3 Cdo 101/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. B., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. P. J., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému M., spol. s r.o., so
sídlom v B., IČO: X., zastúpenému Advokátskou kanceláriou B., s.r.o., so sídlom v B., IČO:
X., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 4 C 188/2008,
o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. decembra 2011 sp.
zn. 3 Co 194/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaný je povinný v lehote 3 dní zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške 118,70 € do rúk advokáta JUDr. P. J., so sídlom v B..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 1. októbra 2010 č.k. 4 C 188/2008-159
v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 4. marca 2011 č.k. 4 C 188/2008-203 uložil žalovanému
povinnosť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku odvysielať v rovnakom programe, ako
boli uverejnené napádané údaje, ospravedlnenie žalobcovi, ktoré bude zreteľne označené ako
ospravedlnenie pánovi J. B. v znení: „T. sa ospravedlňuje pánovi J. B. za to, že dňa
17.10.2008 (piatok) odvysielala v relácii P.P. so začiatkom 19.13 hodiny reportáž s názvom
„L. týždňa“, v ktorej sme označili pána J. B. M. ml. za L. týždňa zachytávajúc ho spolu s jeho
rodinou smútiaceho na pohrebe jeho otca, zosnulého J. B. M. st.. V reportáži sme uviedli
nepravdivé tvrdenia, na základe ktorých mal J. B. M. ml. pred rokom úspešne rozbiť otcovu
legendárnu kapelu a vyhnať z nej väčšinu hudobníkov a týmto zakázať prísť na pohreb jeho
otca, ich učiteľa J. B. M. st.. Uvedené tvrdenia nie sú pravdivé. Pravdou je, že J. B. M. ml.
nestojí za zničením kapely D. a bývalým členom kapely účasť na pohrebe svojho otca
nezakázal. J. B. M. ml. len plnil posledné želanie svojho otca, o ktoré ho sám žiadal. T. sa súčasne ospravedlňuje pánovi J. B. za zverejnenie záberov jeho osoby a rodinných
príslušníkov z pohrebu jeho otca, ktoré boli uverejnené bez jeho predchádzajúceho súhlasu
a vedomia“. Žalovaného zaviazal v tej istej lehote zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
v peniazoch v sume 16 500 € a vo zvyšku v tejto časti žalobu zamietol. V odôvodnení
uviedol, že vykonaným dokazovaním nebola v konaní preukázaná pravdivosť tvrdení
odvysielaných v predmetnej reportáži, najmä že žalobca rozbil otcovu kapelu, vyhnal z nej
väčšinu hudobníkov, ako i že zakázal im prísť na pohreb svojho otca. Týmito nepravdivými
tvrdeniami a označením žalobca za „L.“ žalovaný neoprávnene zasiahol do práva žalobcu na
ochranu osobnosti a necitlivým a dehonestujúcim spôsobom zaútočil na osobu žalobcu a jeho
súkromie. Preto súd prvého stupňa žalovanému v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
uložil povinnosť poskytnúť žalobcovi morálnu satisfakciu vo forme ospravedlnenia a keďže
týmto neoprávaným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť
v spoločnosti žalovanému v zmysle § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku stanovil na 16 500 €, keďže
túto sumu, vzhľadom na charakter a rozsah zasiahnutej hodnoty osobnosti žalobcu, intenzitu,
povahu a spôsob neoprávneného zásahu, považoval za primeranú rušivému zásahu do
osobnostných práv žalobcu. Nakoľko sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 33 204,94 €, žalobu vo zvyšku zamietol.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. decembra 2011
sp. zn. 3 Co 194/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil
tak, že žalovaný je povinný v lehote 3 dní odvysielať ospravedlnenie sa žalobcovi v rovnakom
vysielacom čase, v akom boli odvysielané napádané tvrdenia, ktoré bude zreteľne označené
ako ospravedlnenie sa pánovi J. B. a vo zvyšku rozsudok potvrdil. V odôvodnení uviedol, že
súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil, na ich základe dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom pokiaľ ide o žalobu v časti morálnej satisfakcie,
ako aj pokiaľ ide o žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Keďže medzičasom T. už reláciu P.P., v rámci ktorej
bola odvysielaná predmetná reportáž „L. týždňa“ nevysiela, nie je možné žalovanému uložiť
povinnosť odvysielať ospravedlnenie v rovnakom programe, ako to vyplýva z rozsudku súdu
prvého stupňa. Preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému
uložil povinnosť odvysielať ospravedlnenie sa žalobcovi v rovnakom vysielacom čase (nie v rovnakom programe), v akom boli odvysielané napádané tvrdenia, ktoré bude zreteľne
označené ako ospravedlnenie sa pánovi J. B..
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaný dovolanie. Uviedol, že
odvolací súd svojím postupom mu odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
tým, že rozsudok odvolacieho súdu vychádza z neúplného a nesprávne zisteného skutkového
stavu, pretože neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy, súd pri vykonávaní dôkazov
nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, odvolací
súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a vôbec sa nezaoberal jeho podaním
z 1. decembra 2011, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené elektronicky pred pojednávaním,
na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Ďalej uviedol, že súdy neuskutočnili výklad § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka v súlade s konštantnou judikatúrou, rozhodli spôsobom, ktorý
nezodpovedá skutkovému stavu, a preto ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci. So zreteľom na uvedené žalovaný žiadal rozsudky súdov oboch nižších
stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalovaného zamietnuť, nakoľko
ním uplatnené dovolacie dôvody nie sú opodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci preto dovolací súd musel v rámci prípustnosti dovolania
žalovaného z hľadiska § 236 a nasl. O.s.p. najskôr vyriešiť otázku, či rozsudok odvolacieho
súdu je z hľadiska vecného zmeňujúci.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Predpokladom prípustnosti dovolania podľa vyššie uvedeného ustanovenia je taká
zmena rozsudku súdu prvého stupňa rozsudkom odvolacieho súdu vo veci samej, pri ktorej
z porovnania obsahu rozhodnutí súdov oboch stupňov je zrejmé, že práva a povinnosti
účastníkov konania boli nimi odlišne konštituované alebo deklarované. Pre porovnanie
rozhodnutí oboch súdov a záver, či došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa
rozhodnutím odvolacieho súdu je právne významný obsah rozhodnutí, a nie ich formulácia.
Rozhodujúce nie je formálne hľadisko - ako odvolací súd z hľadiska slovného vyjadrenia
označil, zostavil a zoštylizoval výrok svojho rozhodnutia, ale vecné hľadisko - či odvolací súd
svojím rozsudkom niečo vecne zmenil na tom, čo pred ním deklaroval alebo konštituoval súd
prvého stupňa. Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmenu rozsudku súdu prvého
stupňa odvolacím súdom považovať len také rozhodnutie, ktorým odvolací súd vecne
zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím o veci
samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne rozhodnutie
o veci samej. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho
vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok (porovnaj
napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 75/2005, 3 Cdo 114/2005, 3 Cdo 80/2008, 5 Cdo 221/2010).
Dovolací súd pri riešení otázky, či rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska vecného
zmeňujúci, vychádzal z porovnania obsahu práv a povinnosti, ktoré súdy oboch stupňov
konštituovali výrokmi svojich rozsudkov. Vzal na zreteľ, že vo veci samej tak rozsudok
Okresného súdu Bratislava IV z 1. októbra 2010 č.k. 4 C 188/2008-159 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom zo 4. marca 2011 č.k. 4 C 188/2008-203, ako aj rozsudok Krajského súdu
v Bratislave z 12. decembra 2011 sp. zn. 3 Co 194/2011 zhodne vecne posúdili práva
a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu pokiaľ ide o oba nároky uplatnené žalobcom
(morálna satisfakcia, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch). Sám odvolací súd zdôraznil
zhodu jeho skutkových a právnych záverov so závermi súdu prvého stupňa a z jeho
odôvodnenia vyplýva, že rozhodnutie nezmenil vecne, len vzhľadom na skutočnosť,
že T. už reláciu P.P., v rámci ktorej bola odvysielaná predmetná reportáž „L. týždňa“
nevysiela, upresnil spôsob, akým má byť ospravedlnenie odvysielané, keď spôsobom
odvysielania uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa „v rovnakom programe“ nahradil spôsobom „v rovnakom vysielacom čase“. Táto rozdielnosť neznamená, že by odvolací súd
upravil práva a povinnosti účastníkov inak, než súd prvého stupňa (odvolací súd, napokon,
túto zhodnosť výslovne vyjadril v odôvodnení tým, že "odvolanie nie je dôvodné").
Vzhľadom na uvedené nemožno napadnutý rozsudok považovať za zmeňujúci, i keď je
z hľadiska formálneho označený ako zmeňujúci. Dovolanie proti nemu preto podľa § 238
ods. 1 O.s.p. prípustné nie je.
Keďže oba súdy z hľadiska obsahového rozhodli rovnako, vychádzal dovolací súd pri
posudzovaní prípustnosti dovolania z toho, že napadnutým je potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 2 dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci. Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania žalovaného z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na to by dovolanie, ktoré podal žalovaný, mohlo byť procesne prípustné,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237
O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či žalovanému bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému
všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené,
nepreskúmateľné, nakoľko sa nezaoberal jeho podaním z 1. decembra 2011, ktoré bolo
odvolaciemu súdu doručené elektronicky pred pojednávaním, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok. Vzhľadom na námietky žalovaného bolo v dovolacom konaní potrebné zaujať
právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
K tejto námietke dovolací súd uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998)
považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne
dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,
ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016.
Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva
predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy
by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých
odvolací súd založil svoje rozhodnutie.
Pokiaľ žalovaný namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov
pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,
3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti
v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p.
Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom
dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania
nezakladá.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom
konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237
O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
K námietke dovolaľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď súdy neuskutočnili
výklad § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v súlade s konštantnou judikatúrou a v rozpore
so skutkovým stavom, je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Vzhľadom na to, že dovolanie žalovaného nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné,
nepreukázaná bola ním tvrdená procesná vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p.
a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil.
Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene
advokáta, ktorý žalobcu zastupoval v konaní na súdoch nižších stupňov, za 1 úkon právnej
služby, poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu žalovaného z 22. februára 2012
[§ 114 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení do 30. júna 2013 (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú
sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 a 8 vyhlášky
vo výške 91,29 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,63 €) a daňou z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, predstavuje spolu 118,70 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2016
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková