2To/7/2013

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. Igora Burgera v trestnej veci proti obžalovanému JUDr. K. J. a spol., pre pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a iné na neverejnom zasadnutí 13 augusta 2013 v Bratislave o odvolaniach prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a obžalovaného JUDr. K. J. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu zo 6. februára 2013, sp. zn. PK - 1 T 5/2011, takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnutý rozsudok sa zrušuje.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. per analogiam sa vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom Špecializovaný trestný súd (ďalej len ŠTS alebo súd prvého stupňa) uznal obžalovaného JUDr. K. J. za vinného, že

ako vyšetrovateľ Policajného zboru, v dobe najmenej od 24. marca 2009 na Okresnom riaditeľstve PZ, Úrade justičnej a kriminálnej polície, ul. M. R. Štefánika č. 100 v Trebišove, vyšetroval trestnú vec obvineného J. X., ktorý bol pod sp. zn. ORP-134/OVK-TV -2009 stíhaný pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. l, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, kde počas trestného konania vykonával v trestnej veci procesné úkony tak, aby trestná vec obvineného bola podmienečne zastavená v zmysle § 216 Trestného poriadku a dňa 12. júna 2009 v čase okolo 12.00 h v Advokátskej kancelárii JUDr. Y. U., ul. M. R. Štefánika č. 1161/184 v Trebišove, prijal od neho finančný úplatok vo výške 200 €, čím spáchal zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. l, ods. 2 Trestného zákona.

Za to obžalovanému uložil: Podľa § 329 ods. 2, s poukazom na § 36 písm. j), a použitím § 38 ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere päť rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 56 ods. l, s poukazom na § 36 písm. j), a použitím § 38 ods. 3 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výmere jedentisícdvesto Eur. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, obžalovanému ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere štyri mesiace. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, s poukazom na § 36 písm. j/, a s použitím § 38 ods. 3 Trestného zákona mu uložil trest zákazu činnosti spočívajúci vo výkone funkcie vyšetrovateľa Policajného zboru na dobu päť rokov.

Proti rozsudku podal odvolanie prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len prokurátor) ústne do zápisnice po jeho vyhlásení vo vzťahu k výroku týkajúceho sa obžalovaného S.. Voči výroku a vine a treste obžalovaného J. podal odvolanie v zákonnej lehote (podaním z 18. februára 2013).

V neskoršom odôvodnení prokurátor vecne dôvodí a navrhuje:

„Špecializovaný trestný súd zistil správne a úplne skutkový stav veci /vo vzťahu ku skutku č. 2 obžaloby/, správne právne kvalifikoval konanie obžalovaného JUDr. K. J. /vo vzťahu ku skutku č. 2 obžaloby/, ale pochybil v tom, že neuznal vinným obž. JUDr. K. J. aj zo skutkov pod bodom č. 1 a č. 3 obžaloby a obž. JUDr. T. S. neuznal vinným pod bodom č. 4 obžaloby.

Súd svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa vypustenia skutkov č. 1 a č. 3 obžaloby u obž. JUDr. K. J. a v časti týkajúcej sa oslobodenia obž. JUDr. T. S. spod skutku č. 4 obžaloby v podstate odôvodnil tým, že pri rozhodovaní o vine bral do úvahy právny názor Najvyššieho súdu SR v tejto veci vo vzťahu k použiteľnosti niektorých dôkazov pri opätovnom rozhodovaní.

Súd sa v odôvodnení podrobne zaoberal povinnosťou mlčanlivosti advokáta vo vzťahu k § 129 ods. 2 a k § 129 ods. 3 Trestného poriadku s tým, že bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a tiež prvostupňového súdu zisťovať možnosť výsluchu advokáta ako svedka v intenciách vyššie uvedených ustanovení Trestného poriadku a nevykonať výsluch bez overeného pozbavenia mlčanlivosti dotknutými klientmi. Výnimka uvedená v § 129 ods. 3 Trestného poriadku sa neuplatní, pretože nešlo o možnosť prekaziť spáchanie trestného činu. Súd preto následne nebral do úvahy výsluch svedka JUDr. Y. U.. Súd poukázal aj na to, že k dočasnému vzneseniu obvinenia svedka JUDr. Y. U. podľa § 205 ods. 1 Trestného poriadku došlo z časového hľadiska 11. januára 2010 na základe predchádzajúceho súhlasu prokurátora z 3.decembra 2009 a svedok bol vypočutý dňa 12.júna 2009. Súd taktiež neakceptoval použiteľnosť dôkazov zabezpečených odpočúvaním telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 ods. 7 Trestného poriadku vo vzťahu k obž. JUDr. T. S. /skutok č. 4 obžaloby/.

Špecializovaný trestný súd zistil správne a úplne skutkový stav veci /vo vzťahu ku skutku č. 2 obžaloby/, správne právne kvalifikoval konanie obžalovaného JUDr. K. J. /vo vzťahu ku skutku č. 2 obžaloby/, ale pochybil v tom, že neuznal vinným obž. JUDr. K. J. aj zo skutkov pod bodom č. 1 a č. 3 obžaloby a obž. JUDr. T. S. neuznal vinným pod bodom č. 4 obžaloby.

K aplikácii ust. § 129 ods. 2 Trestného poriadku a § 129 ods. 3 Trestného poriadku: Podľa § 129 ods. 2 Trestného poriadku svedok nesmie byť vypočúvaný ani vtedy, keby svojou výpoveďou porušil zákonom alebo medzinárodnou zmluvou uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti okrem prípadu, že by bol od tejto povinnosti oslobodený príslušným orgánom alebo tým, v ktorého záujme má túto povinnosť.

Podľa § 129 ods. 3 Trestného poriadku zákaz výsluchu podľa odseku 2 sa nevzťahuje na svedeckú povinnosť týkajúcu sa trestného činu, ktorý má svedok povinnosť prekaziť podľa Trestného zákona.

Posledne zmienené ustanovenie teda odkazuje na konkrétne trestné činy, ktoré sú následne vymenovanév § 341 Trestného zákona. Ustanovenie § 129 ods. 3 Trestného poriadku hovorí o povinnosti vypovedať, a to bez ohľadu na to, v akom vývojovom štádiu je páchanie trestnej činnosti. Je potom povinnosťou svedka, ktorý je v pozícii podľa § 129 ods. 2 Trestného poriadku vypovedať, či už sa jedná o prípravu, pokus, dokonaný trestný čin alebo dokončený trestný čin, samozrejme za splnenia podmienky, že sa jedná o trestný čin výslovne uvedený v § 341 Trestného zákona. Výklad, ktorý prevzal súd prvého stupňa je príliš extenzívny a vybočuje z rámca aktuálneho znenia tohto ustanovenia.

Bolo preto povinnosťou prvostupňového súdu aj v ďalšom konaní prihliadať na výpovede svedka JUDr. Y. U. z predchádzajúceho hlavného pojednávania ako aj z prípravného konania.

Súd prvého stupňa pochybil, keď na hlavnom pojednávaní /konanom po zrušení rozsudku Najvyšším súdom SR/ neakceptoval procesný návrh prokurátora, aby súd vyžiadal od klientov JUDr. Y. U. vyjadrenie, či súhlasia so zbavením mlčanlivosti pre účely dotknutého trestného konania. Súd sa uspokojil len s tvrdením svedka JUDr. Y. U., ktorý uviedol, že by aj v prípade, že by bol zbavený mlčanlivosti, nevypovedal s poukazom na ust. § 23 ods. 3 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní /živnostenský zákon/ v znení neskorších predpisov.

Bolo povinnosťou súdu vyžiadať od klientov JUDr. Y. U. ich vyjadrenia k zbaveniu mlčanlivosti a v prípade pozitívnych vyjadrení, by súd mal vyzvať svedka k výpovedi. Týmto postupom by súd nevstupoval do vzťahu medzi advokátom a klientom, vyžiadal by si len vyjadrenie klientov k zbaveniu mlčanlivosti. Vyjadrenie svedka JUDr. Y. U., že by aj tak odmietol k veci vypovedať bolo preto predčasné a v tomto štádiu konania aj hypotetické a súd ho nemal akceptovať.

K interpretácii ust. § 115 ods. 7 Trestného poriadku: Podľa § 115 ods. 7 Trestného poriadku v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku 1.

Slovo "súčasne" je potrebné správne vzťahovať až k okamžiku použitia výsledkov odposluchu a nie už k okamihu vykonávania odposluchu. Bolo by nelogické, aby zákonným spôsobom vykonaný odposluch a záznam telekomunikačnej prevádzky, ktorý vo veci, v ktorej bol nariadený, mohol byť vykonaný aj pred začatím trestného stíhania, ale v inej trestnej veci vy mohol byť použitý len v tom prípade, ak by už v dobe vykonávania tohto odposluchu bolo v inej trestnej veci vedené trestné stíhanie a nič by v tomto prípade nebránilo, aby bol súčasne nariadený odposluch aj v tejto veci. Opačný výklad ba bol v rozpore s argumentom reductione ad absurdum, nakoľko by viedol k záveru, ktorý nemá rozumný zmysle a v podstate by znamenal vylúčenie použitia tohto ustanovenia na rozhodujúcu väčšinu prípadov v praxi a znamenala by faktickú nemožnosť použitia predmetného ustanovenia /rozhodnutie NS SR 3 To 2/2011 zo dňa 21.09.2011/.

V súlade s týmto výkladom mal potom prvostupňový súd akceptovať zabezpečený záznam telekomunikačnej prevádzky aj vo vzťahu k obž. JUDr. T. S. /skutok č. 4 obžaloby/.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa mal akceptovať dôkazy zadovážené v prípravnom konaní a vykonané na hlavnom pojednávaní v naznačenom smere a vysporiadať sa s nimi v rámci voľného hodnotenia dôkazov, čo by nepochybne viedlo k iným skutkovým a právnym záverom.

Nesprávny bol taktiež postup špecializovaného trestného súdu pri rozhodnutí o čiastkových skutkoch v bodoch č. 1 a č. 3 obžaloby /obž. JUDr. K. J./, kedy súd nerozhodol o týchto skutkoch, ale ich vypustil s poukazom na to, že sa jedná o pokračujúcu trestnú činnosť.

Pokiaľ bol špecializovaný trestný súd názoru, že sa skutky nestali, mal s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 Trestného poriadku /per analogiam/ výslovne o týchto čiastkových skutkoch rozhodnúť podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku.

Podľa uvedeného ustanovenia, ak sa týka dôvod uvedený v odseku 1 (zastavenie trestného stíhania) len niektorého z čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, nebráni to, aby sa vo zvyšnej časti takého činu viedlo trestné stíhanie. S poukazom na uvedené navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK 1T/5/2011B zo dňa 06.02.2013 čo do všetkých výrokov a vec v súlade s § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.“

Obžalovaný J. podal odvolanie ústne do zápisnice po vyhlásení rozsudku, ktoré písomne odôvodnil cestou obhajcu. Na základe vykonaných dôkazov, po ich rozbore, vzdoruje uznaniu viny a domáha sa zrušenia výroku, ktorý sa ho týka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd) ako odvolací súd Špecializovaného trestného súdu (§ 315 veta druhá Trestného poriadku) preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť odvolaniami napadnutých výrokov rozsudku (teda všetkých jeho výrokov), pričom zohľadnil chybu výslovne uvedenú ako poslednú v odvolaní prokurátora (nerozhodnutie o skutkoch v bodoch 1 a 3 obžaloby), ktorú vzhľadom na jej charakter je potrebné považovať za implicitne namietanú aj v odvolaní obžalovaného J. (toto odvolanie obsahovo smeruje k procesne relevantnému oslobodeniu spod obžaloby v celom rozsahu). V nadväznosti na uvedené bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a ďalší odvolací prieskum už neprichádzal do úvahy.

Najvyšší súd k takému rozhodnutiu viedli nasledujúce úvahy:

Je potrebné dať za pravdu odvolaniu prokurátora v otázke potreby rozhodnúť súdom prvého stupňa o skutkoch v bodoch 1 a 3 obžaloby, a to priamo vo výroku rozsudku. Takzvané „vypustenie" čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu, ako ekvivalent oslobodzujúceho výroku, bolo použiteľné v procesnom režime Trestného poriadku v znení účinnom pred 1. januárom 2006, teda pri aplikácii zákona číslo 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.

Súčasný právny stav rozlišuje hmotnoprávne ponímanie skutku, v ktorom sú jeho súčasťou všetky čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu (§ 122 ods. 10 a 13 Trestného zákona) a procesné ponímanie skutku. V procesnom zmysle je skutkom aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu (okrem zákonom ustanovených výnimiek), ako to výslovne vyplýva z ustanovení § 9 ods. 2 a § 10 ods. 16 Trestného poriadku. Čiastkový útok pokračovacieho trestného činu teda môže byť samostatným predmetom trestného stíhania a v prípade uznania viny sa použije ustanovenie § 41 ods. 3 Trestného zákona o spoločnom treste. V prípade negatívneho záveru o vine je potom potrebné obžalovaného ohľadom tohto skutku oslobodiť spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku.

Právna kvalifikácia pokračovacieho trestného činu uvedeného v obžalobe, resp. v odsudzujúcom výroku rozsudku sa však vzťahuje na súhrn všetkých čiastkových útokov tohto činu. Je teda potrebné, aby súd prvého stupňa aj odvolací súd rozhodol o vine obžalovaného spoločne vo vzťahu ku všetkým v obžalobe obsiahnutým čiastkovým útokom toho istého pokračovacieho trestného činu, v dôsledku čoho výrok o vine, respektíve jeho časť, týkajúca sa pokračovacieho trestného činu, nadobudne právoplatnosť ako celok, nie postupne (osobitne vo vzťahu ku jednotlivým skutkom - čiastkovým útokom).

V reáliách v prejednávanej veci - je nutné, aby súd prvého stupňa rozhodol o celom predmete obžaloby výrokom svojho rozsudku. Až potom môže byť predmetom odvolacieho prieskumu oslobodzujúca časť tohto výroku, týkajúca sa dotknutých skutkov, žalovaných (body 1 a 3 obžaloby) ako čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, ktorý mal byť spáchaný obžalovaným J.. Odvolací súd totiž o týchto skutkoch nemôže rozhodnúť ako súd prvého stupňa, jeho rozhodnutie môže byť len výsledkom prieskumu toho, o čom bolo súdom prvého stupňa vo výroku jeho rozsudku rozhodnuté.

Čo sa týka obžalovaného S. a odvolania podaného prokurátorom proti oslobodzujúcemu výrokutýkajúcemu sa skutku, ktorý je tomuto obžalovanému obžalobou kladený za vinu, tento výrok bol odvolacím súdom taktiež zrušený. Z dôvodu tých istých procesných okolností, atakovaných odvolaním prokurátora vo vzťahu k „vypusteným" skutkom, ktoré (okolnosti) boli dôvodom nepoužitia častí dôkazov a sú pre rozhodnutie podstatné, by totiž prípadným nezrušením aj tejto časti rozsudku obsahovo došlo i k rozhodnutiu o skutkoch, ktorých sa bezprostredne týka dôvod zrušenia napadnutého rozsudku a o ktorých má byť súdom prvého stupňa ešte len rozhodnuté. Rozhodovanie o tomto výroku teda tiež nebolo možné oddeliť, avšak jeho zrušenie nepredznamenáva nesprávnosť tohto výroku, len potrebu opätovne rozhodnúť spoločne s rozhodnutím o vine obžalovaného J..

Z dôvodov vysvetlených vyššie (potreba spoločného rozhodnutia o všetkých čiastkových útokoch pokračovacieho trestného činu) odvolací súd nemohol použiť ustanovenie § 322 ods. 2 Trestného poriadku a vec vrátiť na doplnenie rozhodnutia bez zrušenia rozsudku. V kontexte uvedených okolností nemôže odvolací súd navyše vopred konštatovať, že chyba spočíva „len" v absencii, respektíve neúplnosti dotknutého výroku.

Rozsudok bol teda zrušený v celom rozsahu, a to pre vyššie popísanú chybu napadnutého výroku o vine, teda podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Zistená chyba si vyžaduje vrátenie veci súdu prvého stupňa a jeho opätovné rozhodnutie. Na tento účel bolo potom použité ustanovenie § 322 ods. 1 Trestného poriadku per analogiam, nakoľko doplnenie konania v príslušnom smere odvolacím súdom nie je možné a túto situáciu dotknuté ustanovenie priamo nepokrýva.

K zrušeniu rozsudku došlo na základe odvolania prokurátora i odvolania obžalovaného J., pričom zistená chyba rozhodnutia vyvolala nemožnosť odvolacieho prieskumu nad rámec tejto chyby.

Ako už bolo uvedené, Špecializovaný trestný súd po vrátení veci rozhodne o všetkých skutkoch uvedených v obžalobe výrokom svojho rozsudku a tomu prispôsobí jeho odôvodnenie vo vzťahu k dotknutej okolnosti.

Poučenie:

Proti tomu uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.