Najvyšší súd
3 Cdo 117/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. V. H., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. D. K., advokátom so sídlom v B., proti odporcovi O. O.,
so sídlom v O.O., IČO: X., zastúpenému Doc. JUDr. J. S., Csc., advokátom so sídlom v K.,
o určenie neplatnosti odvolania z funkcie, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod
sp. zn. 20 C 103/2007, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 24. februára 2011 sp. zn. 19 Co 368/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 13. októbra 2010 č.k. 20 C 103/2007-400 určil, že
odvolanie navrhovateľa z funkcie riaditeľa Základnej školy O. z 18. apríla 2007 je neplatné.
Rozhodol tiež o trovách konania. Vychádzal z toho, že výsledky vykonaného dokazovania
nepreukázali závažné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov navrhovateľom (§ 3 ods. 7 písm. c/ zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Podľa názoru súdu prvého stupňa obsadením miesta svojej zástupkyne bez výberového konania a jej vymenovaním do funkcie navrhovateľ
neporušil § 5 ods. 9 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, lebo toto ustanovenie sa na vymenovanie zástupkyne riaditeľa školy nevzťahuje. Dokazovaním nebolo
preukázané ani svojvoľné a diskriminačné vyplácanie odmien určitým zamestnancom, ani
výrazný nepomer vyplatených odmien. Opatrenia, ktoré boli uložené škole Regionálnym
úradom verejného zdravotníctva, škola neignorovala a plnila priebežne tak, ako to umožňovali
finančné prostriedky. K ich úplnej realizácii nedošlo iba vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov, zrejmý aj zo správy o hospodárení školy za rok 2005. V konaní nebolo
preukázané ani nehospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami školy, pričom O.
(zriaďovateľ školy a subjekt, ktorému škola predkladá svoj záverečný účet) v rozhodujúcom
čase nevyjadrila nespokojnosť s hospodárením školy. Dokazovanie nepotvrdilo ani údajné
prevzatie 2 000 Sk navrhovateľom ako náhrady škody za odcudzený kovový šrot z pozemku
školy bez zaevidovania prijatej platby v účtovníctve školy. Z pracovného poriadku školy
z 1. apríla 2007, ktorým bol zrušený jej pracovný poriadok z 2. septembra 2005, súd prvého
stupňa vyvodil neopodstatnenosť tvrdenia, že v čase pôsobenia navrhovateľa vo funkcii
riaditeľa nebol vypracovaný pracovný poriadok. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
§ 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie odporcu rozsudkom z 24. februára 2011 sp. zn.
19 Co 368/2010 rozsudok súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odporcu zaviazal
nahradiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.).
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal odporca dovolanie, v ktorom
uviedol, že súdy v danom prípade nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, čím mu odňali
možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odvolaciemu súdu vytkol osobitne to, že sa nevyporiadal s odvolacími argumentmi a porušil právo odporcu na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Namietal tiež, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a že súdy nesprávne
vyhodnotili odporcom tvrdenú diskrimináciu zamestnancov školy pri udeľovaní odmien.
Podľa jeho názoru spočívalo dôkazné bremeno o nediskriminácii zamestnancov školy
na navrhovateľovi. Účastníčkou daného občianskeho súdneho konania mala byť aj Základná
škola O., ktorá ale získala právnu subjektivitu až v priebehu konania. V konaní neboli správne
vyhodnotené dôkazy, ktorými odporca preukazoval porušenie hygienických noriem
a povinnosti navrhovateľa vypracovať interné právne predpisy. Neprávne právne posúdenie
veci dovolateľ videl v nerešpektovaní prezumpcie správnosti administratívnych aktov –
záverov inšpekcií a kontrol. Podľa názoru dovolateľa sa súdy odklonili od záväzného
právneho názoru vysloveného Krajským súdom v Trenčíne v jeho zrušujúcom rozhodnutí
z 28. mája 2009 č.k. 19 Co 277/2008 a tým porušili princíp legitímnych očakávaní. Z týchto
dôvodov žiadal dovolateľ zrušiť tak dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj týmto rozsudkom potvrdený prvostupňový rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu označil tento mimoriadny opravný prostriedok
odporcu za neopodstatnený a žiadal ho zamietnuť. Napadnuté rozhodnutia sú podľa jeho
názoru dostatočne odôvodnené a preskúmateľné. Odporcom tvrdená nepreskúmateľnosť
rozhodnutí nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Irelevantná je aj jeho
námietka týkajúca sa právnej subjektivity Základnej školy v O., ktorá účastníkom konania ani
nebola. Právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí súdy
rešpektovali a v intenciách tohto názoru sa zamerali na skúmanie danosti dôvodov pre
odvolanie riaditeľa z funkcie, existenciu ktorých ale odporca v konaní nepreukázal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolací súd so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či v konaní nedošlo
k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Odporca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom
vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy nižších stupňov, sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či ich procesným postupom nebola dovolateľovi odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
priznaných účastníkovi občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil,
že by v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k takejto procesnej vade.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Jedným z aspektov tohto
práva je tiež právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vada nedostatku
dôvodov rozhodnutia ale sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať
potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 111/1998 uverejnené rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Názor zaujatý v tomto rozhodnutí
je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Pokiaľ by aj prípadne došlo v konaní
k dovolateľom namietanej procesnej vade (t.j. k nepreskúmateľnosti rozhodnutia),
nezakladalo by to prípustnosť dovolania odporcu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Námietka dovolateľa týkajúca sa právnej subjektivity a účasti Základnej školy O. je
pre posúdenie prípustnosti dovolania v danom prípade irelevantná, lebo sa týka subjektu,
ktorý nebol účastníkom konania. Dovolací súd k tomu len ako poznámku uvádza, že
predmetná škola mala v rozhodujúcom čase právnu subjektivitu (viď zriaďovacie listinu
z 19. decembra 2001, ktorá je v spise založená na č.l. 210).
Odporca v dovolaní ďalej namietal, že súdy nesprávne vyhodnotili dôkazy, ktorými
preukazoval diskrimináciu zamestnancov, porušenie hygienických noriem a povinnosti
navrhovateľa vypracovať interné právne predpisy. V zmysle § 132 O.s.p. súd hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Ak súd prípadne nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 42/1993).
Odporca súdom vytýka, že vychádzali z nesprávneho vyriešenia otázky, kto bol
v konaní nositeľom dôkazného bremena, pokiaľ ide o preukázanie (ne)diskrimácie
zamestnancov školy v súvislosti s udeľovaním odmien. Posúdenie toho, či tým došlo
k procesnej vade v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., by bolo možné iba vtedy, keby bolo
dovolanie procesne prípustné. Sama namietaná vada ale, i keby k nej prípadne došlo,
nezakladá prípustnosť dovolania.
Dovolateľ tiež namietal, že po zrušení prvšieho rozsudku súdu prvého stupňa nebol
v konaní rešpektovaný právny názor Krajského súdu v Trenčíne vyslovený v jeho zrušujúcom
uznesení z 28. mája 2009 sp. zn. 19 Co 277/2008. V tom dovolateľ videl porušenie princípu
legitímnych očakávaní. Dovolací súd zo spisu zistil, že Krajský súd v Trenčíne uznesením z 28. mája 2009 sp. zn. 19 Co 277/2008 zrušil rozsudok Okresného súdu Trenčín z 2. júla
2008 č.k. 20 C 103/2007-36, pričom v zrušujúcom uznesení konštatoval, že súd prvého stupňa
neaplikoval v danom prípade správny právny predpis; súdu prvého stupňa uložil povinnosť
vyriešiť otázku, či v danej veci boli splnené dôvody odvolania navrhovateľa z funkcie
riaditeľa školy a obstarať pre to dokazovaním potrebné skutkové zistenia. Aj po tomto
zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu muselo byť na oboch procesných stranách naďalej
„legitímne očakávať“ to, že návrh bude zamietnutý (ak sa v ďalšom konaní preukážu dôvody
odvolania navrhovateľa z funkcie riaditeľa školy), ako aj to, že návrhu navrhovateľa bude
vyhovené (ak sa v ďalšom konaní nepreukážu dôvody jeho odvolania z funkcie riaditeľa
školy). Zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v ďalšom konaní vykonal dokazovanie tak,
ako mu to uložil odvolací súd, a že vo veci rozhodol podľa výsledkov vykonaného
dokazovania. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu preto uvedená námietka dovolateľa
neobstojí. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa s tým, že sa stotožnil s jeho
skutkovými aj právnymi závermi, z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplývajú odlišné
dôvody, než ktoré uviedol súd prvého stupňa; odvolací súd vyvodil svoje právne závery
zo skutočností, ktoré posudzoval už súd prvého stupňa. Odporcom namietaným postupom
súdov nedošlo k odňatiu práva odporcu namietať správnosť právneho názoru na inštančne
vyššom súde (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ odporca v dovolaní namietol, že napadnuté rozhodnutia nižších súdov
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym
posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým však možno úspešne odôvodniť (len) procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť
dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011
a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade je dovolanie
odporcu v zmysle § 237 a § 238 O.s.p. procesne neprípustné. Dovolanie preto odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. decembra 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková