2 Tost 14/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Libora Duľu

na neverejnom zasadnutí 15. júna 2010 v Bratislave rozhodol o sťažnosti obvineného K. T.

proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 1. marca 2010, sp. zn. 5 Ntok 2/2009

takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obvineného K. T. sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol podľa § 399 ods. 2

Tr. por. (v znení účinnom od 1. januára 2006) návrh odsúdeného K. T. na povolenie obnovy

konania. Tomu predchádzali procesné skutočnosti, uvedené v napadnutom rozhodnutí, a to:

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom, sp. zn. 5 T 4/05, z 31. júna 2005 v spojení

uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 To 105/05 z 10. novembra 2005 uznal K. T. za

vinného z trestného činu lúpeže ako obzvlášť nebezpečného recidivistu podľa § 41 ods. 1, §

234 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa X. v čase okolo 11.00 h v R. na T. na prízemí obytného domu v úmysle prisvojiť

si cudziu vec, fyzicky napadol poškodeného P. G. a to tým spôsobom, že ho rukami sotil

na zem, chytil pod krkom za košeľu so slovami „dávaj koruny“, následne mu začal

prehľadávať vrecká, v čom pokračoval aj potom, ako sa poškodený postavil a presunul

k výťahu, pričom k spôsobeniu zranení, ani odcudzeniu vecí v dôsledku vyrušenia svedkami

nedošlo,

K. T. sa tohto konania dopustil napriek tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu

v Rožňave z 22.9.1976, sp. zn. 1 T 319/76 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 10.11.1976, sp. zn. 7 To   510/76 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže

podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. a iné, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo

výmere dva a pol roka so zaradením do NVÚ pre mladistvých, pričom trest vykonal,

rozsudkom Okresného súdu v Rožňave z 26.5.1982, sp. zn. 3T 206/82 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Košiciach z 30.6.1982, sp. zn. 7 To 209/82 bol uznaný za vinného

ako spolupáchateľ z trestného činu lúpeže podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 Tr. zák., ako

obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 písm. a/ Tr. zák., za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody vo výmere deväť rokov so zaradením do III. NVS, pričom trest sčasti

vykonal a rozsudkom Okresného súdu v Rožňave z 19.12.1990, sp. zn. 3T 234/90 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Košiciach z 8.2.1991, sp. zn. 4 To 10/91 bol uznaný

za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák., ako obzvlášť

nebezpečný recidivista podľa § 41 písm. a) Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia

slobody vo výmere desať rokov so zaradením do III. NVS, ktorý vykonal.

Následne bol za tento trestný čin K. T. odsúdený rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 31.3.2006, sp. zn. 5T 4/05 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR

zo 7.11.2006, sp. zn. 2 To 51/06 na výnimočný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň mu bol uložený ochranný dohľad

na dobu troch rokov s podmienkami uvedenými v § 77 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1.1.2006

a tiež mu bol uložený zákaz požívania alkoholických nápojov počas výkonu ochranného

dohľadu. Podľa § 256 Tr. por. odvolanie K. T. bolo zamietnuté.

Proti uzneseniu podal sťažnosť obvinený K. T. ústne do zápisnice po jeho vyhlásení na

verejnom zasadnutí, ktorú písomne odôvodnil svojim neskorším písomným podaním aj

písomným podaním svojej obhajkyne.

V oboch podaniach podáva obvinený analýzu dokazovania vykonaného v konaní

o obnovu ktorého žiada a najmä na základe obsahu svedeckých výpovedí spochybňuje, že súd

považoval skutok za spáchaný jeho osobou. Súdy oboch stupňov sa nedostatočne vysporiadali

s rozpormi vo výpovediach svedkov a nezohľadnili okolnosti, ktoré svedčili v prospech

obvineného. Jeho odsúdenie je účelové, vybrali si ho, lebo bol viackrát súdne trestaný. Nie je

mu jasné, prečo sa súd týmito skutočnosťami nezaoberal a vzhľadom na to musí

predpokladať, že sú preň (súd) nové.

Ako doposiaľ nevypočutých svedkov navrhuje vypočuť vyšetrovateľov F. a R..

Najvyšší súd podľa § 292 ods. 1 Tr. por. preskúmal ako nadriadený orgán správnosť

výrokov napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť

obvineného nie je dôvodná.

Krajský súd po prerokovaní návrhu na obnovu konania na neverejnom zasadnutí

postupoval v súlade so zákonom, keď podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh na obnovu konania

vo veci odsúdeného T. zamietol, nakoľko nezistil dôvod obnovy konania podľa § 394 ods. 1

Tr. por.

Svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil tak, ako to zodpovedá ustanoveniu § 176

ods. 2 Tr. por.

Keďže sa krajský súd zaoberá v odôvodnení uznesenia obsahom podaného návrhu

aj právnym odôvodnením jeho neakceptácie v potrebnom rozsahu, nie je potrebné jeho

argumenty sťažnostným súdom mechanicky opakovať.

Sťažnosť proti uzneseniu je v podstate opakovaním samotného návrhu a odmieta

rešpektovať podstatu právneho mechanizmu obnovy konania, ktorou je pre obnovu pozitívne

rozhodnutie len v prípade, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,

ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

vyvolať iné rozhodnutie (aktuálne vo vzťahu k podanému návrhu) o vine.

Nie je teda možné v rámci konania o obnove konania, resp. v obnovenom konaní

opakovať odvolacie konanie a pri nezmenenej dôkaznej situácii prehodnocovať skutkové

zistenia v právoplatne skončenej veci.

Rovnako sú pre obnovu konania neakceptovateľné dôkazné návrhy, ktoré majú len

účelovo dosiahnuť zrušenie meritórneho rozhodnutia bez reálne možného splnenia podmienok

podľa (v tomto prípade) § 394 ods. 1 Tr. por. Takýmto návrhom je návrh na výsluch

vyšetrovateľov činných v prípravnom konaní, ktorí majú potvrdiť klamstvo vypočutých

svedkov, alebo odôvodniť prečo neboli vykonané ďalšie (okrem vykonaných) konfrontácie (ako odôvodnil obvinený tento návrh aj na verejnom zasadnutí, konanom o návrhu

na povolenie obnovy konania 1. marca 2010).

Správne totiž konštatuje krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia,

že vyšetrovatelia postupovali v konaní v súlade s Trestným poriadkom. K tomu je potrebné

dodať, že aby mohlo dôjsť k uznaniu viny a uloženiu trestu, musia byť dôkazy vykonané

a vyhodnotené súdom, teda oddelene a nezávisle od skoršej procesnej činnosti

vyšetrovateľov, k čomu v súdnom konaní samozrejme aj došlo. Nie je teda pre meritórne

rozhodnutie podstatné hodnotenie pravdivosti výpovedí svedkov a rozporov v ich

výpovediach vyšetrovateľmi, ani z ich strany posúdenie otázky, či je potrebné vykonať ešte

ďalšie dôkazy (konfrontácie).

Na základe uvedených skutočností zamietol najvyšší súd sťažnosť obvineného K. T.

po jej prerokovanie na neverejnom zasadnutí ako nedôvodnú.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 15. júna 2010

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v. r.

  predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Libor Duľa

Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková