Najvyšší súd  

2 To 6/2010

  Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému Ing. P.   M.   pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2010 v Bratislave o odvolaní krajského

prokurátora v Nitre proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 28. septembra 2009, sp. zn.

2 T 1/2008, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 258 ods. 1 písm. b/ Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006

sa napadnutý rozsudok z r u š u j e.

Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. sa vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Nitre,

aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 28. septembra 2009, sp. zn. 2 T 1/2008 bol

obžalovaný Ing. P. M. podľa § 226 písm. a/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len

Tr. por.) oslobodený spod skutku obžaloby po právnej stránke kvalifikovaného ako trestný čin

podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len

Tr. zák.), ktorého sa mal dopustiť tak, že

ako konateľ S. K. a K. S. s.r.o. K., IČO: X. (mandatár) v jej mene dňa 14.12.1998

v K., uzatvoril mandátnu zmluvu o zabezpečení kúpy cenných papierov so S. L. a.s. K., IČO:

X. v zastúpení Ing. P. H. a JUDr. K. K. (mandant), v zmysle ktorej sa ako mandatár zaviazal

najneskôr do 31.12.1999 pre mandanta zabezpečiť vo svojom mene na účet mandanta kúpu

cenných papierov – akcií S. a.s. B., ISIN SK: X., nominálnej hodnoty Sk 10.000,- v počte 7.150 kusov, za dohodnutú kúpnu cenu v celkovej výške Sk 131.760.020,-, po čom napriek tomu, že nemal dohodnuté odkúpenie akcií S. a.s. B., od žiadneho z akcionárov a ani neviedol

s akcionármi žiadne rokovania ohľadne odkúpenia akcií S. a.s. B., požiadal proforma faktúrou

č. X. zo dňa 30.12.1998 o vyplatenie zálohy na nákup cenných papierov v sume

130.000.000,-Sk, ktorú žiadal poukázať na bežný účet spoločnosti č. X. vedený v S. a.s. B.,

pričom vedel, že S. K. a K. S. s.r.o. K. mala vtom čase v banke nezaplatený zmenečný úver č.

X. po lehote splatnosti a že si banka z uvedeného účtu v zmysle či. II. zmluvy o zmenečnom

úvere č. X. zo dňa 29.10.1998 zinkasuje nominálnu hodnotu zmenky a sankčné úroky, čo

v tom čase predstavovalo celovú sumu Sk 128.478.047,50,- v ten istý deň 30.12.1998 bola

bankovým prevodom z účtu mandanta č. X. záloha vo výške Sk 130.000.000,- na požadovaný

bankový účet mandatára poukázaná, následne si banka ešte toho istého dňa uplatnila z tohto

účtu právo inkasa peňažnej sumy vo výške Sk 128.478.047,50 a zvyšnú časť z poukázanej

zálohy vo výške Sk 1.521.952,50 použil na iné obchodné účely, kúpu cenných papierov pre S.

L. a.s. K. nezabezpečil poukázanú zálohu nevrátil, čím spôsobil pre S. L. a.s. v konkurze K.

škodu vo výške Sk 130.000.000,- pretože tento skutok nie je trestným činom.

Podľa § 229 ods.3 Tr. por. poškodenú organizáciu S. L. a.s. v konkurze, R., K. s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie krajský

prokurátor.

V jeho písomnom odôvodnení namieta, že s rozhodnutím krajského súdu nie je možné

súhlasiť. Rozsudok je nejasný, súd sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými

pre rozhodnutie a vykonané dôkazy hodnotil v rozpore s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por.

Predovšetkým krajský súd nijako neodôvodnil prečo konanie S. (ďalej len S.), ktorým

si zrazila z účtu obžalovaného zálohu, ktorú mu poskytli S. L. K. na kúpu akcií tejto banky

považoval za krok nepredvídateľný z čoho dôvodil, že nebola naplnená subjektívna stránka

žalovaného trestného činu.

Krajský súd neodôvodnil ani to, akými ďalšími skutočnosťami mal preukázanú

schopnosť obžalovaného splniť voči S. L. K. záväzok obstarať akcie S., ktorý mu vyplýval

s uzatvorenej mandátnej zmluvy.

Obžalovaný bol osobou skúsenou vo finančných operáciách, vedel, že podpísal

s bankou zmenkový úver a možnosť, že banka si môže z účtu stiahnuť bez jeho vedomia

dlžnú sumu na jeho nesplatený úver, ktorý ako vyplynulo z výpovedi Ing. A. Ž., pracovníčky

banky, nebolo možné už ani prelongovať.

Krajský súd ale tiež ani nevysvetlil ako by mohol obžalovaný, podľa jeho

obhajobných tvrdení, splniť svoj záväzok voči S. L. K. akciami, ktoré údajne mal k dispozícii

v C. – P. T. a.s. kde pracoval vo funkcii generálneho riaditeľa. Súd opomenul, že C. a dlžná

organizácia obžalovaného sú dva rôzne subjekty práva.

Neobstojí ani názor, že mandátna zmluva na nákup akcií zo 14. decembra 1998

je platná a účinná a na jej základe môže obžalovaný plniť.

Toto hodnotenie je úplne bezvýznamné. Trestný čin bol totiž už dokonaný pripísaním

finančných prostriedkov na účet organizácie obžalovaného t.j. S. K. a K. S. K. (ďalej len S.).

Žiadal preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 258 ods. 1 písm. b/, d/

Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 259 ods. 1 vec vrátil krajskému súdu na nové

konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po zistení, že neprichádza

do úvahy rozhodnutie podľa § 253 Tr. por. preskúmal na základe podaného odvolania podľa

§ 254 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku proti ktorým

mohol odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo,

prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že napadnutý rozsudok

je nutné zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol.

Krajský súd v predmetnej trestnej veci už raz rozhodoval. Rozsudkom

z 23. septembra 2004, sp. zn. 1 T 20/02 uznal obžalovaného vinným zo žalovaného trestného

činu a uložil mu za to podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov

a pre jeho výkon ho zaradil do najmiernejšej I. nápravnovýchovnej skupiny. Zaviazal

obžalovaného tiež k náhrade spôsobenej škody.

Na podklade odvolania obžalovaného najvyšší súd tento rozsudok zrušil

a na nezmenenom skutkom základe rozsudkom z 27. februára 2007, sp. zn. 2 To 32/2005

uznal obžalovaného vinným zo spáchania skutku, ktorý však kvalifikoval podľa § 250 ods. 1,

ods. 5 Tr. zák. uložil mu rovnako ako súd prvého stupňa trest odňatia slobody vo výmere 8

rokov a s náhradou škody poškodenú organizáciu v celom rozsahu odkázal na konanie

o veciach občiansko právnych.

Napriek uvedenému krajský súd v napadnutom rozsudku rozhodol úplne opačne

a to aj napriek tomu, že dôkazná situácia sa vôbec nezmenila. To znamená, že krajský súd

v tomto prejednávanom prípade hodnotil vykonané dôkazy úplne opačne ako

v predchádzajúcom prípade tzn., že v zásade len v prospech obžalovaného.

Z pripojeného spisového materiálu a hlavne z obsahu odôvodnenia napadnutého

rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd svoj postup odôvodnil s poukazom na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2008, sp. zn. 1 Tdo V 13/2007, ktorým tento rozhodol o dovolaní Ing. P. M. proti už citovanému rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a v ňom údajne vyslovený právny názor t.j., že obžalovanému nebol

vykonaným dokazovaním preukázaný úmysel (subjektívna stránka) žalovaného trestného

činu.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje už na dlhodobo uplatňovanú súdnu prax,

že viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 264 ods. 1

Tr. por. znamená povinnosť rešpektovať závery, ktoré učinil odvolací súd v otázkach

hmotného a procesného práva. V prípade hmotného práva viazanosť súdu prvého stupňa

právnym názorom odvolacieho súdu by spočívala v tom, že správne zistený skutočný stav

veci (tzn. skutková veta rozsudku) vykazuje znaky konkrétneho trestného činu, resp.

že zistený skutok nie je trestným činom.

Ak nie je skutočný stav veci správne zistený a ak má odvolací súd za to, že je tomu tak

preto, že okresný súd nehodnotil správne dôkazy vo veci vykonané (ako v tomto prípade)

môže odvolací súd len upozorniť, v ktorých smeroch má byť konanie doplnené, alebo čím

je treba sa znovu zaoberať, nesmie však v žiadnom prípade k spôsobu hodnotenia dôkazov

udeľovať záväzné pokyny.

Z uvedeného a z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je však

zrejmé, že v tomto prípade v žiadnom smere nejde o vyslovenie právneho názoru, ale naopak

o spôsob hodnotenia dôkazov (č.l. 6 rozsudku 2 – 3 odsek, č.l. 7 1 a 2 ods., č.l. 8 – druhá

veta), na ktoré dôkazy má prvostupňový súd zamerať svoju pozornosť pri ich hodnotení.

K uvedenému najvyšší súd ešte zvýrazňuje, že dovolací senát najvyššieho súdu svojim

rozhodnutím prekročil rámec dovtedy zaužívanej súdnej praxe ohľadne aplikácie dovolacích

dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Ich konštrukcia a štruktúra totiž stanovuje, že dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu vo veci samej

je určené len na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení.

Dovolanie preto nie je určené na revíziu skutkových zistení. Preto aj dovolací dôvod

podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. aplikovaný dovolacím súdom v tejto veci by bol daný len

v prípade ak by rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

súdom prvého resp. druhého stupňa, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Pretože dovolací súd sa odchýlil od dovtedy zaužívanej súdnej praxe k spornému

výkladu a aplikácii tohto ustanovenia zaujalo stanovisko trestnoprávne kolégium Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktoré potvrdilo, že dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok nie je určené na revíziu skutkových zistení súdov prvého alebo druhého stupňa.

Tento dovolací dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní

preukázaná vykonaným dokazovaním obžalovanému Ing. P. M. subjektívna stránka trestného

činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý

síce nie je možné skúmať priamo, ale sprostredkovane t.j. tak ako sa navonok prejavilo v jeho

konaní, ktoré sa napokon po vyhodnotení dôkazov súdom prejaví v obsahu skutkovej vety

rozhodnutia.

Teda aj predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. môže byť

potom už len nesprávane posúdenie skutku tak ako ho po vykonanom dokazovaní ustálili

súdy prvého a druhého stupňa.

Krajský súd teda vychádzajúc už z takto citovaného rozsudku dovolacieho súdu cítiac

sa (nesprávne) viazaný jeho „právnymi závermi“ dospel preto sám k nesprávnym záverom,

pretože sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 258 ods. 1

písm. b/ Tr. por.).

V tomto zmysle preto aj najvyšší súd v súlade s odvolacími námietkami krajského

prokurátora konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu sa tým stal nejasný,

neodôvodnený – o to zvlášť v časti prečo vlastne konanie S., ktorá obžalovanému stiahla

z účtu finančné prostriedky, ktoré mu poskytli S. L. K. a.s. na nákup akcií považoval za

konanie zo strany banky za nepredvídateľné.

V tomto smere sa krajský súd vôbec nevysporiadal s dôkazmi svedčiacimi o opaku tak

ako sú uvedené už v citovanom odvolaní krajského prokurátora, ale aj v rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2007, sp. zn. 2 To 32/2005, na ktoré

najvyšší súd v ďalšom poukazuje.

Rovnaká situácia nastala aj ohľadne argumentácie krajského súdu, ktorou

spochybňoval subjektívnu stránku konania obžalovaného a ktorú rovnako prevzal z rozsudku,

odôvodnenia dovolacieho súdu t.j., že k splneniu záväzku spoločnosti obžalovaného (S. – S.

K. a K. S. s.r.o.) mohlo dôjsť aj prostredníctvom fy C. P. T. a.s., v ktorej bol obžalovaný

vo funkcii generálneho riaditeľa. Ani v tomto prípade prvostupňový súd však bližšie

neobjasňuje akým spôsobom by k takémuto plneniu mohlo dôjsť.

Napokon však táto otázka z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty ani nie je

rozhodujúca, pretože ako to najvyšší súd konštatoval už vo svojom rozsudku, ktorým

rozhodoval o odvolaní obžalovaného, fy C. P. T. a.s. je úplne iná organizácia. Akcie S. a.s.

v nej boli kapitalizované tzn. nepatrili obžalovanému a už vôbec nemohol o ich prevode (a to

dokonca bez právneho titulu) rozhodovať sám, a to ani z pozície svojej funkcie. Napokon

o úmysle obžalovaného svedčí aj skutočnosť, že ani po 31. decembri 1999 (pôvodný termín

plnenia z mandátnej zmluvy) S. a.s. nikdy akcie nepreviedol a z vykonaného dokazovania

doposiaľ vyplýva, že k tomu ani nevykonal žiadne kroky. Naopak z dôvodu insolvencie fy

obžalovaného S. a.s. K. sa dostala do konkurzu, ktorý bol vyhlásená už 25. júla 2000.

V ďalšom konaní bude preto úlohou krajského súdu opätovne starostlivo vyhodnotiť

vykonané dôkazy v zmysle ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por. t.j. jednotlivo ako aj v ich súhrne

na základe svojho vnútorného presvedčenia a uváženia a zároveň bez toho, aby bol viazaný

právnym názorom, ktorý mal byť vyslovený v rozsudku dovolacieho súdu a potom vo veci

zákonne a spravodlivo rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 24. augusta 2010

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.

  predseda senátu

Vyhotovil: JUDr. Ing. Anton Jakubík

Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková