2To/11/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Moznera a sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Martina Piovartsyho v trestnej veci proti obžalovanému P. P. a spol. pre obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa 270 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., na verejnom zasadnutí konanom 2. októbra 2018 v Bratislave o odvolaní prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a obžalovaných P. P., T. T. a Z. G. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu z 28. júna 2018, sp. zn. PK-1T/5/2018, takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. odvolania prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a obžalovaných P. P., T. T. a Z. G. zamieta.

Odôvodnenie

Špecializovaný trestný súd rozsudkom z 28. júna 2018, sp. zn. PK-1T/5/2018, uznal obžalovaných P. P., T. T. a Z. G. vinnými z obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa 270 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., ktorý mali spáchať tak, že si od presne nezisteného času, najneskôr od mája 2017, na presne nezistenom mieste zadovážili falšované bankovky v nominálnej hodnote 500,- eur, najmenej v sume 51.500,- eur, pričom dňa 14. júna 2017 v nákupnom centre P. na O. Y.. XX v G. T. T., Z. G. a P. P. predali formou predstieraného prevodu agentovi - príslušníkovi Policajného zboru, 1 ks falošnej bankovky v nominálnej hodnote 500,- eur so sériovým číslom K. ako vzorku za sumu 270,- eur, následne dňa 18. júna 2017 na čerpacej stanici Slovnaft v Rimavskej Sobote T. T. a P. P. predali formou predstieraného prevodu agentovi - príslušníkovi Policajného zboru, 1 ks falošnej bankovky v nominálnej hodnote 500,- eur so sériovým číslom K. ako vzorku za sumu 280,- eur a dňa 28. júna 2017 v Rusovciach v hoteli A. na Z. X/A T. T. predal formou tretieho predstieraného prevodu agentovi - príslušníkovi Policajného zboru 101 ks falošných bankoviek nominálnej hodnoty 500,- eur, v celkovej hodnote 50.500,- eur, za kúpnu cenu 25.000,- eur, pričom uvedené bankovky vzal v motorovom vozidle, v ktorom sa nachádzal Z. G., a následne boli falošné bankovky zaistené a skúmané Národnou bankou Slovenska so záverom, že ide o falzifikáty so stupňom kvality „2“ - nebezpečný falzifikát afalzifikáty svojou kvalitou a vzhľadom môžu byť za nepriaznivých podmienok pre prijímateľa zameniteľné za pravú bankovku.

Za to im Špecializovaný trestný súd uložil podľa § 270 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. tresty odňatia slobody vo výmere desať rokov, na ktorých výkon ich podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň im podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. a § 78 ods. 1 Tr. zák. uložil ochranný dohľad na jeden rok.

Ihneď po vyhlásení tohto rozsudku podali proti nemu odvolanie všetci traja obžalovaní, a to proti výroku o vine, výroku o treste, ako aj proti konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo. V zákonnej lehote podal proti tomuto rozsudku odvolanie aj prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“), a to pre nesprávne právne posúdenie skutku a nesprávne uloženie trestov odňatia slobody v neprospech všetkých troch obžalovaných.

Prokurátor podané odvolanie dodatočne odôvodnil podaním z 30. júla 2018, v ktorom uviedol, že prvostupňový súd v predmetnej veci vykonal všetky dôkazy potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu veci, avšak podľa tohto odvolateľa nepostupoval správne, keď čiastočne upravil opis skutku oproti podanej obžalobe tak, že zo skutkovej vety vypustil konštatovanie o prevzatí falošných bankoviek obžalovaným T. T. dňa 18. júna 2017 v motorovom vozidle od obžalovaného Z. G. a následne ani dostatočným spôsobom nezohľadnil tú skutočnosť, že podľa vzájomnej dohody medzi obžalovanými a svedkom - agentom mala byť predmetom „obchodnej transakcie“ suma 500.000,- eur. Nestotožňuje sa preto s tým, že prvostupňový súd upravil právne posúdenie skutku tak, že uznal obžalovaných za vinných iba zo spáchania obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. a domnieva sa, že vykonané dôkazy dostatočným spôsobom odôvodňujú záver, že obžalovaní sa dopustili skutku tak, ako je popísaný a právne posúdený v podanej obžalobe.

Z vykonaných dôkazov, predovšetkým z obsahu zabezpečených zvukových, resp. obrazovo-zvukových záznamov podľa názoru prokurátora jednoznačne vyplýva, že na predaji falošných bankoviek sa po vzájomnej dohode podieľali všetci obžalovaní spoločným konaním. Z vykonaného dokazovania je tiež zrejmé, že predmetom dohody medzi obžalovanými a agentom V. G. bol predaj falošných bankoviek v nominálnej hodnote 500.000,- eur. Tak ako na to správne poukázal aj prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, obsah tejto dohody je dostatočne zrejmý predovšetkým zo záznamu stretnutia zo 14. júna 2017, ako aj z nadväzujúceho stretnutia 18. júna 2017. Dokonca ešte aj pri stretnutí 28. júna 2017 obžalovaný T. T. výslovne ubezpečoval agenta o tom, že síce doniesol sumu 50.000,- eur, avšak zostávajúcu sumu do 500.000,- eur ešte donesie. Zo záznamu vyplýva, že v čase približne o 13.32 hod. obžalovaný T. T. výslovne uviedol „... mám tu teraz len 50, ale prinesú mi už 200-300, že už len na trikrát... počúvaj, no, títo tak isto majú obavy, vieš, že no. Teraz donesú ešte 200, potom 250... Toto, že fakt bez srandy, my nemáme peniaze, aby sme to vyplatili, vieš. Takže nám to dajú vždy takto.“. Podľa prokurátora sa preto možno oprávnene domnievať, že k dokonaniu, a teda k odovzdaniu celej vopred dohodnutej sumy 500.000,- eur, nedošlo len z toho dôvodu, že obžalovaní T. T. a Z. G. boli bezprostredne po odovzdaní sumy 50.000,- eur zadržaní príslušníkmi polície. Konanie obžalovaných tak podľa neho jednoznačne smerovalo k naplneniu vzájomnej dohody s agentom, teda k odovzdaniu celej vopred dohodnutej sumy, čo znamená, že bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu. Za tejto dôkaznej situácie je prokurátor toho názoru, že prvostupňový súd mal obžalovaných uznať za vinných z obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.

Pokiaľ ide o úpravu skutkovej vety oproti obžalobe v tom smere, že súd vypustil tvrdenie o tom, že falošné bankovky v sume 50.000,- eur prevzal obžalovaný T. T. v motorovom vozidle od obžalovaného Z. G., súd prvého stupňa v tejto súvislosti podľa prokurátora dostatočným spôsobom nezohľadnil obsah obrazovo-zvukového záznamu z 28. júna 2017. Z jeho obsahu totiž vyplýva, že počas stretnutia medzi obžalovaným T. T. a agentom G., po určitej dobe obžalovanému T. T. zazvonil mobilný telefón a zobsahu záznamu je nepochybné, že mu volal práve obžalovaný Z. G.. Obžalovaný T. T. totiž reagoval slovami: „No, Z. môj? No však F. pôjde po teba dole... F. skočí po teba dole. Poď normálne sem. Žeby ja som skočil? Dobre... Skočím ja dole tedy, keď. To je jedno.“.

Z takéhoto záznamu komunikácie je podľa prokurátora nepochybné, že pôvodne mal obžalovaný Z. G. prísť za obžalovaným T. T. a agentom G.. Je logické, že na základe predchádzajúcej vzájomnej dohody mal so sebou priniesť aj dohodnuté falošné bankovky. Len z presne nezistených dôvodov, počas vzájomného telefonického rozhovoru, túto dohodu zmenili tým spôsobom, že po bankovky išiel obžalovaný T. T. za obžalovaným Z. G.; takúto zmenu pritom navrhol obžalovaný Z. G.. Podľa názoru prokurátora, pokiaľ by po bankovky mal ísť obžalovaný T. T., nepovedal by obžalovanému Z. G., aby za nimi (T. T. a V. G.) prišiel. Z tohto dôvodu je podľa prokurátora možnosť, že obžalovaný T. T. vyzdvihol falošné bankovky z motorového vozidla sám, bez aktívneho konania obžalovaného Z. G., v rozpore s vykonaným dokazovaním.

Vyššie uvedené skutočnosti podľa prokurátora nasvedčujú tomu, že prvostupňový súd logicky a vecne správne dospel k záveru o vine všetkých obžalovaných zo spáchania skutku, ale nepostupoval správne, ak tento skutok bez dostatočného podkladu upravil, resp. zmenil jeho právne posúdenie. V nadväznosti na nesprávne právne posúdenie skutku potom prvostupňový súd uložil obžalovaným aj nesprávne tresty.

V podstate z týchto dôvodov prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a súčasne podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol tým spôsobom, že uzná obžalovaných za vinných zo skutku tak, ako je tento popísaný a právne posúdený v podanej obžalobe a súčasne im uloží primerané tresty odňatia slobody v súlade s trestnou sadzbou, ktorú zákon ustanovuje za trestný čin podľa § 270 ods. 4 Tr. zák.

K odvolaniu prokurátora sa podaním z 20. septembra 2018 vyjadril obžalovaný Z. G., ktorý uviedol, že odvolacie námietky prokurátora považuje za nedôvodné a vychádzajúce z domnienok a účelovo vyložených dôkazov. Zdôraznil pritom, že v spisovom materiáli sa nenachádza žiadny dôkaz o predchádzajúcej dohode medzi ním, obžalovaným T. T. a agentom o tom, kto prinesie falošné bankovky. Zopakoval tiež, že falošné bankovky vyzdvihol obžalovaný T. T. bez aktívneho konania jeho osoby, ako to konštatoval aj prvostupňový súd, pričom ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by mal o predmetnom skutku vedomosť, prípadne sa na ňom podieľal. Jeho prítomnosť 28. júna 2017 v Bratislave nemala nič spoločné s falošnými bankovkami a svoju prítomnosť na stretnutí s agentom v Košiciach obžalovaný podrobne vysvetlil v rámci svojho výsluchu, na ktorý v tejto súvislosti v plnom rozsahu odkázal.

Obžalovaný P. P. podané odvolanie dodatočne odôvodnil prostredníctvom obhajkyne JUDr. Viery Ferčákovej podaním z 30. júla 2018, v ktorom uviedol, že skutku zo 14. júna 2017, v rámci ktorého mal spoločne s ďalšími obžalovanými predať falošnú bankovku v hodnote 500,- eur, sa nedopustil, pretože zo znaleckého posudku z odvetvia daktyloskopie vyplýva, že túto bankovku obžalovaný nezabezpečoval ani neodovzdával, nenašli sa na nej jeho odtlačky prstov, taktiež nebola zistená žiadna zhoda s jeho DNA profilom a ani zo zápisnice z osobnej prehliadky a z domovej prehliadky nevyplýva, že by u neho boli nájdené bankovky alebo iné veci súvisiace s trestnou činnosťou. Naviac, neexistuje žiaden dôvod, pre ktorý by mal v tomto konaní pomáhať obžalovanému T. T., ktorý potvrdil, že sa dohodol s kamarátom Z. o kúpe falošnej 500 eurovky a dohodol sa taktiež s A. K., že mu peniaze zoženie. S ním (obžalovaným T. T., pozn.) vybavoval iné záležitosti, pričom výslovne potvrdil, že on (obžalovaný P. P., pozn.) nevedel o tom, že obžalovaný T. T. mal u seba falošné peniaze, na stretnutí bol prítomný iba preto, aby ho (obžalovaného T. T., pozn.) bral kupujúci vážne. Okrem toho dodal, že sa stále domnieval, že nejde o vážne jednanie, celú situáciu považoval skôr za vtip, pretože sa mu nezdala reálna možnosť hocijaké falošné peniaze predávať.

Vo vzťahu ku skutku z 18. júna 2017 obžalovaný P. P. uviedol, že v tom čase síce bol v Rimavskej Sobote, avšak nevedel o tom, že obžalovaný T. T. má opätovne odovzdávať falošné peniaze agentovi, pretože celá udalosť sa odohrala na toalete benzínovej pumpy, kde boli len obžalovaný T. T. a agent, onsa s nimi o tom vôbec nerozprával a tejto akcie sa nezúčastnil.

Napokon ku skutku z 28. júna 2017 uviedol, že s obžalovaným T. T. cestoval len preto, že sa mali stretnúť s maďarským občanom menom R., ktorý im mal vyplatiť 10.000,- eur za prenechanie obchodu s nábytkom v Debrecíne a mal im zabezpečiť aj robotníkov na zatepľovanie bytovky v Trebišove. Nemal vedomosť o tom, že sa majú odovzdávať peniaze agentovi a keď sa obžalovaný T. T. stretol so svedkom A. K., poslal ich spoločne s obžalovaným Z. G. preč, vybaviť stretnutie so R..

Z uvedeného je podľa obžalovaného P. P. zrejmé, že z vykonaných dôkazov nevyplýva záver o tom, že by o konaní obžalovaného T. T. mal vedomosť. Poukázal tiež na postup orgánov činných v trestnom konaní, konkrétne na skutočnosť, že všetky dôkazy vykonané do 31. októbra 2017 sú nezákonné, pretože obvinenie mu bolo vznesené v júni 2017, išlo o dôvod povinnej obhajoby a aj napriek tejto skutočnosti mu bol obhajca ustanovený až 31. októbra 2017. Napokon v závere zdôraznil, že od roku 2007 žije riadne, je nemocný a rozhodne nemal dôvod sa skutku dopustiť a hlavne pokiaľ ide o konanie z 28. júna 2017, neexistujú proti nemu žiadne dôkazy

V podstate z týchto dôvodov obžalovaný P. P. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 321 ods. 1, písm. a), b), c) Tr. por. s poukazom na § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, že ho spod obžaloby v celom rozsahu oslobodí a prepustí ho na slobodu.

Obžalovaný T. T. v odôvodnení svojho odvolania prostredníctvom obhajcu JUDr. Bohumila Bláhu v podstate uviedol, že od začiatku trestného stíhania nepopiera spáchanie skutku, ale tvrdí, že jeho konanie bolo vyprovokované agentom a z tohto dôvodu nemôže byť kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin. Zdôraznil, že od vznesenia obvinenia obžalovaný spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a priznal, že agentovi V. G. predal 14. júna 2017 v nákupnom centra P. na O. Y.. XX v G. falšovanú 500- eurovú bankovku ako vzorku za sumu 270,- eur; 18. júna 2017 na čerpacej stanici Slovnaft v Rimavskej Sobote predal falšovanú 500-eurovú bankovku ako vzorku za sumu 280,- eur a 28. júna 2017 v Rusovciach v hoteli A. predal 101 ks falšovaných 500-eurových bankoviek za kúpnu cenu 25.500,- eur. Uvedené skutočnosti sa nesnažil nijakým spôsobom vyvrátiť a vo vzťahu k nim prejavil ľútosť.

Napriek týmto skutočnostiam však nie je podľa jeho názoru možné uznať obžalovaných za uvedené konanie vinnými, pretože k dokonaniu týchto konaní došlo len v dôsledku navádzania agentom, ktorý porušil ustanovenie § 117 ods. 2 Tr. zák. Poukázal pritom na to, že vo svojich výpovediach viackrát zopakoval, že by sa vyššie popísaného konania nikdy nedopustil, pokiaľ by o to nebol požiadaný svedkom - A. K. a navedený svedkom vystupujúcim pod legendou - V. G. („F.“). Práve svedok A. K. bol osobou, ktorá komunikovala s orgánmi činnými v trestnom konaní a vďaka ktorej vznikol kontakt medzi ním a agentom - V. G.. Podľa tohto obžalovaného je nesporné a viacerými dôkazmi preukázané, že nebyť spolupráce svedka A. K. s orgánmi činnými v trestnom konaní, nikdy by nemohlo dôjsť ku kontaktu medzi ním a agentom. Toto tvrdenie podľa neho najlepšie preukazuje zvukový záznam a prepis hovoru č. 394 (č. l. 631 spisu) zo 14. júna 2017, na ktorom svedok A. K. tesne pred prvým stretnutím agenta s obžalovanými mu vysvetľuje, ako sa môže na agenta kontaktovať, dáva mu jeho telefónne číslo a uvádza jeho meno „F.“. Poukázal tiež na to, že od prvého stretnutia obžalovaných s agentom určoval tento množstvo falšovaných bankoviek, ktoré chcel kúpiť, ako aj ich cenu, miesto a čas stretnutí. Na stretnutí 18. júna 2017 agent uvádzal množstvo sfalšovaných bankoviek, ktoré zakúpi za 50% ich hodnoty; navyše prokurátor v podanej obžalobe cituje časť výpovede agenta, v ktorej tento uvádza: „Tam sme sa dohodli, že za 50% zoberiem tých zvyšných 500.000,- eur. Komunikoval som s obidvomi (T. T. a P. P.) a obidvaja na ponuku prikývli.“. Z tejto časti výpovede agenta podľa obžalovaného T. T. jasne vyplýva, že to bol práve agent, ktorý dával ponuku na zakúpenie falošných bankoviek v ich nominálnej hodnote 500.000,- eur za kúpnu cenu 50% z ich nominálnej hodnoty. V obžalobe je citovaná aj tá časť výpovede agenta V. G., v ktorej obžalovaných na prvom stretnutí 14. júna 2017 navádza k odpredaju väčšieho množstva bankoviek s odôvodnením, že len pri takom množstve im môže ponúknuť 50% z kúpnej ceny. Navyše, agent V. G. pri svojej výpovedi 21. augusta 2017 na otázku obhajcu JUDr. Jozefa Dopiráka o tom, kto navrhol sumu 500.000,- eur odpovedal: „Suma bola z tých rečí akákoľvek, sumu 500.000,- eur som navrhol ja, lebo som mal k dispozícii takúto sumu a P. tvrdil, že mu zostalo500.000,- eur, tak som chcel túto sumu. Keby sa to celé podarilo, tak som mal zobrať aj viac". Citované časti výpovede podľa obžalovaného T. T.plne zrejme preukazujú, že to bol agent, ktorý objednával a tým aj navádzal obžalovaných na predaj falošných bankoviek.

Pokiaľ agent V. G. tvrdí, že dal obžalovanému P. P. a jemu ponuku na zakúpenie falošných bankoviek v nominálnej hodnote 500.000,- eur za kúpnu cenu 50% z ich nominálnej hodnoty, ide o objednanie nelegálneho tovaru, ktorý nie je možné získať inak, len spáchaním trestného činu, v tomto prípade zadovážením falošných peňazí inému v zmysle ustanovenia podľa § 270 ods. 1 Tr. zák. a agent to v čase dávania ponuky veľmi dobre vedel. V nadväznosti na to vyslovil názor, že objednanie trestného činu je trestné u ktorejkoľvek osoby, nieto ešte u agenta, ktorý má navádzanie k trestnej činnosti výslovne zakázané v ustanovení § 117 ods. 2 Tr. por. Z tohto dôvodu nie je podľa obžalovaného T. T. možné súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že úloha agenta v zmysle jeho povinností a účelu podľa § 117 ods. 1 Tr. por. bola vykonaná v súlade so zákonom.

V tejto súvislosti obžalovaný zároveň uviedol, že od začiatku nepopieral, že zabezpečil a inému predal falošné bankovky, poprel však rozsah 500.000,- eur, ktorý bol v obžalobnom návrhu, a priznal iba rozsah 51.500,- eur, čo je suma v trestnom konaní zaistených falošných peňazí. Poukázal pritom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa policajnej provokácie (Teixeira de Castro proti Portugalsku č. 25829/94 z 9. júna 1998, Bannikova proti Rusku č. 18757/06 zo 4. novembra 2010), z ktorej vyplýva, že treba riešiť otázku či by došlo k spáchaniu trestného činu i bez zásahu vyšetrujúcich orgánov a či mali orgány dostatočné dôvody na podozrenie z predchádzajúceho zapojenia sťažovateľa a v akom štádiu páchania trestnej činnosti bola tajná policajná operácia uskutočnená (Vlachos proti Grécku z 18. septembra 2008). V prípade, ak ku spáchaniu trestného činu došlo len v dôsledku zásahu moci, ide o zásah do práva sťažovateľa podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru obžalovaného T. T. je jednoznačne preukázané, že ku skutku, pre ktorý sú obžalovaní trestne stíhaní, by nikdy nedošlo, pretože by chýbala osoba kupujúceho, ktorá pred kúpou u obžalovaného T. T. tento „tovar“ objednávala, teda navádzala iného na konanie, ktoré je trestné podľa § 270 Tr. zák. Okrem agenta totiž nebola zistená žiadna iná osoba, o ktorej by orgány činné v trestnom konaní vedeli a vo vzťahu ku ktorej osobe by obžalovaným mohli vzniesť obvinenie, alebo ktorej by falošné bankovky obžalovaní ponúkali.

V tejto súvislosti obžalovaný T. T.alej tvrdí, že konanie agenta nemožno hodnotiť len podľa toho, či bolo rozhodnutie o jeho použití formálne správne, a pokiaľ obhajoba počas konania namietala, že jeho konanie nebolo v súlade s účelom jeho použitia, majú obvinení právo na to, aby sa v rozhodnutí dozvedeli ako sa súd s týmito námietkami vysporiadal. V tomto smere považuje tento odvolateľ napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný.

V závere podaného odvolania poukázal obžalovaný T. T. aj na ďalšie chyby trestného konania, predovšetkým na to, že niekoľko dní nemal obhajcu a jeho obhajca doposiaľ nebol oboznámený s výsledkami vyšetrovania. Napriek tejto skutočnosti predložil vyšetrovateľ spis spolu s návrhom na podanie obžaloby prokurátorovi a vôbec pritom nezohľadňoval, že obhajca obvineného nemal možnosť počas zákonom stanovenej lehoty pripraviť sa na oboznámenie s výsledkami vyšetrovania a tohto sa v súlade s Trestným poriadkom zúčastniť. Pritom tvrdí, že nie je pravdou, že JUDr. Farkašovský splnomocnil na oboznamovanie sa s výsledkami vyšetrovania JUDr. Dopiráka, ako sa uvádza v napadnutom rozsudku, a pravdou je, že doposiaľ nebol on (obžalovaný T. T.) oboznámený s výsledkami vyšetrovania, resp. toto právo mu bolo odňaté. Uvedeným postupom bolo podľa obžalovaného závažným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Poukázal tiež na porušenie práva na obhajobu u obžalovaného P. P., ktorému bol ustanovený obhajca až po vyše pol roku od vznesenia obvinenia, čo spochybňuje zákonnosť úkonov vykonávaných v čase, keď tento obžalovaný obhajcu nemal.

Z týchto dôvodov obžalovaný T. T. navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil z dôvodov uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 Tr. por. a vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Podané odvolanie odôvodnil obžalovaný T. T. aj vlastným písomným podaním z 11. septembra 2018, v ktorom uviedol, že nemal v úmysle obchodovať s falošnými bankovkami, nahovoril ho na to svedok A. K., ktorý ho približne pol roka pred zadržaním presviedčal, aby zohnal falošné peniaze, že má super kamaráta, ktorý ich kúpi. Obžalovaný T. T. spočiatku nesúhlasil, ale svedok A. K. naňho začal postupne tlačiť, až nakoniec obžalovaný s týmto obchodom súhlasil. Bez naliehania svedka A. K. by sa obžalovaný predmetnej trestnej činnosti nikdy nebol dopustil, pričom v tejto súvislosti zdôraznil, že so svedkom sa priatelí už dvadsaťpäť rokov a z tohto dôvodu mal voči nemu dôveru. Obžalovaný ďalej zdôraznil, že falošné bankovky zaobstaral len na základe objednávky svedka A. K. a agenta a žiadnej inej osobe ich neponúkal. Poukázal tiež na skutočnosť, že pri preštudovaní spisu, ako aj na hlavnom pojednávaní žiadal o vykonanie výsluchu a konfrontácie s osobami pod prezývkami „T.“ a „O.“, ktorým mal údajne vrátiť dlžobu falošnou bankovkou, avšak tento návrh bol zo strany vyšetrovateľa, ako aj súdu zamietnutý z dôvodu, že nie je isté, či by sa podarilo tieto osoby stotožniť, resp. či tieto osoby vôbec existujú. Z tohto dôvodu má obžalovaný T. T. za to, že uvedené osoby boli použité len ako podklad pre udelenie príkazov na použitie agenta, na domové prehliadky a pod. Taktiež zdôraznil, že v konaní nemal takmer dva mesiace obhajcu a jeho obhajca sa následne nemohol oboznámiť s obsahom vyšetrovacieho spisu, pretože termín preštudovania vyšetrovacieho spisu bol obhajcovi doručený deň pred jeho uskutočnením. V závere svojho podania obžalovaný T. T. uviedol, že napriek tomu, že sa k spáchaniu predmetného skutku priznal, necíti sa byť vinným, pretože bol vyprovokovaný svedkom A. K. a políciou, čo je zrejmé z predloženého spisového materiálu.

Obžalovaný Z. G. odôvodnil svoje odvolanie prostredníctvom obhajcu JUDr. Jozefa Dopiráka podaním z 2. augusta 2018, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd vyhodnotil ako účelovú výpoveď obžalovaného T. T. o popretí jeho účasti na spáchaní skutku. V tejto súvislosti zdôraznil, že obžalovaný T. T. bol niekoľkokrát vypočúvaný a v rámci svojich výpovedí vždy jednoznačne poprel akúkoľvek jeho vedomú účasť na predmetnej trestnej činnosti.

Ďalej poukázal na to, že v prípade telefonickej komunikácie pred prvým stretnutím v Košiciach ide o telefonickú komunikáciu uskutočnenú výlučne obžalovaným T. T. a tretími osobami, on v nej nefiguruje a ani nebol jej účastníkom. Pokiaľ ide o ďalšiu telefonickú komunikáciu a obsah zvukových záznamov z Košíc a Rimavskej Soboty uviedol, že zvukový záznam zo stretnutia v Rimavskej Sobote je vo vzťahu k nemu dôkazom jeho neviny, keď sa počas celého stretnutia jeho meno ani len nespomenulo. Vo vzťahu k záznamu stretnutia v Košiciach (str. 7 posledný odsek a str. 8 ods. 1 rozsudku) namieta, že prvostupňový súd si nesprávne zamenil osoby obžalovaných, keď všetky tvrdenia pripisované jemu a (podľa súdu prvého stupňa) preukazujúce jeho aktivitu patria v skutočnosti obžalovanému P. P., čo vyplýva nielen z predmetného záznamu, ale aj z jeho výpovede a výpovede agenta V. G., ktorý na jeho adresu v súvislosti so stretnutím v Košiciach uviedol, že sa do rozhovoru nezapájal. Osobitne poukázal tento odvolateľ aj na to, že agent v rámci výsluchu na hlavnom pojednávaní 14. júna 2018 uviedol, že sa s ním (obžalovaným Z. G., pozn.) vôbec nekontaktoval.

Ďalej obžalovaný Z. G. namieta, že súd prvého stupňa mal tendenciu zovšeobecňovať určité skutočnosti na všetkých obžalovaných, aj keď neboli vo vzťahu k niektorému z nich vôbec preukázané, alebo sa ho vôbec netýkajú. Nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, že ak nebol prítomný na stretnutí v F. Z., a na stretnutí v N. ostal v aute a nešiel na izbu hotela, šlo o zhodu okolností, keďže podľa neho ide o skutočnosti, ktoré významne spochybňujú jeho účasť na páchaní trestnej činnosti a v spise sa nenachádza žiaden dôkaz, ktorý by ich umožňoval takto vyhodnotiť. Zdôraznil zároveň, že v rámci svojej výpovede jasne a logicky zdôvodnil, prečo ostal v aute, a tvrdí, že záver prvostupňového súdu o jeho vine nemôže obstáť, nakoľko nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, keď obžalovaný T. T. jeho účasť na trestnej činnosti poprel, agent v rámci svojej výpovede uviedol, že sa do rozhovoru pri ich jedinom stretnutí nezapájal. Opakovane pritom poukázal na jeho zámenu s obžalovaným P. P.. Napokon pokiaľ ide o záznamy telefonickej komunikácie, ktoré sa v značnom rozsahu týkajú najmä obžalovaného T. T. a ktorých obsah súd prvého stupňa vyhodnotil tak, že sa týka falošných peňazí, tvrdí, že sa jedná len o domnienku OČTK, ktorú si vzal prvostupňový súd za svoju.

V ďalšej časti odôvodnenia odvolania obžalovaný Z. G. namieta, že sa prvostupňový súd v rámciodôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech, ktoré v rámci sumarizácie vykonaného dokazovania v podstate len vymenoval a zaujal stanovisko, že boli vykonané v súlade so zákonom. Ide najmä o znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ z odboru daktyloskopie (za účelom preverenia otlačkov na zadržaných falošných bankovkách) bez zistenia zhody s jeho odtlačkami, znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ z odboru prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz (za účelom zistenia DNA na zadržaných falošných bankovkách) bez zistenia zhody s jeho profilom DNA, znalecký posudok Ing. Romana Fundáreka z odboru elektrotechnika (za účelom preskúmania zadržaných elektronických zariadení obžalovaného) so záverom, že neboli nájdené akékoľvek údaje alebo informácie súvisiace so žalovanou trestnou činnosťou, zápisnice z jeho osobnej prehliadky, z domovej prehliadky jeho domu, z prehliadky iných priestorov (jeho osobného motorového vozidla) so závermi, že neboli zistené, ani nájdené akékoľvek veci súvisiace so žalovanou trestnou činnosťou. Pritom aj tieto dôkazy podľa neho potvrdzujú jeho výpoveď v tom smere, že o predaji falošných bankoviek v F. Z. a v N. nemal vedomosť a stretnutia v G. sa zúčastnil len na naliehanie obžalovaného T. T..

Prvostupňový súd sa podľa názoru obžalovaného Z. G. žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s námietkami obhajoby týkajúcimi sa nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní spočívajúceho v použití osoby A. K., ktorý de facto vystupoval ako agent, keď sa v spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní podieľal na páchaní žalovanej trestnej činnosti, pretože nakontaktoval obžalovaného T. T. na agenta (podľa výpovede obžalovaného T. ho mal práve A. K. ešte predtým naviesť na spáchanie žalovaného trestného činu), ďalej s obžalovaným T. T. až do jeho zadržania komunikoval ohľadne výšky odmeny za falošné bankovky, termínoch a miestach stretnutí, nehovoriac o tom, že obžalovaného T. A. K. osobne priviezol na miesto odovzdania falošných bankoviek v Bratislave. Z uvedeného podľa obžalovaného Z. G. vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní prostredníctvom A. K. de facto režírovali celý priebeh skutku, čo znamená, že ide z ich strany o nezákonný postup, ktorý nemôže založiť zákonnosť všetkých následne vykonávaných dôkazov.

Napokon poukázal na to, že v napadnutom rozsudku sa konštatuje, že v konaní nebolo preukázané, že by 18. júna 2017 (pravdepodobne mal súd na mysli dátum 28. júna 2017, pozn. obhajcu) obžalovaný T. T. prevzal falošné bankovky v motorovom vozidle od Z. G. a podľa súdu prvého stupňa je nepochybné len to, že (obžalovaný Z. G., pozn.) v aute sedel, ale nedá sa vylúčiť, že keď sa obžalovaný T. T. do auta vrátil, tieto bankovky zobral sám. V tejto súvislosti obžalovaný Z. G. vyslovil názor, že ak by bolo preukázané, že obžalovanému T. T. falošné bankovky odovzdal, jeho vedomosť o nich by bola jednoznačná. Za daného stavu, ale táto jeho vedomosť nie je na základe vykonaného dokazovania preukázaná. V spise sa totiž nenachádza jediný dôkaz, ktorý by spochybňoval jeho tvrdenie o neúčasti na tomto skutku. Zdôraznil pritom, že vina obžalovaného musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnosti preukázaná a uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti a to ani pravdepodobnosti vyššieho stupňa. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky viny, nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovaného. Inak povedané, ak v konkrétnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu „in dubio pro reo“ obžalovaného spod podanej obžaloby oslobodiť. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania in dubio pro reo a tým aj zásady prezumpcie neviny.

V podstate z týchto dôvodov obžalovaný Z. G. navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) Tr. por. v celom rozsahu zrušil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd preskúmal na podkladeuvedených odvolaní, ktoré podali oprávnené osoby včas, v súlade s § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým podali odvolatelia odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Po takto vykonanom prieskume, nezistiac pritom také odvolaním nevytýkané chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania, dospel k záveru, že podané odvolania nie sú dôvodné.

Úvodom treba k veci uviesť, že konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku netrpí žiadnymi podstatnými chybami, ktoré by bez ďalšieho odôvodňovali jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Pritom v rámci takto riadne vedeného prvostupňového konania boli vykonané dôkazy v rozsahu nevyhnutnom pre spoľahlivé zistenie vyššie uvedeného skutku a Špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň stručne ale jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaných, ktorá zároveň tvorí základ ich odvolaní. Najvyšší súd sa preto s logickými a presvedčivými dôvodmi napadnutého rozsudku stotožnil, v podrobnostiach na ne odkazuje a aj so zreteľom na podstatu námietok odvolateľov k veci dodáva:

Pokiaľ obžalovaný P. P. a T. T. namietajú, že v prípravnom konaní nemali po určitú dobu obhajcov, hoci ich mať museli, je potrebné uviesť, že napadnutý rozsudok sa opiera iba o dôkazy, ktoré boli vykonané v čase, keď obhajcov mali. Nimi namietaná chyba konania sa tak nedotýka pre rozhodnutie podstatných dôkazov.

Rovnako neopodstatnenou je aj námietka obžalovaného T. T., že jeho obhajca JUDr. Alexander Farkašovský nemal možnosť preštudovať spisy a podať návrhy na doplnenie vyšetrovania. Z obsahu predloženého spisového materiálu totiž vyplýva, že tento obhajca bol o tom, že 20. februára 2018 má možnosť preštudovať vyšetrovací spis upovedomený elektronicky (E-mailom) 16. februára 2018 (č. l. 883). Napriek tomu sa na tento úkon bez akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavil, pričom ani obhajca a ani obžalovaný T. T. doposiaľ nenamietali, že by predmetné upovedomenie nebolo obhajcovi doručené. Obžalovaný navyše na účasti svojho obhajcu na tomto úkone netrval, keď vyšetrovací spis preštudoval v dňoch 20. a 21. februára 2018 v jeho neprítomnosti a zároveň uplatnil návrhy na doplnenie vyšetrovania (č. l. 876 až 879). V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že v tomto štádiu konania je z hľadiska zachovania práva obžalovaného na obhajobu (v jeho materiálnom ponímaní) podstatné, že všetky dôkazy, o ktoré sa napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu opiera, boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcu. Obžalovaný tak mal dostatočnú možnosť či už priamo alebo prostredníctvom obhajcu vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam kladeným mu za vinu a k dôkazom o nich, mohol uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky (§ 34 ods. 1 Tr. por.).

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaných P. P. a Z. G., ktorými spochybňujú ich účasť na stíhanej trestnej činnosti, treba uviesť, že ich vinu spoľahlivo preukazujú v prípravnom konaní zabezpečené záznamy telekomunikačnej prevádzky, zvukové záznamy z ich stretnutí s agentom, výpoveď agenta a predstieraným prevodom zaistené falošné bankovky.

V tomto smere považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že zo zaznamenaných telefonických hovorov medzi obžalovaným T. T. a nestotožnenou osobou, ktoré boli uskutočnené 10. júna 2017 (hovory č. 49 a 64), vyplynulo, že momentálne majú k dispozícii 600.000 falošných eur, ktoré je možné zobrať do stredy, potom bude týždeň pauza a do budúcna, keď sa objednajú, tak bude treba tri, štyri dni počkať na „love“, pričom oni ich majú za 40% a predávajú ich za 55%, aby sa podelili. Obžalovaný T. T. pritom nestotožnenú osobu, ktorá chcela sprostredkovať predaj falošných bankoviek pre neznámu osobu menom H., utvrdzuje v tom, že je to reálne, že Z. má pri sebe skúšku a P. to má pod rukou priamo. V zhode s tým obžalovaný T. T. pri stretnutí s agentom 14. júna 2017, ktorého sa zúčastnili všetci obžalovaní a pri ktorom mu predali prvú 500-eurovú falošnú bankovku, uviedol, že bola 600-ka a dnes je len 500-ka s tým, že človek, ktorý im to dodáva, zajtra odchádza preč a vedia to spraviť buď zajtra doobeda alebo potom až o týždeň. Obžalovaný P. P. (nie obžalovaný Z. G. ako uvádzaprvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a teda v tejto časti sú námietky tohto odvolateľa opodstatnené) pritom doplnil, že 600-ka bola kvôli tomu, že prišiel týpek, povedal, že zoberie 600, on (obžalovaný P. P., pozn.) doniesol 600 a zobral nakoniec, ani nie on, ale ďalší zobral kilo, takže teraz to musel (obžalovaný P. P., pozn.) odniesť naspäť s tým, že človek zajtra odlieta a prilieta zase vo štvrtok. Zároveň treba uviesť, že hoci sa obžalovaný Z. G. pri tomto stretnutí do rozhovoru o falošných bankovkách aktívne nezapájal, nepochybne vedel o čo ide, pretože v momente keď obžalovaný T. T. odovzdal agentovi prvú falošnú bankovku, ich upozornil na to, že je nad nimi kamera. Z účasti na stíhanej trestnej činnosti usvedčujú obžalovaného Z. G. aj záznamy telefonických hovorov z 15. júna 2017 medzi ním a obžalovaným T. T. (hovory č. 648 a 653), z ktorých vyplýva, že obžalovaný T. T. ho informuje o tom, že majú problém, pretože majú len jednu falošnú bankovku, hoci pri ďalšom stretnutí mali agentovi ako vzorku na overenie, že sa menia sériové čísla, doniesť ďalšie tri falošné bankovky. Pritom obžalovaný T. T. vzápätí potom, ako mu agent, vystupujúci pod menom F., telefonicky potvrdil posledné stretnutie, pri ktorom mu mali podľa predchádzajúcej dohody v F. Z. dodať pol milióna falošných eur, telefonicky o tom informuje obžalovaného Z. G. s tým, že už volal aj s P. (hovor č. 10118). A následne 27. júna 2017 si telefonicky dojednávajú podrobnosti cesty, pričom obaja sú presvedčení, že to zajtra vyjde, že to bude v poriadku, keďže F. (agent, pozn.) volal (hovor č. 11192). V neposlednom rade treba poukázať aj na zvukový záznam zo stretnutia medzi agentom a obžalovaným T. T. 28. júna 2017, z ktorého vyplýva, že tento obžalovaný s agentom takmer dve hodiny čakali na falošné bankovky, ktoré napokon doviezol obžalovaný Z. G. (č. l. 686 až 696). O aktívnom zapojení tohto obžalovaného do stíhanej trestnej činnosti pritom svedčí tiež to, že obžalovaný T. T. najprv chcel, aby obžalovaný Z. G. prišiel za nimi na izbu, nepochybne aj s falošnými bankovkami, a až keď to obžalovaný Z. G. odmietol, šiel po falošné bankovky do auta obžalovaný T. T.. Pokiaľ by totiž obžalovaný Z. G. o falošných bankovkách nevedel, ako tvrdí, obžalovaný T. T. by nemal dôvod žiadať ho, aby prišiel za ním a agentom na izbu, ako na to správne poukázal prokurátor v dôvodoch jeho odvolania. Na druhej strane však z vykonaného dokazovania nevyplýva, že obžalovaný Z. G. falošné bankovky obžalovanému T. T. v motorovom vozidle aj fyzicky odovzdal. Z tohto pohľadu potom nemožno považovať úvahu prvostupňového súdu, ktorá ho viedla k prokurátorom namietanej úprave popisu skutku, a síce, že obžalovaný T. T. si predmetné bankovky mohol vziať z auta sám, bez toho, aby mu obžalovaný Z. G. fyzicky pomohol, za nelogickú. Najvyšší súd sa preto v tomto smere s odvolaním prokurátora nestotožnil.

Vyššie zrekapitulované dôkazy, na ktoré výstižne poukázal už prvostupňový súd, v spojení s ďalšími, v dôvodoch napadnutého rozsudku uvedenými usvedčujúcimi dôkazmi bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti preukazujú, že skutok, ako ho ustálil súd prvého stupňa, sa stal a tento spoločne spáchali všetci traja obžalovaní. Takto preukázané konanie pritom napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu podľa § 270 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák., keďže obžalovaní spoločným konaním seba a inému zadovážili falšované peniaze, také peniaz prechovávali a čin spáchali vo väčšom rozsahu. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že na zaistených bankovkách neboli zistené daktyloskopické ani biologické stopy, ktorých pôvodcami by boli obžalovaní.

Pokiaľ ide o rozsah činu, treba v prvom rade uviesť, že z vykonaného dokazovania vyplývajú určité indície, že obžalovaní mohli mať možnosť zabezpečiť falošné bankovky aj v dohodnutom objeme 500.000,- eur. A hoci odvolací súd (ako bude uvedené nižšie) nezdieľa názor prvostupňového súdu, že takýto rozsah činu neprípustne vyprovokoval agent, nemožno prehliadať, že obžalovaní mali už od počiatku problém zabezpečiť agentom požadovaný počet vzoriek a napriek dohode dodali pri poslednom stretnutí len 101 falošných bankoviek, t. j. iba desatinu dohodnutej sumy. Prvostupňový súd pritom výstižne argumentuje, že motivácia, ktorá viedla obžalovaných k tomu, že súhlasili s dodaním falošných bankoviek v uvedenom rozsahu, mohla byť rôzna, napr. nestratiť potencionálneho klienta, zapôsobiť dôveryhodným dojmom a pod. Uvedené tak aj podľa najvyššieho súdu vyvoláva dôvodnú pochybnosť, či obžalovaní boli v skutočnosti schopní dodať falošné bankovky v nominálnej hodnote 500.000,- eur, ako prezentovali. Vzhľadom na túto pochybnosť sa najvyšší súd stotožnil s tým, že obžalovaným možno pričítať len skutočne dodané falošné bankovky v nominálnej hodnote 51.500,- eur. Preto ani v tomto smere nepovažuje odvolanie prokurátora za dôvodné.

Ďalej vo vzťahu k námietkam obžalovaných, že predmetná trestná činnosť je dôsledkom policajnej provokácie, treba v prvom rade uviesť, že podľa § 117 ods. 1 veta druhá Tr. por. použitie agenta je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupcie, trestných činov extrémizmu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný taký trestný čin. Pritom podľa odseku 2 tohto ustanovenia konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku, zohľadniac zároveň judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej sa obžalovaní dovolávajú, možno vyvodiť, že neprípustnú policajnú provokáciu predstavuje situácia, v ktorej sa agent ako člen bezpečnostných zložiek alebo osoba konajúca na základe ich pokynov, neobmedzí na čisto pasívne vyšetrovanie trestnej činnosti, ale za účelom obstarania dôkazov potrebných k začatiu trestného stíhania vyvinie taký vplyv, že dotyčnú osobu podnieti k spáchaniu trestného činu, ku ktorému by inak nebolo došlo.

Z tohto pohľadu je podstatným, že hoci trestné stíhanie bolo v posudzovanej veci začaté 5. júna 2017 na základe informácií získaných operatívno-pátracou činnosťou polície, k použitiu agenta V. G., na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie z 13. júna 2017, došlo až potom, čo z vyššie zmienených záznamov telekomunikačnej prevádzky medzi obžalovaným T. T. a nestotožnenou osobou, ktoré boli uskutočnené 10. júna 2017, vyplynulo, že obžalovaní majú mať a ponúkať na predaj falošné bankovky v nominálnej hodnote 600.000,- eur. Už v čase nasadenia agenta teda existovalo objektívne podozrenie, že obžalovaní páchajú trestnú činnosť spočívajúcu v predaji falšovaných peňazí a to veľkom rozsahu. Treba pritom zdôrazniť, že už pri prvom stretnutí s agentom 14. júna 2017 mali obžalovaní pri sebe falošnú bankovku, ktorú mu predali ako vzorku, a ochotne, bez akéhokoľvek nátlaku zo strany agenta, súhlasili jednak s dodaním ďalších vzoriek, ako aj s „obchodom“ v celkovom objeme 500.000,- eur. A hoci veľký rozsah činu nebol napokon (z vyššie uvedených dôvodov) spoľahlivo preukázaný, v okolnostiach preskúmavanej veci nie je z pohľadu policajnej provokácie dôležité, že sumu 500.000,- eur ako prvý spomenul agent. Rozhodujúcim je to, že takéto konanie agenta vychádzalo z v tom čase dôvodne existujúceho podozrenia, že obžalovaní majú k dispozícii falošné bankovky v sume 600.000,- eur, ako i to, že obžalovaní s týmto objemom bez akéhokoľvek otáľania ihneď súhlasili.

Na základe uvedeného možno spoľahlivo konštatovať, že agent v tomto prípade neovplyvnil u obžalovaných vôľu spáchať predmetný trestný čin, teda ich na jeho spáchanie iniciatívne nenavádzal, ale iba vytvoril podmienky na dokonanie trestného činu, ktoré v žiadnom prípade neboli výnimočné, ale boli v danej situácii obvyklé a nastali až s časovým odstupom potom, čo obžalovaní inej osobe ponúkali na predaj falošné bankovky v objeme 600.000,- eur [pozri tiež rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 52/2014].

K námietkam obžalovaných voči účasti A. K. na stíhanej trestnej činnosti, treba v prvom rade uviesť, že podľa predloženého spisového materiálu to bol práve on, kto ako osoba konajúca v prospech Policajného zboru sprostredkoval prvotný kontakt medzi agentom a obžalovanými, konkrétne obžalovaným T. T.. Takéto konanie však nie je samo o sebe v rozpore so zákonom. Za činnosť nesúladnú so zákonom totiž nemožno považovať, ak takáto osoba umožní riadne ustanovenému agentovi priamo alebo nepriamo nadviazať kontakt s páchateľmi pripravovaného alebo páchaného trestného činu (pozri tiež rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené pod č. 2/2017). V tejto súvislosti je tiež potrebné zdôrazniť, že z vykonaných dôkazov, včítane záznamov telekomunikačnej prevádzky medzi obžalovaným T. T. a A. K., ktoré neboli pôvodne súčasťou spisu obžaloby a boli zabezpečené až na návrh obhajcu obžalovaného Z. G., nevyplýva, že by tento svedok pod kontrolou polície akokoľvek usmerňoval alebo riadil ďalšie, po sprostredkovaní kontaktu s agentom nasledujúce konanie obžalovaných, resp. na účely ich usvedčeniana tomto konaní participoval. Nemožno preto prisvedčiť argumentácii obžalovaného Z. G., že A. K. bol v tejto veci de facto agentom. Odvolací súd pritom opätovne poukazuje na to, že k použitiu agenta a k sprostredkovaniu jeho stretnutia s obžalovanými došlo až potom, čo odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky obžalovaného T. T. bolo zistené, že obžalovaní inej osobe ponúkali na predaj falošné bankovky v objeme 600.000,- eur a to bez účasti A. K., ktorého obžalovaný T. T. v týchto telefonických hovoroch, na rozdiel od spoluobžalovaných, vôbec nespomína. Preto aj so zreteľom na to, že od získania tejto informácie po sprostredkovanie stretnutia s agentom uplynuli len štyri dni, neobstojí ani súčasné tvrdenie obžalovaného T. T., že nemal v úmysle obchodovať s falošnými bankovkami, ale ho na to nahovoril A. K., ktorý ho približne pol roka pred zadržaním presviedčal, aby zohnal falošné peniaze, že má super kamaráta, ktorý ich kúpi.

Napokon, pokiaľ ide o výroky o uložených trestoch, vo vzťahu ku ktorým obžalovaní neuplatnili žiadne konkrétne výhrady a odvolanie prokurátora sa v tejto časti opiera iba o nedôvodne uplatnené námietky voči výroku o vine, ani v tomto smere nezistil odvolací súd žiadne chyby a v celom rozsahu poukazuje na dôvody napadnutého rozhodnutia, ktoré si plne osvojil.

Tieto dôvody viedli najvyšší súd k tomu, že odvolania prokurátora a obžalovaných P. P., T. T. a Z. G. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.