3 Cdo 116/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne JUDr. G. Č., bývajúcej v R., zastúpenej JUDr. M. K., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny R, so sídlom v R., o mzdové nároky s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 C 365/2000, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 4. decembra 2008 sp. zn. 2 Co 69/2008, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.  

O d ô v o d n e n i e  

Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom zo 4. februára 2008 č.k. 2 C 365/2000-197

zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby žalovanému bola uložená povinnosť

zaplatiť jej náhradu mzdy za obdobie od 9. októbra 1997 do rozhodnutia súdu so 17,6 %

úrokom od splatnosti jednotlivej mzdy do zaplatenia a ďalej 12 000 Sk ako odmenu za prvý

polrok 1997 so 17,6 % úrokom od 12. septembra 1997 do zaplatenia; účastníkom nepriznal

náhradu trov konania. V odôvodnení poukázal na to, že rozsudkom z 29. mája 2006 č.k.  

2 C 365/2000-155 rozhodol o základe veci (§ 152 ods. 2 O.s.p.) – určil, že žalobkyňa má voči

žalovanému nárok na náhradu mzdy za obdobie od 9. októbra 1997 do 31. marca 2000,

Krajský súd v Košiciach ale rozsudkom zo 17. septembra 2007 sp. zn. 2 Co 301/2006 tento

medzitýmny rozsudok zmenil tak, že predmetná žaloba je voči žalovanému čo do základu nedôvodná, lebo smeruje proti tomu, kto v danom prípade nie je pasívne vecne legitimovaný.

V súlade s názorom odvolacieho súdu vychádzal aj súd prvého stupňa z toho, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny R. nie je v danom prípade pasívne vecne legitimovaný. Proti nemu

smerujúcu žalobu preto zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1

O.s.p.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 4. decembra 2008  

sp. zn. 2 Co 69/2008 rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo 4. februára 2008 č.k.  

2 C 365/2000-197 potvrdil; účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že jeho skorší (zmeňujúci) rozsudok

(t.j. rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. septembra 2007 sp. zn. 2 Co 301/2006)

nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2007. Keďže ním bolo právoplatne rozhodnuté o tom,

že žaloba proti Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny R je z dôvodu nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie čo do základu nedôvodná, musela byť proti tomuto subjektu smerujúca

žaloba zamietnutá. Vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa preto potvrdil (§ 219

O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení

s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie,

v ktorom namietala, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť pred súdom konať. Uviedla,

že svoje mzdové nároky uplatnila voči Okresnému úradu v R., ktorý bol v čase podania

žaloby pasívne vecne legitimovaný. V priebehu konania ale v dôsledku opakovaných

legislatívnych zmien došlo k zániku pôvodne žalovaného subjektu a k prechodu jeho

právomocí (práv a povinností) na jeho právnych nástupcov. V zmysle § 7 zákona č. 515/2003

Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov boli

od 1. januára 2004 okresné úrady zrušené, pričom podľa § 8 ods. 9 tohto zákona neukončené

spory zamestnancov zrušených okresných úradov prešli na krajské úrady. V predmetnom

spore sa tak od uvedeného dňa stal pasívne legitimovaným Krajský úrad v K.. Zo súdnej

zápisnice z 23. mája 2005 vyplýva, že tento úrad namietal nedostatok svojej vecnej

legitimácie a tvrdil, že pasívne legitimovaným je Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny R..

Z uvedenej zápisnice tiež vyplýva, že súd vyzval žalobkyňu, aby oznámila súdu „opravu

pasívnej legitimácie na strane žalovaného“. Žalobkyňa sa „v rámci poskytnutia súčinnosti“

pod dojmom priebehu uvedeného pojednávania vyjadrila, že pravdepodobným právnym

nástupcom je Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny R.; v uvedenom zmysle aj navrhla zámenu

na strane žalovaného. Okresný súd Spišská Nová Ves na to uznesením   z 23. júna 2005 č.k.

2 C 365/2000-131 pripustil zámenu účastníka na strane žalovaného tak, že namiesto Krajského úradu K. je žalovaným Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny R.. Skutočnosť, že

žalobkyňa sa rozhodla súdu „poskytnúť dostupnú súčinnosť za účelom označenia právneho

nástupcu žalovaného zo zákona“, jej nemôže byť na ujmu, a to ani ak by za pasívne

legitimovaného v omyle označila nesprávny subjekt. Ak mali súdy vedomosť o nesprávnosti

označenia pasívne legitimovaného orgánu, mali bez ďalšieho konať v zmysle § 104 ods. 2

O.s.p. a § 107 ods. 4 O.s.p. Na jej ujmu nemôže byť ani okolnosť, že v dôsledku

viacnásobných komplikovaných legislatívnych zmien došlo k zmene pasívne legitimovaného

subjektu. Podľa názoru žalobkyne treba pritom zohľadniť, že žalovaným je štátny orgán,

ktorého právneho nástupcu určil zákon. Povinnosťou súdov bolo pokračovať v konaní s tým

právnym nástupcom, ktorý podľa súdu vyplýval z právneho poriadku. Krajský súd

v Košiciach bol povinný „rozhodnúť tak, aby existujúci nedostatok podmienky konania

v podobe nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného bol odstránený“ (podľa názoru

žalobkyne mal zrušiť odvolaním napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie s tým, aby v ňom bol „ex offo podľa § 107 ods. 4 O.s.p. odstránený nedostatok

podmienky konania, o ktorom mal vedomosť“. Krajský súd v Košiciach tak ale nepostupoval.

Žalobkyňa preto žiadala jeho rozsudok zrušiť a „vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého

stupňa“.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je

dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie tiež prípustné proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Žalobkyňou

napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ani jedného z týchto rozsudkov. Prípustnosť jej

dovolania preto z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva.

Dovolací súd vzhľadom na povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O.s.p. ďalej skúmal,

či procesná prípustnosť dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala a vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

nevyplýva ani z týchto ustanovení.

V dovolaní sa namieta, že postupom súdu bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred

súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

priznaných účastníkovi občianskeho súdneho konania. Podľa právneho názoru dovolacieho

súdu v danom prípade k tejto procesnej vade nedošlo.  

Zo spisu Okresného súdu R. sp. zn. 10 C 1233/1997 vyplýva, že žalobkyňa žalobou

podanou 12. septembra 1997 uplatnila svoje (v žalobe bližšie špecifikované) mzdové nároky

voči Okresnému úradu v R.. Vec bola neskôr prikázaná na prejednanie a rozhodnutie

Okresnému súdu Spišská Nová Ves, na ktorom bola vedená pod sp. zn.   2 C 365/2000.

Aj tento súd konal s Okresným úradom R. ako so žalovaným subjektom.  

Ustanovením § 7 zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov boli s účinnosťou od 1. januára 2004 okresné úrady

zrušené. V dôsledku toho stratil pôvodne žalovaný subjekt spôsobilosť byť účastníkom

konania. Zo spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 2 C 365/2000 vyplýva, že súd

prvého stupňa za právneho nástupcu zaniknutého Okresného úradu v R. (§ 107 ods. 4 O.s.p.)

považoval Krajský úrad v K. (viď č.l. 90 a 91 spisu). Krajský úrad v K. sa ako žalovaný

vyjadril k prejednávanej veci (č.l. 93 spisu) a aj žalobkyňa ho v podaní z 25. mája 2005 (č.l.

118 spisu) označila za žalovaného. Pre prípad stotožnenia sa súdu s názorom Krajského úradu

v K., že pasívne vecne legitimovaný je v danom konaní Okresný úrad práce, sociálnych vecí

a rodiny R. (§ 10 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti

sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov), sa

žalobkyňa v závere podania z 25. mája 2005 vyjadrila, že súhlasí „aby do ďalšieho konania

vstúpil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v R.“ (viď č.l. 126 spisu). Na základe výzvy

súdu, aby podala bližšie vysvetlenie tohto podania, žalobkyňa „jednoznačne“ spresnila, že jej

podanie z 25. mája 2005 je „návrhom v zmysle § 92 ods. 2 O.s.p., aby do konania na miesto

doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo

na koho prešli, ktorým je Okresný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny R.“ (viď č.l. 130 spisu).

Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 23. júna 2005 č.k. 2 C 365/2000-131

pripustil zámenu účastníka na strane žalovaného tak, že na miesto žalovaného Krajského

úradu v K. vstupuje do konania ako žalovaný Okresný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

R.. Odvolanie, ktoré podal proti tomuto uzneseniu Okresný úrad práce, sociálnych vecí

a rodiny R., Krajský súd v Košiciach odmietol uznesením z 26. augusta 2005 sp. zn. 2 Co

245/2005 s odôvodnením, že ho podal ten, kto ho nebol oprávnený podať (§ 218 ods. 1 písm.

b/ O.s.p.).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu postupoval Okresný súd Spišská Nová Ves

v súlade so zákonom, keď po zániku Okresného úradu v R. (§ 7 zákona č. 515/2003 Z.z.

o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov)

spojenom so zánikom spôsobilosti byť účastníkom konania skúmal, či môže ďalej vo veci

konať. Postup súdu v prípade, že účastník stratí v priebehu konania spôsobilosť byť

účastníkom konania, upravuje § 107 O.s.p. Podľa § 107 ods. 1 O.s.p. súd v takom prípade

podľa povahy veci posúdi či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať. Ak po začatí konania zanikne právnická osoba, ktorá je účastníkom konania, je

v zmysle § 107 ods. 4 O.s.p. procesnou povinnosťou súdu pokračovať v konaní s jej právnym

nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, konanie zastaviť. Právnym nástupcom právnickej

osoby je ten, na koho prešli práva a povinnosti zaniknutej právnickej osoby; pokiaľ je týchto

nástupcov viac, vstupuje do konania ten, ktorý prevzal tie konkrétne práva a povinnosti,

o ktoré ide v konaní. Ťažisko zisťovania, kto je právnym nástupcom zaniknutej právnickej

osoby, spočíva podľa § 107 ods. 4 O.s.p. na súde. Obsah spisu svedčí o tom, že Okresný súd

Spišská Nová Ves takto postupoval a dospel k záveru, že právnym nástupcom zaniknutého

Okresného úradu R. je v danom prípade Krajský úrad v K..

Dovolateľka ale neskôr sama v zmysle § 92 ods. 2 O.s.p. navrhla zámenu účastníkov

konania. Súd zámenu (v dôsledku ktorej namiesto Krajského úradu v K. je žalovaným

Okresný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny R.) pripustil uznesením, proti ktorému podal

odvolanie len žalovaný. Obsah spisu nesvedčí o tom, že by žalobkyňa namietala, že takúto

zámenu nenavrhovala. Na výzvu súdu, aby sa vyjadrila k tomuto odvolaniu žalovaného

uviedla, že sa pridržiava obsahu jej návrhu na zámenu účastníkov konania v zmysle § 92 ods. 2 O.s.p. Dovolací súd pripomína, že predpokladom pre vyhovenie takémuto návrhu je (iba)

preukázanie formálnych podmienok zámeny účastníkov konania. V štádiu, pri ktorom súd

posudzuje splnenie predpokladov v zmysle uvedeného ustanovenia, skúma tvrdenia, z ktorých

sa vyvodzuje opodstatnenosť takéhoto procesného návrhu, len z hľadiska možnosti

(spôsobilosti) vyvolať žalobcom tvrdený právny účinok. Súd v tomto štádiu neskúma otázku

pasívnej vecnej legitimácie – posúdenie toho, či k prevodu alebo prechodu práva skutočne

došlo, je totiž vyhradené až rozhodnutiu vo veci samej (pri skúmaní vecnej legitimácie

účastníka konania).

Otázka pasívnej vecnej legitimácie bola v danom prípade vyriešená (skorším)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 17. septembra 2007 sp. zn. 2 Co 301/2006, ktorý

zmenil rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves z 29. mája 2006 č.k. 2 C 365/2000-155

tak, že žaloba je voči žalovanému čo do základu nedôvodná. Podľa obsahu spisu nadobudol

tento rozsudok odvolacieho súdu právoplatnosť 31. októbra 2007. Dovolanie proti nemu,

prípustnosť ktorého vyplývala z § 238 ods. 1 O.s.p., bolo možné podať v lehote jedného

mesiaca od právoplatnosti (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Zo spisu ale vyplýva, že žalobkyňa nevyužila

túto procesnú možnosť a uvedený zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý mal v preskúmavanej veci z hľadiska vyriešenia otázky pasívnej vecnej legitimácie určujúci

význam, nenapadla dovolaním.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že Krajskému súdu

v Košiciach nemožno vytýkať, že postupom, ktorý predchádzal vydaniu dovolaním

napadnutého (potvrdzujúceho) rozsudku, odňal žalobkyni možnosť pred súdom konať.

Prípustnosť podaného dovolania preto v danom prípade nevyplýva ani z ustanovenia § 237

písm. f/ O.s.p.

Pre prípad, že žalobkyňa zastáva názor o nesprávnom právnom posúdení veci, na

ktorom spočíva napadnutý rozsudok, dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav

aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je Najvyšším súdom Slovenskej

republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorý ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nie je uvedený v § 238 ani v § 237 O.s.p. ako dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania).  

Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že prípustnosť podaného dovolania v časti, ktorá

smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania (táto časť napadnutého

rozsudku má povahu uznesenia – viď § 167 ods. 1 O.s.p.), je vylúčená ustanovením § 239

ods. 3 O.s.p.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobkyne podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. Dovolací súd preto jej dovolanie odmietol podľa § 243b  

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je dovolanie neprípustné.

V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešnému žalovanému právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Keďže nebol podaný návrh na priznanie náhrady trov

dovolacieho konania, dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov tohto konania (§ 243b

ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. júla 2010 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková