3Cdo/11/2017

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci žalobcu GALLERY PUB spol. s r.o., so sídlom vo Svite, Štefánikova č. 315/3, IČO: 36474185, zastúpeného JUDr. Dášou Komkovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Hlavná č. 27, proti žalovaným 1/ Prešovskému samosprávnemu kraju Prešov, so sídlom v Prešove, Námestie mieru č. 2 a 2/ Mestu Poprad, so sídlom v Poprade, Štefánikova č. 23, IČO: 00326470, zastúpenému Beňo & partners, advokátskou kanceláriou, so sídlom v Poprade, Nám. Sv. Egídia č. 93, IČO: 44250029, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11 C 49/2005, o dovolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. februára 2016 sp. zn. 15 Co 318/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. februára 2016 sp. zn. 15 Co 318/2015, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Poprad z 9. júla 2015 č.k. 11 C 49/2005-606 v časti príslušenstva zo sumy 31 374 € zmenený tak, že žalovaný 2/ jej povinný zaplatiť žalobcovi 12 % úrok z omeškania zo sumy 31 374 € od 12. marca 2004 do zaplatenia, z a m i e t a; vo zvyšku dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Rozsudkom z 9. júla 2015 č.k. 11 C 49/2005-606 Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) I. žalovaného 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu v sume 31 374 € so 7,57 % ročným úrokom z omeškania od 12. marca 2004 do zaplatenia, II. žalobu v časti o zaplatenie 25 565 € s príslušenstvom zamietol, III. žalobu v časti zaplatenia 13 % úrokov z omeškania za obdobie od 1. júla 2003 zo sumy 31 374 € zamietol, IV. žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. V časti, v ktorej žalobe vyhovel, rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 488, § 680 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka a § 64 Obchodného zákonníka a konštatoval povinnosť žalovaného 2/ plniť zo záväzkového vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o budúcej zmluve a na základe nájomnej zmluvy. Práce vykonané žalobcom boli realizované so súhlasom žalovaného 2/, pri určovaní priznanej sumy vychádzal zo znaleckého posudku č. 29/2008. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Zamietnutie žaloby v časti ozaplatenie sumy 25 565 € s príslušenstvom a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 31 374 € za obdobie od 1. júla 2003 vo výške 13 % odôvodnil tiež poukazom na znalecký posudok a pokiaľ ide o úroky z omeškania uviedol, že žalovaný 2/ sa dostal do omeškania dňom nasledujúcim po predložení dokladov týkajúcich sa stavebných prác žalobcom, t.j. od 12. marca 2004.

2. Žalobca podal odvolanie proti výrokom, ktorými súd žalobu zamietol (výroky II. a III., ako aj proti výške priznaného úroku z omeškania (vo výroku I.). Žiadal v týchto častiach rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalovanému 2/ uložiť povinnosť zaplatiť istinu vo výške 31 374 € s 12 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 12. marca 2004 do zaplatenia a ďalej uložil povinnosť zaplatiť 16 348 € s 12 % úrokom z omeškania od 12. marca 2004 do zaplatenia. 2.1. Žalovaný 2/ napadol odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku (I.) a žiadal žalobu v tejto časti zmeniť a žalobu zamietnuť. 2.2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 24. februára 2016 sp. zn. 15 Co 318/2015 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) vo výrokoch, ktorými bola žaloba v časti zaplatenia istiny nad sumu 9 217 € s príslušenstvom (výrok II.) a v časti úrokov z omeškania vo výške 13 % za obdobie od 1. júla 2003 do 1. marca 2004 zo sumy 31 374 € zamietnutá (výrok III.) a vo výroku, ktorým bola žalovanému 2/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 31 374 € (výrok I.). Napadnutý rozsudok zmenil v časti príslušenstva sumy 31 374 € tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 31 374 € s 12 % úrokom z omeškania ročne od 12. marca 2004 do zaplatenia (výrok I.) do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k čiastočne správnym skutkovým, ako aj právnym záverom. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej istiny 31 374 € ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Vo vzťahu k príslušenstvu tejto istiny bol rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 220 O.s.p. s poukazom na § 3 nariadenia vlády SR č. 78/1995 Z.z. platného v čase vzniku omeškania, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu 12. marcu 2004 bola základná úroková sadzba NBS 6 %, teda dvojnásobok predstavuje 12 %. K odvolacej námietke žalovaného 2/ týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a nevyporiadaní sa so všetkými predloženými dôkazmi a tvrdeniami odvolací súd uviedol, že súd nemusí dať odpoveď na všetky dôkazy a tvrdenia, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci samej podstatné. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 2/ dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Namietal, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že sa odvolací súd dôsledne nevyporiadal s jeho odvolacími námietkami, najmä pokiaľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie pre absenciu právneho posúdenia veci. Odvolací súd tým, že odvolacie námietky žalovaného 2/ v podstatnej časti ignoroval a ani len neuviedol dôvod, pre ktorý sa nimi nezaoberal, porušil jeho právo na konanie pred súdom vychádzajúce z ústavného práva na súdnu ochranu, čím bol naplnený dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Z týchto dôvodov žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom stotožňuje.

5. Dovolanie bolo podané 3. mája 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť a dôvodnosť bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP).

7. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, uskutočnení dovolacieho prieskumu a vydaní (pre dovolateľa) priaznivého rozhodnutia. 7.1. Dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.)] ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)] vyvolali procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 7.2. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03). 7.3. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 7.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

8. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p.

I. 9. Dovolanie žalovaného 2/ smeruje v celom rozsahu proti rozsudku, ktorý má viacero výrokov (1/, 2/, 3/). Prípustnosť dovolania proti nim posudzoval najvyšší súd samostatne. Najvyšší súd v ďalšom osobitne skúmal prípustnosť dovolania, pokiaľ smeruje proti potvrdzujúcim výrokom (1/, 2/) rozsudku odvolacieho súdu (viď body 10. až 11. odôvodnenia tohto rozsudku), ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania proti zmeňujúcemu výroku (3/) napadnutého rozsudku (viď body 15. až 17. odôvodnenia).

10. V časti dovolania, ktoré smeruje proti potvrdzujúcemu výroku 1/ je dovolanie žalovaného 1/ subjektívne neprípustné, pretože dovolateľ nebol negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím v tejto časti. Jeho dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku 1/ a 2/ rozsudku odvolacieho súdu je aj objektívne neprípustné, pretože dovolanie nesmeruje proti výroku, proti ktorému bolo dovolanie prípustné podľa § 238 O.s.p. Dovolanie žalovaného 2/ proti výrokom 1/ a 2/ rozsudku odvolacieho súdu teda v zmysle § 238 O.s.p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 10.1. V danej veci by preto dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku 2/ rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 10.2. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalovaný 2/ namieta, že mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za právneho stavu do 30. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. maliúčastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 10.3. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nebolo spôsobilé založiť žalovaným 2/ namietané nedostatočné odôvodnenie, resp. zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, keďže takáto vada bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale za tzv. inú vadu konania (v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (viď sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). 10.4 Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť (do 30. júna 2016) zakladala len „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 10.5. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., neprichádza do úvahy aplikácia druhej vety stanoviska R 2/2016.

11. Pokiaľ žalovaný 2/ prejavil nespokojnosť s napadnutým rozhodnutím v potvrdzujúcich výrokoch, k tomu dovolací súd dodáva, že za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania nebolo možné považovať nesprávne právne posúdenie veci; k záveru, že nesprávne právne posúdenie nie je vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. najvyšší súd dospel už dávnejšie vo viacerých rozhodnutiach - viď najmä R 54/2012, ako aj rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014.

12. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie žalovaného 2/ proti potvrdzujúcim výrokom (1/ a 2/) rozsudku odvolacieho súdu (ktorým potvrdil výroky I. v časti istiny, II. v časti istiny nad 9 216 € s príslušenstvom a výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie) odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

II. 13. Žalovaný 2/ napadol dovolaním výrok 3/ rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti príslušenstva sumy 31 374 € tak, že žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť z istiny 31 374 € 12 % úrok z omeškania ročne od 12. marca 2004 do zaplatenia (súd prvej inštancie priznal úrok z uvedenej istiny 7,57 % ročne od 12. marca 2004 do zaplatenia). 13.1. Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O.s.p.) je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci oba súdy inak posúdili, v dôsledku čoho rozdielne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahuposúdili odlišne). 13.2. V danom prípade súd prvej inštancie uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 31 374 € so 7,57 % ročným úrokom z omeškania od 12. marca 2004 do zaplatenia (výrok I.); odvolací súd v časti istiny vo výške 31 374 € rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok 2/), v časti príslušenstva istiny 31 374 € zmenil tak, že žalovaný 2/ je povinný zaplatiť istinu v sume 31 374 € s 12 % úrokom z omeškania ročne od 12. marca 2004 do zaplatenia (výrok 3/). Pokiaľ odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 12 % ročne od 12. marca 2004 do zaplatenia, výrok tohto rozsudku je v časti priznaných úrokov z omeškania d o výšky 7,57 % ročne za uvedené obdobie rozsudkom potvrdzujúcim (v tomto rozsahu súdy rozhodli rovnako), v časti nad 7,57 % do 12 % ročne je rozsudkom zmeňujúcim (v ktorom sú rozhodnutia súdov oboch inštancií odlišné). Najvyšší súd v danom prípade mohol posudzovať opodstatnenosť dovolateľom uplatneného dovolacieho dôvodu len vo vzťahu k tomuto (tej časti) výroku rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom išlo o zmenu rozsudku súdu prvej inštancie po stránke obsahovej, lebo len proti tejto časti výroku 3/ rozsudku odvolacieho súdu je dovolanie žalovaného 2/ procesne prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. 13.3. To znamená, že výrok 3/ rozsudku odvolacieho súdu je po stránke formálnej označený „zmeňujúci“ v časti úrokov z omeškania vo výške 12 % (zo 7,57 % na 12 %). priznaného príslušenstva, t.j. úrokov z omeškania vo výške 7,57 % a zmeňujúcim je v časti úrokov nad túto výšku, t.j. od 7,57 do 12 % ročne od 12. marca 2004 do zaplatenia.

14. Dovolanie žalovaného 2/ smerujúce proti tejto časti zmeňujúceho výroku 3/ rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) - dovolateľom napadnuté rozhodnutie bolo preto možné (a tiež potrebné) podrobiť meritórnemu dovolaciemu prieskumu.

15. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (viď ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažných procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. 15.1. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. 15.2. Pokiaľ ide o žalovaným 2/ namietanú vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, táto dovolacím súdom zistená nebola. V podrobnostiach dovolací súd odkazuje na body 10.2., 10.3. odôvodnenia tohto rozsudku.

16. Obdobne právny poriadok účinný do 30. júna 2016 ukladal dovolaciemu súdu, aby aj ex offo - bez ohľadu na obsah a podstatu argumentácie dovolateľa - prihliadal na existenciu tzv. iných (v § 237 O.s.p., resp. v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedených) procesných vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). 16.1. Z obsahu dovolania žalovaného 2/ vyplýva, že namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku vo všetkých jeho výrokoch, teda aj v jeho zmeňujúcom výroku 3/. Dovolací súd sa v celom rozsahu pridržiava odôvodnenie tohto rozsudku v bodoch 10.3., 10.4., 10.5. a uzatvára, že rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku bol vydaný v konaní, v ktorom nedošlo k tzv. inej procesnej vade v dôsledku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. 16.2. Žalovaný 2/ teda neopodstatnene argumentuje tým, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený.

17. Z obsahu dovolania žalovaného 2/ vyplýva, že prejavil nespokojnosť s rozhodnutím odvolacieho súdu aj pokiaľ ide o výšku úrokov z omeškania z priznanej istiny, teda namieta, že rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je pritom činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17.1. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočne primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z meškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 17.2. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. (v znení platnom k 12. marci 2004) výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 17.3. Dovolací súd zistil, že výška základnej (do 31. decembra 2002 diskontná) úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu žalovaným (vychádzajúc z toho, ako to uviedol žalobca v žalobe - k 12. marcu 2004) bola 6 %; v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. výška ročných úrokov z omeškania predstavovala 12 % (dvojnásobok základnej sadzby Národnej banky Slovenska 6 x 2 %). Správny je preto záver odvolacieho súdu, ktorý v časti príslušenstva istiny 31 374 € zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 12 % ročne od 12. marca 2004 do zaplatenia.

18. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalovaný 2/ v dovolaní nedôvodne uplatnil dovolacie dôvody (§ 241 ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p.). Vzhľadom na to dovolanie žalovaného 2/ v zmeňujúcom výroku v časti príslušenstva zamietol ako neopodstatnené (§ 448 CSP).

19. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.