UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Bajkalská 19B, proti žalovanému M. G. trvale bytom v A., zastúpenému JUDr. Helenou Knopovou, advokátkou v Košiciach, Štúrova 20, o zaplatenie 4.361,58 €, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 20C/134/2014, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. februára 2018 sp.zn. 11Co/17/2017, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Poprad (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom z 26. septembra 2016 č.k. 20C/134/2014-12 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť jej 4.361,58 € s úrokom z omeškania 8,75% ročne od 30. decembra 2012 do zaplatenia (okrem náhrady trov konania). Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 789 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O.z.“), § 3, § 9 ods. 4 a § 24 ods. 1, 2 a 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení a zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej tiež len „zákon o PZP“), v znení účinnom do 30. júna 2012, ako aj § 517 O.z. a s ohľadom na vykonané dokazovanie a citovanú zákonnú úpravu, žalobu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie žalovaného. Žalovanému tiež priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom z 22. februára 2018 sp.zn. 11Co/17/2017 napadnutý rozsudok podľa § 388 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení zákona č. 87/2017 Z.z. a dnes už i zákona č. 350/2018 Z.z., ďalej tiež len „C.s.p.“) zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Nestotožnil sa s obranou žalovaného nedostatkom jeho pasívnej legitimácie, nakoľko tento ako vodič vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, zodpovedá za škodu podľa ustanovení ovšeobecnej zodpovednosti (§ 420 O.z.), a teda v spore pasívne legitimovaný bol. Uviedol (odvolací súd), že aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) v rozhodnutí z 24. júna 2015 sp.zn. 4 Cdo 190/2014 konštatoval, že ustanovenie § 24 ods. 7 v spojení s § 24 ods. 2 písm. b/ zákona o PZP, je potrebné vykladať tak, že kancelária poisťovateľov má právo postihu voči každému, kto za škodu zodpovedá a za koho plnila, teda aj proti osobe, ktorá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá na základe zavinenia, t.j. aj proti vodičovi, ktorý je povinný mať pri prevádzke vozidla pri sebe potvrdenie o poistení zodpovednosti (presvedčiť sa, či je vozidlo poistené). Preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie sumy vo výške 4.361,58 € titulom náhrady škody podľa § 24 ods. 7 zákona o PZP (vo výške žalobkyňou poskytnutého plnenia) aj s príslušným úrokom z omeškania.
3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z toho, že mu bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné oprávnenia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.). Podľa presvedčenia dovolateľa súd prvej inštancie v prvom rozsudku (?) nesprávne posúdil a zmätočne vyvodil právny záver, ktorý nekorešpondoval so skutočným stavom veci, pričom on (dovolateľ) nebol ani riadne predvolaný na pojednávanie (čo inak namietal aj v odvolaní zo 6. februára 2015). Odôvodnenie, že v neskoršom konaní bol vypočutý a riadne predvolaný na pojednávanie, podľa neho neobstojí, pretože celé konanie od začiatku nie je v súlade so základnými zásadami, na ktorých je postavený civilný sporový poriadok (ako je zásada voľného hodnotenia dôkazov a úplného zistenia skutkového stavu veci). Navrhol preto rozsudky oboch nižších súdov zrušiť (a zrejme i vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, hoci toto z dovolania priamo nevyplýva).
4. Žalobkyňa dovolací návrh nepodala.
5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C.s.p. v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p., časť vety pred bodkočiarkou) predovšetkým, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.), uvádza nasledovné:
6. Aj za účinnosti C.s.p. treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C.s.p.
8. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Podľa § 421 ods. 1 C.s. p.je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
10. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.); dovolanie prípustné podľa § 421 potom možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.) a v tomto prípade sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 a/alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 a/alebo § 432 C.s.p.). V dôsledku už spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
12. Dovolateľ prípustnosť a opodstatnenosť jeho dovolania v tejto veci vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p.
13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú uplatnenú procesnú (tzv. zmätočnostnú) vadu, sú a/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia a b/ zásah takýmto postupom súdu do práva na spravodlivý proces.
14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (tu por. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v jeho veciach sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
15. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Skoršia nejednotnosť v tom, či tento pojem vykladať extenzívne (jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu), bola prekonaná zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého celkom výnimočne možno za vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, účinného do 30. júna 2016 vrátane) považovať i nedostatky v odôvodnení rozhodnutia; pričom závery takéhoto stanoviska treba považovať za použiteľné i v režime úpravy § 420 písm. f/ C.s.p. (po 1. júli 2016).
16. Pokiaľ dovolateľ namietal, že súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom a odvolací súd naopak v poradí druhým rozhodnutím (dovolaním napádaným zmeňujúcim rozsudkom) vec nesprávne posúdil a zmätočne vyvodil právny záver, dovolací súd uvádza, že ak súdy prípadne rozhodli na základe neúplných alebo nesprávnych skutkových zistení, nesprávne vyhodnotených výsledkov vykonaného dokazovania alebo ak dospeli k nesprávnym právnym záverom, ide tu buď o nedostatky pri zisťovaní skutkového stavu (ktoré C.s.p. ako osobitný dôvod prípustnosti dovolania nepozná) alebo o to, že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení. Nesprávne právne posúdenie ale nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. (viď R 24/2017), lebo takáto nesprávnosť nepredstavuje procesnú vadu zmätočnosti uvedenú v tomto ustanovení.
17. Dovolateľ tiež v dovolaní uviedol, že nebol riadne predvolaný na pojednávanie, čo namietal aj v odvolaní zo 6. februára 2015 (v odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým takýto súd žalobe vyhovel). Išlo o pochybenie súdu v prvoinštančnom konaní pred vydaním (v poradí prvého) rozsudku vo veci samej, kde odvolací súd uznal odvolaciu námietku žalovaného za dôvodnú. Podľa odvolacieho súdu tým došlo k porušeniu ustanovení § 115 ods. 1 a 2 O.s.p., a preto aj v poradí prvý rozsudok zrušil uznesením zo 7. júna 2016 sp.zn. 11Co/44/2015 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z obsahu spisu však tiež vyplýva, že tento nedostatok konania bol neskôr napravený a žalovaný bol v ďalšom konaní (prebiehajúcom po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zhora) na pojednávanie riadne predvolaný. Argumentácia, podľa ktorej tým k zhojeniu skôr úspešne vytknutého nedostatku nedošlo, nemá potom žiadnu oporu v práve a naopak je v príkrom rozpore s koncepciou zrušovania rozhodnutí súdov prvej inštancie odvolacími súdmi o.i. aj pre porušenie práva na spravodlivý proces (v rozhodnom čase aj v prejednávanej veci pre postup súdu odnímajúci účastníkom konania možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
18. Z už uvedených dôvodov preto najvyšší súd musel dospieť k záveru, že tvrdený dôvod prípustnosti dovolania nie je daný, a preto mu neostávalo iné, než dovolanie žalovaného podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C.s.p. ako neprípustné odmietnuť.
19. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní dovolací súd odôvodňovať nemusí (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.); v tomto prípade sa však žiada uviesť, že výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil neprípustným dovolaním žalovaný, právo na náhradu trov tohto konania preto vzniklo jeho procesnej súperke (§ 256 ods. 1 a § 438 ods. 1 C.s.p.) a neexistencia žiadnych preukázateľných trov tejto strany sporu bola dôvodom, pre ktorý bolo namieste rozhodnúť o trovách konania s konečnou platnosťou nepriznaním jej žiadnej náhrady priamo dovolacím súdom (v tejto súv. por. tiež R 72/2018).
20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.