ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Františka Moznera v trestnej veci proti odsúdenému C. I. pre zločin obchodovania s omamnými látkami podľa § 28a ods. 1 piaty prípad, ods. 2 číslo 2 a 3, druhý prípad rakúskeho Zákona o omamných látkach a iné na neverejnom zasadnutí konanom 31. októbra 2016 v Bratislave o odvolaní odsúdeného C. I. proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 2. augusta 2016, sp. zn. 1Ntc/3/2016, takto
rozhodol:
Podľa § 518 ods. 4 Tr. por. sa rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. augusta 2016, sp. zn. 1Ntc/3/2016, z r u š u j e vo výroku o spôsobe výkonu trestu.
Podľa § 48 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. sa odsúdený C. I., nar. XX. Q. XXXX v T., trvale bytom T., O. XXXX/X, z a r a ď u j e na výkon zvyšku trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Odôvodnenie
Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 2. augusta 2016, sp. zn. 1Ntc/3/2016, podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“) rozhodol o uznaní a výkone rozsudku Krajinského súdu pre veci trestné Viedeň z 16. decembra 2013, číslo 82Hv 165/13d, ktorým bol občan Slovenskej republiky C. I. uznaný za vinného zo zločinu obchodovania s omamnými látkami podľa § 28a ods. 1 piaty prípad, ods. 2 číslo 2 a 3, druhý prípad rakúskeho Zákona o omamných látkach, sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 15 rakúskeho Trestného zákonníka, z prečinu nepovoleného zaobchádzania s omamnými látkami podľa § 27 ods. 1 prvý a druhý prípad, odsek 2 a 4 číslo 2 rakúskeho Zákona o omamných látkach a zo zločinu podvodu za účelom zárobku podľa § 146, § 148 prvý prípad rakúskeho Trestného zákonníka, ktoré spáchal na skutkovom základe uvedenom vo výroku napadnutého rozsudku krajského súdu a za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dva roky nepodmienečne.
Krajský súd zároveň rozhodol, že vo výkone tohto trestu bude odsúdený na území Slovenskej republiky podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. pokračovať v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu, ktorý bol odsúdenému C. I. doručený 10. októbra 2016, podal odsúdený 17. októbra 2016 odvolanie. V jeho dôvodoch vyslovil nesúhlas s tým, aby vykonával trest na Slovensku, nakoľko jeho najbližšia rodina má trvalý pobyt v Rakúsku a jeho dcéra je rakúskou občiankou. Zdôraznil pritom, že jeho rodina ho pravidelne navštevuje, o čom predložil výpis z návštev, a výkonom trestu na Slovensku by sa jeho situácia zhoršila, keďže jeho rodina, ktorá býva a pracuje v Rakúsku, by nemala toľko času a finančných prostriedkov na udržanie kontaktu, čím by sa zhoršila psychika celej rodiny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „ najvyšší súd“) preskúmal na podklade odvolania odsúdeného C. I., ktoré bolo podané oprávnenou osobou včas, zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že toto je sčasti dôvodné, avšak z iných, než namietaných dôvodov.
V prvom rade treba k veci uviesť, že všetky zákonné podmienky pre uznanie a výkon rozsudku Krajinského súdu pre veci trestné Viedeň z 16. decembra 2013, číslo 82Hv 165/13d, ktorým bol C. I. odsúdený (ďalej tiež „rozsudok štátu pôvodu“), sú aj podľa najvyššieho súdu splnené. Odsúdený je totiž štátnym občanom Slovenskej republiky a má na jej území obvyklý pobyt, ktorým sa rozumie aj trvalý pobyt [§ 4 ods. 1 písm. a/, § 3 písm. g/ zákon č. 549/2011 Z. z.]. Proti odsúdenému nebolo pre ten istý skutok, ktorý je predmetom uznania a výkonu, právoplatne rozhodnuté slovenským súdom, pričom ani najvyšší súd nemá informáciu, aby proti odsúdenému bolo pre totožný skutok vedené konanie v inom členskom štáte, ktoré sa právoplatne skončilo odsudzujúcim rozsudkom, ktorý už bol vykonaný, v súčasnosti sa vykonáva alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov štátu, v ktorom bol vynesený.
Z predloženého spisu ďalej vyplýva, že odsúdený nie je vyňatý z pôsobnosti slovenských orgánov činných v trestnom konaní a súdu (§ 8 Tr. por.), podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nie je z dôvodu nedostatku veku v čase spáchania skutku, ktorý je predmetom uznávacieho konania, trestne nezodpovedný (§ 22 Tr. zák.) a výkon rozhodnutia nie je premlčaný, hoci na stíhanie predmetného trestného činu je daná aj právomoc slovenských orgánov (§ 4 Tr. zák.).
V preskúmavanej veci pritom neprichádzalo do úvahy posudzovanie obojstrannej trestnosti predmetných činov, keďže podľa rakúskeho právneho poriadku za ne možno uložiť tresty odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby tri roky a viac a justičný orgán štátu pôvodu ich v osvedčení o vydaní rozhodnutia zároveň označil priradením ku kategóriám trestných činov nedovolené obchodovanie s omamnými a psychotropnými látkami a podvod, vrátane podvodu týkajúceho sa finančných záujmov Európskej únie podľa Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev z 26. júla 1995 [§ 4 ods. 2, ods. 3 písm. e/, písm. h/ zákona č. 549/2011 Z. z.].
Odsúdený síce nesúhlasil s odovzdaním výkonu rozsudku štátu pôvodu Slovenskej republike tvrdiac, že má v Rakúsku lepšie podmienky výkonu trestu a najdôležitejšie osobné, sociálne a rodinné vzťahy, no vzhľadom na to, že je štátnym občanom Slovenskej republiky s obvyklým pobytom na jej území, jeho súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia sa nevyžaduje.
Z porovnania predloženého osvedčenia s rozsudkom štátu pôvodu je ďalej zrejmé, že tieto navzájom obsahovo zodpovedajú, pričom osvedčenie je úplné. Z jeho obsahu zároveň vyplýva, že odsúdený sa osobne zúčastnil konania, ktoré viedlo k vydaniu uznávaného rozhodnutia, a dĺžka výkonu trestnej sankcie, ktorá má byť (podľa stavu v čase doručenia osvedčenia) vykonaná, nie je kratšia ako šesť mesiacov a nezahŕňa opatrenia týkajúce sa psychiatrickej alebo zdravotnej starostlivosti alebo iné opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré nemožno vzhľadom na právny poriadok Slovenskej republiky alebo na systém jej zdravotníctva vykonať.
Podľa lustrácií v informačných systémoch Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a podľa odpisu z registra trestov, nie je odsúdený na území Slovenskej republiky aktuálne trestne stíhaný pre iné trestné činy spáchané pred jeho prípadným odovzdaním a ani nemá vykonať trest odňatia slobody uložený mu za takýto trestný čin.
Napokon treba poukázať na to, že v posudzovanej veci neprichádza do úvahy čiastočné uznanie a výkon rozsudku štátu pôvodu a skutok, ktorého sa toto rozhodnutie týka, sa nepovažuje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky za spáchaný v celom rozsahu ani čiastočne na území Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o odvolateľom uplatnené námietky, najvyšší súd považuje za potrebné najprv vo všeobecnej rovine uviesť, že aj z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje „základný kameň“ súdnej spolupráce, znamená, že členské štáty sú v zásade povinné uznať a vykonať rozhodnutie štátu pôvodu a odmietnuť ho môžu len v stanovených prípadoch, ktorých úplný výpočet je v podmienkach Slovenskej republiky uvedený v § 16 ods. 1 písm. a/ až m/, ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. Pritom ani povinnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne, t. j. s čo najväčším ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, neumožňuje jeho výklad contra legem (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 5. septembra 2012, W. M. T. Q. O. W., C- 42/11, body 53 až 56).
V kontexte preskúmavanej veci je potom potrebné poukázať na to, že podľa § 16 ods. 1 písm. f/ zákona č. 549/2011 Z. z. súd rozhodne o odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia, ak nie je splnená podmienka uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 4 ods. 1 tohto zákona.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 549/2011 Z. z., ktorého uplatnenie v posudzovanej veci prichádza do úvahy, rozhodnutie možno v Slovenskej republike uznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky alebo má na jej území preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody na území Slovenskej republiky.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že uznanie a výkon rozhodnutia štátu pôvodu je podmienené tým, že odsúdený, ktorý je občanom Slovenskej republiky, má na jej území buď obvyklý pobyt, ktorým sa rozumie trvalý alebo prechodný pobyt [§ 3 písm. g/ zákona č. 549/2011 Z. z.], alebo preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby. Rozhodnúť o odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia tak možno iba vtedy, ak nie je daná ani jedna z týchto podmienok.
Keďže odsúdený má na Slovensku trvalý pobyt, sú v jeho prípade splnené zákonné podmienky pre uznanie a výkon rozsudku štátu pôvodu podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 549/2011 Z. z. a teda nie je u neho daný dôvod odmietnutia podľa § 16 ods. 1 písm. f/ tohto zákona. Preto odvolávanie sa odsúdeného na rodinné väzby v Rakúsku nie je z tohto pohľadu právne významné.
Na základe uvedeného dospel aj najvyšší súd k záveru, že v preskúmavanej veci nie je daný žiaden dôvod odmietnutia uznania a výkonu rozsudku štátu pôvodu podľa § 16 ods. 1 písm. a/ až m/, ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z.
Krajský súd ale nepostupoval správne, keď podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil odsúdeného C. I. na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Najvyšší súd v tejto súvislosti opakovane pripomína, že v rámci uznávacieho konania sa neposudzuje, či by odsúdená osoba, ak by bola trestne stíhaná, bola tiež uznaná za vinnú a bol by jej uložený rovnaký trest, keď by sa trestné konanie viedlo podľa predpisov vykonávajúceho štátu. To sa týka aj spôsobuvýkonu uloženého trestu odňatia slobody, pokiaľ ide o jeho vonkajšiu diferenciáciu, o ktorej v podmienkach Slovenskej republiky rozhodujú vždy súdy. Z tohto dôvodu kritériá uvedené v § 17 zákona č. 549/2011 Z. z., podľa ktorých nesmie prevzatý výrok o treste zhoršiť postavenie odsúdeného a má v čo najväčšej miere zodpovedať pôvodne uloženej trestnej sankcii, je nutné vztiahnuť aj na vonkajšiu diferenciáciu trestu uplatňovanú v Slovenskej republike (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 122/2014).
Na základe podkladov, ktoré mal krajský súd (a aj súd odvolací) k dispozícii, však nie je možné posúdiť, ktorému stupňu stráženia podľa § 48 Trestného zákona zodpovedajú podmienky výkonu trestu odňatia slobody odsúdeným C. I. v Rakúskej republike.
Keďže ďalšie objasňovanie tejto otázky (aj vzhľadom na to, že v Rakúskej republike sa neuplatňuje vonkajšia diferenciácia trestu v takej podobe ako v Slovenskej republike) by bolo zjavne na úkor rýchlosti celého uznávacieho konania, najvyšší súd len z tohto dôvodu zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o spôsobe výkonu uznaného trestu a sám, v súlade so zásadou v pochybnostiach v prospech obvineného, rozhodol o zaradení odsúdeného C. I. do ústavu na výkon trestu s najmiernejším, teda minimálnym stupňom stráženia. To však nebráni tomu, aby v prípade, ak sa počas výkonu trestu zistí, že odsúdený neplní program zaobchádzania a jeho nápravu bude možné lepšie zaručiť v ústave s vyšším stupňom stráženia, došlo k zmene spôsobu výkonu trestu (§ 411 Tr. por.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.