2 Tost 30/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2010 v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov
JUDr. Ing. Antona Jakubíka a JUDr. Libora Duľu v trestnej veci proti obvinenému
A. B. a spol. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Tr. zák. a iné o sťažnosti obvineného A. B. proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 13. októbra 2010, sp. zn.
Tp 17/2010, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obvineného A. B. sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica uznesením z 13. októbra 2010, sp. zn. Tp 17/2010, podľa § 79 ods. 3 Tr. por.
zamietol žiadosť obvineného A. B. o prepustenie z väzby na slobodu. Zároveň podľa § 80
ods. 1 písm. b/ Tr. por. per analogiam s poukazom na článok 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článok 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neprijal
písomný sľub obvineného a podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. väzbu obvineného nenahradil
dohľadom probačného a mediačného úradníka, pretože účel väzby takýmto dohľadom nie je
možné dosiahnuť.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote obvinený A. B. prostredníctvom
svojho obhajcu sťažnosť. Namietal v nej existenciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a/, b/, c/ Tr. por., ktoré sa voči nemu uplatňujú od počiatku obmedzenia jeho osobnej
slobody väzbou. Prvostupňovému súdu vyčítal nerešpektovanie zásad primeranosti
a zdržanlivosti ako aj skutočnosť, že nejde o vec ktorá by bola v počiatočných fázach trestného stíhania. V tejto spojitosti argumentoval aj judikatúrou podľa ktorej obvinenie
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu samo osebe môže byť len dočasným väzobným
dôvodom, najmä v počiatočných štádiách trestného konania. Pokiaľ má takáto väzba trvať
aj ďalej, musí k jej základnému predpokladu pristúpiť ďalší významný a dostatočný dôvod,
pričom orgány činné v trestnom konaní musia naviac vo väzobnej veci postupovať
s osobitnou starostlivosťou. Samotná existencia len obťažnosti veci alebo iných závažných
dôvodov ako aj skutočnosť, že prepustením obvineného z väzby hrozí, že bude zmarené alebo
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania na predĺženie lehoty trvania väzby
nestačí. Podľa názoru sťažovateľa sudca pre prípravné konanie nerešpektoval obsah
základného práva podľa článku 17 ods. 5 Ústavy SR, lebo jeho rozhodnutie o predĺžení väzby
je založené na abstraktnej úvahe a nie konkrétnych skutočnostiach, ktoré by odôvodňovali
existenciu jednotlivých väzobných dôvodov. V prípade väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/
Tr. por. v zmysle ustálenej judikatúry (aj ústavného súdu) samotná hrozba vysokým trestom
nie je dostatočným dôvodom tzv. útekovej väzby v zmysle označeného zákonného
ustanovenia. V jeho prípade je nenáležite argumentované spoluobvineným M. B., ktorý nie je
k dispozícii orgánom prípravného konania a zároveň sa prehliada, že on svojim správaním ani
len nezastal dôvod na úvahu, že by sa mohol vyhýbať trestnému stíhaniu. Čo sa týka
väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/ a c/ Tr. por. prehliada sa, že údajný posledný
skutok mal byť páchaný koncom roku 2008. Z toho vyplýva, že pokiaľ neexistuje žiadny
konkrétny prípad ovplyvňovania svedka od roku 2008 až do súčasnosti, je odôvodňovanie
kolúznej väzby neudržateľné a rovnako aj tvrdenie o obave z pokračovania v trestnej činnosti.
Z uvedených dôvodov obvinený A. B. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky pre
neexistenciu akéhokoľvek väzobného dôvodu napadnuté uznesenie zrušil a prepustil
ho z väzby na slobodu. V prípade, že by sťažnostný súd mal za to, že je daný niektorý dôvod
väzby navrhol ho nahradiť jeho písomným sľubom alebo dohľadom probačného
a mediačného úradníka a následne prepustiť na slobodu, resp. aby najvyšší súd rozhodol
o zmene väzobných dôvodov, prípadne, aby po zrušení napadnutého uznesenia vec vrátil súdu
prvého stupňa s príkazom na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť
výrokov napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť
obvineného A. B. nie je dôvodná.
Podľa zistenia najvyššieho súdu všetky zákonné podmienky pre ďalšie trvanie
obmedzenia osobnej slobody obvineného A. B. väzbou, ktorými sú dôvodné pretrvávané
podozrenia zo spáchania trestného činu obvinenou osobou (materiálna podmienka), existencia
konkrétnych väzobných dôvodov a súdneho rozhodnutia o väzbe, sú dané a preto niet
žiadneho dôvodu na zmenu sťažnosťou napadnutého uznesenia.
Zdôrazniť treba, že argumentácia obvineného spočívajúca v tom, že obvinenie
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu môže byť lebo dočasným väzobným dôvodom,
najmä v počiatočných štádiách trestného konania je za súčasnej právnej úpravy dôvodov
väzby zjavne nepriliehavá, pretože možnosť vziať obvineného do väzby výlučne na podklade
toho, že mu bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný trestný čin umožňoval len Trestný
poriadok účinný do 1. januára 2006 (väzobný dôvod podľa § 67 ods. 2 Tr. por.), a preto
na uvedenú námietku najvyšší súd neprihliadal. Rovnako tomu tak je aj pokiaľ
ide o predĺženie lehoty trvania väzby, vrátane obvineného A. B. do 31. decembra 2010
uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu z 20. augusta 2010, sp. zn. Tp 17/2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 14. septembra 2010, sp. zn. 4 Tost 24/2010, pretože by to znamenalo revíziu právoplatného rozhodnutia o väzbe, ktorá je však možná na základe mimoriadneho opravného prostriedku –
dovolania, podanie ktorého je podľa § 371 ods. 2 Tr. por. zverené ministrovi spravodlivosti.
Dôkazná situácia po ostatnom rozhodnutí o predĺžení väzby, v ktorom rozhodol
s konečnou platnosťou najvyšší súd, sa nezmenila v tom významne, že by sa ukázala
neopodstatnenosť trestného stíhania konkrétnej osoby s nutnosťou zastavenia trestného
stíhania ešte v predsúdnom štádiu trestného stíhania. Pre taký záver nie je postačujúca
len námietka obvineného o nevierohodnosti usvedčujúcich výpovedí svedka R. G., ktoré boli
podstatné pre vznesenie obvinenia v posudzovanej veci.
V súvislosti s väzobným dôvodom podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. sťažnostným
námietkam obvineného A. B. možno prisvedčiť len do tej miery, že podľa judikatúry
ústavného súdu ako aj všeobecných súdov obava z úteku alebo skrývania sa obvineného
v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu nemôže byť založená výlučne na hrozbe
vysokým trestom, ale k nej musia pristúpiť ďalšie skutočnosti, ktoré takú hrozbu robia
reálnou. V posudzovanej veci nie je priliehavou opakujúca sa argumentácia o nedostupnosti
obvineného M. B. pre vyšetrovacie orgány (v dôsledku čoho bol na menovaného vydaný zatýkací a európsky zatýkací rozkaz) a taktiež ani bližšie nešpecifikovaný poukaz na spôsob
života obvineného A. B.. Konajúci prvostupňový súd v súvislosti s označeným väzobným
dôvodom však prehliadol významné skutočnosti vyplývajúce z výpovede svedka R. G.
z 26. augusta 2009 (č.l. 648) z ktorej vyplýva, že po spáchaní násilného deliktu vo vzťahu
k poškodenému A.. R. začiatkom roku 2009 v S., ktorého sa mali podľa obžaloby dopustiť
obvinení A. B., R. B., F. K. a M. B. (vec vedená na Okresnom súde Pezinok pod 2 T 52/2010)
na základe „echa“ z policajných kruhov svedok spolu s obvineným A. B. a ďalšími opustili
republiku, skrývali sa na území R. a späť sa vrátili až po dohovorenom signále od ich
advokáta. Svedkom uvádzané skutočnosti sú takými konkrétnymi skutočnosťami, ktoré robia
celkom reálnou obavu zo vzniku niektorého z následkov predpokladaných v ustanovení § 71
ods. 1 písm. a/ Tr. por. zvlášť s prihliadnutím na to, že za niektoré zločiny pre ktoré
je obvinený A. B. stíhaný, mu hrozí až uloženie trestu odňatia slobody na doživotie. V tejto
spojitosti napokon nemožno opomenúť, že k zadržaniu jednotlivých obvinených, ktorí sú
väzobne stíhaní v predmetnej trestnej veci došlo po koordinovanej policajnej akcii v skorých
ranných hodinách 16. februára 2010, zjavne s uplatnením momentu prekvapenia, keď trestné
stíhanie tzv. „vo veci“ sa už viedlo po dlhšiu dobu.
Z uvedených dôvodov nie je rozhodnutie o väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
len abstraktnou úvahou, ale má oporu v takých zisteniach, ktoré sú konformné
so zákonnými požiadavkami uvedenými v § 71 ods. 1 Tr. por.
Pokiaľ ide o väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b/ a c/ Tr. por. obavu zo vzniku
tam uvedených následkov zakladá už povaha konania, pre ktoré je obvinený A. B. trestne
stíhaný (demonštratívne prejavy sily, zastrašovanie, fingované akcie pod rúškou polície...)
v spojení so zistením, že tento bol v minulosti súdne stíhaný pre trestný čin krivej výpovede
a nepravdivého znaleckého posudku a čo sa týka obavy z pokračovania v trestnej činnosti
rozsahu za vinu mu kladenej násilnej trestnej činnosti, vrátane tej, ktorej sa mal dopustiť
v roku 2009 a pre ktorú je trestne stíhaný osobitne, v už spomenutej veci pred Okresným
súdom Pezinok. V reakcii na sťažnosť obvineného sa žiada dodať iba toľko,
že reálne pôsobenie na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo iným spôsobom marenie
objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie, či pokračovanie v trestnej činnosti
sa vyžaduje iba pri aplikácii dôvodov tzv. opakovanej väzby podľa § 71 ods. 2 Tr. por.,
ale nie pokiaľ ide o väzbu podľa odseku 1 ustanovenia § 71 Tr. por., ktorá sa na obvinenom A. B. vykonáva.
Rovnako ako samosudca pre prípravné konanie aj najvyšší súd nepovažoval písomný
sľub obvineného a dohľad probačného a mediačného úradníka vzhľadom na povahu
prejednávaného prípadu za dostatočné prostriedky nahradzujúce väzbu, a preto sťažnosť
obvineného A. B. ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.
V Bratislave 26. októbra 2010
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková