N a j v y š š í s ú d
2 Tost 7/2017
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Petra Paludu a sudcov JUDr. Františka Moznera a JUDr. Dany Wänkeovej v trestnej
veci proti vyžiadanej osobe A. L. pre trestný čin podvodu podľa § 318 maďarského
Trestného zákona a iné na neverejnom zasadnutí konanom 27. februára 2017 v Bratislave
o sťažnosti vyžiadanej osoby A. L. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 15. februára
2017, sp. zn. 2Ntc/5/2017, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť vyžiadanej osoby A. L. s a z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 15. februára 2017,
sp. zn. 2Ntc/5/2017, vzal vyžiadanú osobu A. L. (ďalej len „vyžiadaná osoba“ alebo
„sťažovateľka“) podľa § 15 ods. 2 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EZR“) do predbežnej väzby s tým, že táto
začala u nej plynúť 13. februára 2017 o 12:15 hod.
Ihneď po vyhlásení tohto uznesenia podala proti nemu vyžiadaná osoba sťažnosť.
V jej dodatočne (prostredníctvom zvoleného obhajcu) predložených dôvodoch uvádza,
že o svojom stíhaní alebo o snahe maďarských OČTK ju stíhať nevedela a na území
Slovenska nebola žiadnymi orgánmi verejnej správy alebo moci obmedzovaná
a tak sa po smrti manžela v roku 2010 slobodne a z vlastnej vôle presťahovala do Š., kde žije
nepretržite až doteraz. To, že priebežne navštevovala svojich vnukov alebo dcéry
či už vo Viedni alebo inde, nemôže podľa sťažovateľky hrať v danom prípade žiadnu rolu,
keďže išlo o krátke návštevy a do Š. sa vždy vracala.
Okrem toho poukázala vyžiadaná osoba na to, že maďarské orgány uviedli v EZR
ako jej trvalé bydlisko K. ulicu, ktorá však v Bratislave podľa nej neexistuje,
a ona až do roku 2010 bývala na Kríkovej ulici. Z tohto dôvodu sa zásielky maďarských
OČTK podľa sťažovateľky vracali ako nedoručiteľné. Považuje pritom za divné, že príslušný
vyšetrovateľ z Maďarska nepožiadal o jej výsluch v rámci dožiadania. Napokon zdôraznila,
že je negramotná, nevie čítať, vie sa len podpísať a vzhľadom na to, že skutky sa mali stať
v rokoch 2002 až 2003 a na rozpätie trestnej sadzby 1 – 3 roky, tieto sa jej javia byť už dávno
premlčané.
V podstate z týchto dôvodov sťažovateľka prostredníctvom obhajcu navrhla,
aby ju Najvyšší súd Slovenskej republiky prepustil z väzby ihneď na slobodu.
Postupujúc podľa § 1 ods. 2 zákona o EZR Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) ako nadriadený súd preskúmal na podklade uvedenej sťažnosti,
ktorú podala oprávnená osoba včas, podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým podala vyžiadaná osoba sťažnosť, ako aj konanie
predchádzajúce týmto výrokom a dospel k záveru, že podaná sťažnosť nie je dôvodná.
Predovšetkým treba k veci uviesť, že v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu
predchádzalo, boli dodržané lehoty, ktorých zachovanie je základným predpokladom vzatia
vyžiadanej osoby do predbežnej väzby.
Z obsahu predloženého spisu totiž vyplýva, že sťažovateľka bola zadržaná postupom
podľa § 13 ods. 1 zákona o EZR 13. februára 2017 o 14:25 hod. po predchádzajúcom
predvedení, ku ktorému došlo v ten istý deň o 12:15 hod., a to na základe európskeho
zatýkacieho rozkazu vydaného Mestským súdom Tapolca 9. januára 2014, číslo spisu
2.B.409/2013/7, na účely jej trestného stíhania pre trestné činy podvodu a krádeže podľa
§ 318 a § 316 maďarského Trestného zákona.
Návrh na vzatie vyžiadanej osoby do predbežnej väzby podal prokurátor príslušnému
krajskému súdu 14. februára 2017 o 14:00 hod., pričom sudkyňa tohto súdu vypočula
sťažovateľku 15. februára 2017 v čase od 13:00 hod. do 14:00 hod. a v rámci tohto výsluchu
zároveň rozhodla napadnutým uznesením o jej vzatí do predbežnej väzby.
Je teda zrejmé, že prokurátor podal návrh na vzatie sťažovateľky do predbežnej väzby
do 48 hodín od jej zadržania a sudkyňa krajského súdu rozhodla o jej vzatí do predbežnej
väzby do 48 hodín od doručenia tohto návrhu a prevzatia zadržanej (§ 13 ods. 2, § 15 ods. 2
zákona o EZR).
Najvyšší súd ďalej zistil, že v súlade s § 14 zákona o EZR bolo v doterajšom konaní
rešpektované právo vyžiadanej osoby na obhajcu. So zreteľom na tvrdenie sťažovateľky
o jej negramotnosti je potrebné na tomto mieste poukázať na to, že návrh na vzatie
do predbežnej väzby bol sťažovateľke nielen doručený, ale v rámci výsluchu bol zároveň
oboznámený, pričom ešte pred vyjadrením k nemu bolo vyžiadanej osobe umožnené poradiť
sa s obhajcom.
Po zistení, že v posudzovanej veci boli splnené všetky procesné podmienky
pre rozhodnutie o vzatí sťažovateľky do predbežnej väzby, podrobil najvyšší súd prieskumu
záver prvostupňového súdu o existencii materiálnych dôvodov tejto väzby.
K tomu je nutné najprv vo všeobecnej rovine uviesť, že pri rozhodovaní o predbežnej
väzbe nie je súd viazaný dôvodmi väzby podľa § 71 Tr. por. (§ 15 ods. 2, veta druhá zákona o EZR), ale tieto vyplývajú výlučne z jej v zákone vymedzeného účelu, ktorým je zabezpečiť
prítomnosť zadržanej osoby na území Slovenskej republiky tak, aby nedošlo k zmareniu účelu
konania o európskom zatýkacom rozkaze, pokým orgán štátu pôvodu, ktorý má záujem
na jej vydaní, nepredloží originál európskeho zatýkacieho rozkazu s prekladom do štátneho
jazyka, ak sa preklad vyžaduje (§ 15 ods. 1 zákona o EZR).
V tomto kontexte potom nemožno prehliadnuť vyjadrenie sťažovateľky
pri jej zadržaní, že hoci má trvalé bydlisko na adrese G. X., Š., väčšinu času trávi vo Viedni
u dcéry, ktorej presnú adresu však nevie (č. l. 8). Práve z tejto skutočnosti vyplýva aj podľa
sťažnostného súdu reálna obava, že v prípade prepustenia na slobodu vyžiadaná osoba opustí
územie Slovenskej republiky, čím by nepochybne došlo k zmareniu tohto konania
o európskom zatýkacom rozkaze. Z tohto pohľadu potom nie je možné prisvedčiť námietkam
sťažovateľky, že o svojom trestnom stíhaní v Maďarsku doteraz nevedela.
Navyše, vzhľadom na sťažovateľkou prezentované rodinné väzby v Rakúsku
a možnosť voľného pohybu vnútri schengenského priestoru, nemožno ani dôvodne (rozumne)
predpokladať, že niektoré z primeraných opatrení alebo obmedzení, ktorých uloženie
by prichádzalo do úvahy, jej zabráni v tom, aby opustila Slovenskú republiku,
a tým zabezpečí splnenie materiálnych podmienok potrebných na jej účinné odovzdanie
pre prípad, že bude rozhodnuté o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu.
V neposlednom rade je potrebné k veci uviesť, že slovenským justičným orgánom
nebol doposiaľ doručený európsky zatýkací rozkaz s prekladom do slovenského jazyka
a údaje vložené do Schengenského informačného systému, ktoré sú aktuálne k dispozícii,
spoľahlivo nepotvrdzujú existenciu žiadneho dôvodu pre povinné odmietnutie vykonania
európskeho zatýkacieho rozkazu. Treba pritom zdôrazniť, že konečné zistenie podmienok
na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu bude, aj so zreteľom na sťažovateľkou
uplatnenú výhradu týkajúcu sa premlčania trestného stíhania, predmetom až následného
predbežného vyšetrovania.
Z týchto dôvodov najvyšší súd sťažnosť vyžiadanej osoby ako nedôvodnú zamietol.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.
V Bratislave, 27. februára 2017
JUDr. Peter P a l u d a, v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. František Mozner
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Lucia Gočálová