3 Cdo 114/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ M. K., bývajúcej v K., 2/ V. K., bývajúceho v K., zastúpených JUDr. A. K., advokátkou so sídlom v K., proti žalovanej U., so sídlom v K., zastúpenej JUDr. A. Z., advokátkou so sídlom v K., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 12 C 182/1998, o dovolaní žalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. marca 2009 sp. zn. 1 Co 123/2007, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ do 3 dní náhradu trov dovolacieho
konania v sume 179,55 € na účet JUDr. A. K., advokátky so sídlom v K., ktorý je vedený v P.,
a.s. Košice pod č. X..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 15. novembra 2004 č.k. 12 C 182/1998-152
zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali náhrady škody spôsobenej žalovanou.
Žalobou uplatnený nárok pozostával z náhrady nákladov na výživu pozostalých a z náhrady
nákladov spojených s pohrebom M. K. (manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcu 2/), ktorý
zomrel X. po tom, ako bol 22. a potom znovu 23. marca 1996 prijatý na protialkoholickú
záchytnú stanicu žalovanej. Súd prvého stupňa vychádzajúc z výsledkov dokazovania
vykonaného aj znaleckými posudkami a výpoveďami svedkov dospel k záveru, že zo strany
žalovanej nedošlo k zanedbaniu lekárskej ani inej starostlivosti, a že je nepodložené tvrdenie
žalobcov, v zmysle ktorého smrť M. K. spôsobil násilným konaním niektorý zamestnanec
žalovanej. Vzhľadom na to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali
zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka,
zamietol ich žalobu ako neopodstatnenú. Rozhodol aj o trovách konania.
Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Košiciach uznesením z 8. septembra 2005
sp. zn. 1 Co 95/2005 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa je neúplné a vecne nesprávne, lebo sa zaoberá
zodpovednosťou žalovanej za škodu iba v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, nie však aj
v zmysle § 420a Občianskeho zákonníka upravujúceho objektívnu zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkovou činnosťou (o prípad takej zodpovednosti môže ísť tiež vtedy, keď
zdravotná starostlivosť nie je poskytnutá lege artis). Odvolací súd na základe výsledkov
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že k zraneniu M. K., ktoré bolo príčinou jeho
smrti, došlo v čase od prvého ošetrenia po prevoze do protialkoholickej záchytnej stanice
a počas pobytu v nej, takže zodpovednosť žalovanej za ublíženie na jeho zdraví je daná
(§ 420a Občianskeho zákonníka). Odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu,
že vykonané dokazovanie nedávalo dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie o výške
žalobou uplatneného nároku.
Okresný súd Košice II, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, na základe
výsledkov doplneného dokazovania rozsudkom z 25. januára 2007 č.k. 12 C 182/1998-293
žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni 1/ do 3 dní sumu 112 991 Sk. Žalovanej uložil tiež
povinnosť zaplatiť v rovnakej lehote žalobcovi 2/ sumu 259 600 Sk a do budúcna 2 000 Sk
mesačne počnúc 1. februárom 2007, vždy do 20. dňa v mesiaci. Žalobu žalobcov 1/ a 2/
vo zvyšku zamietol. Žalovanú napokon zaviazal zaplatiť žalobcom náhradu trov konania
a na účet súdu súdny poplatok. V odôvodnení rozhodnutia označil za neopodstatnenú
námietku, že F. (predchádzajúci názov žalovanej) nie je pasívne vecne legitimovaná
z dôvodu, že na základe rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 22.
novembra 2004 č. 23099-10/2004 bolo jej oddelenie – Centrum pre liečbu drogových
závislostí s účinnosťou od 21. decembra 2004 prevedené do novovzniknutej príspevkovej
organizácie, C., a rozhodnutím toho istého ministerstva z 22. novembra 2004 č. 23099-7/2004
bol na túto novovzniknutú organizáciu prevedený všetok súvisiaci majetok, práva
a povinnosti, ako aj záväzky známe a neznáme. Záver o neopodstatnenosti uvedenej námietky
vyvodil súd prvého stupňa z toho, že v delimitačnom protokole zo 17. decembra 2004
taxatívne vymedzujúcom predmet prevodu nebol sporný záväzok uvedený a žalovaná
nevedela preukázať iný rozsah prevodu majetku, práv a záväzkov. Súd prvého stupňa
v ďalšom poukázal na ustanovenie § 448 Občianskeho zákonníka a uviedol, že žalobcovia sú
osoby, ktorým bol zomrelý povinný poskytovať výživu v zmysle § 95 Zákona o rodine.
Keďže za života M. K. nedošlo k stanoveniu vyživovacej povinnosti, prejudiciálne určil výšku výživného pre účely tohto konania. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania
ustálil, že žalobca 2/ je síce plnoletý, vzhľadom na svoj zlý zdravotný stav však nie je
schopný sám sa živiť. Vychádzajúc z príjmu M. K. (8 855 Sk mesačne) uzavrel, že žalobcovi
2/ patrí výživné 2 000 Sk mesačne (nadväzne na to rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť
mu výživné za uplynulé obdobie a určené výživné mu platiť v budúcom období). Na základe
zistenia osobných, rodinných, majetkových, zdravotných a sociálnych pomerov žalobkyne 1/
určil, že jej patrí výživné 2 000 Sk mesačne (nadväzne na to rozhodol o povinnosti žalovanej
zaplatiť jej výživné za uplynulé obdobie; s poukazom na výšku vdovského dôchodku
priznaného žalobkyni 1/ neuložil žalovanej do budúcna povinnosť platiť výživné). Žalobe
vyhovel aj v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali uhradenia nákladov na pohreb. Vo zvyšku
žalobu ako neopodstatnenú zamietol.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. marca 2009 sp. zn.
1 Co 123/2007 napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť do 3 dní
žalobkyni 1/ sumu 3 750,38 € a žalobcovi 2/ sumu 6 891,06 €; v prevyšujúcej časti ich žalobu
zamietol. Rozhodol tiež o trovách konania. Vo výroku o poplatkovej povinnosti žalovanej
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. V odôvodnení pripomenul obsah svojho zrušujúceho
uznesenia z 8. septembra 2005 sp. zn. 1 Co 95/2005, na záveroch ktorého zotrval. Uviedol, že
vzhľadom na postavenie protialkoholickej záchytnej stanice bolo potrebné starostlivosť
o osoby pod vplyvom alkoholu zachytené v tomto zdravotnom zariadení považovať
za špecifický druh zdravotnej starostlivosti, s ktorou súvisí aj špecifická zodpovednosť
zdravotného zariadenia – objektívna zodpovednosť podľa § 420a ods. 1 a 2 písm. a/
Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaná nepreukázala žiadne skutočnosti, ktoré by ju
v zmysle § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka zbavili zodpovednosti, zodpovedá za škodu,
ktorá vznikla žalobcom ako pozostalým v dôsledku úmrtia M. K.. Dodal, že v danom prípade
by zodpovednosť žalovanej bolo možné vyvodiť aj z § 420 Občianskeho zákonníka, lebo
o porušenie právnej povinnosti, v príčinnej súvislosti s ktorým bola spôsobená škoda, nemusí
ísť len v prípade smrti zachyteného spôsobenej priamym fyzickým útokom personálu
protialkoholickej záchytnej stanice, ale tiež v prípade zanedbania povinnosti tohto personálu
zaistiť bezpečnosť zachyteného (či už pred útokom iného zachyteného, prípadne pred
zranením, ktoré by si v tom stave mohol spôsobiť sám). Nie je preto rozhodujúce, ako k úrazu
M. K. došlo a kto mu spôsobil smrteľné zranenie, lebo personál protialkoholickej záchytnej
stanice v každom prípade porušil právnu povinnosť (§ 420 Občianskeho zákonníka).
V ďalšom sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade je žalovaná naďalej pasívne vecne legitimovaná napriek včleneniu protialkoholickej
záchytnej stanice do C.. Na túto novozriadenú štátnu príspevkovú organizáciu prešla síce
činnosť jej oddelenia – Centra pre liečbu drogových závislosti Fakultnej nemocnice
(pod ktoré patrila aj protialkoholická záchytná stanica), v príslušnom delimitačnom protokole
sa ale záväzok z tohto konania neuvádza. K samotnej výške žalobou uplatnených nárokov
odvolací súd uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ boli v čase smrti M. K. odkázaní na jeho výživu.
Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav ohľadne možností a schopností zomrelého ako
povinnej osoby a tiež ohľadne pomerov žalobcov. V prípade žalobcu 2/ odvolací súd na
základe výpočtu, ktorý vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, akceptoval výšku
náhrady nákladov na jeho výživu od smrti otca (X.) vo výške 2 000 Sk mesačne, ale len do
decembra 2004 (do času fiktívneho odchodu otca do starobného dôchodku). Náhrada
nákladov na výživu žalobcu 2/ teda prichádzala do úvahy vo výške 2 000 Sk mesačne za
103 mesiacov a 25 dní, čo spolu predstavuje 207 600 Sk. Ohľadne nároku na náhradu
nákladov na jeho výživu od 1. januára 2005 už ale nebolo možné žalobe vyhovieť, preto ju vo
zvyšku zamietol. V prípade žalobkyne 1/ súd prvého stupňa správne považoval manželské
výživné vo výške 2 000 Sk mesačne za primerané. Po zohľadnení skutočnosti, že žalobkyňa
1/ od 1. januára 2002 odišla do starobného dôchodku a bol jej vyplácaný vdovský dôchodok,
sa odvolací súd stotožnil so súdom prvého stupňa aj čo do podstaty výpočtu náhrady nákladov
na výživu pozostalej manželky. Postup a výpočet súdu prvého stupňa je v uvedenom smere
správny, avšak náhrada predstavovala 68 941 Sk; žalovaná bolo dôvodne zaviazaná aj na
zaplatenie náhrady nákladov pohrebu v preukázanej výške 44 043 Sk, takže spolu mala byť
žalobkyni 1/ priznaná suma 112 984 Sk. Pokiaľ sa žalovaná domáhala použitia moderačného
ustanovenia (§ 450 Občianskeho zákonníka) a zníženia náhrad z dôvodu, že M. K.
spoluzavinil škodu na zdraví (§ 441 Občianskeho zákonníka) tým, že sa sám priviedol do
stavu podnapitosti a vystavil nebezpečenstvu ujmy na zdraví, odvolací súd mal za to, že práve
vzhľadom na okolnosti prípadu nie je možné použitie týchto ustanovení. Zo všetkých vyššie
uvedených dôvodov odvolací súd uzavrel, že žaloba bola v danom prípade podaná dôvodne,
a preto jej v rozsahu vyplývajúcom z prvostupňového i odvolacieho rozsudku bolo potrebné
vyhovieť. Pretože po 1. januári 2009 bolo náhradu nákladov na výživu pozostalých potrebné
vyčísliť v novej mene a zároveň bolo potrebné opraviť drobnú počítaciu chybu, ktorej sa
prvostupňový súd dopustil pri vyčísľovaní náhrady priznávanej žalobkyni 1/ (namiesto
112 984 Sk uviedol nesprávnu sumu 112 991 Sk) odvolací súd zmenil rozsudok
prvostupňového súdu, pričom žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 3 750,38 €
(z toho 68 941 Sk titulom náhrady nákladov na jej výživu a 44 043 Sk titulom nákladov pohrebu). Žalobcovi 2/ priznal sumu 6 891,06 € predstavujúcu náhradu nákladov na jeho
výživu vo výške 207 600 Sk za obdobie od X. do 31. decembra 2004. V prevyšujúcej časti ich
žalobu zamietol. Vzhľadom na zmenu rozsudku súdu prvého stupňa rozhodol odvolací súd
o trovách celého konania (§ 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p.).
Výroky rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. marca 2009 sp. zn. 1 Co 123/2007
ukladajúce žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu škody a trov konania
napadla žalovaná dovolaním, v ktorom uplatnila dovolací dôvod uvedený v § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. (v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) a dovolací dôvod uvedený v § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. Uviedla, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že
odvolací súd vo svojom (skoršom) zrušujúcom uznesení vyslovil záväzný právny názor, že
základ nároku žalobcov je daný a že v predmetnej veci ide o objektívnu zodpovednosť
žalovanej za škodu podľa § 420a Občianskeho zákonníka. O tomto právnom názore sa
žalovaná dozvedela až z písomného vyhotovenia tohto uznesenia odvolacieho súdu. Za
daného stavu potom nemohla uplatniť dôvody a dôkazy na vyvrátenie tohto právneho názoru.
Nakoľko prvostupňový súd bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, nemohla byť
zohľadnená obrana žalovanej, že v prejednávanej veci nie je daná jej objektívna
zodpovednosť. V uvedenom zmysle teda došlo k procesnej vade konania relevantnej podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vyplýva
z nesprávnych záverov o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej. Rozhodnutím Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky z 22. novembra 2004 č. 23099 – 10/2004 ako
zriaďovateľa spolu s jeho rozhodnutím z toho istého dňa č. 23099 – 7/2004 bola činnosť
protialkoholickej záchytnej stanice s účinnosťou od 21. decembra 2004 prevedená
na novovzniknutú organizáciu – C. spolu so všetkými právami, povinnosťami ako aj
záväzkami známymi a neznámymi. Dňom 21. decembra 2004 prestala byť preto žalovaná
pasívne vecne legitimovaná, a to napriek tomu, že žalobou uplatnené nároky neboli výslovne
spomenuté v príslušnom delimitačnom protokole. Nesprávnym je aj názor odvolacieho súdu,
že v danej veci neprichádzala do úvahy aplikácia § 450 Občianskeho zákonníka. M. K. sa sám
priviedol do stavu opitosti a vystavil nebezpečenstvu ujmy na jeho zdraví. Medzi jeho
konaním a smrťou je jednoznačná príčinná súvislosť, ktorá mala byť zohľadnená (§ 441
Občianskeho zákonníka). Bolo by nespravodlivé, pokiaľ by žalovaná znášala následky
poškodenia zdravia toho, kto si ich privodil sám. Z týchto dôvodov žiadala zrušiť rozsudky
súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že skutočnosti uvádzané žalovanou
nesvedčia o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Napadnuté
rozhodnutie je vecne správne, preto dovolanie žalovanej žiadali zamietnuť a priznať im
náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená
advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v § 237 O.s.p. (viď ďalej 1.) a § 238 O.s.p. (viď ďalej 2.).
1. Ustanovenie § 237 O.s.p. vyjadruje zámer, aby v prípade výskytu mimoriadne
závažných procesných vád bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo
k niektorej z vymenovaných procesných vád, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.
So zreteľom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní
nedošlo k procesnej vade vymenovanej v § 237 O.s.p.
Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
nenamietala a žiadna z týchto vád ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Žalovaná v dovolaní tvrdí, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Poukazuje na to, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení
vyslovil (pre žalovanú nepriaznivý) právny názor, o ktorom sa dozvedela až z písomného
vyhotovenia rozhodnutia a v konaní nemohla uplatniť dôvody a dôkazy na vyvrátenie tohto
právneho názoru. Súd prvého stupňa bol následne viazaný týmto právnym názorom a obrana
žalovanej nemohla byť preto efektívna.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť procesne nesprávny postup
súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných oprávnení
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Je pravdou, že právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý bol v danej veci vyslovený
v jeho zrušujúcom uznesení, bol súd prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný (§ 226 O.s.p.).
Po zrušujúcom uznesení bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom ale
mala žalovaná zachované všetky procesné oprávnenia účastníčky konania a spis nasvedčuje
tomu, že tieto oprávnenia aj v plnom rozsahu realizovala. Zo spisu vyplýva, že žalovaná mala
v súlade so zákonom vytvorený procesný priestor na uplatnenie oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania a tiež na potrebnú procesnú obranu v tomto konaní. V plnom
rozsahu jej bola ponechaná nielen možnosť predkladať návrhy, navrhovať dôkazy,
argumentovať a namietať správnosť postupu súdu a všetkých jeho skutkových a právnych
záverov, ale tiež možnosť podať opravný prostriedok proti (v poradí druhému) rozsudku súdu
prvého stupňa. V súvislosti s tým treba uviesť, že pri rozhodovaní o jej odvolaní nebol
odvolací súd viazaný právnymi závermi, ku ktorým dospel vo svojom skoršom rozhodnutí
vydanom v tejto veci (R 68/1971); v neskoršom odvolacom konaní mohol dospieť aj
k odlišným záverom, než sú závery, ku ktorým dospel v skoršom odvolacom konaní.
V každom prípade je však významné to, že právnymi závermi súd prvého stupňa ani odvolací
súd neodníma účastníkovi možnosť konať (viď tiež 3.); tieto dôsledky nemalo v danom
prípade ani vyslovenie záväzných právnych záverov či už v zrušujúcom uznesení odvolacieho
súdu alebo v jeho zmeňujúcom rozsudku.
Postupom súdov, ktorý v preskúmavanej veci zodpovedal zákonu, nemohla byť
žalovanej odňatá možnosť konať.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v predmetnom konaní
nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. a že prípustnosť dovolania žalovanej z tohto
ustanovenia nevyplýva.
2. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
2. 1. Niet pochýb, že dovolaním žalovanej je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 2 a 3 O.s.p.
2. 2. Zostalo posúdiť, či je podané dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
Keďže výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje viacero výrokov, bolo
potrebné prípustnosť dovolania proti jednotlivým výrokom posudzovať samostatne.
2. 2. 1. Žalovaná dovolaním výslovne napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu
vo veci samej, ktorým bola žalobkyni 1/ priznaná náhrada vo výške 3 750,38 € a žalobcovi 2/
vo výške 6 891,06 €.
Žalovaná vyvodzuje prípustnosť tejto časti jej dovolania (okrem namietanej procesnej
vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.) z toho, že jej opravný prostriedok smeruje proti
„zmeňujúcemu“ rozsudku odvolacieho súdu.
Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O.s.p.) je založená
na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne
rozsudky ide vtedy, ak oba súdy inak posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie veci,
v dôsledku čoho rozdielne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv
a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštitujúci alebo deklarujúci práva
a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol
alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku
odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti
účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či
vo výrokoch rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú zvolené rovnaké formulácie – aj
v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd vo svojom rozsudku
posúdi práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (zhodne), nejde
o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Riešenie otázky prípustnosti tejto časti dovolania žalovanej v zmysle § 238 ods. 1
O.s.p. treba založiť na porovnaní (obsahu) rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
z aspektu nimi upravených práv a povinností účastníkov konania. Na základe tohto
porovnania dovolací súd konštatuje, že:
a) súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 112 991 Sk
(3 750,61 €), odvolací súd „na rozdiel“ od neho 3 750,38 €; pričom vysvetlil, že
rozdiel týchto súm vyplýva len z drobnej nesprávnosti matematického výpočtu,
b) súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 259 600 Sk
(8 617,14 €), odvolací súd na rozdiel od neho (nižšiu) sumu 6 891,06 €.
Odvolací súd teda tými výrokmi, ktorými priznal žalobkyni 1/ sumu 3 750,38 €
a žalobcovi 2/ sumu 6 891,06 €, rozhodol z hľadiska konštituovania práv a povinností zhodne
so súdom prvého stupňa (priznaním uvedených súm im priznal to isté, čo aj súd prvého
stupňa). Procesná prípustnosť dovolania v časti, ktorá smeruje proti týmto výrokom, preto
z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. nevyplýva. Z rozhodujúceho (obsahového) hľadiska tu ide
o potvrdzujúce výroky rozsudku odvolacieho súdu (i keď sú formálne označené ako
„zmeňujúce“), ktoré nevykazujú znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalovanej v uvedených častiach odmietol
ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je procesne prípustné (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
2. 2. 2. Prípustnosť časti dovolania žalovanej, ktorá smeruje proti výrokom rozsudku
odvolacieho súdu o trovách konania, treba posudzovať podľa ustanovení, ktoré upravujú
prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 167 ods. 1 veta druhá O.s.p.).
Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu upravuje ustanovenie § 239 O.s.p.,
v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách
konania prípustné nie je.
Dovolací súd vzhľadom na to dovolanie žalovanej v časti smerujúcej proti výrokom
rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania odmietol ako podané proti rozhodnutiu, proti
ktorému dovolanie nie je procesne prípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.).
2. 2. 3. I keď žalovaná v úvode dovolania vymedzila, proti ktorým výrokom rozsudku
odvolacieho súdu podáva dovolanie (viď 2.2.1. a 2.2.2.), v závere dovolania žiada napadnutý
rozsudok zrušiť ako celok. Dovolací súd preto pre prípad, že dovolaním napadla aj iné, než
v úvode dovolania výslovne označené výroky odvolacieho súdu, uvádza nasledovné:
Pokiaľ žalovaná napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba
„v prevyšujúcej časti zamietnutá“ (t.j. nad rámec toho, čo odvolací súd priznal), je potrebné
uviesť, že prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.
Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný
aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné
znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je
vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O.s.p.). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania
sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto
podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie.
Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol
negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (viď tiež R 50/1999).
Výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zmenil výrok rozsudku
súdu prvého stupňa tak, že žalobu „v prevyšujúcej časti“ zamietol, nebolo z procesného
hľadiska negatívne zasiahnuté do právneho postavenia žalovanej (proti nej smerujúca žaloba
bola zamietnutá, čo je v jej procesnom záujme). Tento záver sa vzťahuje aj na výrok rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol prvostupňový rozsudok zmenený tak, že žalobcovi 2/ priznaná suma bola znížená z 259 600 Sk (t.j. 8 617 €) na 6 891,06 €. Napokon sa to isté vzťahuje aj
na výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený výrok rozsudku súdu prvého stupňa
o poplatkovej povinnosti žalovanej.
Z týchto dôvodov by v uvedených častiach išlo dovolanie podané tým, kto nie je
subjektívne oprávnený podať dovolanie, ktoré by bolo potrebné odmietnuť podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
3. Žalovaná tvrdí, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 O.s.p. ani
okolnosťou, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 238 O.s.p. Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je
zhodne zastávaný názor, že samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn.
1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn.
5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Ani v prípade, že by námietka žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci bola
opodstatnená, nebola by namietaná okolnosť spôsobilá založiť prípustnosť jej dovolania.
4. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalovanej ako celok odmietol. So zreteľom na (procesný) dôvod odmietnutia dovolania
žalovanej nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu, či žalovaná opodstatnene uplatnila
dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; neskúmal preto, či v predmetnej veci bola žalovaná pasívne vecne legitimovaná a či boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa
opodstatňujúce primerané zníženie náhrady škody (§ 450 Občianskeho zákonníka).
5. V dovolacom konaní procesne úspešným žalobcom 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu
trov konania proti žalovanej, ktorý úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu požiadali o priznanie
náhrady trov dovolacieho konania, ktorú vyčíslili za dva úkony právnej služby a dva
tzv. režijné paušály. Najvyšší súd Slovenskej republiky im v súlade s praxou zaužívanou
v dovolacom konaní priznal náhradu trov tohto konania vo výške zodpovedajúcej odmene
advokátky za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k dovolaniu zo 16. júna 2009
vypracované advokátkou, ktorá ich zastupovala už na súdoch nižších stupňov).
S prihliadnutím na ustanovenia § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, 3, § 14 ods. 1 písm. c/ a § 16 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení do 31. mája 2010 priznal žalobcom náhradu trov dovolacieho konania
v celkovej výške 179,55 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. novembra 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková