3 Cdo 101/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. B., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. P. J., advokátom   so sídlom v B., proti žalovanému M., spol. s r.o., so

sídlom v B., IČO: X., zastúpenému Advokátskou kanceláriou B., s.r.o., so sídlom v B., IČO:

X., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 4 C 188/2008,

o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. decembra 2011 sp.

zn. 3 Co 194/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný je povinný v lehote 3 dní zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške 118,70 € do rúk advokáta JUDr. P. J., so sídlom v B..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 1. októbra 2010 č.k. 4 C 188/2008-159

v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 4. marca 2011 č.k. 4 C 188/2008-203 uložil žalovanému

povinnosť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku odvysielať v rovnakom programe, ako

boli uverejnené napádané údaje, ospravedlnenie žalobcovi, ktoré bude zreteľne označené ako

ospravedlnenie pánovi J. B. v znení: „T. sa ospravedlňuje pánovi J. B. za to, že dňa

17.10.2008 (piatok) odvysielala v relácii P.P. so začiatkom 19.13 hodiny reportáž s názvom

„L. týždňa“, v ktorej sme označili pána J. B. M. ml. za L. týždňa zachytávajúc ho spolu s jeho

rodinou smútiaceho na pohrebe jeho otca, zosnulého J. B. M. st.. V reportáži sme uviedli

nepravdivé tvrdenia, na základe ktorých mal J. B. M. ml. pred rokom úspešne rozbiť otcovu

legendárnu kapelu a vyhnať z nej väčšinu hudobníkov a týmto zakázať prísť na pohreb jeho

otca, ich učiteľa J. B. M. st.. Uvedené tvrdenia nie sú pravdivé. Pravdou je, že J. B. M. ml.

nestojí za zničením kapely D. a bývalým členom kapely účasť na pohrebe svojho otca

nezakázal. J. B. M. ml. len plnil posledné želanie svojho otca, o ktoré ho sám žiadal. T. sa súčasne ospravedlňuje pánovi J. B. za zverejnenie záberov jeho osoby a rodinných

príslušníkov z pohrebu jeho otca, ktoré boli uverejnené bez jeho predchádzajúceho súhlasu

a vedomia“. Žalovaného zaviazal v tej istej lehote zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu

v peniazoch v sume 16 500 € a vo zvyšku v tejto časti žalobu zamietol. V odôvodnení

uviedol, že vykonaným dokazovaním nebola v konaní preukázaná pravdivosť tvrdení

odvysielaných v predmetnej reportáži, najmä že žalobca rozbil otcovu kapelu, vyhnal z nej

väčšinu hudobníkov, ako i že zakázal im prísť na pohreb svojho otca. Týmito nepravdivými

tvrdeniami a označením žalobca za „L.“ žalovaný neoprávnene zasiahol do práva žalobcu na

ochranu osobnosti a necitlivým a dehonestujúcim spôsobom zaútočil na osobu žalobcu a jeho

súkromie. Preto súd prvého stupňa žalovanému v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka

uložil povinnosť poskytnúť žalobcovi morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia a keďže

týmto neoprávaným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť

v spoločnosti žalovanému v zmysle § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku stanovil na 16 500 €, keďže

túto sumu, vzhľadom na charakter a rozsah zasiahnutej hodnoty osobnosti žalobcu, intenzitu,

povahu a spôsob neoprávneného   zásahu, považoval za primeranú   rušivému zásahu do

osobnostných práv žalobcu. Nakoľko sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 33 204,94 €, žalobu vo zvyšku zamietol.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. decembra 2011

sp. zn. 3 Co 194/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil

tak, že žalovaný je povinný v lehote 3 dní odvysielať ospravedlnenie sa žalobcovi v rovnakom

vysielacom čase, v akom boli odvysielané napádané tvrdenia, ktoré bude zreteľne označené

ako ospravedlnenie sa pánovi J. B. a vo zvyšku rozsudok potvrdil. V odôvodnení uviedol, že

súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie   v rozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti

žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil, na ich základe dospel

k správnym skutkovým a právnym záverom pokiaľ ide o žalobu v časti morálnej satisfakcie,

ako aj pokiaľ ide o žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, s ktorými sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Keďže medzičasom T. už reláciu P.P., v rámci ktorej

bola odvysielaná predmetná reportáž „L. týždňa“ nevysiela, nie je možné žalovanému uložiť

povinnosť odvysielať ospravedlnenie v rovnakom programe, ako to vyplýva z rozsudku súdu

prvého stupňa. Preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému

uložil povinnosť odvysielať ospravedlnenie sa žalobcovi v rovnakom vysielacom čase (nie v rovnakom programe), v akom boli odvysielané napádané tvrdenia, ktoré bude zreteľne

označené ako ospravedlnenie sa pánovi J. B..

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaný dovolanie. Uviedol, že

odvolací súd svojím postupom mu odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)

tým, že rozsudok odvolacieho súdu vychádza z neúplného a nesprávne zisteného skutkového

stavu, pretože neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy, súd pri vykonávaní dôkazov

nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, odvolací

súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a vôbec sa nezaoberal jeho podaním  

z 1. decembra 2011, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené elektronicky pred pojednávaním,

na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Ďalej uviedol, že súdy neuskutočnili výklad § 13 ods. 2

Občianskeho zákonníka v súlade s konštantnou judikatúrou, rozhodli spôsobom, ktorý

nezodpovedá skutkovému stavu, a preto ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci. So zreteľom na uvedené žalovaný žiadal rozsudky súdov oboch nižších

stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalovaného zamietnuť, nakoľko

ním uplatnené dovolacie dôvody nie sú opodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník

konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci preto dovolací súd musel v rámci prípustnosti dovolania

žalovaného z hľadiska § 236 a nasl. O.s.p. najskôr vyriešiť otázku, či rozsudok odvolacieho

súdu je z hľadiska vecného zmeňujúci.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Predpokladom prípustnosti dovolania podľa vyššie uvedeného ustanovenia je taká

zmena rozsudku súdu prvého stupňa rozsudkom odvolacieho súdu vo veci samej, pri ktorej  

z porovnania obsahu rozhodnutí súdov oboch stupňov je zrejmé, že práva a povinnosti

účastníkov konania boli nimi odlišne konštituované alebo deklarované. Pre porovnanie

rozhodnutí oboch súdov a záver, či došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa

rozhodnutím odvolacieho súdu je právne významný obsah rozhodnutí, a nie ich formulácia.

Rozhodujúce nie je formálne hľadisko - ako odvolací súd z hľadiska slovného vyjadrenia

označil, zostavil a zoštylizoval výrok svojho rozhodnutia, ale vecné hľadisko - či odvolací súd

svojím rozsudkom niečo vecne zmenil na tom, čo pred ním deklaroval alebo konštituoval súd

prvého stupňa. Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmenu rozsudku súdu prvého

stupňa odvolacím súdom považovať len také rozhodnutie, ktorým odvolací súd vecne

zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím o veci

samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne rozhodnutie

o veci samej. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho

vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok (porovnaj

napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 75/2005, 3 Cdo 114/2005, 3 Cdo 80/2008, 5 Cdo 221/2010).

Dovolací súd pri riešení otázky, či rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska vecného

zmeňujúci, vychádzal z porovnania obsahu práv a povinnosti, ktoré súdy oboch stupňov

konštituovali výrokmi svojich rozsudkov. Vzal na zreteľ, že vo veci samej tak rozsudok

Okresného súdu Bratislava IV z 1. októbra 2010 č.k. 4 C 188/2008-159 v spojení s dopĺňacím

rozsudkom zo 4. marca 2011 č.k. 4 C 188/2008-203, ako aj rozsudok Krajského súdu

v Bratislave z 12. decembra 2011 sp. zn. 3 Co 194/2011 zhodne vecne posúdili práva

a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu pokiaľ ide o oba nároky uplatnené žalobcom

(morálna satisfakcia, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch). Sám odvolací súd zdôraznil

zhodu jeho skutkových a právnych záverov so závermi súdu prvého stupňa a z jeho

odôvodnenia vyplýva, že rozhodnutie nezmenil vecne, len vzhľadom na skutočnosť,  

že T. už reláciu P.P., v rámci ktorej bola odvysielaná predmetná reportáž „L. týždňa“

nevysiela, upresnil spôsob, akým má byť ospravedlnenie odvysielané, keď spôsobom

odvysielania uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa „v rovnakom programe“ nahradil spôsobom „v rovnakom vysielacom čase“. Táto rozdielnosť neznamená, že by odvolací súd

upravil práva a povinnosti účastníkov inak, než súd prvého stupňa (odvolací súd, napokon,

túto zhodnosť výslovne vyjadril v odôvodnení tým, že "odvolanie nie je dôvodné").

Vzhľadom na uvedené nemožno napadnutý rozsudok považovať za zmeňujúci, i keď je  

z hľadiska formálneho označený ako zmeňujúci.   Dovolanie proti nemu preto podľa § 238

ods. 1 O.s.p. prípustné nie je.

Keďže oba súdy z hľadiska obsahového rozhodli rovnako, vychádzal dovolací súd pri

posudzovaní prípustnosti dovolania z toho, že napadnutým je potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 2 dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného  

v tejto veci. Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Prípustnosť dovolania žalovaného z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva – dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238

ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.

So zreteľom na to by dovolanie, ktoré podal žalovaný, mohlo byť procesne prípustné,

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237

O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalovanému bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému

všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.  

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené,

nepreskúmateľné, nakoľko sa nezaoberal jeho podaním z 1. decembra 2011, ktoré bolo

odvolaciemu súdu doručené elektronicky pred pojednávaním, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok. Vzhľadom na námietky žalovaného bolo v dovolacom konaní potrebné zaujať

právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.  

K tejto námietke dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998)

považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne

dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,

ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia

ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo  

3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho

poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu  

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016.

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva

predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy  

by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých

odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

Pokiaľ žalovaný namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov

pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,  

R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,  

3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti

v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p.

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej  

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom

dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania

nezakladá.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie  

je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu  

(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom

konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010  

a 2 Cdo 29/2011).

Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237  

O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).

K námietke dovolaľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď súdy neuskutočnili

výklad § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v súlade s konštantnou judikatúrou a v rozpore  

so skutkovým stavom, je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,  

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010  

a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237   O.s.p., ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť

dovolania.

Vzhľadom na to, že dovolanie žalovaného nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné,

nepreukázaná bola ním tvrdená procesná vada konania uvedená v § 237   písm. f/ O.s.p.

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil.

Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene

advokáta, ktorý žalobcu zastupoval v konaní na súdoch nižších stupňov, za 1 úkon právnej

služby, poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovaného z 22. februára 2012  

[§ 114 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov  

za poskytovanie právnych služieb v znení do 30. júna 2013 (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú

sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 a 8   vyhlášky  

vo výške 91,29 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 €) a daňou   z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, predstavuje spolu 118,70 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2016  

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková