Najvyšší súd
3 Cdo 117/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ MUDr. P. S., bývajúceho v K., 2/ MVDr. M. K., bývajúcej v R., 3/ M. S., bývajúcej v R., 4/ M. B.,
bývajúcej v B., zastúpených JUDr. D. B., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanému J. P.,
bývajúcemu v G., zastúpenému B. – advokáti s.r.o., so sídlom vo Z., IČO: X., o nahradenie
prejavu vôle žalovaného uzavrieť kúpnu zmluvu, vedenej na Okresnom súde Rimavská
Sobota pod sp. zn. 14 C 110/2011, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 8. novembra 2012 sp. zn. 16 Co 299/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaný je povinný zaplatiť do troch dní náhradu trov dovolacieho konania
žalobcovi 1/ vo výške 14,29 €, žalobkyni 2/ vo výške 38,54 €, žalobkyni 3/ vo výške 60,29 €
a žalobkyni 4/ vo výške 60,29 € na účet JUDr. D. B., advokátky so sídlom v B., ktorý je
vedený v T., a.s., pod číslom X..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo 4. júna 2012 č.k. 14 C 110/2011-71
nahradil prejav vôle žalovaného uzavrieť s nimi kúpnu zmluvu (v znení obsiahnutom
v prílohe rozsudku, ktorá tvorí jeho nedeliteľnú súčasť); žalovanému uložil povinnosť
nahradiť žalobcom 1/ až 4/ trovy konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na výsledky
vykonaného dokazovania, ktorými bolo preukázané, že žalovaný nadobudol spoluvlastnícke
podiely na nehnuteľnostiach v katastrálnom území Č., ktoré sú zapísané na listoch vlastníctva
č. X. a X., kúpnou zmluvou uzatvorenou X.. júla 2007 s predchádzajúcim spoluvlastníkom P.
M., ktorý ale predmet prevodu neponúkol najskôr spoluvlastníkom. Vzhľadom na to, že tým
bolo porušené predkupné právo žalobcov 1/ až 4/ (§ 140 Občianskeho zákonníka) a žalovaný ako nadobúdateľ podielov dobrovoľne nepreviedol na nich spoluvlastnícke práva k sporným
nehnuteľnostiam (§ 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka), súd prvého stupňa nahradil svojím
rozhodnutím vyhlásenie vôle žalovaného. Pokiaľ argumentoval, že jeho právny predchodca
rešpektoval predkupné práva spoluvlastníkov a ponúkol im na predaj svoje spoluvlastnícke
podiely, súd považoval jeho obranu za nepodloženú, lebo riadne doručenie takejto písomnej
ponuky žalobcom nebolo preukázané. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa žalovaný
neopodstatnene vzniesol námietku premlčania, lebo žalobcovia žalobou podanou 6. júla 2011
uplatnili svoje práva ešte počas plynutia premlčacej doby, ktorá začala plynúť zápisom zmeny
spoluvlastníckych práv v katastri nehnuteľností (od 7. júla 2008). O trovách konania rozhodol
podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Tento rozsudok napadol žalovaný odvolaním.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 8. novembra 2012 sp. zn.
16 Co 299/2012 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.);
rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie jeho
správnosti poukázal na ďalšie dôvody. K argumentácii žalovaného, že súd prvého stupňa
nesprávne posúdil otázku a dôsledky ním vznesenej námietky premlčania, odvolací súd uviedol, že žalobcovia mali možnosť vykonať svoje právo po prvý raz 7. júla 2008, kedy
došlo k vkladu vlastníckeho práva k predmetným podielom v prospech žalovaného na základe
kúpnej zmluvy uzatvorenej s jeho právnym predchodcom. Od tohto dňa začala žalobcom
plynúť premlčacia dobe. Keďže návrh na súd podali 6. júla 2011, podali ho ešte počas
plynutia premlčacej doby. Námietka premlčania preto nebola vznesená účinne. Odvolací súd
poukázal aj na to, že žalovaný mal v priebehu konania možnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu
so žalobcami 1/ až 4/, a tým dosiahnuť pre neho priaznivejšie rozhodnutie o náhrade trov
konania; žalovaný tak ale nepostupoval. Súd preto správne nahradil svojím rozhodnutím
vyhlásenie vôle žalovaného uzatvoriť so žalobcami kúpnu zmluvu a správne tiež rozhodol
o náhrade trov konania. Odvolací súd sa vyrovnal tiež s námietkou žalovaného
o nedostatočnom zistení skutkového stavu; stotožnil sa pri tom s názorom súdu prvého stupňa
o nadbytočnosti dokazovania navrhovaného žalovaným. Zastával názor, že žalovaným
navrhovaný dôkaz (výsluch sekretárky) by nemal pre posúdenie veci žiadny význam, lebo ani
tento dôkaz nemohol nič zmeniť na tom, že žalovaný nepreukázal obsah jeho (údajných)
ponúk adresovaných spoluvlastníkom, ale ani doručenie týchto ponúk. Absencia rodného čísla
žalovaného v kúpnej zmluve tvoriacej súčasť rozsudku nahradzujúceho vyhlásenie jeho vôle
nie je podľa právneho názoru odvolacieho súdu takým nedostatkom, ktorý by spochybnil vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania
odôvodnil poukázaním na ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a § 224 ods.1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalovaný s tým, že v konaní došlo
k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. a tiež (bližšie nekonkretizovanej) vade
konania uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Uviedol,
že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal s jeho zásadnými
argumentmi, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a odnímajúce
mu možnosť pred súdom konať. Podľa názoru dovolateľa predstavovala súdom prvého stupňa
pripustená zmena žaloby „ novú “ žalobu, ktorá ale bola podaná až po uplynutí premlčacej
doby. Neobstoja ani závery súdov, ku ktorým dospeli pri posúdení právnych dôsledkov
absencie rodného čísla žalovaného v texte kúpnej zmluvy (obsahovej súčasti výroku rozsudku
súdu prvého stupňa). Zopakoval, že rozhodnutia súdov nie sú podložené dostatočnými
skutkovými zisteniami. Napriek tomu, že odvolaním napadol aj výrok o trovách konania,
odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že výrok o náhrade trov konania nebol
odvolaním napadnutý. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalobcovia 1/ až 4/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie odmietnuť ako
oneskorené alebo ako procesne neprípustné. K tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého v konaní
nedošlo z ich strany k zmene pôvodnej žaloby, ale k podaniu úplne novej žaloby, uviedli, že
súdy dospeli k správnemu záveru, že išlo iba o úpravu pôvodnej žaloby. Za nedôvodnú
označili námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaný v konaní pred súdom
prvého stupňa nenavrhoval vypočuť žalobcov 1/, 3/ a 4/ a požiadavku vypočuť ich vzniesol
až v odvolaní napriek tomu, že bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. Zároveň žiadali
priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
K námietke žalobcov, že dovolanie bolo podané po uplynutí dovolacej lehoty, najvyšší
súd poukazuje na § 240 ods. l veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastník môže podať dovolanie
do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý
rozhodoval v prvom stupni. Podľa § 57 ods. 3 O.s.p. lehota je zachovaná, ak sa posledný deň
lehoty urobí na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Žalovaný podal dovolanie na pošte v zákonom stanovenej lehote (č.l. 127 spisu), o čom
nasvedčuje pripojená obálka s prezentačnou pečiatkou pošty Zvolen z 19. decembra 2012;
lehota na podanie dovolania v zmysle citovaných ustanovení tak bola zachovaná a žalobcovia
nedôvodne namietajú, že dovolanie bolo podané oneskorene.
V ďalšom dovolací súd skúmal, či je dovolanie žalovaného procesne prípustné.
Dovolaním možno totiž napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len ak to zákon
pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil
záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné
dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 a 3 O.s.p. prípustné nie je.
Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len
ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou,
či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa
o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že
k tejto vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalovaný v dovolaní namieta, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej
vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie, nevyporiadal sa s jeho právnou argumentáciou a vydal rozhodnutie nekonkrétne,
ktoré je v dôsledku týchto nedostatkov nepreskúmateľné.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
1. Pokiaľ žalovaný namieta, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené,
a preto nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia
je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998) považovaná za tzv. inú vadu konania
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie za procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/
O.s.p. Podľa záveru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo X./2012,
7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť tohto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014
ústavný súd konštatoval, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.; obdobne argumentoval
aj v uzneseniach zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a z 26. augusta 2015
sp. zn. I. ÚS 364/2015.
Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo
by to založiť prípustnosť dovolania žalovaného.
2. Žalovaný v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., bližšie ale nevysvetlil, v čom podľa jeho názoru spočíva tzv. iná vada konania
majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre prípad, že pod vadu tejto povahy podriaďuje ním tvrdené nedostatky, ku ktorým
(údajne) došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, vykonávania
dokazovania a hodnotenia dôkazov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď tiež R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a napríklad tiež sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom
prípade dôjde, nezakladá to prípustnosť dovolania.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred
súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani (prípadné) nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (obdobne viď aj ďalšie uznesenia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
3. Žalovaný v dovolaní namieta, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž
o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý
by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
4. Nedôvodná je aj námietka žalovaného, že odvolací súd nepreskúmal výrok
o trovách konania, ktorý tiež napadol odvolaním. Na jednej strane je síce pravda, že odvolací
súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia v rozpore so skutočnosťou konštatoval, že
výrok o trovách konania nebol napadnutý, na druhej strane z rozhodnutia odvolacieho súdu
vyplýva, že odvolací súd predmetný výrok predsa len preskúmal a rozhodol o ňom – tento
výrok totiž potvrdil ako súvisiaci s výrokom vo veci samej.
5. Keďže dovolanie žalovaného nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nepotvrdila
sa existencia žalovaným tvrdenej procesnej vady (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a v konaní nevyšli
najavo ani iné procesné vady uvedené v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol dovolanie
žalovaného ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.). ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Vzhľadom na dôvody odmietnutia dovolania sa dovolací súd nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska vecnej správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalobcom 1/ až 4/ vzniklo právo na náhradu
trov konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobcovia podali návrh na rozhodnutie o náhrade trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto
konania vyčíslili. Dovolací súd priznal žalobcom 1/ až 4/ náhradu trov konania spočívajúcu
v odmene ich spoločnej advokátky (ktorá ich zastupovala aj v konaní pred súdmi nižších
stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej spoločne žalobcom vypracovaním
ich vyjadrenia k dovolaniu žalovaného z 20. februára 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa
§ 10 ods. 1 vyhlášky, vychádzajúc z hodnoty (kúpnej ceny) uvedenej v kúpnej zmluve
osobitne u každého zo žalobcov, zníženú o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky), t.j. žalobcovi 1/
vo výške 9,96 €, žalobkyni 2/ vo výške 30,71 €, žalobkyni 3/ vo výške 50,63 € a žalobkyni 4/ vo výške 50,63 €. S náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 €)],
a 20% DPH z odmeny a náhrady výdavkov (§ 18 ods. 3 vyhlášky), predstavuje náhradu trov
dovolacieho konania v prípade žalobcu 1/ vo výške 14,29 € (9,96 € + 1,95 € + 2,38 €),
v prípade žalobkyne 2/ vo výške 38,54 € (30,17 € + 1,95 € + 6,42 €), v prípade žalobkyne 3/
vo výške 60,29 € (50,63 € + 1,95 € + 7,70 €), a v prípade žalobkyne 4/ vo výške 60,29 €
(50,63 € + 1,95 € + 7,70 €).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. októbra 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková