., podľa

ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo

rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho

konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

V danej veci Okresný súd Žilina vo výrokovej časti rozsudku z 25. apríla 2013 č.k.  

33 C 82/2008-302 vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia  

vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Krajský súd v Žiline v závere odôvodnenia svojho

rozsudku z 27. júna 2014 sp. zn. 10 Co 479/2013 uviedol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, ktorý si vyhradil rozhodovanie o trovách konania na samostatné

rozhodnutie.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania nebolo teda dosiaľ rozhodnuté.

Dovolací súd vychádzal z názoru, že ak právny predpis výslovne neupravuje určitú

skutkovú podstatu alebo ju upravuje len čiastočne, neznamená to, že takúto situáciu nemožno

vyriešiť. Právna teória aj súdna prax v obdobných prípadoch pripúšťajú, že na skutkovú

podstatu zákonom neriešenú (alebo riešenú len čiastočne) sa analogicky aplikuje také

ustanovenie zákona, ktoré upravuje podobnú skutkovú podstatu. Použitie analógie môže  

aj v procesnom práve predstavovať také riešenie procesnej situácie, ktoré zodpovedá účelu

zákona. Možnosť analógie pri aplikácii procesných noriem upravujúcich rozhodovanie súdu

o trovách konania nevylučuje ani judikatúra ústavného súdu (viď uznesenie ústavného súdu

z 1. marca 2012 sp. zn. IV. ÚS 107/2012).

Tak, ako je pre účastníka konania na súde prvého a druhého stupňa dôležité, aby bolo

čo najskôr rozhodnuté vo veci samej, je pre neho rovnako dôležité, aby v dovolacom konaní

bolo čo najskôr rozhodnuté o dovolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  

vo veci samej; rozhodnutie o trovách dovolacieho konania má aj tu pre účastníka konania

spravidla až druhoradý význam.  

V danom prípade treba pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania posúdiť

viacero otázok, ktoré na súdoch nižších stupňov neboli dosiaľ riešené a posúdené

právoplatným rozhodnutím súdu o trovách konania. Najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní

nevykonáva dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), nemá procesné nástroje  

na to, aby si pre účely svojho rozhodovania obstaral potrebné skutkové podklady. Navyše,  

ak by v takomto prípade o trovách dovolacieho konania predsa len rozhodol, bolo by jeho

rozhodovanie spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre rozhodovanie súdov nižších

stupňov o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má byť vyriešená

a právoplatne rozhodnutá najskôr týmito súdmi.  

So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že ak dovolací rozhoduje

o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 a § 224 ods. 4 O.s.p., o trovách

dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. júla 2015

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková