3 Cdo 12/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ P. D., bývajúceho v B.Ž., 2/ J. M.,
bývajúcej v Ž., oboch zastúpených JUDr. J. B., advokátom so sídlom v Ž.,
proti odporcovi Ing. J. S., bývajúcemu v B.Ž., zastúpeným JUDr. G. H., advokátkou so
sídlom v Ž., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
33 C 82/2008, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. júna 2014 sp.
zn. 10 Co 479/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 25. apríla 2013 č.k. 33 C 82/2008-302 určil, že
navrhovatelia 1/, 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu
1/2 novovytvorenej nehnuteľnosti parc. č. X. – orná pôda o výmere X. m2, nachádzajúcej sa v
katastrálnom území B., ktorá bola vytvorená geometrickým plánom č. X. z 22. novembra
2012 vyhotoveným Ing. P. K., autorizačne overeným Ing. P. K. a úradne overeným Správou
katastra Žilina 19. decembra 2013 pod č. X. (ďalej len „nehnuteľnosť“). Súčasne vyslovil, že
geometrický plán č. X. z 22. novembra 2012 vyhotovený Ing. P. K., autorizačne overený Ing.
P. K. a úradne overený Správou katastra Žilina 19. decembra 2013 pod č. X. sa stáva
neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. O trovách konania a trovách štátu si vymienil rozhodnúť
samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že
navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva (§ 80 písm. c/
O.s.p.), lebo odporca je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako výlučný vlastník nehnuteľnosti
a rozhodnutie súdu bude podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Vychádzal z toho, že v konaní bolo preukázané, že právni predchodcovia navrhovateľov
manželia P. D. a J., rodená H. kúpnou zmluvou zo 16. novembra 1949 pod č. S. kúpili od J.
M., A. Ď., V. Ď., mal. V. Ď. a mal. M. Ď. nehnuteľnosť evidovanú vo vložke č. X. pod X.A.
a že uvedená zmluva nebola zaevidovaná v pozemkovej knihe. Na základe notárskej zápisnice
z 10. augusta 1993 č. N 85/93, Nz 140/93 bolo vyššie uvedeným právnym predchodcom
navrhovateľov osvedčené, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parc. č. X. –
role o výmere X. m2 nachádzajúcej sa v katastrálnom území B. a zapísanej v pozemkovej
knihe v protokole č. X. titulom vyššie uvedenej kúpnej zmluvy a dobrovoľnej držby od roku
1949. Zo znaleckého posudku č. X. Ing. K. vyplýva, že parc. č. X., ktorú nadobudli právni
predchodcovia navrhovateľov je v súčasnej dobe totožná a parc. č. X. vedenou na liste
vlastníctva č. X. v prospech navrhovateľov a z časti je totožná s novovytvorenou parc. č. X.
o výmere X. m2, ktorá časť bola pričlenená k parc. č. X. vo vlastníctve odporcu. Na základe
uvedeného uzavrel, že navrhovatelia sa dôvodne domáhajú určenia svojho spoluvlastníctva
k časti parc. č. X., a to vo výmere X. m2 označenej novovytvorenou parc. č. X. a preto ich
návrhu vyhovel. Obranu odporcu, že spornú nehnuteľnosť vydržal, keďže ju užívali jeho
právni predchodcovia od roku 1944 a on v užívaní pokračoval, považoval za nedôvodnú,
nakoľko odporca v konaní nepreukázal titul, od ktorého by mohol odvodzovať svoju
dobromyseľnosť. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. Krajský súd v Žiline rozsudkom
z 27. júna 2014 sp. zn. 10 Co 479/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1
a 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal v medziach a z dôvodov podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nemožno priznať úspech, lebo
súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, riadne zistil skutkový
stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec
aj po právnej stránke. Poukázal na podrobné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Keďže súd prvého stupňa
rozhodovanie o náhrade trov konania vyhradil na samostatné konanie, ponechal
aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania na súd prvého stupňa.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal odporca dovolanie. Uviedol, že
v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ako i že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené
a nemá náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., lebo nevysvetľuje vzťah medzi skutkovými
zisteniami súdu a jeho úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi
na druhej strane. Odvolací súd na jeho odvolacie námietky nereagoval dostatočne, prípadne
vôbec. Ďalej vytýkal prvostupňovému súdu, že nevykonal ním navrhované dôkazy, pričom
v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom jeho postup nevysvetlil. Nesúhlasil
so závermi súdov v otázke posúdenia (ne)splnenia predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva
vydržaním a zotrval na svojom tvrdení, že spornú nehnuteľnosť vydržal. Z týchto dôvodov
žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tiež ním potvrdený prvostupňový rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovatelia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že rozhodnutia súdov oboch stupňov
sú vecne správne a dovolacie námietky odporcu nedôvodné. Žiadali dovolanie „zamietnuť“
a priznať im náhradu trov dovolacieho konania vo výške, ktorú vyčíslili.
Najvyšší súd ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu:
v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)]
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený
advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie odporcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,
ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania odporcu z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie
je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci
dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje
proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené
v § 238 ods. 3 O.s.p.
Dovolanie odporcu by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej
z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu tejto
povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo
k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti
ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej existenciu vidí v nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale (len) inú
vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie
je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na obdobnom závere spočívajú aj ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,
3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013,
3 Cdo 10/2014, 3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná
a rozhoduje v preskúmavanom prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním
prejednávaných veciach bez ohľadu na to, čo bolo predmetom konania (viď napríklad
rozhodnutie v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, ďalej v exekučnej veci
sp. zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej sa uloženia povinnosti
poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011,
v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú
vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj
napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011,
7 Cdo 109/2011 a aktuálne tiež rozhodnutie sp. zn. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998
(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,
I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,
ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza,
že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane
vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“. Obdobnú argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014
sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu
najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. V uznesení z 28. októbra 2014
sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd obdobne konštatoval, že najvyšší súd v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo 55/2014 (založenom na stotožnení sa s judikátom R 111/1998) dospel ústavne
konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania.
Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že ak by aj (prípadne) bolo dovolaním
napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal),
nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku odporcu nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov,
je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu
rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). K procesným právam účastníka
nepatrí, ako sa žalobkyňa mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý
dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne
súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 O.s.p.). Ak súd prípadne
aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom.
Odporcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu
konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou
znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že
dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel
od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať
dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého
a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie
je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale
prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde
o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.
Podľa názoru dovolateľa odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza
k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený
skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada
konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania
uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238
O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.
O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Najvyšší súd o trovách
dovolacieho konania nerozhodol z týchto dôvodov:
V zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu
účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže
rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že
lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. má na zreteli primárny záujem účastníka konania, aby
bolo čím skôr rozhodnuté vo veci samej. V niektorých prípadoch, taxatívny výpočet ktorých
zákon nepodáva (takže toto ustanovenie možno aplikovať aj v iných, než výslovne uvedených
prípadoch), má súd možnosť rozhodnúť o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Treba dodať, že právna úprava daná § 151 ods. 3 O.s.p. neznamená, že
sa o trovách nerozhodne, ale že sa rozhodnutie o trovách konania, ktoré má spravidla
pre účastníka konania v porovnaní s rozhodnutím vo veci samej druhoradý význam, len
oddiali.
Na obsah a účel ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. nadväzuje § 224 ods. 4 O.s.p., podľa
ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo
rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
V danej veci Okresný súd Žilina vo výrokovej časti rozsudku z 25. apríla 2013 č.k.
33 C 82/2008-302 vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Krajský súd v Žiline v závere odôvodnenia svojho
rozsudku z 27. júna 2014 sp. zn. 10 Co 479/2013 uviedol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, ktorý si vyhradil rozhodovanie o trovách konania na samostatné
rozhodnutie.
O trovách prvostupňového a odvolacieho konania nebolo teda dosiaľ rozhodnuté.
Dovolací súd vychádzal z názoru, že ak právny predpis výslovne neupravuje určitú
skutkovú podstatu alebo ju upravuje len čiastočne, neznamená to, že takúto situáciu nemožno
vyriešiť. Právna teória aj súdna prax v obdobných prípadoch pripúšťajú, že na skutkovú
podstatu zákonom neriešenú (alebo riešenú len čiastočne) sa analogicky aplikuje také
ustanovenie zákona, ktoré upravuje podobnú skutkovú podstatu. Použitie analógie môže
aj v procesnom práve predstavovať také riešenie procesnej situácie, ktoré zodpovedá účelu
zákona. Možnosť analógie pri aplikácii procesných noriem upravujúcich rozhodovanie súdu
o trovách konania nevylučuje ani judikatúra ústavného súdu (viď uznesenie ústavného súdu
z 1. marca 2012 sp. zn. IV. ÚS 107/2012).
Tak, ako je pre účastníka konania na súde prvého a druhého stupňa dôležité, aby bolo
čo najskôr rozhodnuté vo veci samej, je pre neho rovnako dôležité, aby v dovolacom konaní
bolo čo najskôr rozhodnuté o dovolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej; rozhodnutie o trovách dovolacieho konania má aj tu pre účastníka konania
spravidla až druhoradý význam.
V danom prípade treba pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania posúdiť
viacero otázok, ktoré na súdoch nižších stupňov neboli dosiaľ riešené a posúdené
právoplatným rozhodnutím súdu o trovách konania. Najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní
nevykonáva dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), nemá procesné nástroje
na to, aby si pre účely svojho rozhodovania obstaral potrebné skutkové podklady. Navyše,
ak by v takomto prípade o trovách dovolacieho konania predsa len rozhodol, bolo by jeho
rozhodovanie spojené s posudzovaním otázky významnej aj pre rozhodovanie súdov nižších
stupňov o trovách prvostupňového a odvolacieho konania, ktorá ale má byť vyriešená
a právoplatne rozhodnutá najskôr týmito súdmi.
So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že ak dovolací rozhoduje
o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 a § 224 ods. 4 O.s.p., o trovách
dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. júla 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková