Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 105/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. I., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. B. M., advokátom, spol. s r.o., so sídlom v N., proti žalovaným 1/ D. O., zastúpenej JUDr. E. M., advokátkou so sídlom v K., 2/ T. M., bývajúcej v K., 3/ Ž.

M., bývajúcej v K., 4/ Ľ. M., bývajúcej v K., 5/ M. K., naposledy bývajúcej v P., zastúpenej

opatrovníkom J. I., bývajúcim v K., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenej

na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 11 C 86/2009, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 23. augusta 2012 sp. zn. 9 Co 106/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná 1/ je povinná do troch dní zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 79,58 € na účet JUDr. B. M., advokáta, spol. s r.o., so sídlom v N., vedený

vo V., a.s. pod č. X..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Čadca rozsudkom (v poradí tretím) z 22. septembra 2011 č.k.  

11 C 86/2009-258 určil, že nehnuteľnosť v k.ú. D., zapísaná na LV č. X. ako parcela č. KN X.

– trvalé trávnaté porasty vo výmere X. m2 (ďalej len „nehnuteľnosť“), patrí v podiele 5/24 do

dedičstva po O. M., narodenom X. a zomrelom X., a v podiele 19/24 do dedičstva po J. M.,

narodenej X. a zomrelej X.. Naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení

videl v jej tvrdení, že je dedičkou. Z vykonaného dokazovania zistil, že O. M. (otec

žalobkyne) bol ku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľnosti v podiele 5/24; jeho vlastníctvo

je zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. X.. J. M. (matka žalobkyne) bola ku dňu svojej

smrti vlastníčkou nehnuteľnosti v podiele 19/24, ktorý zdedila po (svojom manželovi) O. M., hoci bol zapísaný ešte na jeho právneho predchodcu (otca) Š. M. (čo potvrdzuje rozhodnutie

Štátneho notárstva v Čadci z 29. septembra 1986, sp. zn. 3 D 357/86). Uvedené nemôže byť

spochybnené skutočnosťou, že žalovaná 1/ si dala vlastnícke právo k nehnuteľnosti osvedčiť

notárskou zápisnicou a následne zapísať do katastra nehnuteľností na seba. Žalovanú 1/

zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.); voči žalovaným 2/ až

5/ žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju žalobkyňa neuplatnila.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovanej 1/ rozsudkom z 23. augusta 2012 sp. zn.

9 Co 106/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.

Poukázal na rozsiahle dokazovanie,   správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu

prvého stupňa, i na náležité odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia. Námietky

žalovanej 1/ o nesprávnosti právnych záverov súdu prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodné

vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, podľa ktorých boli O. M. a J. M. ku dňu ich

smrti vlastníkmi nehnuteľnosti v zistených podieloch. Tvrdenie žalovanej 1/ o nedostatku

naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení neuznal, nakoľko žaloby

dedičov o určenie, že tá – ktorá vec patrí do dedičstva, súdna prax bežne akceptuje. Pokiaľ

žalovaná 1/ namietala, že predmetom žaloby nemalo byť určenie, že nehnuteľnosť patrí do

dedičstva po O. M. a J. M., ale určenie, že O. M. a J. M. boli ku dňu ich smrti vlastníkmi

nehnuteľnosti, konštatoval, že otázku, aký druh určovacej žaloby zvoliť, treba posudzovať pre

každý prípad osobitne, s prihliadnutím na to, aby sa určovacím rozsudkom neobišiel zákonný

postup pri prejednaní dedičstva po tom – ktorom poručiteľovi; v prejednávanej veci vlastnícke

právo poručiteľov i veľkosť ich spoluvlastníckych podielov vyplývali z listinných dôkazov

(list vlastníctva, rozhodnutie v dedičskej veci), preto je rozsudok dostatočným podkladom pre

účely (ďalšieho) dedičského konania. Dovolanie v tejto otázke nepripustil vzhľadom na to, že

otázka je už súdnou praxou riešená, pričom právne názory na jej riešenie sú jednotné –

v oboch prípadoch ide o posúdenie, či bol poručiteľ v čase smrti vlastníkom veci. O trovách

konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., s prihliadnutím na

to, že žalobkyňa si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 1/ dovolanie, ktoré odôvodnila

nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na (v poradí

druhý, odvolacím súdom zrušený) rozsudok súdu prvého stupňa z 8. apríla 2010 č.k.  

11 C 86/2009-186, ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala, že

by jej právni predchodcovia O. M. a J. M. boli ku dňu ich smrti spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Namietala, že O. M. nikdy nevlastnil podiel 5/24, pretože kúpna zmluva

uzavretá s K. M., rod. B. (jeho matkou a starou matkou žalobkyne), na základe ktorej sa tak

malo stať, bola súdom určená za neplatnú. J. M. zase nemohla vlastniť podiel 19/24, pôvodne

patriaci Š. M. (otcovi O. M. a starému otcovi žalobkyne), nakoľko tento nebol prejednaný ani

v dedičskom konaní po Š. M., a teda už vôbec nemohol byť predmetom dedičstva po O. M.,

po ktorom ho mala zdediť ona. Súdom vyčítala i nesprávne posúdenie naliehavého právneho

záujmu žalobkyne na požadovanom určení, ktorý podľa jej názoru nie je daný. Zdôraznila, že

otázka o určenie, či tá – ktorá vec (ne)patrí do dedičstva, sa môže riešiť len v konaní, ktorého

účastníkmi sú iba do úvahy pripadajúci dedičia poručiteľa. Vo vzťahu dedičov k tretím

osobám (tu žalovanej 1/) sa však takýmto určením postavenie dedičov nevyrieši, nakoľko

v dedičskom konaní nie je možné prejednať vlastníctvo k nehnuteľnosti zapísané v prospech

iného vlastníka bez toho, aby tomu predchádzalo konanie o určenie vlastníctva k týmto

nehnuteľnostiam – a v takom konaní by vzhľadom na jeho sporový charakter súd mohol

rozhodnúť len o vlastníctve poručiteľa ku dňu jeho smrti. Odvolací súd však napriek

výslovnej žiadosti žalovanej 1/ nepripustil v tejto otázke proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.

Z uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd „dovolaniu vyhovel.“

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že nie sú splnené procesné

podmienky jeho prípustnosti, preto ho navrhla odmietnuť.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalovaná 1/ dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,  

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd

preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Procesné vady konania podľa § 237 O.s.p. v dovolaní namietané neboli a dovolací

súd ich existenciu nezistil. Dovolanie preto ani podľa § 237 O.s.p. prípustné nie je.

Dovolanie je odôvodnené výhradne nesprávnosťou právnych záverov zaujatých

súdmi nižších stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/

O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal  

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis  

a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili

(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Pokiaľ dovolateľka tvrdila, že odvolací súd nekonal správne, keď napriek jej návrhu

nepripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, dovolací súd uvádza, že ustanovenie § 238

ods. 3 O.s.p. oprávňuje odvolací súd založiť výrokom svojho rozsudku prípustnosť dovolania

(len) vtedy, ak toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Posúdenie existencie

zásadného právneho významu vyplýva z právneho posúdenia veci, preto patrí súdu, a nie

účastníkom konania. Zákonná úprava prípustnosti dovolania je kogentná; v prípade,  

ak odvolací súd prípustnosť dovolania nevysloví, ako je tomu v danej veci, dovolací súd nie

je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (porovnaj napr.  

R 38/1993).

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť  

zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky

ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac  

sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania voči

žalovanej 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa si náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich výšku vyčíslila

podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov  

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Dovolací súd priznal žalobkyni

náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval  

už pred súdmi nižších stupňov) za jeden úkon právnej služby – písomné vyjadrenie

k dovolaniu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky) vo výške 58,69 €, čo spolu s náhradou výdavkov

na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 7,63 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky), a 20 % DPH (13,26 €; § 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkom 79,58 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. septembra 2013

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková