2Urto/4/2024

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Paludu a sudkýň JUDr. Dany Wänkeovej a JUDr. Beáty Javorkovej, na neverejnom zasadnutí konanom 16. júla 2024 v Bratislave, v konaní o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii na území Slovenskej republiky, o odvolaní odsúdeného A. U. proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 28. mája 2024, sp. zn. 1Ntc/14/2024, takto

rozhodol:

Podľa § 518 ods. 4 veta druhá Trestného poriadku odvolanie odsúdeného A. U. zamieta.

Odôvodnenie

Krajský súd v Nitre (ďalej aj,,krajský súd“) rozsudkom z 28. mája 2024, sp. zn. 1Ntc/14/2024, podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov, v znení zákona č. 396/2019 Z. z. uznal rozsudok Mestského súdu v Prahe z 15. septembra 2023, sp. zn. 42/T/8/2023, právoplatný 15. septembra 2023, ktorým bol občan Slovenskej republiky A. U. uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 140 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky a prečinu výtržníctva podľa § 358 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákonníka Českej republiky na tom skutkovom základe, že:

dňa 23. apríla 2024 o 20:21 hodine v H. X, ul. F. XXX/XX, priamo pred vchodom do budovy F. Ž. H. a F. H. J., teda na značne frekventovanom verejnom mieste pešej zóny, pri hádke o spotrebu alkoholu pri jeho spoločnej konzumácii, v úmysle usmrtiť napadol fyzicky poškodeného Š. E., nar. XX. D. XXXX, čím mu spôsobil tržnú ranu v oblasti zátylku a použitím zatváracieho noža s dĺžkou čepele 63 mm, mu spôsobil hlbokú bodnú ranu prednej plochy hrudníka vľavo s prerušením ľavej podkľúčnej tepny, s otvorením ľavej podkľúčnej žily, odlomením časti 1. rebra vľavo, poranením horného laloku ľavej časti pľúc a vdýchnutím krvi z poraneného horného laloku pľúc do laloku dolného a so zakrvácaním ľavej pleurálnej dutiny, kedy vpich sa nachádzal pod ľavou kľúčnou kosťou a bodný kanál prebiehal spredu dozadu a zhora nadol a dosahoval dĺžky cca 8 - 9 cm, potom z miesta útoku odišiel bez toho, aby sa ozdravotný stav poškodeného akokoľvek ďalej zaujímal, a to napriek tomu, že poškodený viditeľne masívne krvácal, následkom čoho u neho došlo k zástave srdca a musel byť resuscitovaný priamo na mieste napadnutia zo strany privolanej zdravotníckej záchrannej služby a ihneď po prevoze do FN Motol sa podrobil akútnemu operačnému zákroku spočívajúcemu v revízii bodnej rany, avšak v dôsledku vysokej krvnej straty až 3000 ml bol aj napriek operačnému zákroku v kritickom stave, a v prípade, že by mu nebola poskytnutá včasná vysoko odborná lekárska starostlivosť, vrátane resuscitácie, operačného zákroku, došlo by v priebehu niekoľkých minút k jeho úmrtiu, pričom obvinený bol už skôr za trestný čin výtržníctva odsúdený Okresným súdom Nové Zámky dňa 24. februára 2010, Slovenská republika, sp. zn. 2 T 35/2010, právoplatným 16. apríla 2010 a čin tak spáchal opakovane v zmysle § 11 ods. 2 Trestného zákonníka Českej republiky,

a bol za tieto trestné činy odsúdený podľa § 140 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky, za použitia § 43 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky, k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 10 (desiatich) rokov, na výkon ktorého trestu bol zaradený podľa § 56 ods. 2 písm. b) Trestného zákonníka Českej republiky do väznice so zvýšenou ostrahou. Podľa § 80 ods. 1, ods. 2 Trestného zákonníka Českej republiky mu bol uložený trest vyhostenia na dobu 5 (piatich) rokov. Taktiež mu podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku Českej republiky bola uložená povinnosť zaplatiť poškodenej Č. H. W. H., IČO: XXXXXXXX, so sídlom D. XXX/XX, R., Z., zapísanej pod sp. zn. AXIV 545 vedená Krajským súdom v Ostrave, sumu vo výške 9 143 Kč ako náhradu škody za náklady spojené s liečbou poškodeného E..

Krajský súd ďalej rozhodol, že A. U. podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. trest odňatia slobody uložený rozsudkom Mestského súdu v Prahe z 15. septembra 2023, sp. zn. 42/T/8/2023, právoplatný dňa 15. septembra 2023, vo výmere 10 (desať) rokov vykoná na území Slovenskej republiky.

Podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku, v spojení s § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona krajský súd rozhodol, že odsúdený A. U. bude vo výkone trestu pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že,,odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, v obvode Krajského súdu v Nitre a bol právoplatne odsúdený pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 140 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky a prečin výtržníctva podľa § 358 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákonníka Českej republiky. Skutky, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané, sú trestnými činmi aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. V osvedčení orgán štátu pôvodu skutok vraždy označil priradením ku kategóriám trestných činov uvedených v § 4 ods.3 zákona č. 549/2011 Z. z., krajský súd neskúmal s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. podmienky obojstrannej trestnosti činu. Napriek uvedenej skutočnosti krajský súd uvádza, že v danom prípade podľa právneho poriadku Slovenskej republiky tento trestný čin spáchaný odsúdeným napĺňa znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. Keďže v osvedčení nebol justičným orgánom štátu pôvodu označený skutok výtržníctva priradením ku kategóriám trestných činov uvedených v § 4 ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z., krajský súd skúmal s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. podmienky obojstrannej trestnosti činu. Krajský súd konštatuje, že trestný čin výtržníctva je trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písmeno a) Trestného zákona.

Odsúdený požiadal o premiestnenie na výkon nepodmienečného trestu z Českej republiky na územie Slovenskej republiky. Krajský súd zistil, že nie sú dôvody na odmietnutie uznania a výkonu rozsudku Mestského súdu v Prahe z 15. septembra 2023, sp. zn. 42/T/8/2023, právoplatného 15. septembra 2023.

Rozsudkom o uznaní cudzieho rozhodnutia krajský súd akceptoval výrok o vine a podľa § 17 ods. 1 zákona číslo 549/2011 Z. z. rozhodol, že rozsudok sa vykoná na území Slovenskej republiky a uznalvýrok o treste uložený odsúdenému citovaným rozsudkom tým, že ho ponechal bez premeny, pretože uložená trestná sankcia spojená s odňatím slobody (čo do druhu aj výmery) je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky a nezhoršila jeho postavenie, z ktorých všetkých dôvodov nebolo preto potrebné upraviť ani dĺžku jej trvania, pretože ak by o spáchanom trestnom čine rozhodoval krajský súd podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, mohol by odsúdenému uložiť pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody pätnásť rokov až dvadsať rokov. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. súd nesmie uložiť prísnejšiu trestnú sankciu z hľadiska jeho druhu alebo dĺžky, ako bola uložená v uznávanom rozhodnutí.

Na výkon trestu odňatia slobody zaradil krajský súd odsúdeného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, keďže odsúdený spáchal obzvlášť závažný zločin.

Hoci je vonkajšia diferenciácia výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody v Českej republike a Slovenskej republike upravená odlišne, z ustanovenia § 56 ods. 2 písm. b) Trestného zákonníka Českej republiky vyplýva, že do väznice so zvýšenou ostrahou, do ktorej bol odsúdený na výkon trestu zaradený, sú zaraďovaní páchatelia, ktorým bol uložený výnimočný trest, trest odňatia slobody za trestný čin spáchaný v prospech organizovanej zločineckej skupiny, ktorému bol za obzvlášť závažný zločin uložený trest odňatia slobody vo výmere najmenej osem rokov, alebo ktorý bol odsúdený za úmyselný trestný čin a v posledných piatich rokoch utiekol alebo sa pokúsil ujsť z väzby, z výkonu trestu alebo z výkonu zabezpečovacej detencie.

Súčasne porovnaním podmienok na výkon trestu odňatia slobody vo väznici s ostrahou, do ktorej bol odsúdený v Českej republike zaradený s podmienkami výkonu trestu odňatia slobody v Slovenskej republike bolo zistené, že danému zaradeniu na výkon trestu odňatia slobody v Českej republike zodpovedá v Slovenskej republike ústav na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.“

Proti rozsudku krajského súdu podal odsúdený v zákonnej lehote odvolanie, ktoré síce označil ako,,späťvzatie žiadosti o premiestnenie“, avšak z jeho obsahu je zrejmé, že s obsahom uvedeného rozsudku nesúhlasí. Odvolanie odôvodnil tým, že i keď vyjadril 9. januára 2024 svoj súhlas s premiestneným do domovského štátu, berie svoj súhlas späť a žiada, aby mohol naďalej vykonávať svoj nepodmienečný trest v Českej republike. Dôvodom jeho prvotnej žiadosti bol sociálny kontakt s jeho rodinou, avšak v súčasnej dobe kontakt prerušil, a preto tento dôvod pominul. Ďalším dôvodom je skutočnosť, že v Českej republike môže vykonávať trest v ústave so,,zvýšenou ostrahou“, pričom na Slovensku bude vykonávať trest v ústave s maximálnym stupňom stráženia. Odsúdený navyše uviedol, že má zavedený kardiostimulátor.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej aj,,prokurátor“) sa podaním z 12. júna 2024 vyjadril k odvolaniu odsúdeného a uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný a dôvodný. Vo veci uznania a výkonu rozsudku Mestského súdu v Prahe boli splnené všetky zákonné podmienky predpokladané ustanoveniami zákona č. 549/2011 o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii. Uznávacie konanie je neverejným a písomným konaním. Súd skúma iba objektívne skutočnosti, a to z úradnej povinnosti. Odvolateľ je občanom Slovenskej republiky a na jej území má trvalý pobyt. Prokurátor nepovažuje odvolanie za dôvodné, pretože z dôkazných listinných podkladov vyplýva, že boli splnené všetky podmienky pre to, aby cudzozemské súdne rozhodnutie bolo uznané a vykonané na území Slovenskej republiky. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite vysporiadal so všetkými skutočnosťami a uviedol aj jednotlivé zákonné podmienky majúce význam na uznanie konkrétneho cudzieho rozhodnutia v súlade so zákonom. Navyše v zmysle čl. 6 bod 2 písm. a) Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SCC z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, sa súhlas odsúdenej osoby nevyžaduje. Pred zaslaním rozsudku a osvedčenia príslušný orgán štátu pôvodu vyžiadal stanovisko samotného odsúdeného, ktoré bolo kladné.

S poukazom na uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie odsúdeného ako nedôvodné v zmysle § 518 ods. 4 Trestného poriadku zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj,,najvyšší súd“) preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odsúdený podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, pričom zistil, že odvolanie odsúdeného nie je dôvodné.

Krajský súd pri uznaní predmetného rozsudku postupoval v súlade so zákonom č. 549/2011 Z. z., ktorý upravuje podmienky uznávania a výkon rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, a ktorý preberá zásady vyjadrené v rámcovom rozhodnutí Rady Európy č. 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní vzájomného uznávania rozsudkov v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody, alebo iné opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (ďalej len,,zákon č. 549/2011 Z. z.“).

Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 549/2011 Z. z. rozhodnutie možno v Slovenskej republike uznať a vykonať ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ale po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody má byť vyhostený na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní alebo správnom konaní na územie Slovenskej republiky.

Preskúmaním predloženého spisového materiálu, ako aj napadnutého rozsudku najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny, so závermi v ňom uvedenými sa stotožňuje a v podrobnostiach na tieto závery poukazuje. Pre úplnosť uvádza, že z obsahu spisového materiálu v predmetnej veci vyplýva, že odsúdený A. U. je slovenským štátnym občanom. Rozsudkom Mestského súdu v Prahe z 15. septembra 2023, sp. zn. 42T/8/2023, právoplatným dňa 15. septembra 2023 mu bol (okrem iného) uložený aj trest vyhostenia na dobu piatich rokov. Na základe uvedenej skutočnosti je splnená podmienka podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 549/2011 Z. z., čo znamená, že súhlas odsúdeného s uznaním a výkonom rozhodnutia na území Slovenskej republiky sa nevyžaduje.

Na podporu tejto argumentácie možno poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. februára 2024, sp. zn. III. ÚS 66/2024, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol: „To, že predstavy sťažovateľky o štáte, v ktorom má vykonávať trest, sú odlišné od pravidiel v zákone o uznávaní trestných rozhodnutí v EÚ, nie je dôvodom jej porušenia ústavných práv. Sťažovateľka je štátnym občanom Slovenskej republiky, a aj keď na Slovensku nemá obvyklý pobyt, je daný dôvod na výkon trestu na Slovensku z dôvodu, že dánsky súd jej uložil popri treste odňatia slobody aj trest vyhostenia, a to v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o uznávaní trestných rozhodnutí v EÚ, ako aj čl. 6 bodu 2 písm. b) rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV. Uloženie trestu vyhostenia v spojení so štátnym občianstvom sťažovateľky boli rozhodujúcimi kritériami podľa zákonnej a európskej právnej úpravy pre vykonanie trestu na Slovensku.“

Vychádzajúc z uloženého trestu vyhostenia možno konštatovať, že námietka odsúdeného, ktorý s uznaním a výkonom rozhodnutia na území Slovenskej republiky nesúhlasí z dôvodu straty väzieb s rodinnými príslušníkmi, nie je dôvodná.

Ďalej možno vo všeobecnosti konštatovať, že proti odsúdenému nebolo pre ten istý skutok, ktorý je predmetom uznania a výkonu právoplatne rozhodnuté slovenským súdom. Najvyšší súd nemá ani informáciu, že by proti odsúdenému bolo pre totožný skutok vedené konanie v inom členskom štáte, ktoré sa právoplatne skončilo odsudzujúcim rozsudkom, ktorý už bol vykonaný, v súčasnosti sa vykonáva alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov štátu, v ktorom bol vynesený. Odsúdený nie je ani vyňatý z pôsobnosti slovenských orgánov činných v trestnom konaní a súdu (§ 8 Trestného poriadku). Podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nie je z dôvodu nedostatku veku v čase spáchania skutku, ktorý je predmetom uznávacieho konania trestne nezodpovedný (§ 22 Trestnéhozákona) a výkon rozhodnutia nie je premlčaný, pričom na stíhanie predmetného trestného činu je daná aj právomoc slovenských orgánov (§ 4 Trestného zákona). Dĺžka výkonu trestnej sankcie, ktorá má byť (podľa stavu v čase doručenia osvedčenia) vykonaná, nie je kratšia ako šesť mesiacov a nezahŕňa opatrenia týkajúce sa psychiatrickej alebo zdravotnej starostlivosti alebo iné opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré nemožno vzhľadom na právny poriadok Slovenskej republiky alebo na systém jej zdravotníctva vykonať.

Krajský súd pri trestnom čine vraždy neskúmal obojstrannú trestnosť činu v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z., nakoľko bol trestný čin vraždy priradený ku kategóriám trestných činov uvedených v § 4 ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z. Keďže skutok výtržníctva nebol v osvedčení justičným orgánom štátu pôvodu priradený ku kategóriám trestných činov uvedených v § 4 ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z. krajský súd správne v prípade tohto trestného činu skúmal s poukazom na § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. podmienky obojstrannej trestnosti tohto činu. Konštatoval, že trestný čin výtržníctva je trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a konanie odsúdeného uvedené v rozsudku napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Na základe uvedeného, no najmä uloženého trestu vyhostenia dospel najvyšší súd v zhode s napadnutým rozsudkom k záveru, že v preskúmavanej veci nie je daný žiaden dôvod odmietnutia uznania a výkonu rozhodnutia štátu pôvodu podľa § 16 ods. 1 písm. a) až m), ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z.

Krajský súd postupoval správne, keď pri uznaní predmetného rozhodnutia rozhodol podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. a akceptoval výrok o vine a uznal aj výrok o treste odňatia slobody tým, že ho ponechal bez premeny, keďže nezistil existenciu dôvodov uvedených v § 17 ods. 2, ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z. S ohľadom na druh trestu, dĺžku jeho trvania a trestnú sadzbu je takýto postup zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Uvedené platí aj pre záver krajského súdu, ktorý odsúdeného podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, čím neprišlo k zhoršeniu jeho postavenia oproti uznávanému rozsudku, nakoľko tento ústav na výkon trestu zodpovedá zaradeniu odsúdeného do výkonu trestu v Českej republike (väznica so zvýšenou ostrahou).

Najvyšší súd považuje za potrebné zvýrazniť obsah ustanovenia § 18 ods. 1, ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z., podľa ktorého súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone rozhodnutia je oprávnený prijať všetky nasledujúce rozhodnutia spojené s výkonom trestnej sankcie vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody; po odovzdaní odsúdeného na územie Slovenskej republiky súd rozhodne o započítaní väzby podľa § 14 zákona č. 549/2011 Z. z., ako aj väzby už započítanej a trestu už vykonaného v inom členskom štáte, na ktorý sa vzťahuje rozhodnutie a tiež doby prevozu do dĺžky trestu, ktorý má byť vykonaný.

Odsúdenému môže byť nepochybne poskytnutý dostatočný priestor pre jeho resocializáciu a,,opätovné zaradenie sa“ do spoločnosti po vykonaní zákonom predpokladanej dĺžky trestu (čo sa týka jeho prípadnej žiadosti o podmienečné prepustenie), resp. po jeho úplnom vykonaní v zmysle resocializačných, resp. edukačných a iných obdobných programov poskytovaných v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody v rámci Slovenskej republiky, a to minimálne v ním subjektívne požadovanej miere.

Riadiac sa vyššie citovanými právnymi úvahami rozhodol najvyšší súd o odvolaní odsúdeného tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.