3 Cdo 107/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletého: Z. B. K., narodený X.,
bývajúci u matky, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce a sociálnych vecí
a rodiny v Trebišove, M. R. Štefánika č. 73/23, dieťa matky: K. F., bytom K., zastúpená
JUDr. A. M., advokátom so sídlom v K.K., a otca: C. K., bytom P., zastúpený JUDr. J. Z.,
advokátkou so sídlom v K., o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny
obvyklého pobytu, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 18 P 77/2014, o dovolaní
otca proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. októbra 2014 sp. zn. 7 CoP 273/2014,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I uznesením z 31. júla 2014 č.k. 18 P 77/2014-127 zamietol návrh,
ktorým sa otec domáhal, aby súd uložil matke povinnosť buď zabezpečiť návrat maloletého
do miesta jeho obvyklého pobytu alebo maloletého odovzdať otcovi, ktorý zabezpečí jeho
návrat do miesta jeho obvyklého pobytu v Maďarskej republike. Súd prvého stupňa
posudzoval predmetnú vec podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí z 25. októbra 1980, ktorý bol publikovaný ako oznámenie č. 119/2001 Z.z. (ďalej
len „Dohovor“). Vychádzal z toho, že rodičia maloletého (pôvodne obaja občania Slovenskej
republiky) uzavreli manželstvo na území Slovenskej republiky, kde sú prihlásení na trvalý
pobyt. V rokoch 2002 až 2007 bývali spoločne v Maďarskej republike; maloletý sa narodil
v Budapešti. Spolužitie rodičov maloletého bolo ukončené v roku 2007. Rozsudkom
Okresného súdu Trebišov z 25. apríla 2008 sp. zn. 8 P 33/2008 bol maloletý zverený
do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu; zároveň bol upravený styk otca s maloletým. Manželstvo rodičov maloletého bolo rozvedené rozsudkom
Okresného súdu Trebišov z 27. júna 2008 sp. zn. 10 C 48/2008 s tým, že maloletý bol
odvtedy zverený do osobnej starostlivosti matky, ktorá bola oprávnená rozhodovať o bežných
záležitostiach týkajúcich sa maloletého; otcovi bolo upravené právo styku s maloletým.
V konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 16 P 398/2011 sa otec domáhal
zníženia výživného, resp. nariadenia striedavej starostlivosti rodičov o maloletého. Konanie
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (rodičov maloletého) bolo vedené
na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 10 C 95/2011. Maloletý nastúpil 1. septembra 2013
do 1. ročníka základnej školy v Maďarskej republike. Matka v závere septembra 2013
oznámila otcovi, že sa s maloletým opúšťa mesto Ü. v Maďarskej republike a spolu s ním
odchádza k jej rodičom do K.. K presťahovaniu došlo 21. septembra 2013. Otec odvtedy do
13. mája 2014 navštevoval maloletého v K. a odtiaľ spolu s ním odchádzali k jeho rodičom
do V.. Maloletý od presťahovania sa na Slovensko navštevuje v K. základnú školu
s vyučovacím jazykom maďarským, kde má kamarátov a kde realizuje aj svoje osobné
záujmy. V ďalšom súd prvého stupňa konštatoval, že o podstatných záležitostiach maloletého
(to znamená aj o jeho obvyklom pobyte) majú rozhodovať spoločne jeho rodičia. Rodičia
maloletého v konaniach vedených na Okresnom súde Trebišov vždy udávali, že obaja majú
trvalý pobyt na území Slovenska – otec vo V. a matka v K.. Tieto údaje o ich trvalom pobyte
nasvedčujú tomu, že zdržiavanie sa v Maďarskej republike malo iba prechodný ráz. V danom
prípade nešlo preto o neoprávnené premiestnenie alebo únos maloletého z územia Maďarskej
republiky (z mesta Ü.) na územie Slovenskej republiky. V dôsledku toho ani neprichádza do
úvahy jeho navrátenie do Maďarskej republiky. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa,
ktorý vyvodil z výsledkov vykonaného dokazovania (vrátane vyjadrenia samotného
maloletého a tiež kolízneho opatrovníka), existuje pritom vážne nebezpečenstvo, že návrat
dieťaťa do Maďarskej republiky by ho vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak
priviedol do neznesiteľnej situácie (čl. 13 písm. b/ Dohovoru). Vzhľadom na to, že nie sú
splnené podmienky v zmysle čl. 3 Dohovoru pre to, aby bolo premiestnenie maloletého
z územia Maďarskej republiky na územie Slovenskej republiky považované za neoprávnené,
súd návrh otca zamietol ako neopodstatnený.
Na odvolanie otca maloletého Krajský súd v Košiciach uznesením z 28. októbra 2014
sp. zn. 7 CoP 273/2014 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Na odôvodnenie uviedol, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vec správne
právne posúdil, náležite vyhodnotil vykonané dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Konštatoval, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je presvedčivé a náležité, preto sa s ním v plnom
rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K odvolacím námietkam otca uviedol, že ide
o obdobnú argumentáciu, ktorou sa domáhal už vydania prvostupňového rozhodnutia.
S týmito námietkami sa však dostatočne vyporiadal súd prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, že obvyklý pobyt maloletého
založili jeho rodičia vzájomnou dohodou. K tomuto záveru dospel so zreteľom na otcom
a matkou uvádzané údaje o ich trvalom pobyte v konaniach vedených na Okresnom súde
Trebišov, ktorých boli účastníkmi. Odvolací súd považoval za správny záver súdu prvého
stupňa, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre to, aby premiestnenie maloletého
bolo v zmysle ustanovení Dohovoru právne vyhodnotené ako neoprávnené. V súvislosti s tým
odvolací súd poznamenal, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa sa neodvodzuje od faktického
pobytu maloletého, ale od postoja účastníkov vo vzťahu k svojmu pobytu; určujúcim
je pritom miesto, ktoré oni sami považujú za svoj obvyklý pobyt. Zo všetkých občianskych
súdnych konaní týkajúcich sa otca, matky a maloletého (osobitne z údajov o pobyte, ktoré
uvádzali samotní účastníci týchto konaní) vyplynul jednoznačný postoj rodičov k ustáleniu
obvyklého pobytu dieťaťa na území Slovenskej republiky. Námietku otca, tvrdiaceho obvyklý
pobyt maloletého v meste Ü. preto považoval odvolací súd iba za účelovú. Z právoplatných
rozhodnutí súdov o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému vyplýva, že
konajúce súdy pri skúmaní právomoci mohli vychádzať iba z tvrdení a postojov rodičov;
z týchto rozhodnutí však nepochybne vyplýva, že úmyslom rodičov nebolo zdržiavať sa
v Maďarskej republike natrvalo. To, napokon, vyplýva tiež zo skutočnosti, že aj otec svoj
návrh na zmenu osobnej starostlivosti o maloletého a zníženie výživného podal na Okresný
súd Trebišov. V konaniach prebiehajúcich na Okresnom súde Trebišov otec ani matka
nenamietali, že súd Slovenskej republiky nie je príslušný alebo nemá právomoc konať.
Pred justičnými orgánmi Maďarskej republiky sa neviedlo žiadne súdne konanie ohľadne
rodičovských práv a povinností k maloletému. Rodičovské práva a povinnosti k maloletému
boli dosiaľ vždy upravené iba podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a len
rozsudkami Okresného súdu Trebišov, ktorý založil svoju právomoc konať v týchto veciach
na tom, že obvyklý pobyt dieťaťa na základe dohody rodičov je v mieste spoločného trvalého
bydliska matky a dieťaťa (v K.). Odvolací súd z týchto skutkových zistení zhodne so súdom
prvého stupňa vyvodil, že obvyklý pobyt maloletého bezprostredne pred jeho premiestnením
nebol v Maďarskej republike. Pokiaľ otec tvrdil, že on medzičasom nadobudol občianstvo Maďarskej republiky, odvolací súd konštatoval, že táto skutočnosť nemá vplyv na posúdenie,
kde má maloletý obvyklý pobyt. Z týchto dôvodov napadnuté uznesenie potvrdil.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal otec dovolanie. Poukázal na to, že
v konaní nebolo sporné, že obaja rodičia boli v čase premiestnenia maloletého syna matkou
nositeľmi opatrovníckeho práva, ktoré zahŕňa aj právo určiť miesto jeho pobytu. Ani jeden
z rodičov nemohol jednostranne rozhodnúť o premiestnení maloletého. Opatrovnícke práva
obaja rodičia aj reálne vykonávali. Opatrovnícke právo otca bolo ale porušené matkou, ktorá
maloletého bez vedomia a súhlasu otca premiestnila na územie Slovenskej republiky. Došlo
teda k jeho neoprávnenému premiestneniu v zmysle čl. 13 písm. a/ Dohovoru. Otec namietal,
že súdy sa nevyporiadali s právnymi dôsledkami toho, že rodičia maloletého začali
v Maďarskej republike budovať svoj spoločný domov, vytvárali nové sociálne a pracovné
vzťahy a nemali v úmysle vrátiť sa na Slovensko. Tvrdenie matky o pôvodne plánovanom
návrate na Slovensko s tým, že sa tu zapoja do rodinných podnikateľských aktivít,
je nepravdivé a nepodložené. Matka je nezamestnaná a prihlásená na príslušnom úrade práce
od svojho príchodu na územie Slovenskej republiky. Pritom v Maďarskej republike mala
finančne výhodné zamestnanie a pracovný pomer ukončila dohodou. Sama sa teda zbavila
dobrej pracovnej pozície, čo v konaní aj potvrdila. Dovolateľ poukázal aj na to, že výpisom z obchodného registra vystaveným v Maďarskej republike preukázal, že matka je naďalej
členkou predstavenstva obchodnej spoločnosti sídliacej v Maďarskej republike a dodnes
sa nezbavila všetkých tamojších aktivít. Súd sa týmito okolnosťami nezaoberal a náležite
nevyhodnotil skutočný dôvod opustenia bydliska v Maďarskej republike (v meste Ü.).
Konanie matky je účelové, vedené snahou pretrhnúť dobrý vzťah otca s maloletým,
resp. maloletého s jeho mladším bratom narodeným v novom manželstve otca. Nesúhlasil
so záverom odvolacieho súdu o určení miesta obvyklého pobytu maloletého, ani
s vyhodnotením významu okolností, ktoré súdy viedli k prijatiu tohto záveru. Okresný súd
v Trebišove, na ktorý podala matka návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností
k maloletému synovi, nepostupoval procesne správne – neskúmal dostatočne podmienky
konania (§ 103 a § 104 O.s.p.) a náležite nevyhodnotil to, že v čase podania predmetného
návrhu manželia bývali a pracovali v Maďarskej republike, kde aj mali spoločný pobyt. Toto
pochybenie Okresného súdu Trebišov ale nemôže byť rozhodujúcim hľadiskom pre určenie
obvyklého pobytu maloletého. Keďže otec nemal inú možnosť, ako dosiahnuť zmenu
rozsudku vydaného nepríslušným súdom, musel sa znovu obrátiť na súd, ktorý rozhodnutie
vydal. Dohovor používa len pojem obvyklý pobyt. Z judikatúry i účelu právnej úpravy ako i gramatického výkladu pojmu „obvyklý pobyt“ je zrejmé, že ide o miesto, kde maloleté dieťa
skutočne bývalo pred premiestnením, kde navštevovalo predškolské zariadenie, prípadne
školu, kde malo určité sociálne väzby. Nie je pritom dôležité, kde bolo administratívne
prihlásené na trvalý pobyt. V konaní bolo preukázané, že maloletý sa narodil v Budapešti
a vyrastal v Maďarskej republike; v meste Ü. navštevoval predškolské a školské zariadenie.
Jeho obvyklým pobytom bolo preto toto mesto. V ďalšom dovolateľ poukázal na viaceré
články Dohovoru (najmä čl. 1 písm. a/, čl. 3, čl. 5 písm. a/, čl. 12 a čl. 13) a súdom vytýkal, že
pri vyhodnocovaní osobného vyjadrenia sa maloletého nevzali na zreteľ skutočnosť, že od 22.
septembra 2013 žije s matkou v byte jej rodičov v K. a vzhľadom na vek je ovplyvňovaný
prostredím a ľuďmi, s ktorými je v dennom kontakte. Matka z tejto situácie ťaží. Súd
nepreveril dostatočne dôsledky premiestnenia maloletého, spoľahol sa na vyjadrenie
maloletého, nezohľadnil to, že vôbec neovláda slovenský jazyk, od narodenia rozpráva iba
maďarsky (rodičia s ním nehovorili slovensky preto, lebo v Maďarsku chceli žiť natrvalo).
Nepravdivé je aj tvrdenie matky, že v Maďarskej republike sa nemá kam vrátiť, lebo dom,
v ktorom bývala pred premiestnením, je predaný. Podľa zistenia dovolateľa je vlastnícky
vzťah k tomuto domu nezmenený. Pre posúdenie, či maloletý bol neoprávnene premiestnený a či bolo porušené opatrovnícke právo dovolateľa, bolo pre správnu aplikáciu ustanovení
Dohovoru potrebné dôsledne zistiť a posúdiť všetky rozhodujúce skutočnosti tak, aby hrozba
vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy maloletého bola čo s najväčšou mierou
pravdepodobnosti vylúčená. Súdy tak ale v preskúmavanej veci nepostupovali. Dovolateľ
z týchto dôvodov žiadal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.
Matka maloletého vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ako nedôvodné
zamietnuť. Uviedla, že v konaní dostatočne preukázala to, že otec sleduje len svoj vlastný
záujem a neberie ohľad na záujem maloletého dieťaťa; svojím konaním chce vytvoriť takú
situáciu, ktorá jej neumožní starať sa osobne o maloletého. Len preto otec využíva všetky
procesné prostriedky, podáva rôzne návrhy na úpravu práv a povinností k maloletému,
skutočný postoj k nemu ale preukazuje tým, že neplní svoju vyživovaciu povinnosť
voči nemu – za obdobie 19 mesiacov dlhuje na výživnom cca 9 500 €, ktoré matka vymáha
prostredníctvom súdneho exekútora v Maďarskej republike. Zdôraznila, že s maloletým majú
stále trvalé bydlisko v K., maloletý je štátny občan Slovenskej republiky a jeho trvalé
bydlisko bolo založené na základe vzájomnej dohody oboch rodičov maloletého. Za správny označila právny záver súdov, podľa ktorého navrátenie maloletého do mesta Ü. v Maďarskej
republike ani nie je v záujme maloletého. Trovy dovolacieho konania nežiadala priznať.
Kolízny opatrovník vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že súdy v danej veci rozhodli
v zmysle zákona, prihliadajúc tiež na vôľu a záujmy maloletého.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či je podané dovolanie procesne prípustné.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba
ak podanie dovolania výslovne pripúšťa zákon. Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým
zákon vytvára účastníkovi konania procesnú možnosť, aby (len) v prípadoch, v ktorých
to zákon výslovne pripúšťa, spochybnil opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu
správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu prípadných vád
konania alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolanie nie je však „ďalším
odvolaním“ a nemožno sa ním – ani pokiaľ je procesne prípustné – úspešne domáhať revízie
skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania.
Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ktorú dovolací súd
– na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať
dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
1. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa
§ 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,
predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu
na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva
a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,
v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti takému uzneseniu odvolacieho súdu,
ktoré nie je uvedené v uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.; dovolanie otca preto podľa týchto
ustanovení nie je prípustné.
2. Podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bolo
vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či v konaní nedošlo k takejto vade, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo
k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Otec procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád ani
nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z § 237 O.s.p.
nevyplýva.
3. Z dovolania je zrejmé, že otec namieta neúplnosť skutkových zistení súdov
(prehliadnutie, nezohľadnenie alebo nedostatočné zohľadnenie určitých skutkových
okolností). Po obsahovej stránke tu môže ísť prípadne o námietku, že v konaní došlo
k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada (i keby k nej v konaní prípadne došlo) by mohla
byť síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak úspešne
by tento dôvod mohol byť uplatnený iba vtedy, keby dovolanie bolo prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nejde). Tzv. iná procesná vada konania prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá.
Neúplnosť skutkových zistení súdov alebo nesprávnosť ich skutkových záverov
sa v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nepovažuje za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
4. Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé
dôkazy, dovolací súd uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení
dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť
prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 42/1993 a tiež uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a sp. zn. 2 Cdo 29/2011). Z prieskumnej povahy dovolacieho
konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva
(§ 243a ods. 2 O.s.p.) a už preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy
vykonané v konaní na súdoch nižších stupňov.
Pre úplnosť k problematike hodnotenia dôkazov treba uviesť, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
5. Otec namieta, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym
posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je najvyšším súdom považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania
(viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237
O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako
zakladajúci prípustnosť dovolania.
6. Pre prípad, že dovolateľ namieta aj to, že napadnuté uznesenie nie je dostatočne
odôvodnené, prípadne že je preskúmateľné, dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho
súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu (len) za tzv. inú vadu
konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. Názor
zaujatý v uvedenom judikáte je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Z rovnakej právnej
kvalifikácie predmetnej procesnej vady (nepreskúmateľnosti) vychádzajú viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,
3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013, ale tiež
sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009,
5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011 a aktuálne
tiež 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na dôsledky nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch
súladných s R 111/1998 (viď napríklad I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011,
I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012,
IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
7. K tomu, čo je uvedené vyššie pod 3. až 6. dovolací súd dodáva, že ústavný súd
v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom
závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti
názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení
súdov, nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto
rozhodnutia spočívajú, nie sú procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť
dovolania nezakladajú.
8. Vzhľadom na to, že v preskúmavanej veci nie je otcom podané dovolanie procesne
prípustné, najvyšší súd odmietol tento jeho mimoriadny opravný prostriedok podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
9. Na odôvodnenie výroku o trovách dovolacieho konania najvyšší súd uvádza, že otec
nebol v dovolacom konaní procesne úspešný a ostatní účastníci nepodali návrh na priznanie
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková