Najvyšší súd Slovenskej republiky

3 Cdo 101/2012

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ľ. C., bývajúceho vo V.,   zastúpeného JUDr. J. D., advokátom so sídlom v P., proti odporcom 1/ B. J., 2/ K. J.,

obom   bývajúcim   v K., zastúpeným JUDr. A. B., advokátom so sídlom v K., o zaplatenie

13 277,57 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 13 C 48/2007,

o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 5. mája 2011 sp. zn.  

1 Co 161/2010, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 5. mája 2011 sp. zn. 1 Co 161/2010 v napadnutej časti a vec v rozsahu zrušenia vracia

tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa návrhom domáhal vrátenia 400 000 Sk poskytnutých odporcovi 1/  

na základe písomnej zmluvy o pôžičke uzavretej 11. januára 1995, v ktorej sa odporca 1/

zaviazal vrátiť požičanú sumu do 11. februára 1995. Zmluva o pôžičke zároveň obsahovala

aj dohodu o zriadení záložného práva, na základe ktorej odporca 1/ odovzdal navrhovateľovi

svoje osobné motorové vozidla B., ŠPZ T.. K vráteniu peňazí nedošlo a motorové vozidlo

bolo navrhovateľovi odňaté kriminálnou políciou, pretože bolo odcudzené. Odporca 1/

písomne dlh uznal 6. septembra 2006, napriek tomu, že si bol vedomý premlčania dlhu zo

zmluvy o pôžičke, odporkyňa 2/ písomnou dohodou pristúpila k dlhu.

  Okresný súd Trebišov rozsudkom z 8. januára 2010 č.k. 13 C 48/2007-277 v znení

opravného uznesenia z 23. marca 2010 č.k. 13 C 48/2007-296 odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne 13 277,57 € s   9 %-ným ročným

úrokom z omeškania tak, že odporca 1/ od 12. februára 1995 do zaplatenia a odporkyňa 2/  

od 11. septembra 2006 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v prevyšujúcej časti zamietol. Odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi

trovy konania vo výške 1 128,59 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a tiež povinnosť v tej

istej lehote zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet Okresného súdu Trebišov z titulu

preddavkovaných trov konania sumu 926,54 €. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe

vykonaného dokazovania nemal pochybnosti o tom, že navrhovateľ poskytol odporcovi 1/

pôžičku vo výške 400 000 Sk. Nespochybňoval ale, že si odporca 1/ mohol peniaze požičať

s úmyslom následne ich poskytnúť svojmu zaťovi G. Š., čo vyplynulo aj z výpovedí viacerých

svedkov vypočutých v trestnom konaní (vedenom proti zaťovi odporcu 1/ G. Š.) A. H., P.

a G.. Pritom navrhovateľ, ktorý vystupoval v trestnom konaní ako poškodený, aj v trestnom

konaní vypovedal, že peniaze požičal odporcovi 1/ z toho dôvodu, že tento disponoval

hnuteľnou, resp. nehnuteľnou vecou, ktorá by mohla slúžiť ako zábezpeka, hoci ho o pôžičku

pôvodne požiadal sám Š.. Pokiaľ sa odporcovia bránili, že pôžičku od navrhovateľa si vzal ich

zať G. Š., ktorý aj prevzal peniaze, a preto by ich mal aj vrátiť, prvostupňový súd túto ich

obranu neakceptoval. Po oboznámení sa s obsahom trestného spisu Krajského súdu

v Košiciach sp. zn 3T/1/1997 (najmä právoplatným rozsudkom z 3. júna 1998 a výpoveďami

svedkov a obžalovaného G. Š., v ktorom bol G. Š. uznaný vinným z trestného činu legalizácie

príjmu z trestnej činnosti v súbehu s trestným činom podvodu), dospel prvostupňový súd k záveru, že aj keď výsledky dokazovania v tejto i v trestnej veci   nasvedčujú   tomu, že

požičané peniaze skutočne boli v dispozičnej sfére G. Š., úmyslom zmluvných strán ale pri

uzavretí písomnej zmluvy o pôžičke bolo, že účastníkom tejto zmluvy bude odporca 1/, ktorý

disponoval majetkovou protihodnotou (motorovým vozidlom písaným na neho), ktoré mohol

poskytnúť (aj poskytol) ako zábezpeku. Je nesporné, že písomná zmluva o pôžičke bola

uzavretá s odporcom 1/ a to, že následne peniaze odovzdal zaťovi G. Š., nezbavuje ho

povinnosti pôžičku navrhovateľovi vrátiť, pretože v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom bol

odporca 1/ a nie G. Š.. Za právne významnú skutočnosť považoval prvostupňový súd aj

uznanie dlhu odporcom 1/ a dohodu s odporkyňou 2/ o pristúpení k záväzku zo 6. septembra

2006. Aj keď odporcovia tvrdili, že tieto listiny nepodpísali, pravosť ich podpisu bola

preukázaná znaleckým dokazovaním. Z písomného uznania dlhu vyplýva, že odporca 1/ dlh

uznal, aj keď vedel o tom, že dlh je premlčaný; takéto uznanie dlhu zodpovedá § 558

Občianskeho zákonníka. Ďalšie dokazovanie súd už nepovažoval za potrebné vykonávať a žalobe čiastočne vyhovel s tým, že úroky z omeškania priznal vo výške v čase vzniku

omeškania v zmysle § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Rozhodnutie o trovách konania

odôvodnil § 142 ods. 3 O.s.p. vzhľadom na neúspech navrhovateľa iba v nepatrnej časti.

Proti tomuto rozsudku navrhovateľ i odporcovia podali odvolanie. Krajský súd

v Košiciach rozsudkom z 5. mája 2011 sp. zn. 1 Co 161/2010 zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa v znení opravného uznesenia tak, že návrh zamietol. Odvolanie navrhovateľa ako

oneskorene podané odmietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcom trovy konania 3 262,95 € a na účet Okresného súdu Trebišov zaplatiť trovy preddavkované štátom

v sume 926,54 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zamietnutie návrhu odôvodnil

nedostatkom pasívnej legitimácie odporcov so zreteľom na právoplatný trestný rozsudok,

ktorým bol zať odporcov G. Š. uznaný vinným z trestných činov legalizácie príjmu z trestnej

činnosti v súbehu s trestným činom podvodu a ktorým bola ustálená trestná zodpovednosť G.

Š. za podvodné obohatenie sa, ktorým je všeobecný súd   v zmysle § 135 ods. 1 veta tretia

O.s.p. viazaný; na tom nič nemení ani uznanie dlhu odporcom 1/, či pristúpenie k dlhu

odporkyňou 2/ v roku 2006, keďže dlh z pôžičky nebol dlhom odporcu 1/. Odvolací súd

poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 3. júna 1998 sp. zn. 3 T 1/97-643 (ďalej

len „trestný rozsudok“), ktorým bol zať odporcov G. Š. uznaný vinným z trestného činu

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. d/ Trestného

zákona vo viacčinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 písm. b/

Trestného zákona, z toho v časti trestného činu podvodu za taký skutok, že „dňa 11.1.1995

predstierajúc   legálnu   držbu vozidla, toto dal do zálohy za pôžičku v hodnote 400 000 Sk

poškodenému Ľ. C., ktorému peniaze v stanovenej lehote nevrátil, o čom bol rozhodnutý už

v čase uzavretia dohody o zriadení záložného práva, pričom vozidlo poškodený vydal   dňa

18.10.1995 orgánom polície, čím mu vznikla škoda v hodnote 400 000 Sk“. V odôvodnení

trestného rozsudku sa uvádza, že trestný súd takto rozhodol napriek zisteniu, že vozidlo, ktoré

pochádzalo z trestnej činnosti, bolo prepísané na dopravnom inšpektoráte na B. J.   (t.j. odporcu 1/) a že toto vozidlo bolo dané do zálohy Ľ. C. (t.j. navrhovateľovi) ako

protihodnota za požičanú sumu 400 000 Sk poskytnutú na základe písomnej zmluvy o pôžičke, ktorú navrhovateľ uzavrel 11. januára 1995 s odporcom 1/. O náhrade škody

poškodenému Ľ. C. trestný súd nerozhodol z dôvodu,   „že suma 400 000 Sk bola vlastne

požičaná svokrovi obžalovaného a dokazovanie o náhrade škody by presiahlo rámec adhézneho konania a neúmerne predĺžilo rozhodnutie v trestnej veci“. Odvolací súd

vychádzal pri rozhodovaní z ustanovenia § 135 ods. 1 tretia veta O.s.p. a podľa jeho názoru,

ak bol právoplatným trestným rozsudkom G. Š. uznaný vinným, pretože určitým skutkom sa

dopustil trestného činu, tak súd v občianskoprávnom konaní už nemôže skutočnosti spadajúce

pod takýto skutok hodnotiť inak, ako ich vyhodnotil trestný súd, ale v tomto smere musí

rešpektovať záver trestného súdu. Záväzný je pritom výrok rozsudku a nie jeho odôvodnenie,

ktoré je podľa odvolacieho súdu   „v danom prípade s výrokom v súvislosti s posudzovaním

nároku na náhradu škody čiastočne rozporné“.

  Proti zmeňujúcemu výroku rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ dovolanie,

ktoré odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/, d/ O.s.p. Poukázal  

na trestný rozsudok, ktorým bol G. Š. (zať odporcov) uznaný vinným z trestného činu

legalizácie príjmu z trestnej činnosti vo viacčinnom súbehu s trestným činom podvodu a mal

za to, že krajský súd v trestnom konaní nerozhodol správne, pretože vozidlo, ktoré mu bolo

dané ako zábezpeka na pôžičku v hodnote 400 000 Sk mu odovzdal odporca 1/ a nie G. Š.,

ako rozhodol krajský súd vo výroku označeného trestného rozsudku. Dovolateľ opakovane

tvrdil, že dohodu o zriadení záložného práva uzavrel s odporcom 1/ a krajský súd rozhodol

nesprávne napriek zisteniu, že vozidlo, ktoré pochádzalo z trestnej činnosti, bolo riadne

prepísané na odporcu 1/, ktorý toto vozidlo dal do zálohy navrhovateľovi ako protihodnotu za

požičanú sumu 400 000 Sk poskytnutú odporcovi 1/ na základe písomnej zmluvy o pôžičke.

Tiež poukázal na to, že v trestnom konaní súd nerozhodol o náhrade škody navrhovateľa

z dôvodu, že suma 400 000 Sk bola požičaná svokrovi obžalovaného Š. (t.j. odporcovi 1/) a

krajský súd tiež rozhodol, že peniaze zo zmluvy, ktoré mal navrhovateľovi vrátiť odporca 1/,

má mu vrátiť obžalovaný G. Š., ktorý nebol s navrhovateľom v žiadnom právnom vzťahu.

Trestný rozsudok považuje za zmätočný, lebo   v konaní bolo preukázané, že zmluvu

o pôžičke a o záložnom práve uzavrel navrhovateľ s odporom 1/. Z uvedených dôvodov

žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.  

Odporcovia sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred  

1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),

zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1

O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

  Prípustnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku vyplýva z ustanovenia  

§ 238 ods. 1 O.s.p., pretože dovolaním je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

  Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia

dovolateľom. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolateľ odôvodnil dovolanie aj § 241 ods. 2 písm. d/ O.s.p.

(nesprávne právne posúdenie), uvedené ustanovenie bolo zákonom č. 353/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. septembra 2003 zmenené na písm. c/, pretože od účinnosti tejto novely

bol vypustený dovolací dôvod pôvodne uvedený pod písm. c/ tohto ustanovenia.

Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); dovolateľ takéto vady bližšie

nešpecifikoval a dovolací súd nezistil, že by k takýmto vadám konania došlo.

Dovolateľ namieta, že napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením  

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci  

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

So zreteľom na uplatnený dovolací dôvod je predmetom preskúmania dovolacím

súdom právny záver odvolacieho súdu o rozsahu viazanosti závermi trestného rozsudku,  

t.j. otázka aplikácie § 135 O.s.p. v danej veci; vyriešenie tejto otázky má následne dopad  

na posúdenie pasívnej legitimácie odporcov.  

  Krajský súd na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý návrhu vyhovel, po oboznámení

sa s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 3. júna 1998 č.k. 3 T 1/97-643 zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa a návrh zamietol. Podľa uvedeného trestného rozsudku zať odporcov G.

Š. bol uznaným vinným z trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a/, b/ a ods. 2 písm. d/ Trestného zákona a trestného činu podvodu podľa § 250

ods. 1, 3/ písm. b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb., z toho v časti trestného činu podvodu za

nasledovný skutok: „že 11.1.1995 predstierajúc legálnu držbu vozidla, dal toto vozidlo do

zálohy za pôžičku v hodnote 400 000 Sk poškodenému Ľ. C., ktorému však peniaze v stanovenej lehote nevrátil, o čom bol rozhodnutý   už v čase uzavretia dohody o zriadení

záložného práva, pričom vozidlo poškodený vydal   18.10.1995 orgánom polície, čím mu

vznikla škoda v hodnote 400 000 Sk“. Na základe uvedeného odvolací súd zaujal názor, že

z takto formulovaného skutku trestného činu podvodu v zmysle § 252 Trestného zákona ako

je uvedený vo výroku trestného rozsudku vyplýva, že tým, kto mal vrátiť peniaze zo zmluvy

o pôžičke z 11. januára 1995 bol obžalovaný G. Š. a tak aj v občianskoprávnom konaní bolo

nutné vychádzať z toho, že za účastníka právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, ktorý mal

pôžičku vrátiť, treba považovať G. Š., ktorý bol pre trestný čin podvodu aj stíhaný a uznaný

vinným práve preto, že „sa na škodu cudzieho majetku obohatil tým, že niekoho uviedol do

omylu“. Preto podľa jeho názoru bol postup súdu prvého stupňa v rozpore s § 135 ods. 1 veta

tretia O.s.p. So zreteľom na právoplatným trestným rozsudkom ustálenú trestnú zodpovednosť

G. Š. za podvodné obohatenie, dospel odvolací súd k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie

odporcov, z ktorého dôvodu zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh zamietol.

Podľa § 135 ods. 1 veta tretia O.s.p. súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo

zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím

v blokovom konaní.

Ustálená judikatúra súdu z hľadiska aplikácie § 135 ods. 1 O.s.p. vyvodila, že   ak je v čase rozhodovania civilného súdu právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté, že

bol spáchaný trestný čin, je súd viazaný výrokom, že bol trestný čin spáchaný a výrokom, kto

ho spáchal; súd je pritom viazaný výrokom, nie odôvodnením trestného rozhodnutia. Z výroku o vine je však treba vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu i skutkovú

časť s tým, že rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu konkrétnym konaním

páchateľa (R 22/1979). Rozsah tejto viazanosti je teda daný tým, do akej miery sú znaky

skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie

o uplatnenom nároku.

V danej veci   je potrebné predovšetkým dôsledne odlíšiť právny vzťah, z ktorého  

navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, od právneho vzťahu, ktorý je popísaný v skutkovej

časti výroku trestného rozsudku.

  V danom prípade je nesporné, že navrhovateľ svoj nárok na zaplatenie žalovanej

sumy vyvodzuje z písomnej zmluvy o pôžičke z 11. januára 1995, ako správne konštatuje

v odôvodnení svojho rozhodnutia aj odvolací súd, na základe ktorej poskytol odporcovi 1/

pôžičku 400 000 Sk, ktorú sa zaviazal vrátiť do 11. februára 1995. Súčasťou zmluvy

o pôžičke bola aj zmluva o zriadení záložného práva (čl. III), podľa ktorej odporca 1/ poskytol

navrhovateľovi ako zálohu svoje motorové vozidlo značky B. I. KAT., rok výroby 1991, ŠPZ

T., číslo motora X. (ktoré bolo na neho vedené aj v evidencii motorových vozidiel)

s dokladmi a kľúčmi od vozidla. Uvedené vozidlo navrhovateľ vydal polícii 18. októbra 1995. Odvolací súd však nesprávne neprihliadol na skutočnosť, že obsahom skutkovej časti

výroku trestného rozsudku, napĺňajúcej znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu

podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení do 31. augusta 1999, je iný

právny vzťah než právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzavreli navrhovateľ

s odporcom 1/, a to zabezpečovací vzťah vyplývajúci zo záložnej zmluvy, ktorá  

je oddeliteľnou časťou zmluvy o pôžičke z 11. januára 1995, o čom svedčia formulácie

obsiahnuté v skutkovej kvalifikácii trestného činu „...predstierajúc legálnu držbu vozidla, dal

toto vozidlo do zálohy za pôžičku v hodnote 400 000 Sk poškodenému Ľ. C., ktorému však

peniaze v stanovenej lehote nevrátil, o čom bol rozhodnutý už v čase uzavretia dohody

o zriadení záložného práva.....“. Zo skutkovej časti výroku trestného rozsudku je zrejmé, že

táto sa vzťahuje práve len na časť zmluvy o zriadení záložného práva a poskytnutie zálohu

poškodenému (t.j. navrhovateľovi), ktorému odobratím vozidla poskytnutého G. Š. na

zabezpečenie pôžičky vznikla škoda. V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti aj

výrok trestného rozsudku, ktorým bol poškodený so svojím nárokom na náhradu škody

odkázaný na občianskoprávne konanie. Pokiaľ by sa skutkový záver napĺňajúci znaky

trestného činu podvodu týkal právneho vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke, zrejme

by poškodený so svojím nárokom na náhradu škody nebol odkázaný na občianskoprávne

konanie (viď výrok trestného rozsudku).

Keďže v danom prípade si navrhovateľ uplatňuje nárok na zaplatenie žalovanej sumy

na základe iného právneho vzťahu, t.j. zmluvy o pôžičke uzavretej s odporom 1/ - svokrom G.

Š., podľa názoru dovolacieho súdu, v tejto časti   civilný súd nie je viazaný v zmysle § 135

ods. 1 veta tretia O.s.p. rozsudkom vydaným v trestnej veci G. Š. odsúdeného pre trestný čin

legalizácie príjmu z trestnej činnosti v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa

Trestného zákona č. 140/1961 v znení do 31. augusta 1999. Pretože odvolací súd založil svoje

rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení uplatneného nároku z hľadiska § 135 ods. 1

O.s.p., je zrejmé, že uplatnený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný.

Dovolací súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b O.s.p. zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. júla 2015 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková