N a j v y š š í s ú d
2 Toš 2/2008
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. J. Serbovej v trestnej veci proti
obžalovanému M. P., pre pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2
Tr. zák. a iné, prerokoval na verejnom zasadnutí konanom 6. mája 2010 v Bratislave
odvolanie obžalovaného M. P. proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku z 28. novembra
2007, sp. zn. PK-2 T 14/2007, a takto
r o z h o d o l:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného M. P. sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku z 28. novembra 2007, sp. zn.
PK-2 T 14/2007, bol obžalovaný M. P. uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu
prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s pokračovacím
zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1, ods. 2 písm. a/
Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:
v období od septembra roku 2005 do marca roku 2006, najmenej v piatich prípadoch
v M. na presne nezistených miestach a dňa 28. júna 2006 o 07.50 hod. v M. na ulici S.,
vo vestibule budovy katastrálneho úradu ako príslušník polície, operatívny pracovník odboru
ekonomickej kriminality Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Michalovciach prijal v roku 2005 v troch prípadoch od M. Č., člena kriminálnej skupiny tzv. „A.”, ktorého tým poveril šéf skupiny B. A. a v roku 2006
v troch prípadoch od L. S., ktorého tým poveril M. Č., spravidla do prvého dňa toho ktorého
mesiaca finančné hotovosti ako tzv. výplatu za to, že týmto osobám poskytoval informácie
z jemu dostupného informačného systému a rôzne informácie o pripravovaných policajných
akciách zameraných proti tejto kriminálnej skupine, pričom bol dňa 28. júna 2006 po prebratí
sumy 10 000 Sk od L. S. zadržaný príslušníkmi polície.
Za to mu bol podľa § 329 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 1, § 38 ods. 3
a § 36 písm. j/ Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody bol obžalovaný
zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. bol mu uložený aj trest zákazu činnosti výkonu
funkcie verejného činiteľa na dobu 5 (päť) rokov.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný M.
P., ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Uvádzal v ňom, že už v prípravnom
konaní boli porušené jeho práva na spravodlivý proces a súd mal obžalobu odmietnuť a vec
vrátiť prokurátorovi podľa § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por., lebo boli v rámci neho vykonávané
dôkazy len v jeho neprospech a pokiaľ na hlavnom pojednávaní boli vykonané dôkazy aj
v jeho prospech, tak nie v potrebnom rozsahu a navyše ich súd tak nevyhodnotil. V dôsledku
toho, podľa neho, závery súdu nie sú založené na jednoznačných dôkazoch vykonaných na
hlavnom pojednávaní, ale sú založené na domnienkach.
Podľa obžalovaného nebolo preukázané, že by sa stal skutok, pre ktorý je trestne
stíhaný a že by ho on spáchal. Tvrdil, že nebolo preukázané kedy, komu a akú konkrétnu
informáciu odovzdal tzv. „podsvetiu“ a ktoré konkrétne akcie polície boli jeho konaním
zmarené. Naopak, podľa neho, výpoveďami jeho nadriadených bolo preukázané, že on nemal
prístup k takým informáciám, a že aj nedôveryhodní svedkovia obžaloby potvrdili,
že informácie, ktoré im mal poskytovať, boli bezcenné a mohli ich získať od kohokoľvek
v miestnych pohostinstvách a nemuseli za ne platiť. Na základe toho robil záver o objektívnej
nemožnosti spáchania žalovaného skutku.
Obžalovaný namietal, že v odôvodnení napadnutého rozsudku bola použitá
formulácia, že poskytol informácie „z jemu dostupných informácii“, čo nebolo súčasťou
žalovaného skutku a je to nad rámec obžaloby, keď nebolo dokázané, že by mal prístup
k utajovaným informáciám Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach.
Čo sa týka otázky preberania odmien uvádzaných v skutkovej vete napadnutého
rozsudku obžalovaný argumentoval tým, že niet dôkazu o tom, že by preberal finančné
hotovosti a pokiaľ mal existovať jediný dôkaz a to listinný, ktorý podľa svedka S. mal svedčiť
o odovzdaní sumy 3 000 Sk, zničil tento svedok a svedkyňa P., ktorá ho mala vyhotoviť
a odovzdať mu sumu 3 000 Sk, poprela túto okolnosť.
Pokiaľ išlo o odovzdanie sumy 10 000 Sk svedkom S., už ako agentom v mesiaci júni
2006, tento dôkaz považuje obžalovaný za nezákonne vykonaný a okrem toho išlo
v skutočnosti o zaplatenie dlhu, ktorý voči nemu mal svedok S.. Celá táto akcia
za použitia agenta bola vyprovokovaná políciou, lebo on dostal úlohu rozkazom nadriadeného
ísť v sprievode ďalšieho príslušníka policajného zboru na Katastrálny úrad v Michalovciach
a dostal aj príkaz zotrvať v priestoroch tohto úradu. Polícia, podľa neho, potrebovala
len vyrobiť dôkaz o prichytení páchateľa na mieste činu. Agent si len plnil nacvičenú úlohu,
za každú cenu ho usvedčiť z prijímania úplatku.
Obžalovaný v tej súvislosti argumentoval tým, že bez tejto akcie polície by k stretnutiu
medzi ním a svedkom S. nedošlo, a keď k nemu došlo, on nekonal v úmysle prijímania
úplatku, ale dlhu, ktorý voči nemu mal svedok S. za predaj pneumatík s diskami, pričom
možnosť dlhu a jeho splácania potvrdili svedkovia S., P. a F..
K samotnému záznamu zo stretnutia agenta S. s ním obžalovaný uviedol, že obsahuje
monológ S. a neobsahuje jeho reakcie. Tvrdil, že bezprostredne po prevzatí peňazí chcel
informovať svojho nadriadeného, čo aj preukázal prepisom hovoru, hoci svedok
F. (nadriadený obžalovaného) túto skutočnosť poprel a pri opakovanej výpovedi uviedol,
že sa na to nepamätá.
V ďalšej časti odvolania obžalovaný namietal zákonnosť použitia agenta
argumentáciou, že bol ustanovený v rozpore so zákonom, ak osobitný predpis, ktorý má
na základe § 30 ods. 1 Tr. por. upravovať ustanovenie agenta, nie je zverejnený v Zbierke zákonov a existuje len interný predpis, o ktorom je len oznámenie vo Vestníku Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, bez zverejnenia jeho obsahu, potom taký predpis nie je súčasťou
právneho poriadku štátu a nešlo o zákonné ustanovenie agenta a takto získaný dôkaz nemožno
hodnotiť podľa § 2 ods. 12 Tr. por. ako zákonne získaný.
Ďalej obžalovaný uvádzal, že ako v prípravnom konaní, tak i v konaní pred súdom boli
vykonané dôkazy, ktoré svedčia o tom, že sú závažné pochybnosti o duševnom zdraví svedka
S. a napriek návrhu obhajoby duševný stav tohto svedka nebol vyšetrený.
Za pochybný považuje obžalovaný aj dôkaz výsluchom svedka Č., ktorý mal
vypovedať o jeho prepojení s „podsvetím“, ale ten, od ktorého sa to malo odvíjať, v danej
veci svedok A. to na hlavnom pojednávaní vyvrátil, keď vypovedal, že obžalovaného P.
nepozná, nestretol sa s ním a ani žiadne odmeny pre neho prostredníctvom svedka Č. nedal.
Svedok Č. mal motív vypovedať proti nemu, lebo jeho zásluhou sa podarilo zaistiť väčšie
množstvo zbraní určených pre skupinu A., ktorej súčasťou bol aj svedok Č. a tento svedok (v
inej veci ako obvinený) výpoveďou proti nemu sa snažil dosiahnuť prepustenie z väzby, čo sa
mu aj podarilo.
Obžalovaný namietal, že svedkovia S. a Č. neboli riadne poučení o práve odoprieť
vypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr. por. a je otázne, či by takto vypovedali proti nemu, ak by
prokurátor prítomný na hlavnom pojednávaní dal pokyn na začatie trestného stíhania voči ním
za podplácanie z ich strany.
Súd, podľa obžalovaného, nebol nestranný a porušil zásadu rovnosti strán
a kontradiktórnosti, keď prokurátor mohol bez obmedzenia odôvodňovať obžalobu
a komentovať vykonané a navrhované dôkazy, zatiaľ čo obhajoba taký priestor nemala a ním
navrhované dôkazy na doplnenie dokazovania boli zamietnuté.
V doplnkoch písomných dôvodov odvolania, prostredníctvom obhajcu, obžalovaný
poukazoval na nevierohodnosť výpovedí svedkov S. aj M. Č. tým, že neuveril im ani
Vojenský obvodový súd v Prešove, hoci na základe ich výpovedí bola podaná na neho
obžaloba pre iný skutok, kvalifikovaný ako trestný čin ohovárania v jednočinnom súbehu
s trestným činom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami, pre ktorý bol
oslobodený spod obžaloby a pripojil aj kópiu rozsudku tohto súdu, sp. z. 3 T 4/2007, zo 4. júna 2008.
S poukazom na to, že svedok S. v inej (vyššie uvedenej) veci ho krivo obvinil, že
poznatky o ňom zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nasvedčujú o jeho duševnej chorobe,
o ľahkej ovplyvniteľnosti a o sklone k páchaniu trestnej činnosti, obžalovaný argumentoval,
že taká osoba vôbec nespĺňa kritéria, ktoré by mali byť kladené na osobu, ktorá by mohla byť
ustanovená za agenta. Takýto svedok ako agent nie je zárukou zákonnosti, nestrannosti
a objektívnosti, keď z toho profituje, z pohľadu svojej predchádzajúcej trestnej činnosti,
ak sa mu sľubuje miernejšie zaobchádzanie, či už nevzatie alebo prepustenie z väzby,
odsúdenie k miernejšiemu trestu a pod., keď s cieľom vylepšiť si svoje postavenie vo vlastnej
trestnej veci vypovedá podľa priania osoby vedúcej výsluch.
Na základe toho obžalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil
napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. a podľa § 322 ods. 1
Tr. por., z dôvodov § 285 písm. a/, písm. c/ Tr. por. ho oslobodil spod obžaloby.
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť výroku napadnutého rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného
M. P. nie je dôvodné.
Vo veci bolo vykonané potrebné dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie
súdu tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti.
Vykonané dôkazy súd vyhodnotil zákonu zodpovedajúcim spôsobom v zmysle
§ 2 ods. 12 Tr. por. a výsledky svojho hodnotenia vyjadril v podrobnom písomnom
odôvodnení napadnutého rozsudku. Ním vykonané hodnotenie dôkazov neodporuje zásadám
logického myslenia. Špeciálny súd dospel k správnemu skutkovému záveru uvedenému
v napadnutom rozsudku a skutok v súlade so zákonom kvalifikoval ako vyššie uvedené
zločiny a aj výrok o uložených trestoch odňatia slobody a zákazu činnosti i výrok o spôsobe
výkonu trestu odňatia slobody zodpovedajú príslušným ustanovenia Trestného zákona, ktoré
prvostupňový súd použil a vo výroku napadnutého rozsudku citoval i ustanoveniam
§ 34 Tr. zák. o zásadách ukladania trestov.
Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie obžalovaného v odvolaní, že by prvostupňový súd porušil zásadu rovnosti strán a vykonával dôkazy len v jeho neprospech. Sčasti vyhovel
návrhu obvineného pri predbežnom prejednaní obžaloby a okrem rozsahu dokazovania
navrhnutého prokurátorom vykonával aj tie dôkazy, ktoré navrhol obvinený,
a ktoré považoval za relevantné a pokiaľ niektorým jeho návrhom nevyhovel, vyrovnal
sa s tým prečo ich nepovažuje za potrebné vykonať, najmä pokiaľ malo ísť o výsluch
svedkyne Š. a konfrontáciu medzi obžalovaným a svedkom A., ktorú považoval za neúčelnú,
vzhľadom na výpoveď tohto svedka a obžalovaného. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní je
zrejmé, že toto bolo opakovane odročované a súd dal priestor obom stranám, ako
prokurátorovi, tak aj obžalovanému na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania. Pri
prvom odročení hlavného pojednávania 25. júla 2007 obžalovaný túto možnosť ani nevyužil.
Neskôr boli vykonané i dôkazy na jeho návrh, ktorými sa mala dokazovať existencia dlhu
svedka S. voči obžalovanému za pneumatiky. Súd tieto dôkazy hodnotil, ale pokiaľ toto
hodnotenie dôkazov vyznelo v neprospech obžalovaného, neznamená to, že by tým malo byť
porušené jeho právo na spravodlivý proces, ak výsledkom tohto procesu je rozhodnutie, ktoré
nekonvenuje predstavám obžalovaného.
S tými námietkami, ktoré uvádzal obžalovaný v odvolaní sa zaoberal už prvostupňový
súd, najmä otázkou zákonnosti použitia agenta, dôveryhodnosti výpovede svedka S.,
obhajobou obžalovaného prednesenou v závere konania prvostupňového súdu, že pokiaľ
prevzal peniaze od svedka S., išlo o dlh tohto svedka voči nemu za pneumatiky.
Tejto obhajobe obžalovaného, ktorá je aj jednou z časti jeho odvolacích námietok,
neuveril ani najvyšší súd.
Svedok L. S. bol ustanovený za agenta zákonu zodpovedajúcim
spôsobom v zmysle ustanovení § 117 Tr. por., ku ktorému došlo potom ako tento svedok
23. marca 2006 oznámil príslušnému orgánu páchanie trestnej činnosti obžalovaným.
Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že nešlo o vyprovokovanie
trestnej činnosti obžalovaného svedkom agentom. Vykonaný dôkaz, s ktorým sa aj najvyšší
súd oboznámil, prehratie zvukovo-obrazového záznamu zo stretnutia svedka, agenta S.
s obžalovaným P. dňa 28. júna 2006 to absolútne vylučuje.
Pokiaľ aj niektoré dôkazy, ktoré boli vykonané na návrh obžalovaného, napr. výpoveď
svedka P. F., alebo výpoveď svedkyne T. P. naznačovali, že obžalovaný mal mať nejakú pohľadávku voči svedkovi S. za predané pneumatiky, vylúčené to nie je, že podobný záväzok
z minulosti medzi nimi mohol existovať, ale rozhodne peniaze v sume 10 000 Sk, ktoré od
tohto svedka prevzal 28. júna 2006, o čom svedčia ďalšie vo veci vykonané dôkazy, podľa
obsahu uvedeného obrazovo-zvukového záznamu vôbec nepreberal ako dlh tohto svedka za
pneumatiky. Vyjadrenia obžalovaného pri preberaní týchto peňazí to vylučujú. Podrobné
detaily v tomto smere uvádzal v napadnutom rozsudku prvostupňový súd. Je z tohto pohľadu
aj nelogické tvrdenie obžalovaného a jeho odvolacie námietky, že hneď aj telefonoval svojmu
nadriadenému o tejto udalosti. Pokiaľ by malo zodpovedať skutočnosti, že išlo o jeho
súkromnú pohľadávku voči svedkovi S. za predané pneumatiky, je nelogické a aj
nevierohodné, že by túto súkromnú záležitosť oznamoval svojmu nadriadenému.
Nezodpovedá skutočnosti, čo uvádza obžalovaný v odvolaní, že uvedený záznam
obsahuje len monológ svedka S.. Z tohto záznamu sú zreteľné reakcie obžalovaného
naznačujúce na väzby ku skupine A. a k tomu, že už v minulosti preberal od nich peniaze a aj
dôvod odovzdania peňazí svedkom obžalovanému jasne naznačujúci, že ide o úplatok za
informácie. Vôbec tam nie sú zaznamenané reakcie obžalovaného, ktoré
by čo i len naznačovali, že išlo o vyrovnávanie dlhu svedka S. obžalovanému
za pneumatiky. Priebeh rozhovoru obžalovaného a menovaného svedka, ktorý bol
zaznamenaný, vôbec nenaznačuje, že by išlo o nejakého duševne chorého svedka a ani
priebeh konania neodôvodňoval nutnosť vyšetriť duševný stav tohto svedka.
Výpoveď svedka, agenta, L. S. pritom nebola ojedinelým dôkazom. Obžalovaného
usvedčoval aj svedok M. Č., tak ako na to podrobne poukazuje prvostupňový súd. V tej
súvislosti treba zdôrazniť, že uvedený svedok Č. i na hlavnom pojednávaní uvádzal také
skutočnosti, ktoré sa stali vo februári 2006 medzi obžalovaným a svedkom S., o ktorých by
nemohol vypovedať, pokiaľ by bola pravdivá obhajoba obžalovaného, že pri stretnutí so
svedkom S. v júni 2006, mu tento vyrovnával dlh za pneumatiky. Ďalšie dôkazy rozobral vo
svojom rozhodnutí prvostupňový súd a v celkovom súhrne odôvodňujú jeho skutkový záver.
Ako najvyšší súd zistil, svedkovia S. a Č. boli riadne pred začatím výsluchov poučení,
okrem iného aj podľa § 130 ods. 2 Tr. por. a odvolacia námietka obžalovaného v tomto smere
nie je opodstatnená. Vypovedali v danom postavení tak, ako je zachytené v zápisniciach
o týchto úkonoch a o hlavnom pojednávaní a ide len o dohady obžalovaného, či by vypovedali rovnako v postavení obvinených. Špeciálny súd hodnotil podľa zákona vykonané
dôkazy výsluchom týchto svedkov.
To, že v inej trestnej veci obžalovaného M. P., iný súd, vo vzťahu k inému skutku,
neuveril výpovedi svedka S. a Č. a došlo k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby (ide
o uvedené rozhodnutie Vojenského obvodového súdu v Prešove), neznamená, že nemožno vo
všeobecnosti veriť týmto svedkom. Každý súd hodnotí dôkazy nezávisle a individuálne podľa
konkrétnych okolností prípadu, v nadväznosti na iné dôkazy existujúce v tejto konkrétnej
veci. Rovnako na záveroch súdu nemení nič ani tvrdenie obžalovaného, že on sa mal podieľať
svojou informáciou na tom, že bolo odhalené väčšie množstvo nelegálne držaných zbraní.
Správne sa s tým prvostupňový súd vyrovnal, že táto skutočnosť nevyvracia páchanú trestnú
činnosť obžalovaného.
Pokiaľ obžalovaný namietal objektívnu nemožnosť spáchania žalovaného skutku,
v danej súvislosti sa prvostupňový súd vyrovnal aj s otázkou relevantnosti informácii, ktoré
poskytoval obžalovaný uvedenej skupine, či išlo o také, prezradením ktorých sa obžalovaný
dopúšťal porušenia povinnosti verejného činiteľa. So záverom prvostupňového súdu
sa aj v tomto smere najvyšší súd stotožňuje. Výsluchom svedka Č. bolo preukázané,
že sa od obžalovaného dozvedali aj také informácie ako boli nariaďované domové prehliadky
a pod. Svedok Mgr. J. F. potvrdil, že obžalovaný sa mohol v rámci lustrácie dostať k databáze
o osobách alebo mohol získavať informácie aj prostredníctvom operačného strediska. Okrem
toho sám robil s podriadenými pravidelné pracovné porady a na tých
sa mohol dozvedieť z rozdelenia úloh pre jednotlivých príslušníkov, akú akciu budú
zabezpečovať. To, že niektoré informácie od obžalovaného, podľa svedka S.,
ale vypovedal o tom aj svedok Č., neboli už pre uvedenú skupinu postačujúce, samo osebe
neznamená, že by to menilo charakter konania obžalovaného, ktorý aj tie informácie, ktoré
mohol mať k dispozícii podľa svedka F., nemohol ako predmet služobnej mlčanlivosti
prezrádzať. Správne bolo jeho konanie kvalifikované ako zločin zneužívania právomoci
verejného činiteľa, za okolností podmieňujúcich použitie prísnejšej trestnej sadzby
v jednočinnom súbehu so zločinom prijímania úplatku, ktorého sa dopustil ako verejný
činiteľ.
Adekvátne konaniu obžalovaného boli mu uložené tresty, ktoré zodpovedajú zásadám
pre ich ukladanie a sú primerané zavineniu obžalovaného, jeho pohnútke, jeho osobným pomerom i možnostiam nápravy.
Niet preto dôvodu rušiť a meniť napadnuté rozhodnutie v žiadnom z jeho výrokov,
preto Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 4. júna 2010
JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Eva Poláková