UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X. A., bývajúceho v Q., zastúpeného spoločnosťou Advokátskou kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o. so sídlom v Banskej Bystrici, Horná Strieborná č. 4, IČO: 47253011, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26 C 288/2009, o dovolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2015 sp. zn. 2 Co 291/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 2. novembra 2009 domáhal, aby žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť mu škodu vo výške 12 613,68 € s príslušenstvom, ktoré špecifikoval v žalobe. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa bolo voči nemu vznesené obvinenie pre viaceré trestné činy a v čase od 12. marca do 11. novembra 2004 bol vo väzbe, uznesením špeciálnej prokuratúry bolo však trestné stíhanie voči nemu zastavené 3. marca 2008 z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol obvinený, nie je trestným činom. Vzhľadom na to je daná zodpovednosť štátu za škodu a tiež nemajetkovú ujmu spôsobenú mu rozhodnutím orgánu štátu a nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) a tiež zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V zmysle žaloby pozostáva žalobcovi spôsobená škoda zo sumy, ktorú vynaložil na úhradu trov obhajoby vo výške (v prepočte) 4 315,21 € a tiež z jeho ušlého zisku vo výške 8 298,47 €. Nemajetková ujma, náhrady ktorej sa žalobca domáhal vo výške 165 969,59 €, mu bola - ako uviedol - spôsobená narušením jeho vážnosti a dôstojnosti, poškodením mena a občianskej cti so závažnými dopadmi na jeho podnikateľské aktivity a rodinný život.
2. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 25. januára 2013 č.k. 26 C288/2009-126 žalobu zamietol. 2.1. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že uznesením Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Stred v Banskej Bystrici ČVS: PPZ-12/BPK-S-2004 z 12. marca 2004 bolo začaté trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a Trestného zákona a trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 4 Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. Tp 20/04 zo 14. marca 2004 bolo rozhodnuté o jeho vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b/ a c/ Trestného poriadku. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII Gv 277/04-100 z 11. novembra 2004 bolo rozhodnuté o prepustení žalobcu z väzby podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII Gv 277/04-799 z 3. marca 2008 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku z dôvodu že skutok nie trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca z toho vyvodzoval svoj nárok na náhradu škody, a preto 26. augusta 2008 požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie tohto nároku podľa zákonov č. 58/1969 Zb. a č. 514/2003 Z.z. 2.2. Súd prvej inštancie zohľadnil, že uznesenie o väzbe žalobcu bolo vydané pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., preto žalobou uplatnený nárok posúdil podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania skúmal, či nedošlo k premlčaniu žalobou uplatneného práva; dospel k záveru, že bola vznesená dôvodne. Poukázal na to, že podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. sa žalobca mohol domáhať náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe v súvislosti s trestným stíhaním v lehote jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo zastavené jeho trestné stíhanie (od 11. marca 2008). Premlčacia doba, ktorá v zmysle § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. neplynula po dobu 6 mesiacov počas posudzovania žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhrady škody, uplynula 11. septembra 2009. Pokiaľ teda žalobca uplatnil svoj nárok na súde 2. novembra 2009, bolo potrebné prihliadnuť na žalovanou účinne vznesenú námietku premlčania. So zreteľom na to súd prvej inštancie žalobu zamietol.
3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 18. decembra 2015 sp. zn. 2 Co 1291/2013 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)]. Na odôvodnenie uviedol, že žalobca uplatnil žalobou nárok na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., vzhľadom na čas vzniku ním uvádzanej škody bolo však na daný prípad potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal tiež na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), konkrétne judikáty R 70/1994 a R 35/1991 a vyslovil právny názor, podľa ktorého ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám.
4. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 237 ods. 1 písm. e/ a f/ O.s.p. K procesnej vade konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. e/ O.s.p. došlo podľa jej názoru tým, že odvolací súd bez relevantného procesného úkonu žalobcu (napríklad návrhu na zmenu žaloby) posudzoval žalobcom uplatnené nároky ako vzniknuté (nezákonným) rozhodnutím o vznesení obvinenia. Podľa jej názoru došlo v danom prípade k namietanej vade zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. tým, že odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia neuviedol relevantné dôvody zrušenia prvoinštančného rozhodnutia a ani závery, ktoré prijal z hľadiska aplikácie § 22 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa jej presvedčenia neboli dôvody pre zrušenie rozhodnutia napadnutého odvolaním, lebo súd prvej inštancie rozhodol správne. V ďalšom texte dovolania žalovaná spochybnila správnosť záverov, na ktoré poukázal odvolací súd v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2011 sp. zn. III. ÚS 339/08. Podľa právneho názoru dovolateľky ňou uvádzané procesné vady konania zakladajú nielen prípustnosť podaného dovolania, ale tiež jeho dôvodnosť. Žiadala preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vecmu vrátiť na ďalšie konanie.
5. Žalobca v dovolacom konaní navrhol nedôvodné dovolanie žalovanej odmietnuť. Podľa jeho názoru nedošlo k procesným vadám, z ktorých žalovaná vyvodzuje prípustnosť jej dovolania.
6. Dovolanie bolo podané 10. marca 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
8. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať účinok spočívajúci v uskutočnení dovolacieho prieskumu. 8.1. Dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania ani pre odmietnutie dovolania, vyvolali procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 8.2. Dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).
9. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 8.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995).
10. Podľa právneho stavu účinného v čase podania dovolania bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzovalo ustanovenie § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.
11. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie, dovolanie ale nesmeruje proti uzneseniu so znakmi niektorého z uznesení uvedených § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do 30. júna 2016 ustálila na názore, podľa ktorého zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu bolo možné napadnúť iba z dôvodov relevantných podľa § 237 ods. 1 O.s.p. (viď R 34/1995). Žalovaná v dovolaní nenamietala procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až d/ a g/ O.s.p. a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
12. Dovolateľka prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 ods. 1 písm. e/ O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Uvedené ustanovenie ale dopadalo na prípady, kedy súd prejednal a rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania - nebolpodaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu. V danom prípade nedošlo k žalovanou namietanej vade zmätočnosti - konanie začalo na súde podaním žalobcovej žaloby (viď bod 1. tohto uznesenia dovolacieho súdu).
13. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania tiež z § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v zmysle ktorého bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V praxi súdov sa pod touto vadou rozumel procesne nesprávny postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania (procesnej strane) realizovať jej patriace procesné oprávnenia. 13.1. Procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. vyvodzovala žalovaná z toho, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené nedostatočne a nepresvedčivo. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; s tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky (I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania“ nezakladajúcu prípustnosť dovolania zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“. Zmeny v právnej úprave dovolacieho konania, ku ktorým došlo s účinnosťou od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. V danom prípade zo spisu nevyplýva žiadny dôvod opodstatňujúci uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov so znakmi relevantnými aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 13.3. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalovanou namietaná procesná vada nebola spôsobilá založiť prípustnosť jej dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ CSP.
14. Pre prípad, že žalovaná zastáva názor o odňatí jej možnosti pred súdom konať tiež tým, aké právne závery prijal odvolací súd a na akom právnom posúdení založil svoje rozhodnutie, dovolací súd uvádza, že § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dával odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti len s faktickou činnosťou súdu (procesným postupom, resp. procedúrou prejednania sporu), a nie s právnym posúdením veci (sporu), na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Nesprávne právne posúdenie veci ani do 30. júna 2016 nezakladalo prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď R 43/2003). V súvislosti s tým dovolací súd poznamenáva, že samo nesprávne právne posúdenie sporu nezakladá prípustnosť dovolania ani po tomto dni (R 24/2017).
15. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej (procesne neprípustné podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016) nevyvolalo v danom prípade procesný účinok umožňujúci uskutočniť po tomto dni dovolací prieskum. Vzhľadom na to jej dovolania odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
16. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.