ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Paludu a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. Františka Moznera v trestnej veci proti obžalovanému Mgr. X. U. K. a spol. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b), ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a iné, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23. januára 2018 v Bratislave, o odvolaní obžalovaných Mgr. X. U., JUDr. Mag. F. O., F. P., P. E., Mgr. X. V., Ing. P. F., JUDr. B. H. a Mgr. F. O. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 19. mája 2016, sp. zn. PK - 1Tš/23/2005, takto
rozhodol:
I. Podľa § 258 ods. 1 písm. b), d), ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sa napadnutý rozsudok zrušuje
vo výroku o vine v bode 1/ vo vzťahu k obžalovaným P. E., Mgr. X. V. a Ing. P. F. a
vo výroku o vine v bode 2/ vo vzťahu k obžalovaným Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O., vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovaným P. E., Mgr. X. V. a Ing. P. F., Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O.,
vo výroku o náhrade škody poškodenej Devín banke a. s. v konkurze vo výške 734.913,36 eur vo vzťahu k obžalovaným P. E., Mgr. X. V. a Ing. P. F. a v celom výroku o náhrade škody poškodenej L. B. a. s. v konkurze vo výške 1.161.787,16 eur.
II. Na základe § 259 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sa obžalovaní
Mgr. X. U., nar. X. T. XXXX v B., bytom J. XXX/XX, B., JUDr. Mag. F. O.Q., nar. X. T. XXXX v B., bytom V. XXX/XX, B.
u z n á v a j ú z a v i n n ý c h
v bode 2/ zo spolupáchateľstva k trestnému činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 a § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003, na tom skutkovom základe, že
obžalovaní Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. ako správcovia konkurznej podstaty L. B., a.s., G. Z. č. X,B., v konkurze, na ktorú bol uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3K 297/00, dňa 28. septembra 2001 vyhlásený konkurz, aj napriek tomu, že boli povinní podľa § 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení postupovať s odbornou starostlivosťou, v rozpore s ustanovením § 14 ods. 1 písm. i) citovaného zákona, podľa ktorého nie je započítanie inak započítateľnej pohľadávky možné po vyhlásení konkurzu a v rozpore s ustanovením § 33 ods. 1 písm. d) citovaného zákona, podľa ktorého sú z uspokojenia v konkurznom konaní vylúčené zmluvné sankcie, postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol po vyhlásení konkurzu, spoločne po predchádzajúcej dohode dňa 20. augusta 2002 v B. na G. Z., v sídle L. B., a.s. v konkurze, podpísali za úpadcu L. B., a.s. v konkurze Dohodu o urovnaní so spoločnosťou D., s.r.o. B. v zastúpení konateľkou Ing. P. K. a spoločnosťou Q., a.s. Q. v zastúpení predsedom predstavenstva Ing. F. F., v zmluve uznali záväzok L. B., a.s. v konkurze voči spoločnosti D., s.r.o., postúpený spoločnosti D. zmluvou o postúpení pohľadávky od spoločnosti Q., a.s. vo výške 135.214.800,- Sk (4.488.309,10 eur), vyplývajúci z dodatkov k Zmluve o sprostredkovaní medzi L. B., a.s. a Q. z 13. septembra 1999, predmetom ktorých je dohoda o zmluvnej pokute vo výške 135.214.800,-Sk (4.488.309,10 eur), splatnej dňom 30. novembra 2001 a uvedený záväzok L. B., a.s. v konkurze voči spoločnosti D. započítali s pohľadávkou L. B., a.s. v konkurze voči spoločnosti Q., a.s. Q. vo výške 90.234.974,- Sk (2.995.252,41 eur) a v článku III. bod 4. sa zaviazali namiesto pôvodného záväzku vo výške 135.214.800,- Sk (4.488.309,10 eur) do desiatich dní odo dňa podpísania predmetnej zmluvy uhradiť na účet spoločnosti D., s.r.o. ako postupníkovi, sumu vo výške 35.000.000,- Sk (1.161.787,16 eur) a uvedenú sumu prevodným príkazom zo dňa 26. septembra 2002, ktorý obaja podpísali, previedli z účtu L. B., a.s. v konkurze č. XXXXXXXXXX/XXXX na účet spoločnosti D., s.r.o. č. XXXXXXXXXX/XXXX,
čím spôsobili L. B., a.s, G. Z. č. X, B. v konkurze škodu vo výške 35.000.000,- Sk ( 1.161.787,16 eur).
t e d a
v bode 2/ obžalovaní Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O.
- spoločným konaním inému spôsobili škodu nie nepatrnú tým, že porušili zákonom ustanovenú povinnosť spravovať cudzí majetok, čin spáchali ako osoby, ktoré majú osobitne uloženú povinnosť hájiť záujmy poškodeného a uvedeným činom spôsobili značnú škodu.
Za konanie uvedené v bode 1/ napadnutého rozsudku a v bode 2/ tohto rozsudku
s a o d s u d z u j ú :
Obžalovaní Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. Podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 a § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003, s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 im súd výkon trestu podmienečne odkladá.
Podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. určuje skúšobnú dobu vo výmere 5 (piatich) rokov.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 súd ukladá obžalovaným Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenej L. B., a.s. v konkurze, G. Z. X, B., škodu vo výške 1.161.787,16 eur.
III. Naproti tomu podľa § 259 ods. 3 a § 226 písm. b) Tr. por. účinného do 1. januára 2006 saobžalovaní
P. E., nar. XX. T. XXXX v X. B., bytom K. X. XX, Q. Q.,
Mgr. X. V., nar. XX. L. XXXX v A., bytom O. XXX/X, Q. V.,
Ing. P. F., nar. XX. T. XXXX v X., bytom G. XXXX/X, X.
o s l o b o d z u j ú
spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín z 10. septembra 2004, sp. zn. 1Kv 59/2002, pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b), ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003, ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že
1/ obžalovaní Mgr. X. U., JUDr. Mag. F. O., F.n P., P. E., Mgr. X. V., Ing. P. F., Mgr. F. O., JUDr. B. H. spolu s P. Š. a X. B. s cieľom získať finančné prostriedky z L. B., a.s. B. v konkurze, zakryť ich pôvod v L. B. a neskôr získať späť časť týchto prostriedkov, ktorá im bola z ich dispozície odňatá, mali rozdelené úlohy tak,
že v presne nezistenom dni mesiaca apríl 2002 v B. v advokátskej kancelárii na ul. X. XX, JUDr. B. H. po predchádzajúcej dohode s JUDr. F. O. a Mgr. X. U. oslovil P. Š., aby vytypoval a našiel obchodnú spoločnosť, na ktorú by bolo možné vyfakturovať sumu 18.000.000,- Sk (597.490,54 eur) s tým, že 96 % z tejto sumy sa vráti JUDr. B. H. a 4 % zostanú ostatným zúčastneným osobám, po čom P. Š. poveril touto úlohou H. Z. a F. P., ktorí našli obchodnú spoločnosť Q., s.r.o. K., v tom čase nevykonávajúcu žiadnu podnikateľskú činnosť, ktorej jediným majiteľom bol T. B. a v ktorej F. P. bol tichým spoločníkom, dňa 2. apríla 2002 F. P. spoločne s T. B. založili v Ľ. B., a.s. pobočka X., nový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX pre potreby tejto transakcie,
následne v presne nezistený deň P. Š. doručil JUDr. B. H. listinné doklady od spoločnosti Q., s.r.o. K.Š., JUDr. B. H. vypracoval a predložil P. Š. Zmluvu o dielo č. XXXXXXXX medzi L. B., a.s., G. Z. č. X, B. v konkurze a spoločnosťou Q., s.r.o. K. so sídlom Š.J. XXXX/XX, K., IČO: XX XXX XXX ako zhotoviteľom, ktorej predmetom je konzervácia písomností nearchívnej povahy objednávateľa v celkovom množstve listov 50 000, aby zabezpečil jej podpísanie za spoločnosť Q. s tým, že zmluva bude uložená u F. O. v advokátskej kancelárii na X. XX v B., u ktorej F. P. zmluvu i podpísal menom T. B., F. O. takto podpísanú zmluvu odovzdala JUDr. B. H. a ten ju doručil JUDr. F. O. ako osobitnému správcovi konkurznej podstaty úpadcu L. B., a.s., G. Z. č. X, B. v konkurze, a Mgr. X. U. ako správcovi tejto konkurznej podstaty na podpis za objednávateľa a Mgr. X. U. ju v B., v sídle L. B. na G. Z. č. X dňa 5. júna 2002 podpísal, na základe tejto zmluvy Mgr. X. U. podpísal príkaz k úhrade a suma 22.140.000,- Sk (734.913,36 eur) bola prevedená z účtu L. B., a.s. B. v konkurze č. XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v Q. Q., a.s. B., na účet spoločnosti Q., s.r.o. K., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v Ľ. B., a.s., pobočka X.,
z takto získaných finančných prostriedkov, ktoré prišli na účet spoločnosti Q., vedeného v Ľ. B., a.s. pobočka X., F. P. časť vo výške 7.935.000,- Sk (263.393,75 eur) v dňoch od 25. júna 2002 do 28. júna 2002 vybral v hotovosti, peniaze odovzdal P. Š., ktorý ich odovzdal JUDr. B. H., zostávajúcu časť previedol na vopred určené spoločnosti, a to časť vo výške 7.700.000,- Sk (255.593,18 eur) dňa 26. júna 2002 bez akéhokoľvek právneho titulu na účet spoločnosti Q., s.r.o., L. XX, X., IČO: XX XXX XXX, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v K. B., a.s. pobočka X. a časť vo výške 6.500.000,- Sk (215.760,47 eur) dňa 26. júna 2002 bez akéhokoľvek právneho titulu na účet spoločnosti M., s.r.o., Č. XXXX/XX, B., IČO: XXXXXXXX, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v K. B., a.s., pobočka X.,
prístup k účtom spoločnosti Q. a M., aj napriek tomu, že nebol majiteľom ani konateľom týchto spoločností, mal ako samostatný disponent H. Z., ktorý z účtu spoločnosti Q. dňa 4. júla 2002 poukázalsumu 3.000.000,- Sk (99.581,76 eur) na účet spoločnosti Q., s.r.o., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v K. B., a.s. pobočka X. a časť vo výške 3.400.000,- Sk (112.859,32 eur) dňa 4. júla 2002 poukázal na účet spoločnosti Q., s.r.o., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v Ľ. B., a.s., pobočka X.,
súčasne v dňoch 4. júla 2002 až 9. júla 2002 H. Z. vykonal hotovostné výbery z účtu M., s.r.o., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v K. B., a.s. pobočka X. v celkovej výške 6.500.000,- Sk (215.760,47 eur), z ktorých časť vo výške asi 1.000.000,-Sk (33.193,32 eur) podľa pokynov JUDr. B. H. odovzdal P. Š. v advokátskej kancelárii v B. na ul. X. č. XX F. O., ďalšiu časť vo výške 3.000.000,- Sk (99.581,76 eur) F. P. a H. Z. odovzdali v presne nezistený deň mesiaca júl 2002 pred budovou advokátskej kancelárie na X. opäť F. O., ktorá peniaze následne odovzdávala JUDr. B. H.,
finančné prostriedky, ktoré H. Z. dňa 4. júla 2002 vo výške 3.400.000,- Sk (112 859,32 eur) poukázal na účet spoločnosti Q., vedeného v Ľ. B., a.s. pobočka X., T. B. dňa 9. júla 2002 bez vedomia F. P. poukázal na osobný účet č. XXXXXXXX/XXXX, vedený v Č., a.s. B.,
po tom, čo sa toto dozvedel F. P., požiadal o pomoc P. E., telefonicky v presne nezistený deň v mesiaci júl 2002 vyzvali T. B., aby vrátil takto získané finančné prostriedky, čo T. B. neurobil, preto spoločne požiadali X. V. a P. F., aby za odmenu 600.000,- Sk (19.916,35 eur) overili a zistili zostatky na uvedenom osobnom účte T. B. a zistili spôsob, ako sa k týmto peniazom môžu dostať bez vedomia T. B., čo X. V. a P. F. i urobili, zistili zostatok, o tomto informovali F. P., ktorý si potom na základe ich pokynu dňa 15. júla 2002 založil v Č., a.s. pobočka X. svoj osobný účet č. XXXXXXXX/XXXX, X. V. za spoluúčasti P. F. dňa 15. júla 2002 vypísali a za T. B. podpísali príkaz k prevodu sumy 75.940,- eur z účtu T. B.Ň. č. XXXXXXXX/XXXX na účet F. P. č. XXXXXXXX/XXXX, súčasne obaja spoločne vypísali za T. B. podpísali príkaz k prevodu sumy 70.000,- Sk (2.323,57 eur) z účtu T. B. č. XXXXXXXX/XXXX, vedeného v Č., a.s. B. - E. na účet F. P. č. XXXXXXXX/XXXX, vedeného v Č., a.s. pobočka X., takto vypísané príkazy k prevodu predložili v Č., a.s. pobočka X. dňa 16. júla 2002 k realizácii, kde im po predchádzajúcom dohovore X. B., ktorý s nimi spolupracoval už pri zisťovaní zostatkov účtu, overil totožnosť T. B., hoci vedel, že menovaný tento príkaz nepodpísal, ani nepredložil k realizácii a dňa 16. júla 2002 bola prevedená suma 75.940,- eur na osobný účet F. P.,
z takto získaných finančných prostriedkov si F. P. dňa 16. júla 2002 vybral v hotovosti zo svojho účtu č. XXXXXXXX/XXXX v Č., a.s. pobočka X., sumu 650.000,- Sk (21.576,05 eur) a v Č., a.s. pobočka X. nahlásil výber zostávajúcej časti, ktorý chcel uskutočniť dňa 17. júla 2002, čo mu však nebolo umožnené, nakoľko došlo k zablokovaniu jeho osobného účtu, sumu 70.000,- Sk (2.323,57 eur) si F. P. priebežne v dobe od 22. júla 2002 do 28. júla 2002 vyčerpal prostredníctvom svojej platobnej karty,
finančné prostriedky, ktoré z vyššie uvedených účtov vybrali F. P. a H. Z., Ján Š. odovzdával osobne alebo prostredníctvom F. O. JUDr. B. H.,
pričom takto svojim konaním spoločne spôsobili L. B., a.s., B. v konkurze škodu vo výške 22.140.000,- Sk (734.913,36 eur),
p r e t o ž e t e n t o s k u t o k n i e j e t r e s t n ý m č i n o m.
Podľa § 229 od. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sa poškodená L. B. a.s. v konkurze, G. Z. X, B., s nárokom na náhradu škody vo vzťahu k obžalovaným P. E., Mgr. X. V. a Ing. P. F. vo výške 734.913,36 eur odkazuje na konanie o občianskoprávnych veciach.
IV. Podľa § 256 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 odvolania obžalovaných F. P., JUDr. B. H. a Mgr. F. O. sa zamietajú.
Odôvodnenie
I. Konanie pred súdom I. stupňa
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“ alebo „prvostupňový súd“) z 19. mája 2016 boli obžalovaní Mgr. X. U., JUDr. Mag. F. O., F. P., P. E., Mgr. X. V., Ing. P. F., JUDr. B. H. a Mgr. F. O., uznaní za vinných:
v bode 1/ obžalovaní Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), b), ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., účinného do 1. septembra 2003; obžalovaní F. P., P. E., Mgr. X. V., Ing. P. F., Mgr. F. O., JUDr. B. H. z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b), ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003; obžalovaní Mgr. X. U., JUDr. Mag. F. O., F. P., Mgr. F. O., JUDr. B. H. z trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a) ods. 3, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003,
v bode 2/ obžalovaní Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. zo spolupáchateľstva k trestnému činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 a § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003, na tom skutkovom základe, že
1/ obžalovaní Mgr. X. U., JUDr. Mag. F. O., F. P., P. E., Mgr. X. V., Ing. P. F.Á., Mgr. F. O., JUDr. B. H. spolu s P. Š. a X. B. s cieľom získať finančné prostriedky z L. B., a.s. B. v konkurze, zakryť ich pôvod v L. B. a neskôr získať späť časť týchto prostriedkov, ktorá im bola z ich dispozície odňatá, mali rozdelené úlohy tak,
že v presne nezistenom dni mesiaca apríl 2002 v Bratislave v advokátskej kancelárii na ul. X. XX, JUDr. B. H. po predchádzajúcej dohode s JUDr. F. O. a Mgr. X. U. oslovil P. Š., aby vytypoval a našiel obchodnú spoločnosť, na ktorú by bolo možné vyfakturovať sumu 18.000.000,- Sk (597.90,54 eur) s tým, že 96 % z tejto sumy sa vráti JUDr. B. H. a 4 % zostanú ostatným zúčastneným osobám, po čom P. Š. poveril touto úlohou H. Z. a F. Jánošíka, ktorí našli obchodnú spoločnosť Q., s.r.o. K., v tom čase nevykonávajúcu žiadnu podnikateľskú činnosť, ktorej jediným majiteľom bol T. B. a v ktorej F. P. bol tichým spoločníkom, dňa 2. apríla 2002 F. P. spoločne s T. B. založili v Ľ. B., a.s. pobočka X., nový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX pre potreby tejto transakcie,
následne v presne nezistený deň P. Š. doručil JUDr. B. H. listinné doklady od spoločnosti Q., s.r.o. K., JUDr. B. H. vypracoval a predložil P. Š. Zmluvu o dielo č. XXXXXXXX medzi L. B., a.s., G. Z. č. X, B. v konkurze a spoločnosťou Q., s.r.o. K. so sídlom Š. XXXX/XX, K., IČO: XX XXX XXX ako zhotoviteľom, ktorej predmetom je konzervácia písomností nearchívnej povahy objednávateľa v celkovom množstve listov 50 000, aby zabezpečil jej podpísanie za spoločnosť Q. s tým, že zmluva bude uložená u F. O. v advokátskej kancelárii na X. XX v B., u ktorej F. P. zmluvu i podpísal menom T. B., F. O. takto podpísanú zmluvu odovzdala JUDr. B. H. a ten ju doručil JUDr. F. O. ako osobitnému správcovi konkurznej podstaty úpadcu L. B., a.s., G. Z. č. X, B. v konkurze, a Mgr. X. U. ako správcovi tejto konkurznej podstaty na podpis za objednávateľa a Mgr. X. U. ju v B., v sídle L. B. na G. Z. č. X dňa 5. júna 2002 podpísal,
na základe tejto zmluvy Mgr. X. U. podpísal príkaz k úhrade a suma 22.140.000,- Sk (734.913,36 eur) bola prevedená z účtu L. B., a.s. B. v konkurze č. XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v Slovenskej sporiteľni, a.s. B., na účet spoločnosti Q., s.r.o. K., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v Ľ. banke, a.s., pobočka X.,
z takto získaných finančných prostriedkov, ktoré prišli na účet spoločnosti Q., vedeného v Ľ. B., a.s. pobočka X., F. P. časť vo výške 7.935.000,- Sk (263.393,75 eur) v dňoch od 25. júna 2002 do 28. júna 2002 vybral v hotovosti, peniaze odovzdal P. Š., ktorý ich odovzdal JUDr. B. H., zostávajúcu časťpreviedol na vopred určené spoločnosti, a to časť vo výške 7.700.000,- Sk (255.593,18 eur) dňa 26. júna 2002 bez akéhokoľvek právneho titulu na účet spoločnosti Q., s.r.o., L. XX, X., IČO: XX XXX XXX, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v K. B., a.s. pobočka X. a časť vo výške 6.500.000,- Sk (215.760,47 eur) dňa 26. júna 2002 bez akéhokoľvek právneho titulu na účet spoločnosti M., s.r.o., Č. XXXX/XX, B., IČO: XX XXX XXX, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v K. B., a.s., pobočka X.,
prístup k účtom spoločnosti Q. a M., aj napriek tomu, že nebol majiteľom ani konateľom týchto spoločností, mal ako samostatný disponent H. Z., ktorý z účtu spoločnosti Q. dňa 4. júla 2002 poukázal sumu 3.000.000,- Sk (99.581,76 eur) na účet spoločnosti Q., s.r.o., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v K. B., a.s. pobočka X. a časť vo výške 3.400.000,- Sk (112.859,32 eur) dňa 4. júla 2002 poukázal na účet spoločnosti Q., s.r.o., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v Ľ. B., a.s., pobočka X.,
súčasne v dňoch 4. júla 2002 až 9. júla 2002 H. Z. vykonal hotovostné výbery z účtu M., s.r.o., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedeného v K. B., a.s. pobočka X. v celkovej výške 6.500.000,- Sk (215.760,47 eur), z ktorých časť vo výške asi 1.000.000,-Sk (33.193,32 eur) podľa pokynov JUDr. B. H. odovzdal P. Š. v advokátskej kancelárii v B. na ul. X. č. XX F. O., ďalšiu časť vo výške 3.000.000,- Sk (99.581,76 eur) F. P. a H. Z. odovzdali v presne nezistený deň mesiaca júl 2002 pred budovou advokátskej kancelárie na X. opäť F. O., ktorá peniaze následne odovzdávala JUDr. B. H.,
finančné prostriedky, ktoré H. Z. dňa 4. júla 2002 vo výške 3.400.000,- Sk (112.859,32 eur) poukázal na účet spoločnosti Q., vedeného v Ľ. B., a.s. pobočka X., T. B. dňa 9. júla 2002 bez vedomia F. P. poukázal na osobný účet č. XXXXXXXX/XXXX, vedený v Č., a.s. B.,
po tom, čo sa toto dozvedel F. P., požiadal o pomoc P. E., telefonicky v presne nezistený deň v mesiaci júl 2002 vyzvali T. B., aby vrátil takto získané finančné prostriedky, čo T. B. neurobil, preto spoločne požiadali Petra V. a P. F., aby za odmenu 600.000,- Sk (19.916,35 eur) overili a zistili zostatky na uvedenom osobnom účte T. B. a zistili spôsob, ako sa k týmto peniazom môžu dostať bez vedomia T. B., čo X. V. a P. F. i urobili, zistili zostatok, o tomto informovali F. P., ktorý si potom na základe ich pokynu dňa 15. júla 2002 založil v Č., a.s. pobočka X. svoj osobný účet č. XXXXXXXX/XXXX, X. V. za spoluúčasti P. F. dňa 15. júla 2002 vypísali a za T. B. podpísali príkaz k prevodu sumy 75.940,- eur z účtu T. B. č. XXXXXXXX/XXXX na účet F. P. č. XXXXXXXX/XXXX, súčasne obaja spoločne vypísali za T. B. podpísali príkaz k prevodu sumy 70.000,- Sk (2.323,57 eur) z účtu T. B.Ň. č. XXXXXXXX/XXXX, vedeného v Č., a.s. B. - E. na účet F. P. č. XXXXXXXX/XXXX, vedeného v Č., a.s. pobočka X., takto vypísané príkazy k prevodu predložili v Č., a.s. pobočka X. dňa 16. júla 2002 k realizácii, kde im po predchádzajúcom dohovore X. B., ktorý s nimi spolupracoval už pri zisťovaní zostatkov účtu, overil totožnosť T. B., hoci vedel, že menovaný tento príkaz nepodpísal, ani nepredložil k realizácii a dňa 16. júla 2002 bola prevedená suma 75.940,- eur na osobný účet F. P.,
z takto získaných finančných prostriedkov si F. P. dňa 16. júla 2002 vybral v hotovosti zo svojho účtu č. XXXXXXXX/XXXX v Č., a.s. pobočka X., sumu 650.000,- Sk (21.576,05 eur) a v ČSOB, a.s. pobočka Poprad nahlásil výber zostávajúcej časti, ktorý chcel uskutočniť dňa 17. júla 2002, čo mu však nebolo umožnené, nakoľko došlo k zablokovaniu jeho osobného účtu, sumu 70.000,- Sk (2.323,57 eur) si F. P. priebežne v dobe od 22. júla 2002 do 28. júla 2002 vyčerpal prostredníctvom svojej platobnej karty,
finančné prostriedky, ktoré z vyššie uvedených účtov vybrali F. P. a H. Z., P. Š. odovzdával osobne alebo prostredníctvom F. O. JUDr. B. H.,
pričom takto svojim konaním spoločne spôsobili L. B., a.s. B. v konkurze škodu vo výške 22.140.000,- Sk (734.913,36 eur),
2/ obžalovaní Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. ako správcovia konkurznej podstaty L. B., a.s., G. Z. č.X, B., v konkurze, na ktorú bol uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3K 297/00, dňa 28. septembra 2002 vyhlásený konkurz, aj napriek tomu, že boli povinní podľa § 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení postupovať s odbornou starostlivosťou, v rozpore s ustanovením § 14 ods. 1 písm. i) citovaného zákona, podľa ktorého nie je započítanie inak započítateľnej pohľadávky možné po vyhlásení konkurzu a v rozpore s ustanovením § 33 ods. 1 písm. d) citovaného zákona, podľa ktorého sú z uspokojenia v konkurznom konaní vylúčené zmluvné sankcie, postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol po vyhlásení konkurzu, spoločne po predchádzajúcej dohode dňa 22. augusta 2002 v B. na G. Z., v sídle L. B., a.s. v konkurze, podpísali za úpadcu L. B., a.s. v konkurze Dohodu o urovnaní so spoločnosťou D., s.r.o. B. v zastúpení konateľkou Ing. P. K. a spoločnosťou Q., a.s. Q. v zastúpení predsedom predstavenstva Ing. F. F., v zmluve uznali záväzok L. B., a.s. v konkurze voči spoločnosti D., s.r.o., postúpený spoločnosti D. zmluvou o postúpení pohľadávky od spoločnosti Q., a.s. vo výške 135.214.800,- Sk (4.488.309,10 eur), vyplývajúci z dodatkov k Zmluve o sprostredkovaní medzi L. B., a.s. a Q. z 13. septembra 1999, predmetom ktorých je dohoda o zmluvnej pokute vo výške 135.214.800,-Sk (4.488.309,10 eur), splatnej dňom 30. novembra 2001 a uvedený záväzok L. B., a.s. v konkurze voči spoločnosti D. započítali s pohľadávkou L. B., a.s. v konkurze voči spoločnosti Q., a.s. Q. vo výške 90.234.974,- Sk (2.995.252,41 eur) a v článku III. bod 4. sa zaviazali namiesto pôvodného záväzku vo výške 135.214.800,- Sk (4.488.309,10 eur) do desiatich dní odo dňa podpísania predmetnej zmluvy uhradiť na účet spoločnosti D., s.r.o. ako postupníkovi, sumu vo výške 35.000.000,- Sk (1.161.787,16 eur) a uvedenú sumu prevodným príkazom zo dňa 26. septembra 2002, ktorý obaja podpísali, previedli z účtu L. B., a.s. v konkurze č. XXXXXXXXXX/XXXX na účet spoločnosti D., s.r.o. č. XXXXXXXXXX/XXXX,
čím spôsobili L. B., a.s, G. Z. č. X, B. v konkurze škodu vo výške 35.000.000,- Sk ( 1.161.787,16 eur).
Za to bol podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 a § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003, s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 obžalovaným JUDr. B. H., Mgr. X. U., JUDr. Mag. F. O. a Mgr. F. O. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 im súd výkon trestu podmienečne odložil.
Podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. určil skúšobnú dobu vo výmere 5 (piatich) rokov.
Podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 JUDr. B. H. a Mgr. F. O. určil skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyroch) rokov.
Obžalovaným Mgr. X. V. a Ing. P. F. bol podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 a použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsiatich) mesiacov.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 im súd výkon trestu podmienečne odložil.
Podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. septembra 2003 (ďalej len „Tr. zák.“) im súd určil skúšobnú dobu vo výmere 3 (troch) rokov.
Podľa § 227 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 súd obžalovaným F. P. a P. E. trest neuložil.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 súd uložil obžalovaným Mgr. X. U., JUDr. B. H., JUDr. Mag. F. O., F. P., P. E., Mgr. X. V., Ing. P. F., a Mgr. F. O. povinnosť spoločne anerozdielne nahradiť poškodenému L. B., a.s. v konkurze, G. Z. X, B., škodu vo výške 734.913,36 eur.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. por.“) súd uložil obžalovaným Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému L. B., a.s. v konkurze, G. Z. X, B., škodu vo výške 1.161.787,16 eur.
II. O d v o l a n i a a vyjadrenia k nim
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie všetci obžalovaní (prostredníctvom svojich obhajcov a niektorí aj vlastnými odvolaniami) proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, ktoré sa ich týkajú.
Obžalovaný Mgr. X. U. podal odvolanie do zápisnice o hlavnom pojednávaní proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, ktoré sa ho týkajú. Po doručení písomného vyhotovenia rozsudku (obžalovanému a jeho obhajcom JUDr. Petrovi Vačokovi a JUDr. Tiborovi Sanákovi bol rozsudok Špecializovaného trestného súdu doručený dňa 18. júla 2016) obžalovaný dňa 26. júla 2016 prostredníctvom obhajcu JUDr. Petra Vačoka písomne odôvodnil svoje odvolanie. V odôvodnení odvolania uviedol, že prvostupňový súd ho v bode 1/ rozsudku odsúdil za čin, ktorý mal spáchať ako člen organizovanej skupiny. Pre účely preukázania obligatórnych znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu musí mať súd preukázané všetky kvalifikačné prvky pojmu „zločinecká skupina“. Ide o štruktúrovanosť skupiny, existenciu aspoň troch osôb, existenciu počas určitého časového obdobia, koordinované konanie zamerané na cieľ, ktorým je v tomto prípade spáchanie trestného činu sprenevery, teda získanie finančnej výhody. Obžalovaný Mgr. X. U. sa mal trestnej činnosti dopustiť s osobami uvedenými v napadnutom rozsudku. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že tieto osoby nepoznal, nikdy sa spolu nestretli a ani neviedli žiadnu korešpondenciu. Trestnej činnosti sa mal obžalovaný dopustiť v kancelárii obžalovaného JUDr. B. H.. K tomuto uviedol, že 5. marca 2002 bol naňho spáchaný pokus vraždy a v tom čase bol na nemocničnom ošetrení, pričom z nemocničného zariadenia nevychádzal. Zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mu bola poskytnutá 24 - hodinová osobná ochrana. Osoby obžalovaných H. Z., F. P., P. E., Mgr. X. V., Ing. P. F., Mgr. F. O. a JUDr. B. H. v čase, ktorý je považovaný za čas spáchania trestného činu obžalovaný Mgr. X. U. nepoznal a s týmito osobami nikdy nebol v žiadnom kontakte. Niektorých menovaných videl prvýkrát počas vyšetrovania a niektorých až na hlavnom pojednávaní. Výnimku tvoril obžalovaný JUDr. Mag. F. O. (ktorý bol ustanovený ako osobitný správca konkurznej podstaty), ktorého obžalovaný Mgr. X. U. spoznal po nástupe do funkcie správcu konkurznej podstaty. Po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní nebolo zo žiadneho dôkazu zistené, že by sa obžalovaný s uvedenými osobami (ostatnými spoluobžalovanými) niekedy predtým stretol a že by sa s nimi na niečom dohováral - styk s obžalovaným JUDr. Mag. F. O. bol čisto služobný.
Pravdou je, že obžalovaný Mgr. X. U. reagoval na návrh osobitného správcu zodpovedného za správu majetku zabezpečiť účtovné doklady spôsobom, aby nedošlo k ich znehodnoteniu vplyvom chemických zmien počas doby konkurzu. Podľa § 9 v tom čase platného zákona o konkurze a vyrovnaní, ak to vyžadoval rozsah správy, mohol súd ustanoviť na pomoc správcovi aj osobitných správcov pre určité odbory správy. Osobitný správca mal práva, povinnosti a zodpovednosť správcu v medziach svojej pôsobnosti. Pre ustanovenie do funkcie, odmeňovanie a zbavovanie funkcie osobitných správcov a zástupcu správcu platili ustanovenia o správcovi. Obžalovaný JUDr. Mag. F. O. bol za osobitného správcu ustanovený pred nástupom obžalovaného Mgr. X. U.. Zmluvu s obchodnou spoločnosťou Q. s.r.o. K. obžalovaný Mgr. X. U. nespracoval, reagoval len na podnet osobitného správcu, ktorý bol v medziach svojej pôsobnosti zodpovedný za správu majetku. Po predložení zmluvy, ktorej predmetom bola chemická ochrana písomností, obžalovaný Mgr. X. U. zmluvu podpísal s tým, že bol presvedčený, že pre uchovanie účtovných dokladov je takáto ochrana dôvodná. Plne sa spoľahol na osobu, ktorá mala právomoci správcu v tejto oblasti správy konkurznej podstaty.
Podľa § 89 ods. 1 Tr. por. v trestnom stíhaní treba okrem iného dokazovať, či stíhaný skutok spáchal obvinený a z akých pohnútok. Pohnútkou spáchania majetkového trestného činu je získanie osobného prospechu. Z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní nebolo zistené, že obvinený Mgr. X. U. by mal akýkoľvek prospech zo sumy, ktorá mala byť použitá na chemickú ochranu písomností a nebolo zistené, že by za to žiadal peniaze, ani to, že by peniaze dostal.
Pri právnej kvalifikácii trestného činu je potrebné starostlivo analyzovať všetky znaky skutkovej podstaty, nielen objektívny znak (čo v základnej rovine predmetného trestného činu obžalovaný nespochybnil), ale aj subjektívny znak - zavinenie, ktoré možno preukázať subjektívnymi a objektívnymi okolnosťami prípadu. Konkrétnou analýzou možno jednoznačne konštatovať, že vo vzťahu k okolnosti, či bol obžalovaný Mgr. X. U. členom organizovanej skupiny alebo nie platí jednoznačný záver, že tieto okolnosti nie sú ani po dokazovaní na hlavnom pojednávaní z aspektu jeho pozitívnej vôle ničím preukázané a rovnako nie je preukázané, že si prisvojil vec, ktorá mu bola zverená alebo že s ňou naložil v rozpore s účelom, na ktorý mu bola cudzia vec daná do opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorým mal mariť základný účel zverenia. Spôsob, akým obžalovaný nakladal s hodnotami konkurznej podstaty dokazuje aj skutočnosť, že bezprostredne po ustanovení za správcu majetku úpadcu obžalovaný rokoval a docielil podstatné zníženie zmluvou určenej sumy za archiváciu, o čom sú v trestnom aj konkurznom spise doložené dôkazy a o týchto mal vedomosť aj prvostupňový súd.
Aj keď obžalovaný podpísal zmluvu so spoločnosťou Q., s.r.o. K., nechcel tým spôsobiť porušenie alebo ohrozenie chráneného záujmu a ani nebol uzrozumený s tým, že takéto porušenie alebo ohrozenie nastane. Motívom jeho konania bolo zabezpečiť ochranu potrebných písomností, nevyhnutných pre úspešný priebeh konkurzného konania. Z ustanovenia § 89 ods. 1 Tr. por. vyplýva, že v trestnom stíhaní treba dokazovať aj okolnosti, ktoré viedli k trestnej činnosti alebo umožnili jej spáchanie. Ak konkurzný súd v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) ustanovil osobitného správcu, ktorý mal práva, povinnosti a zodpovednosť správcu v medziach svojej pôsobnosti, už tým obžalovaný Mgr. X. U. nemal dôvod predpokladať, že dôjde k následku tvoriacemu predmet tohto trestného konania. Osobitný správca konkurznej podstaty je zvláštnym subjektom konkurzného konania, samostatným procesným orgánom, ktorého ustanovuje do funkcie konkurzný súd a samostatne pôsobí v rozsahu súdom určenej pôsobnosti.
Napadnutý rozsudok je takmer doslovným opisom obžaloby, pričom prvostupňový súd sa nevysporiadal s faktami zistenými a uvedenými obžalovaným Mgr. X. U.. Požiadavka logicky a presvedčivým spôsobom zdôvodniť dôkazný postup vyplýva z § 168 ods. 1 Tr. por. (obžalovaný mal zrejme na mysli § 125 Tr. por., pozn.), ktorý upravuje požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku. V zmysle tohto ustanovenia je potrebné vyložiť, ktoré skutočnosti vzal súd pri svojom rozhodnutí za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov (najmä ak si vzájomne odporujú). Z odôvodnenia musí byť tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobným tvrdením obžalovaného a akými právnymi úvahami sa riadil, keď posúdil ním zistené skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona v otázke viny a trestu. Na hlavnom pojednávaní nebol produkovaný žiadny dôkaz svedčiaci o tom, že by sa obžalovaný stretával s ostatnými spoluobžalovanými (ktorých vôbec nepoznal) a tiež nebolo vzaté do úvahy, že bol v nemocnici a mal 24
- hodinovú policajnú ochranu.
K bodu 2/ napadnutého rozsudku obžalovaný Mgr. X. U. uviedol, že už z výrokovej vety rozsudku vyplýva, že išlo o dohodu o urovnaní. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že spoločnosť Q., a.s. mala voči L. B., a.s. pohľadávku - vyplýva to z výpovede svedka Ing. F. F., ktorý bol členom predstavenstva tejto spoločnosti a z výpovede svedka L. F., konateľa obchodnej spoločnosti K. Q. s.r.o., ktorý potvrdil, že asi v lete 2002 ho kontaktoval Ing. F. F. s tým, že spoločnosť Q. a.s. má v úmysle predať svoju pohľadávku voči L. B., a.s. Išlo o deblokovanie ruského dlhu voči Slovenskej republike, pričom pohľadávka bola v objeme cca 140 mil. USD a o jej existencii je dostatok dôkazov v konkurznom spise. Zo zákona je zrejmé, že spoločnosť Q., a.s. ako veriteľ mala možnosť prihlásiť sa do konkurzu a žiadať, aby bola jej pohľadávka uspokojená. Táto vysoká pohľadávka by sa stala nárokom voči konkurznej podstate a musela by byť pomerne uspokojená, t.j. odčerpala by veľké množstvo finančnýchprostriedkov potrebných na vyplácanie. K započítaniu tejto pohľadávky došlo medzi spoločnosťou Q., a.s. a spoločnosťou D., s.r.o., čo nie je v rozpore so zákonom. Dohodou o urovnaní stanovenej čiastky došlo k vyplateniu len malej časti zákonom nárokovateľnej sumy voči konkurznej podstate, čo znamenalo, že ušetrené finančné prostriedky ostali v konkurznej podstate a mohli byť použité v prospech uspokojenia ostatných veriteľov. Tvrdenie, že sa obžalovaný Mgr. X. U. podieľal na spôsobenej škode, sa teda nezakladá na pravde.
Zároveň podľa zákona č. 140/1961 Zb. je potrebné analyzovať, či je v tomto prípade konanie obžalovaného nebezpečné pre spoločnosť, keďže nebezpečnosť činu pre spoločnosť je materiálnou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby išlo o trestný čin. Tým, že v danom prípade došlo k značnému zníženiu výšky pôvodnej pohľadávky, ktorá bola proti konkurznej podstate, nie je v tomto prípade možné toto konanie posudzovať ako spoločensky nebezpečné. Poukázal pritom na § 3 ods. 4 Tr. zák., ako aj na zákon o konkurze a vyrovnaní, platný v danom čase. Podľa § 8 tohto zákona je správca povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon. V tomto prípade bolo chráneným záujmom využiť možnosť výrazného zníženia pôvodnej pohľadávky a tým zabezpečiť väčší prínos pre uspokojenie konkurzných veriteľov. Podľa vyššie uvedeného zákona, ktorý riešil problematiku konkurzov v danom čase, správca konkurznej podstaty, resp. osobitný správca ručili za vznik škôd aj vlastným majetkom. Ak by touto činnosťou spôsobil obžalovaný škodu, musel by správca konkurznej podstaty, ktorý bol ustanovený pri odvolaní obžalovaného, škodu vymáhať. Toto sa však nestalo. Aj v tomto prípade išlo o činnosť, ktorá spadala do oblasti správy (správa majetku), ktorú mal na starosti osobitný správca - obžalovaný JUDr. Mag. F. O. a ktorý obžalovanému Mgr. X. U. predložil ním odsúhlasený a parafovaný návrh zmluvy o urovnaní. Vzhľadom na povinnosti správcu konkurznej podstaty si obžalovaný Mgr. X. U. po preštudovaní návrhu zmluvy osvojil názor osobitného správcu pre túto oblasť a zmluvu spolu s ním podpísal. Keďže konanie obžalovaného Mgr. X..J. v tomto prípade nie je pre spoločnosť nebezpečné, nemohol teda ani zasiahnuť do Trestným zákonom chráneného objektu v rozsahu objektu trestného činu, pre ktorý bol súdom prvého stupňa odsúdený.
Vzhľadom na uvedené obžalovaný Mgr. X. U. navrhol, aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) spod obžaloby s poukazom na § 285 písm. c) Tr. por. oslobodil, pretože nie je dokázané, že spáchal skutky, pre ktoré bol prvostupňovým súdom odsúdený.
Obžalovanému JUDr. Mag. F. O. bol rozsudok Špecializovaného trestného súdu doručený dňa 18. júla 2016, jeho obhajcom JUDr. Vojtechovi Kubalovi bol doručený 18. júla 2016 a JUDr. Tomášovi Vaňovi dňa 19. júla 2016. Odvolanie voči nemu podal obžalovaný vlastným písomným podaním dňa 19. júla 2016 (proti všetkým výrokom, ktoré sa ho týkajú) a následne aj prostredníctvom obhajcu JUDr. Vojtecha Kubalu dňa 25. júla 2016. V podanom odvolaní poprel spáchanie skutkov, ktoré sú mu v napadnutom rozsudku kladené za vinu a uviedol, že v priebehu celého súdneho konania nebolo preukázané, že by sa dopustil predmetných skutkov. V skutku uvedenom v bode 1/ rozsudku nebola preukázaná jeho vina a z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých dôkazov ho súd uznal vinným zo spáchania tohto skutku. V skutku uvedenom v bode 2/ rozsudku nebolo preukázané jeho zavinenie a taktiež z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho (akých dôkazov, vykonaných na hlavnom pojednávaní) bol uznaný za vinného. Opakovane zdôraznil, že trvá na svojej nevine, keďže jeho vina nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Prvostupňový súd považoval za nosné dôkazy výpovede svedkov, ktorí však obžalovaného JUDr. Mag. F. O. vo svojich výpovediach ani nespomínajú. Špecializovaný trestný súd vo svojom rozsudku neodôvodnil, ako dospel k záveru o jeho vine a ktoré dôkazy by jeho vinu mali preukazovať. Obžalovaný poukázal aj na skutočnosť, že prvostupňový súd nevykonal dôkazy navrhované obhajobou a ani v odôvodnení svojho rozhodnutia nešpecifikoval, aké dôkazy boli obhajobou navrhované, ktoré z navrhovaných dôkazov odmietol vykonať a z akého dôvodu tak postupoval. Vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania, ako aj na ostatné uvedené skutočnosti obžalovaný JUDr. Mag. F. O. navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu podľa § 258 ods. 1 písm. a), b), c), f) Tr. por. zrušil a trestné stíhanie voči nemu zastavil.
V odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu obžalovaný JUDr. Mag. F. O. doplnil, že podľa jeho názoru súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol len hypotézy, ktoré však nie sú podložené žiadnymi dôkazmi. Udalosť, popísaná v skutkovej vete napadnutého rozsudku v bode 1/, konkrétne „v presne nezistenom dni mesiaca apríl 2002 v B. v advokátskej kancelárii na ul. X. XX, JUDr. B. H. po predchádzajúcej dohode s JUDr. F. O. a Mgr. X. U. oslovil P. Š....“ nebola podľa obžalovaného v konaní preukázaná, keďže svedok P. Š. vypovedal, že obžalovaného JUDr. Mag. F. O. nepozná a nestretol sa s ním. Rovnako aj časť skutkovej vety uvedenej v bode 1/ napadnutého rozsudku, konkrétne „...následne JUDr. B. H. doručil podpísanú zmluvu JUDr. O. a Mgr. U....“ je podľa obžalovaného len konštrukciou súdu, nepodloženou žiadnym dôkazom. Naopak, vyvracia ju skutočnosť, že obžalovaný JUDr. Mag. F. O. predmetnú zmluvu nepodpísal, čo by podľa neho bolo vylúčené, ak by bola pravdivá konštrukcia súdu. To, že celá táto obchodná transakcia išla mimo obžalovaného JUDr. Mag. F. O., má podľa obžalovaného preukazovať aj skutočnosť, že obžalovaný Mgr. X. U. zmluvu podpísal a na základe tejto zmluvy potom aj plnil príkazom na úhradu. Obžalovaný JUDr. Mag. F. O. ďalej zdôraznil, že jeho podpis likvidačného listu nastal ex post, teda až po „dokončení prípadu“, z čoho vyplýva, že žiadna škoda jeho podpisom nemohla vzniknúť. Medzi uzavretím zmluvy, finančným plnením a podpisom likvidačného listu je podľa neho pretrhnutá kauzalita a samotné podpísanie likvidačného listu nemôže svedčiť o jeho vine. Z procesného hľadiska je však podľa obžalovaného rozhodujúce, že jeho účasť na tomto skutku nie je ničím preukázaná, okrem výpovede obžalovaného Mgr. X. U., ktorý v rámci svojej obrany tvrdí, že zmluvu dostal od obžalovaného JUDr. Mag. F. O.. Toto svoje tvrdenie však nevie ničím preukázať, z čoho je zrejmé, že je to len jeho obrana, ktorá má zmenšiť jeho vinu. Obžalovaný JUDr. Mag. F. O. opakovane zdôraznil, že vykonané dokazovanie svedčí o jeho nevine a z tohto dôvodu navrhol, aby ho odvolací súd v tomto bode obžaloby oslobodil.
Ku skutku popísanom v bode 2/ napadnutého rozsudku obžalovaný uviedol, že prvostupňový súd tu nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu - nie je pochýb o tom, či ku skutku došlo, ale či naplnil skutkovú podstatu trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Tr. zák., účinného v čase spáchania skutku. Podľa obžalovaného nebol v konaní žiadnym dôkazom preukázaný priamy a ani nepriamy úmysel zo strany obžalovaných spôsobiť následok uvedený v skutku. Naopak, logickou sa javí obrana obžalovaných JUDr. Mag. F. O. a Mgr. X. U., že konali na prospech L. B., a.s. v konkurze. Postoj obžalovaného JUDr. Mag. F. O. ku skutku pod bodom 2/ je taký, že spolu s obžalovaným Mgr. X. U. považovali uzatvorenie dohody o započítaní za výhodné pre banku a nevedeli, že to zákon vylučuje, teda skutku sa dopustili z nevedomosti a nie úmyselne, v zmysle Trestného zákona (konkrétne § 255 Tr. zák., kde zákon vyžaduje úmyselné zavinenie, keďže § 255a Tr. zák., kde postačovala aj nedbanlivostná forma zavinenia, bol do Trestného zákona začlenený až novelou účinnou od 1. septembra 2002). Keďže v čase spáchania skutku nebola možná pri trestnom čine porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku nedbanlivostná forma zavinenia, podľa obžalovaného JUDr. Mag. F. O. ho mal prvostupňový súd aj spod tohto skutku oslobodiť.
Svoje tvrdenie o tom, že vykonané dokazovanie svedčí o jeho nevine, obžalovaný zdokladoval výpismi z výpovedí svedkov, ktorí sa k podstate veci vyjadrili nasledovne:
- svedkyňa RSDr. P. Q. vypovedala, že zmluvu so spoločnosťou Q., s.r.o. K. pravdepodobne vôbec nevidela a nedala ju Ing. L. Q.. Svedkyňa tiež podrobne a z titulu svojej funkcie v L. B., a.s. vypovedala o systéme preberania, odosielania a rozdeľovania došlej pošty. Svedkyňa jednoznačne spochybnila výpoveď svedka Ing. L. Q. vo vzťahu k jeho meneným výpovediam, odkiaľ mal k dispozícii zmluvu L. B., a.s. so spoločnosťou Q., s.r.o. K.,
- svedok JUDr. L. A. vo svojej výpovedi uviedol, že o zmluve so spoločnosťou Q., s.r.o. K. nevedel a nevypovedal o žiadnych skutočnostiach svedčiacich o vine obžalovaného JUDr. Mag. F. O.,
- svedok RNDr. U. A. taktiež vypovedal, že o zmluve uzatvorenej so spoločnosťou Q., s.r.o. K. vôbec nevedel a z jeho výpovede nemožno vyvodiť žiadnu skutočnosť preukazujúcu vinu obžalovaného JUDr. Mag. F. O. na tomto trestnom čine. Svedok vo svojej výpovedi uviedol, že s obžalovaným riešil otázky spojené s archiváciou dokumentov, avšak zdôraznil, že išlo o legálnu činnosť, vyplývajúcu z postavenia obžalovaného ako osobitného správcu, na rozdiel od konzervácie dokumentov, ktorá je obsahom spornej zmluvy so spoločnosťou Q., s.r.o. K. a je predmetom prejednávanej trestnej veci. Kľúčové je z hľadiskaobhajoby vyjadrenie tohto svedka na hlavnom pojednávaní, keď na otázku obžalovaného JUDr. Mag. F. O., či mu tento niekedy oznámil, že dokumenty z L. B., a.s. sa budú konzervovať, odpovedal, že určite nie, lebo svedok by voči tomu podal námietku, keďže by to považoval za nezmysel,
- svedkyňa Ing. V. A. vo svojej výpovedi uviedla, že o okolnostiach uzatvorenia zmluvy s firmou Q., s.r.o. K. nevie nič, keď prišla faktúra na vyplatenie 22 miliónov Sk, tak si vyžiadala zmluvu od RNDr. U. A..
Z uvedených výpovedí sa podľa obžalovaného ani náznakom nedá vyvodiť jeho trestná zodpovednosť, pričom táto nie je preukázaná ani z ďalších vykonaných dôkazov, ku ktorým uviedol nasledovné:
- svedok Ing. L. Q. vypovedal, že podklady k spornej zmluve medzi L. B., a.s. a spoločnosťou Q., s.r.o. K. dala na stôl svedkyňa RSDr. P. Q. s tým, že ich má od obžalovaného JUDr. Mag. F. O. a boli ním aj šifrované, avšak na hlavnom pojednávaní už toto svoje tvrdenie spontánne nepotvrdil a vypovedal len všeobecne k systému kolobehu pošty a dokumentov v L. B., a.s. a veľmi neurčito vypovedal ohľadom vzniku predmetnej zmluvy so spoločnosťou Q., s.r.o. K.. Navyše bol podľa obžalovaného JUDr. Mag. F. O. svedok Ing. L. Q. usvedčený zo lži výpoveďami svedkov JUDr. B. Z. a JUDr. X. O. (ktorí popreli tvrdenie svedka Ing. L. Q. o tom, že by s ním mali prejednávať zákazku týkajúcu sa konzervácie dokumentov so spoločnosťou Q., s.r.o. K.), ako aj svedkyne RSDr. P. Q. (ktorá poprela, že by svedkovi Ing. L. Q. akýmkoľvek spôsobom predmetnú zmluvu doručila, naviac s vyjadrením, že je od obžalovaného JUDr. Mag. F. O.). Obžalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že postavenie svedka Ing. L. Q. v L. B., a.s. v čase jej konkurzu je značne neprehľadné a podozrivé, keďže jeho oficiálna funkcia nekorešpondovala s jeho skutočnými právomocami a činnosťou. Z vykonaného dokazovania je podľa obžalovaného jednoznačne preukázané, že táto osoba (svedok Ing. L. Q.) bola obžalovaným Mgr. X. U.J. ako správcom konkurznej podstaty predstavená osobám činným v konkurze ako jeho zástupca v čase jeho neprítomnosti. Z výpovede svedka Ing. L. Q. sa nedá vylúčiť, že svojou výpoveďou chce chrániť obžalovaného Mgr. X. U., s ktorým mal preukázateľné pracovné aj osobné vzťahy a za angažovanie v konkurznom konaní v L. B., a.s. mu bol aj zaviazaný. Podľa obžalovaného JUDr. Mag. F. O. sa tiež nedá vylúčiť, že svedok Ing. L. Q. svojimi výpoveďami chránil aj seba (vzhľadom na jeho skutočné postavenie v konkurznom konaní). S poukazom na uvedené je podľa obžalovaného výpoveď svedka Ing. L.Š. Q. nedôveryhodná a z tohto dôvodu na ňu nie je možné prihliadať. O účasti obžalovaného JUDr. Mag. F. O. na skutku tak vypovedá len obžalovaný Mgr. X. U.Ö., avšak jeho výpoveď je len jeho obranou, svoje tvrdenia nevie hodnoverne preukázať a navyše značne znevážil hodnovernosť svojej výpovede, keď túto zmenil v kľúčovej časti skutku, teda ako sa dostal ku zmluve so spoločnosťou Q., s.r.o. K., ktorú podpísal (keďže v prípravnom konaní tvrdil, že mu túto zmluvu priniesla sekretárka - svedkyňa RSDr. P. Q. a na hlavnom pojednávaní zmenil svoju výpoveď tak, že mu zmluvu predložil obžalovaný JUDr. Mag. F. O.).
Za podstatné dôkazy preukazujúce jeho nevinu považuje obžalovaný JUDr. Mag. F. O. najmä to, že predmetnú zmluvu nepodpísal on, ale obžalovaný Mgr. X. U. (ako správca konkurznej podstaty), rovnako tak sám zabezpečil plnenie z tejto zmluvy, obžalovaného JUDr. Mag. F. O. k týmto úkonom formálne ani materiálne nepotreboval. Navyše, na predmetnej zmluve nie je jeho podpis a ani žiadna parafa, čo vylučuje jeho dispozíciu na celej obchodnej veci so spoločnosťou Q., s.r.o. K.. Predmetná zmluva je navyše napísaná v počítačovom programe T 602, pričom expertízou vykonanou na počítači obžalovaného JUDr. Mag. F. O. bolo preukázané, že obžalovaný v tom čase takýto program nepoužíval a nenapísal v ňom ani jednu zmluvu.
Záverom obžalovaný poukázal na to, že v rozsudku vo vzťahu k jeho osobe absentuje odôvodnenie pri oboch skutkoch v tom smere, čo súd považoval za preukázané a hlavne ktorými dôkazmi. Keďže sa v predmetnej trestnej veci cíti nevinný a jeho vina nebola v trestnom konaní preukázaná, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 258 ods. 1 písm. a), b), c), f) Tr. por. zrušil vo všetkých výrokoch a podľa § 259 ods. 3 Tr. zák. obžalovaného spod obžaloby oslobodil, alternatívne aby odvolací súd podľa § 258 ods. 1 Tr. por. vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Obžalovanému F. P., ako aj jeho obhajkyni Mgr. Petre Hrubovej bol rozsudok Špecializovanéhotrestného súdu doručený dňa 18. júla 2016. Odvolanie voči nemu podal prostredníctvom obhajkyne dňa 25. júla 2016. Podané odvolanie odôvodnil tým, že Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. 1Tš/23/2005 rozhodol o pokračovaní v trestnom stíhaní obvinených F. P. a P. E. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b), ods. 5 Tr. zák. u obidvoch a pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), ods. 3, ods. 5 Tr. zák. u obvineného F. P.. Týmto uznesením zároveň súd podľa § 23 ods. 1 Tr. por. vylúčil konanie proti obvineným F. P. a P. E. zo spoločného konania a konaniu bola pridelená sp. zn. PK - 1T/20/2010.
Vzhľadom na to, že vylúčením veci na samostatné konanie išlo o nové, samostatné konanie, ktoré sa vykonáva znovu od začiatku, vznášal obžalovaný F. P., či už sám alebo prostredníctvom obhajkyne námietku voči príslušnosti súdu a zákonného sudcu, keďže obžalovaný aj obhajkyňa boli toho názoru, že príslušným súdom na prejednanie veci je Krajský súd v Prešove, na ktorom bola v roku 2004 pôvodne podaná obžaloba, a to z dôvodu, že v zmysle Trestného poriadku je na prejednanie a rozhodnutie o vyššie uvedených trestných činoch príslušný Krajský súd v Prešove. Obžalovaný svoju námietku vzniesol opakovane svojimi prípismi zo dňa 18. decembra 2013 a 28. januára 2015 a prostredníctvom ustanovenej obhajkyne prípismi zo dňa 28. novembra 2014 a 1. decembra 2014, a to v konaní pod sp. zn. PK-1T/20/2010 a následne prípisom zo dňa 16. mája 2016, doručeným súdu 18. mája 2016 v konaní pod sp. zn. 1Tš/23/2005 (ktorý pripojil aj k podanému odvolaniu, keďže mal pochybnosti o tom, či súd toto podanie riadne zažurnalizoval v spise, keďže na hlavnom pojednávaní dňa 19. mája 2016 sa o ňom nezmienil). Obžalovaný má za to, že súd sa týmito jeho námietkami v konaní pod sp. zn. PK- 1T/20/2010, ani v konaní pod sp. zn. 1Tš/23/2005 kvalifikovane nevysporiadal. Vyjadrenie Špecializovaného trestného súdu zo dňa 18. júna 2014, podľa ktorého o námietke nemôže rozhodnúť z dôvodu, že o tejto otázke už bolo rozhodnuté v dôsledku rôznych podaní obvinených, je bez základu a nemôže obstáť, keďže vznesená námietka sa týka konania pod sp. zn. PK-1T/20/2010, pričom Špecializovaným trestným súdom spomínané rozhodnutia najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nemožno aplikovať na toto konanie, keďže tieto rozhodnutia sa týkali iných konaní, ktoré tomuto konaniu časovo predchádzali. V tejto súvislosti obžalovaný zdôraznil, že ak sa vec vylučuje na samostatné konanie, ide o nové, samostatné konanie a treba ho vykonať znova od začiatku (R 93/1999). Z uvedeného podľa názoru obžalovaného vyplýva, že obvinený má právo vznášať námietky aj voči príslušnosti súdu, pričom súd je povinný zaoberať sa touto námietkou a rozhodnúť o nej zákonným spôsobom, t.j. odôvodneným rozhodnutím, nie obyčajným listom. Argumentácia súdu, že o príslušnosti bolo rozhodnuté inými súdmi na podnet iných obvinených neobstojí aj z toho dôvodu, že uznesenie najvyššieho súdu z 19. januára 2005, sp. zn. 4 To 101/2004 podľa neho doposiaľ nie je právoplatné, keďže vo výrokovej časti neobsahuje rozhodnutie o sťažnostiach prokurátora a obžalovaného F. P., ktorí okrem iného namietali aj vecnú príslušnosť Špecializovaného trestného súdu. Uvedené je vadou, ktorá bráni tomu, aby súd spravodlivo rozhodol o podanej obžalobe voči obžalovanému F. P.. Taktiež podotkol, že každé odôvodnené podanie treba vybaviť tak, aby vecné rozhodnutie o ňom nebolo vylúčené, pričom treba dbať, aby vyriešenie otázky podmienok konania (vrátane príslušnosti súdu), bolo vybavené bezodkladne v čo možno najkratšom čase. Zároveň uviedol, že o každej námietke, teda aj o jeho námietke z 18. decembra 2013, ako aj o ďalších námietkach v konaní musí súd vždy rozhodnúť formou uznesenia s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku.
V ďalšej časti svojho odvolania obžalovaný F. P. poukázal na nelogický a nezákonný postup prvostupňového súdu, keď po záverečných rečiach v konaní pod sp. zn. 1T/20/2010 dňa 26. apríla 2016 vyhlásil procesné uznesenie, ktorým konanie sp. zn. 1T/20/2010 spojil s konaním 1Tš/23/2005 s odkazom na § 23 ods. 3 Tr. por. Tento postup súdu podľa obžalovaného v slovenskej justícii nemá obdobu a nemá oporu v zákone ani v doterajšej rozhodovacej praxi súdov. V zmysle § 23 ods. 3 Tr. por., ak sú podmienky na spoločné konanie, môže súd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých boli podané samostatné obžaloby. Obžalovaný má za to, že nie je možné spojiť veci po záverečných rečiach, keďže po nich nasledujú už len záverečné slová (správne má byť právo posledného slova, pozn.) a vyhlásenie meritórneho rozhodnutia vo veci samej. Tým sa obžalovanému odňalo právo sa v konaní pod sp. zn. 1Tš/23/2005 riadne brániť, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a to buď osobne alebo prostredníctvom obhajcu. Z pojmu „prejedanie veci“ jednoznačne vyplýva, že prispojení veci sa má vykonať súvislé dokazovanie k jednotlivým skutkom a veciam. Skutočnosť, že súd po spojení veci oboznámi ostatných účastníkov konania s obsahom záverečných rečí nemôže konvalidovať dokazovanie vykonané bez účasti obžalovaného F. P. v konaní pod sp. zn. 1Tš/23/2005, z ktorého bol vylúčený na samostatné konanie, a do ktorého opäť vstúpil až po záverečných rečiach dňa 26. apríla 2016. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že sa jedná o „spojenie“ tej istej veci - skutkov, voči ktorým bola podaná iba jedna obžaloba. Je teda možné konštatovať, že uznesením z 26. mája 2016 došlo takpovediac k „spojeniu osôb - obvinených“, avšak nie k spojeniu veci v zmysle § 23 ods. 3 Tr. por. Spojením veci sa rozumie spojenie dvoch alebo viacerých samostatných vecí, v ktorých boli podané samostatné obžaloby. Súdu je predsa zrejmé, že vo veci bola na obžalovaných podaná iba jedna obžaloba pôvodne na Krajskom súde v Prešove (sp. zn. 1T/6/2004) a preto uznesenie o „spojení vecí“ z 26. apríla 2016 bolo vydané nezákonne a svojvoľne. Obžalovaný taktiež poukázal na to, že mal vykázané predvolanie na 26. apríla 2016 len na hlavné pojednávanie k sp. zn. 1T/20/2010 o 13:00 hod. Súd doposiaľ nemal vykázané, že by obžalovaného P. predvolal (na spomínané spojené konanie) na hlavné pojednávanie dňa 26. apríla 2016 o 14:00 hod. k sp. zn. 1Tš/23/2005. Na pojednávanie bez osobnej účasti dal obžalovaný súhlas len na hlavné pojednávanie k sp. zn. 1T/20/2010 na 26. apríla 2016 o 13:00 hod.
Na základe uvedeného obžalovaný požiadal, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec postúpil vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Obžalovaný P. E. podal do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, ktoré sa ho týkajú. Po doručení písomného vyhotovenia rozsudku (doručeného obžalovanému dňa 26. júla 2016 a jeho obhajcovi JUDr. Marcelovi Mašanovi dňa 25. augusta 2016) obžalovaný dňa 6. septembra 2016 prostredníctvom obhajcu JUDr. Marcela Mašana písomne odôvodnil svoje odvolanie. V odôvodnení odvolania obžalovaný P. E. uviedol, že v trestnom konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že sa podieľal na skutku, ktorý mu je kladený za vinu. Preukázané bolo jedine to, že obžalovaný P. E. zoznámil obžalovaného F. P. s obžalovaným Ing. P. F., avšak o obsahoch a dôvodoch, prečo sa chcel zoznámiť, obžalovaný P. E. nebol informovaný. Obžalovaný F. P. informoval obžalovaného P. E., že potrebuje vybaviť hypotekárny úver na dokončenie rodinného domu. Ani z výpovedí jednotlivých svedkov nevyplýva žiaden dôkaz, ktorý by usvedčoval obžalovaného P. E., že by mal dohadovať záležitosti medzi obžalovaným F. P., obžalovaným Mgr. X. V. a obžalovaným Ing. P. F., a že by sa mal obžalovaný P. E. na tejto trestnej činnosti podieľať, resp. mať nejakú vedomosť o tejto trestnej činnosti. Súd v rozsudku iba konštatoval, že obžalovaný P. E. síce trestnú činnosť popieral, ale potvrdil, že pomáhal obžalovanému F. P. odblokovať účet a zoznámil ho s obžalovaným Ing. P. F.A.. Uvedené tvrdenia však neboli podložené žiadnymi relevantnými dôkazmi a z tohto dôvodu ide o zjavne arbitrárne rozhodnutie, kde bol obžalovaný odsúdený bez dôkazov (či už priamych alebo nepriamych).
Na základe uvedeného obžalovaný P. E. navrhol napadnutý rozsudok vo vzťahu k jeho osobe zrušiť a oslobodiť ho v celom rozsahu spod obžaloby.
Obžalovanému Mgr. X. V. bol rozsudok Špecializovaného trestného súdu doručený dňa 19. júla 2016, jeho obhajcovi JUDr. Karolovi Orolínovi bol doručený dňa 19. júla 2016 a Mgr. Martinovi Krakovskému dňa 18. júla 2016. Blanketové odvolanie voči nemu podal prostredníctvom obhajcu dňa 22. júla 2016 voči všetkým výrokom, ktoré sa ho týkajú s doplnením, že odôvodnenie odvolania doručí súdu v lehote 10 dní. Dôvody odvolania doplnil podaním zo dňa 22. januára 2018, v ktorom uviedol, že sa v celom rozsahu pripája k právnemu názoru a argumentom obhajcu obžalovaného Ing. P. F., uvedeným v jeho odvolaní, a rovnako má za to, že vadným procesným postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom zo dňa 19. mája 2016 bol obžalovaný odňatý zákonnému sudcovi, keď o obžalobe zo dňa 8. septembra 2004 nerozhodol príslušný súd, v dôsledku čoho bolo porušené jeho právo na rozhodnutie nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Obžalovanému Ing. P. F., ako aj jeho obhajcom Mgr. Romanovi Tomanovi, PhD. a JUDr. JánoviHavlátovi bol rozsudok Špecializovaného trestného súdu doručený dňa 19. júla 2016; odvolanie voči nemu podal prostredníctvom obhajcu dňa 26. júla 2016 proti výroku o vine, výroku o treste a výroku o náhrade škody, ako aj proti konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo. V podanom odvolaní uviedol, že dňa 15. novembra 2004 podal prostredníctvom obhajcu sťažnosť proti I. výroku uznesenia Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2004, sp. zn. 1T/6/04. Tento výrok uznesenia Krajského súdu v Prešove napadol sťažnosťou dňa 15. novembra 2004 aj prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín, ktorú odôvodnil podaním č.k. 1Kv 59/02-2382 zo dňa 16. novembra 2004. Uznesením najvyššieho súdu zo dňa 19. januára 2005, sp. zn. 4 To 101/2004 bola okrem iného I. výrokom podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietnutá jeho sťažnosť z 15. novembra 2004.
V súvislosti s postúpením jeho trestnej veci bývalému Špeciálnemu súdu v Pezinku (teraz Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku) a uznesením Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2004 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 19. januára 2005 podal obžalovaný Ing. P. F. dňa 12. apríla 2005 podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť na ústavný súd pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v znení dodatkových protokolov a čl. 48 ods. 1 ústavy. Dňa 23. mája 2005 bolo obžalovanému doručené uznesenie ústavného súdu zo dňa 5. mája 2005, sp. zn. III. ÚS 133/05, ktorým ústavný súd sťažnosť zo dňa 12. apríla 2005 odmietol jednak pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a jednak ako zjavne neopodstatnenú. V ďalšej časti svojho odvolania obžalovaný odcitoval časť odôvodnenia citovaného uznesenia ústavného súdu a následne aj § 2 ods. 1 písm. b), § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej len „zákon o súdoch“), § 17 ods. 1, § 17 ods. 2, § 15a ods. 2 písm. b), § 15a ods. 2 písm. c), § 15a ods. 2 písm. d), § 15a ods. 2 písm. f), § 20 ods. 4, § 21 ods. 1, § 454a ods. 1, § 454a ods. 2 Tr. por., pričom skonštatoval, že zo žiadneho z týchto ustanovení Trestného poriadku nevyplýva, že by v danej trestnej veci bola daná právomoc (príslušnosť) Špecializovaného trestného súdu.
Z citovaného uznesenia Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2004 je zrejmé, že predmetná trestná vec bola postúpená Špecializovanému trestnému súdu z dôvodu, že v prejednávanej trestnej veci bolo v bode 1/ obžaloby potrebné konanie obžalovaných kvalifikovať po právnej stránke ako trestné činy podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5, § 248 ods. 1, ods. 5, § 252 ods. 1 písm. a), ods. 5 Tr. zák. spáchané v jednočinnom súbehu s trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. Z uznesenia najvyššieho súdu z 19. januára 2005 je zrejmé, že možnosť právneho posúdenia konania obžalovaných Mgr. X. U. a spol. v bodoch I./ a II./ podanej obžaloby aj ako trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. nie je vylúčená, pričom takáto eventualita prichádza do úvahy až po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov na hlavnom pojednávaní.
Vzhľadom na znenie § 222 ods. 1 Tr. por. má obžalovaný Ing. P. F. za to, že žiadna z jeho alternatív neumožňovala Špecializovanému trestnému súdu rozhodnúť o obžalobe z 8. septembra 2004, a z tohto dôvodu bolo jeho povinnosťou najneskôr pred odobratím sa na záverečnú poradu, resp. po záverečnej porade pri pokračovaní v hlavnom pojednávaní, postúpiť vec podľa § 222 ods. 1 Tr. por. príslušnému súdu. V záverečnej reči na hlavnom pojednávaní dňa 4. apríla 2016 obhajca obžalovaného Ing. P. F. okrem iného uviedol, že skutky, ktoré sú predmetom trestného konania po vykonanom dokazovaní nemožno kvalifikovať ako spáchané zločineckou skupinou. Poukázal tiež na § 222 ods. 1 Tr. por. a v súvislosti s tým navrhol, aby bola vec postúpená príslušnému súdu (keďže žiadna z alternatív, uvedených v § 222 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, ktoré by Špecializovanému trestnému súdu umožnili rozhodnúť o tejto trestnej veci, podľa obžalovaného nie je naplnená). V rozsudku z 19. mája 2016 Špecializovaný trestný súd k námietke obžalovaného o nepríslušnosti súdu uviedol, že mu vec bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie z dôvodu, že na základe pôvodnej žaloby nebolo možné vylúčiť to, že v danom prípade pôjde o zločineckú skupinu. V predmetnej veci však nebolo preukázané ani vnútorné organizačné usporiadanie, ani vysoký stupeň deľby práce medzi jednotlivými členmi skupiny. Preto prvostupňový súd v tomto smere ponechal právnu kvalifikáciu nedotknutú.
Z uznesenia Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2004, v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 19. januára 2005 je zrejmé, že predmetná trestná vec bol postúpená podľa § 188 ods. 1 písm. a) Tr. por.účinného do 1. januára 2006. Nešlo teda o prípad predpokladaný ustanoveniami § 24 -25 Tr. por., ako to mylne uvádza rozsudok z 19. mája 2016, teda nešlo o vec, ktorá mala byť Špecializovanému trestnému súdu prikázaná na prejednanie. Obžalovaný v tejto súvislosti poukázal na § 5 ods. 1, § 5 ods. 2, § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 zákona o súdoch a tiež uviedol, že pod postúpením veci je vzhľadom na citované ustanovenia v predmetnej trestnej veci potrebné rozumieť len rozhodnutie najvyššieho súdu v spore o príslušnosť podľa § 24 Tr. por., rozhodnutie najvyššieho súdu o odňatí a prikázaní veci podľa § 25 Tr. por. a rozhodnutie najvyššieho súdu v odvolacom konaní podľa § 257 písm. a) Tr. por.
V poslednej časti svojho odvolania obžalovaný Ing. P. F. poukázal na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a uviedol, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) účelom pojmu „zriadený zákonom“ podľa čl. 6 Dohovoru je nielen zaručiť, že „organizácia súdnictva v demokratickej spoločnosti je nezávislá od vplyvu moci výkonnej, ale aj že je regulovaná právom pochádzajúcim od parlamentu“ (správa Komisie vo veci Zand proti Rakúsku z 12. decembra 1978, s. 70 a 80). „Súd“ je v materiálnom zmysle charakterizovaný svojou jurisdikčnou úlohou, ktorou je rozhodovať na základe právnych noriem a v organizovanom konaní o všetkých otázkach spadajúcich do jeho právomoci (vec H. proti Belgicku z 30. novembra 1987, § 50; Belilos proti Švajčiarsku z 29. apríla 1988, § 64). Musí taktiež spĺňať rad iných podmienok, ako nezávislosť, predovšetkým od výkonnej moci, nestrannosť, doba trvania výkonu funkcie a procesné záruky, z ktorých niektoré figurujú v samotnom texte čl. 6 ods. 1 (vec Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. júna 1981, § 55; Belilos proti Švajčiarsku z 29. apríla 1988, § 64).
Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy a Dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva (napr. čl. 5 ods. 4 Dohovoru). Existencia nestrannosti musí byť určená jednak zo subjektívneho hľadiska, t. j. na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu spochybniť nestrannosť sudcu. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj zdanie (appearances), ako je to uvedené v rozhodnutí ESĽP vo veci Delcourt vs. Belgicko, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná.“ Podstatou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (I. ÚS 239/04). Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. III. ÚS 16/00, I. ÚS 239/04).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal obžalovaný za to, že vadným procesným postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom z 19. mája 2016 bol odňatý zákonnému sudcovi, keď o obžalobe z 8. septembra 2004 nerozhodol príslušný súd, v dôsledku čoho bolo porušené jeho právo na rozhodnutie o trestnom obvinení nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Na základe toho obžalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 19. mája 2016 podľa § 257 písm. a) Tr. por. v celom rozsahu zrušil a vec postúpil Krajskému súdu v Prešove alebo Krajskému súdu v Bratislave ako súdu príslušnému.
K odvolaniu obžalovaného Ing. P.Á. F. sa podaním zo dňa 4. augusta 2016 vyjadril obžalovaný F. P. prostredníctvom svojej obhajkyne. Vo svojom vyjadrení sa v plnom rozsahu stotožnil s tvrdeniami obžalovaného Ing. P. F., že zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva, že by v predmetnej trestnej veci bola daná príslušnosť Špecializovaného trestného súdu. Z uznesenia Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2004 je zrejmé, že predmetná vec bola Špecializovanému trestnému súdu postúpená z dôvodu, že konanie obžalovaných Mgr. X. U. a spol. v bodoch 1/ a 2/ obžaloby je možné právne posúdiť ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Obžalovaný F. P. sa tiež stotožnil s tým, že bolo povinnosťou Špecializovaného trestného súdu pred záverečnou poradou senátu, resp. po nej postúpiť vec v zmysle § 222 ods. 1 Tr. por. príslušnému súdu (Krajskému súdu vPrešove), a to s poukazom na záverečné reči prokurátora a obžalovaných, na viaceré písomné námietky v konaní, ako aj vzhľadom na to, že z dokazovania na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané páchanie predmetnej trestnej činnosti zločineckou skupinou. Na základe uvedeného obžalovaný F. P. navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu zrušil a vec postúpil vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Obžalovanému JUDr. B. H. bol rozsudok Špecializovaného trestného súdu doručený dňa 25. júla 2016, jeho obhajcom JUDr. Irene Sopkovej a Mgr. Branislavovi Dufalovi dňa 18. júla 2016. Blanketové odvolanie voči nemu podal dňa 25. júla 2016 a prostredníctvom obhajkyne JUDr. Ireny Sopkovej podal odvolanie dňa 22. júla 2016 proti výroku o vine, výroku o treste a výroku o náhrade škody. Podané odvolanie odôvodnil tým, že výrok rozsudku o uznaní viny a následnom uložení trestu, vrátane výroku o náhrade škody je nezákonný, nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a v konečnom dôsledku boli v konaní porušené ustanovenia Trestného poriadku, ktorými sa súd mal spravovať. Obžalovaný zotrval na všetkých svojich vyjadreniach, ktoré boli prednesené pred súdom ústne i písomne, pričom odvolací súd (obžalovaný mal zrejme na mysli prvostupňový súd, pozn.) odpoveď na vznesené námietky obhajoby neposkytol. Z dôvodu hospodárnosti odkázal na tieto podania a zároveň zdôraznil, že zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).
Obžalovaný ďalej poukázal na to, že konaním súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Vo veci podľa neho konal nepríslušný súd, čo je zrejmé aj z napadnutého rozsudku Špecializovaného trestného súdu, ktorý nemal príslušnosť vec prejednať. Vo veci konal nezákonný senát Špecializovaného trestného súdu, čo je zrejmé aj z jeho podania zo dňa 30. júla 2013, pričom konanie pred súdom v čase, kedy nebolo rozhodnuté o jeho sťažnosti proti uzneseniu o postúpeniu veci Krajským súdom v Prešove zo 14. októbra 2014, sp. zn. 1T 6/2004, až do doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu z 22. februára 2012, sp. zn. 3 Tost 43/2011, je podľa jeho názoru nezákonným konaním nepríslušného súdu, z dôvodov uvedených v jeho podaní z 30. júla 2013, ako aj v sťažnosti proti tomuto uzneseniu. S rozhodnutím najvyššieho súdu z 22. februára 2012, sp. zn. 3 Tost 42/2011, sa obžalovaný nestotožňuje, pretože právne závery v ňom obsiahnuté nemajú oporu v Trestnom poriadku. V ostatnom odkázal na záverečnú reč svojej obhajkyne zo 4. apríla 2016.
Vo vzťahu ku skutkovým záverom napadnutého rozsudku obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil tým, že z odôvodnenia rozsudku týkajúceho sa jeho viny sa nedá zistiť, ktoré z vykonaných dôkazov svedčia o jeho vine a naopak, ktoré ju spochybňujú. V napadnutom rozsudku sa súd pri hodnotení jednotlivých dôkazov týkajúcich sa viny obžalovaného, subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu obmedzil len na konštatovania uvedené na str. 39 a nasl. napadnutého rozsudku. Obžalovaný je toho názoru, že súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia absolútne nevysporiadal s jeho obhajobou, jednotlivé vykonané dôkazy nevyhodnotil, pričom hodnotenie súdu postráda akékoľvek skutkové i logické odôvodnenie, čím sa rozsudok stáva nepresvedčivým a nepreskúmateľným.
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd poukázal na to, že vo vzťahu k obžalovanému JUDr. B. H. považuje za najpresvedčivejší dôkaz výpoveď svedka P. Š., ktorý bol niekoľkokrát vypočutý tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný však poukázal na skutočnosť, že z obsahu výpovedí tohto svedka, zaznamenaných v jednotlivých zápisniciach z hlavných pojednávaní a v zápisniciach z prípravného konania je zrejmé, že tento svedok svoju výpoveď niekoľkokrát v podstatných skutočnostiach zmenil. Hodnotiac výpoveď tohto svedka v nadväznosti na ostatné vykonané dôkazy, predovšetkým na výpoveď obžalovaného JUDr. B. H., obžalovanej Mgr. F. O., obžalovaného JUDr. Mag. F. O., svedka Ing. D. I., na vykonané listinné dôkazy, predovšetkým na zápisnicu o vykonaní prehliadky nebytových priestorov, by podľa obžalovaného prvostupňový súd musel zistiť, že výpoveď svedka P. Š. je nehodnoverná a nemôže obstáť. Jeho výpoveď je potrebné hodnotiť ako nepravdivú a nepoužiteľnú v trestnom konaní a to z dôvodu, že ak svedok v niektorýchčastiach svojej výpovede uvádzal skutočnosti smerujúce v neprospech obžalovaného JUDr. B. H., jeho motív je zrejmý z toho, že sa snažil zakryť páchanie vlastnej trestnej činnosti. Výpoveď tohto svedka je v rozpore s objektívne preukázanými skutočnosťami, z ktorých je zrejmé, že v deň, kedy malo dôjsť k stretnutiu obžalovaného JUDr. B. H. so svedkom P. Š. na benzínovej pumpe na Zelenči za prítomnosti ďalšieho svedka, sa toto stretnutie neuskutočnilo. Práve pri tomto stretnutí malo dôjsť k odovzdaniu časti sumy pochádzajúcej z trestnej činnosti obžalovanému JUDr. B. H.. Prítomný svedok Ing. V. A. potvrdil, že tohto stretnutia sa nezúčastnil a nevie o tom, že by dňa 28. júna 2002 takéto stretnutie malo prebehnúť.
Ani ďalšie tvrdenie svedka P. Š. spočívajúce v tom, že časť finančnej sumy mal priniesť priamo do kancelárie obžalovaného JUDr. B. H. a odovzdať ju jeho asistentke, obžalovanej Mgr. F. O., nie je pravdivé - jednoznačne ho vyvracia výpoveď obžalovanej Mgr. F. O., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že nikdy žiadne finančné prostriedky od svedka P. Š. neprevzala a v čase, keď jej ich mal svedok odovzdať, v kancelárii ani nebola. Podľa obžalovaného v tejto súvislosti neobstojí tvrdenie súdu, podľa ktorého ak svedok P. Š. nevie presne uviesť dátum, kedy sa tak malo stať, neznamená to nevieryhodnosť jeho výpovede. Obžalovaný však poukázal na skutočnosť, že evidencia z knihy navštívených osôb nesvedčí o tom, že by sa približne v uvedenom čase, teda v júni 2002, mala takéto návšteva svedka v kancelárii obžalovaného JUDr. B. H. uskutočniť. Zabezpečené listinné dôkazy podľa obžalovaného svedčia skôr o opaku a nepravdivosti výpovede svedka P. Š.. Obžalovaný v tejto súvislosti poukázal na výpovede svedkov Ing. D. I.É., Ing. V. A., J. F., J. A. a B. P., ktoré jednoznačne preukázali, o aké finančné prostriedky sa jednalo, ktoré boli poukazované na účet obžalovaného JUDr. B. H. a akým spôsobom s nimi bolo disponované - jednalo sa o obchodné vzťahy z realitnej činnosti, ktoré medzi nimi prebiehali a nikto z nich nevedel o žiadnej trestnej činnosti, ktorá by mala prebehnúť tak, ako to vypovedá svedok P. Š.. Z obžalovanému neznámych dôvodov súd tieto svedecké výpovede žiadnym spôsobom nevyhodnotil a ani neuviedol, prečo ich nepovažoval za pravdivé a neuveril im. V tomto smere obžalovaný poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pokiaľ svedok nevypovedal o rozhodných skutočnostiach vždy rovnako, je súd povinný hodnotiť všetky výpovede svedka a zdôvodniť, prečo svoje rozhodnutie opiera len o niektoré z rozdielnych výpovedí (rozhodnutie najvyššieho súdu z 24. marca 1970, sp. zn. 7Tz 84/69). V napadnutom rozsudku prvostupňového súdu však toto hodnotenie absentuje. Obžalovaný tiež poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. novembra 1964, sp. zn. 0Tz 108/1961 (v zmysle ktorého sa hodnovernosť svedka neoveruje iba mnohonásobným opakovaním jeho výpovede, ale práve vysvetlením a odstránením všetkých nejasností, ktoré sa v týchto výpovediach vyskytujú), uznesenie najvyššieho súdu z 30. januára 2013, sp. zn. 1 To 7/2012 (v zmysle ktorého „výpovede spolupracujúcich alebo tzv. korunných svedkov, ktorí boli svojim spôsobom tiež zapojení do prípravy trestnej činnosti, resp., že v určitých fázach konania sa sami na takomto konaní priamo, či nepriamo podieľali a rozhodli sa spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, vo všeobecnosti treba vyhodnocovať aj z hľadiska možnosti modifikácie výpovedí, či už z ich prílišnej horlivosti, z pomsty alebo pod vplyvom iných pohnútok“) a uznesenie najvyššieho súdu z 26. októbra 2010, sp. zn. 2 Toš 4/2009 (podľa ktorého „ak má byť rozhodnutie o vine založené na výpovedi len jedného svedka priamo usvedčujúceho obžalovaných zo spáchania skutku a o to viac, ak je to len nepriame svedectvo, musia byť ostatné nepriame dôkazy tak ucelené a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti jedného usvedčujúceho dôkazu a samotný tento dôkaz musí byť preverený všetkými dostupnými prostriedkami, ktoré umožňuje Trestný poriadok“). Podľa obžalovaného je zrejmé, že touto ustálenou súdnou praxou sa prvostupňový súd neriadil, ba dokonca ju porušil. Ako je zrejmé z obsahu ostatných dôkazov, na ktoré obžalovaný poukázal, práve tieto sú v úplnom rozpore s výpoveďou tzv. korunného svedka, ktorý sa priamo podieľal na spáchaní trestnej činnosti. Jeho výpoveď mal preto súd jednoznačne vyhodnotiť ako nepravdivú a nemohol na nej založiť vinu obžalovaného JUDr. B. H..
Ďalšou skupinou dôkazov majú byť výpovede obžalovaných H. Z. a F. P.. Z výpovede týchto obžalovaných si súd osvojil tú časť ich výpovede, kde vypovedali, že finančné prostriedky, ktoré pochádzali z trestnej činnosti, zaniesli priamo do Bratislavy, kde ich mali odovzdať asistentke obžalovaného JUDr. B. H., obžalovanej Mgr. F. O.. Ich výpovede v postavení obžalovaných súd akceptoval a považoval ich za hodnoverné aj napriek tomu, že sú v rozpore s ostatnými vykonanýmidôkazmi, predovšetkým s výpoveďou obžalovanej Mgr. F. O. a obžalovaného JUDr. B. H., ako aj s listinnými dôkazmi. Z výpovedí týchto svedkov nie je zrejmé, kedy presne (v ktorý deň) mali prísť do Bratislavy, ako sa mali dostať k obžalovanej Mgr. F. O., akým spôsobom, na základe akého dokladu jej mali odovzdať finančné prostriedky určené pre obžalovaného JUDr. B. H.. Výpovede týchto obžalovaných sú rozporuplné, nejasné, nekonkrétne a na to, aby si ich súd mohol osvojiť ako hodnoverné, im chýba jasnosť, zrozumiteľnosť a predovšetkým reálnosť. Ak by mal súd uveriť týmto tvrdeniam obžalovaných, museli by byť jednoznačne preukázané, tomu tak však nie je. Nedôveryhodnosť týchto výpovedí spočíva predovšetkým v tom, že obžalovaní predsa nemohli odovzdávať finančné prostriedky v tak vysokej hodnote neznámej osobe iba tak, bez akéhokoľvek potvrdenia o tom, že tieto finančné prostriedky odovzdali. Aj v tomto prípade absentuje odôvodnenie prvostupňového súdu, prečo súd výpovediam týchto obžalovaných uveril a na druhej strane výpoveď obžalovanej Mgr. F. O. vyhodnotil ako nedôveryhodnú. Podľa obžalovaného JUDr. B. H. je nelogické, že by obžalovaná Mgr. F. O. mala prebrať igelitové tašky s peniazmi v hotovosti a dokonca aj so zmluvami iba tak, bez toho, aby o tom obžalovaným H. Z. a F. P. vydala doklad o prevzatí. Výpovede týchto obžalovaných predsa nemôžu slúžiť ako dôkaz na uznanie viny obžalovaného JUDr. B. H., ak sú osamostatnené a v rozpore s tvrdením obžalovanej Mgr. F. O. i v rozpore so spravodlivým a jednoznačným hodnotením dôkazov.
V ďalšej časti odvolania obžalovaný JUDr. B. H. poukázal na skutočnosť, že prvostupňový súd pri ustálení viny obžalovaných poukázal aj na výpovede tzv. utajených svedkov č. 1, 2, 3. V tejto súvislosti odvolaciemu súdu navrhol, aby v rámci hodnotenia postupu súdu pri vykonávaní týchto dôkazov zaujal jednoznačný právny názor v tom smere, že výsluch svedkov na samotnom hlavnom pojednávaní je v rozpore so zákonným vykonávaním dôkazov. Účelom inštitútu utajeného svedka je ochrana života a zdravia svedkov. Je nepochybné, že využitím inštitútu utajeného svedka v trestnom konaní dochádza ku kolízii s ústavou garantovaným právom na obhajobu na jednej strane a potrebou chrániť život a zdravie svedkov na strane druhej. Práve z dôvodu, že použitie výpovede utajených svedkov ako dôkazu v trestnom konaní je zásahom do práva na obhajobu a uplatnenie tohto práva významne sťažuje, je potrebné vždy skúmať, akou mierou výpovede utajených svedkov prispeli k usvedčeniu obžalovaného. V prípade, že výpovede svedkov sú jedinými, resp. rozhodujúcimi dôkazmi o vine obžalovaného, nie sú tieto dôkazy postačujúce na prijatie záveru o vine obžalovaného. Súdne konanie, ktorého výsledkom je uznanie viny obžalovaného len, resp. v prevažnej miere založené na výpovedi utajených svedkov, nemožno považovať za spravodlivé v zmysle čl. 6 Dohovoru (nález ústavného súdu z 22. septembra 2011, sp. zn. IV. ÚS 268/2011).
V tomto konaní nie je zrejmé, či boli tieto osoby vypočuté ako utajení svedkovia, agenti, spolupracujúce osoby, pracovníci SIS, prípadne iní a vo svojich výpovediach neuvádzali skutočnosti, ktoré bezprostredne vnímali a mali o nich vedomosti, ale vypovedali, že niečo počuli, mali nejaké informácie, pričom nie je jasné, od koho tieto informácie získali, ani či sú tieto informácie pravdivé. Obžalovaný je toho názoru, že ak by súd pripustil ako dôkaz výpovede týchto osôb, nielenže by boli porušené základné ľudské práva, ale aj právo obžalovaného na spravodlivý súdny proces a vytvoril by sa precedens, že ktokoľvek môže na kohokoľvek čokoľvek uviesť a súd to bude považovať za dôkaz na uznanie viny „nepohodlnej“ osoby.
Prvostupňový súd opiera vinu obžalovaného JUDr. B. H. a obžalovaného JUDr. Mag. F. O.Ú. aj o tú skutočnosť, že sa navzájom poznali a že aj v minulosti vykonávali činnosť v jednotlivých konkurzných konaniach. Z tohto následne vyvodil záver, že sa dohodli na páchaní trestnej činnosti tak, ako je uvedené v bode 1/ napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že obžalovaný JUDr. B. H. a obžalovaný JUDr. Mag. F. O. sa poznali, nikto z nich nepoprel - obaja vykonávali činnosť advokátov, bežne sa stretávali pri výkone svojej práce, vykonávali činnosti správcov konkurznej podstaty. V žiadnom prípade však neobstojí tvrdenie súdu, že práve z osobného kontaktu vyplýva ničím nepreukázaný záver, že obžalovaní sa na konaní dohodli tak, ako je to uvedené bode 1/ rozsudku. Z výsledkov vykonaného dokazovania je podľa obžalovaného zrejmé, že obžalovanému JUDr. Mag. F. O. ako osobitnému správcovi L. B., a.s. v konkurze vina preukázaná nebola, naopak, z výpovede svedkov (pracovníkov banky), predovšetkým JUDr. F. F., je zrejmé, že obžalovaný JUDr. Mag. F. O. nemal vedomosť o zmluve o archivácii, tútonikdy nepodpísal a pokiaľ podpísal likvidačný list, konal tak na pokyn správcu konkurznej podstaty. V konaní pred súdom nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že to bol práve obžalovaný JUDr. Mag. F. O., ktorý sa podieľal na príprave zmluvy o archivácii. V konaní bolo naopak preukázané, že obžalovaný JUDr. Mag. F. O. nepoužíval počítačový softvér, ktorým bola predmetná zmluva vyhotovená. Takýto softvér nepoužíval ani obžalovaný JUDr. B. H., ktorému sa vo výroku rozsudku kladie za vinu, že to bol on, kto mal vyhotoviť túto obchodnú zmluvu. V konečnom dôsledku zo zápisníc o vykonaní prehliadky nebytových priestorov u obžalovaného JUDr. Mag. F. O., ako aj u obžalovaného JUDr. B. H. je zrejmé, že žiadna zmluva sa v ich priestoroch nenašla. Tvrdenie prvostupňového súdu o tom, že to boli obžalovaní JUDr. Mag. F. O. a obžalovaný JUDr. B. H., ktorí spolu s obžalovaným Mgr. X. U. zorganizovali a riadili celú trestnú činnosť, pretože sa navzájom poznali, nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a v tejto súvislosti neexistuje jediný dôkaz preukazujúci vyhotovenie obchodnej zmluvy o archivácii, ako výsledku dohody medzi týmito osobami. Z tohto dôvodu obžalovaný JUDr. B. H. navrhol, aby odvolací súd toto tvrdenie prvostupňového súdu bez reálneho dôkazu neakceptoval, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
V ďalšej časti svojho odvolania uviedol, že prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí poukázal aj na telefonickú komunikáciu obžalovaného JUDr. B. H. s obžalovaným H. Z. a obžalovaným F. P.. Obžalovaný JUDr. B. H. v tejto súvislosti namietol zákonnosť vykonaných telefonických odposluchov, keďže tieto neboli vykonané v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Zákonnosť dôkazu znamená, že určitý dôkazný prostriedok je prípustný podľa zákona a bol získaný postupom orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorý je v súlade s právnymi predpismi. Ak tieto predpisy dodržané neboli, nastupujú procesné dôsledky porušenia predpisov o dokazovaní v trestnom konaní. To znamená, že protiprávne získaný dôkaz je nezákonný. V Trestnom poriadku sú niektoré spôsoby získania dôkazu považované za absolútne neprípustné. Medzi neprípustné dôkazy sa radí svedectvo z počutia (ako je to uvedené pri tzv. utajovaných svedkoch), svedectvo názorom (tak ako za dôkaz považuje súd tabuľku o pohybe finančných prostriedkov, vyhotovenú vyšetrovateľom), nezákonne získaný dôkaz (odposluchy nevykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku). Obžalovaný v tejto súvislosti uviedol, že v spise zažurnalizovaná žiadosť o odpočúvanie, ako aj súhlas súdu na odpočúvanie nemajú zákonné náležitosti, predovšetkým že v žiadosti nie je uvedené, z akého dôvodu sa žiadal odposluch obžalovaného JUDr. B. H. a následne v súhlase súdu nie je zrejmé, či sudca, ktorý tento súhlas podpísal, bol aj zákonným sudcom. Odposluch možno ako dôkaz použiť iba vtedy, ak sa bude jednať o prípustný dôkaz vykonaný zákonne. Aj keď vykonané odposluchy, resp. ich prepis z hľadiska dôkaznej sily nesvedčia v neprospech obžalovaného JUDr. B. H., napriek tomu je obžalovaný toho názoru, že takýto nezákonný dôkaz súd nemôže v konaní použiť a z tohto dôvodu navrhol, aby súd na tieto odposluchy neprihliadol.
V závere podaného odvolania obžalovaný poukázal na to, že v doterajšom konaní súd nemal preukázané, že by sa obžalovaný akýmkoľvek spôsobom podieľal na páchaní trestnej činnosti, keďže tomu nenasvedčuje žiadny z vykonaných dôkazov. Práve naopak, výpoveďami svedkov a listinnými dôkazmi, na ktoré obžalovaný v podanom odvolaní poukázal, po odstránení procesných pochybení súdu je potrebné, aby bol obžalovaný JUDr. B. H. v ďalšom konaní oslobodený spod obžaloby prokurátora. Je vážnym porušením práva obžalovaného na spravodlivý súdny proces, ak ani po viac ako štrnástich rokoch v jeho veci nie je spravodlivo rozhodnuté. Na základe uvedeného obžalovaný JUDr. B. H. navrhol, aby odvolací súd podľa § 258 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok pre podstatné chyby konania, ktoré rozsudku predchádzali, pretože v konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa malo zabezpečiť objasnenie veci a právo obhajoby a pre chyby rozsudku, najmä pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení, ale predovšetkým preto, že sa súd nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Ďalej navrhol zrušiť napadnutý rozsudok aj podľa § 258 ods. 1 písm. f) Tr. por., pretože rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu škody je nesprávne.
K odvolaniu obžalovaného JUDr. B. H. sa podaním z 29. júla 2016 vyjadril obžalovaný F. P.Á. prostredníctvom svojej obhajkyne. Vo svojom vyjadrení sa stotožnil s názorom obžalovaného JUDr. B. H., že vo veci konal a rozhodol nepríslušný súd a tiež uviedol, že námietky obžalovaného v konaní pred prvostupňovým súdom, ako aj odvolaní jednoznačne potvrdzujú, že prvostupňový súd porušil právo naspravodlivý proces nielen v prípade obžalovaného F. P., ale aj v prípade iných obžalovaných. Aj s prihliadnutím na toto vyjadrenie obžalovaný F. P. navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu zrušil a vec postúpil vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Obžalovanej Mgr. F. O. bol rozsudok Špecializovaného trestného súdu doručený dňa 11. augusta 2016, jej obhajcovi Mgr. Branislavovi Dufalovi dňa 18. júla 2016. Odvolanie voči tomuto rozsudku podala prostredníctvom obhajcu dňa 26. júla 2016 proti výroku o vine, výroku o treste a výroku o náhrade škody, ako aj proti konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo a následne ho doplnila svojim podaním zo dňa 15. augusta 2016. V odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu obžalovaná poukázala na to, že Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 14. októbra 2004, sp. zn. 1T 6/04, predmetnú trestnú vec podľa § 188 ods. 1 písm. a) Tr. por. postúpil Špeciálnemu súdu ako súdu vecne príslušnému podľa § 15a ods. 2 Tr. por. Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Prešove podala obžalovaná Mgr. F.J. O. a obžalovaný JUDr. B. H. prostredníctvom obhajcu dňa 27. septembra 2011 sťažnosť, ktorá bola doručená Špecializovanému trestnému súdu, ako aj Krajskému súdu v Prešove dňa 29. septembra 2011. Najvyšší súd uznesením zo dňa 22. februára 2012, sp. zn. 3 Tost 43/2011, podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. predmetnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Medzitým prvostupňový súd na základe obžaloby podanej Krajskou prokuratúrou Trenčín v predmetnej trestnej veci dňa 27. septembra 2005 otvoril hlavné pojednávanie, na ktorom prokurátor predniesol obžalobu a následne súd postupne na tomto hlavnom pojednávaní, ako aj na ďalších pojednávaniach v predmetnej trestnej veci vykonávaných až do 29. septembra 2012 (dátum podanej sťažnosti proti uzneseniu Krajského v Prešove o postúpení veci) vypočul na hlavnom pojednávaní všetkých obžalovaných, ako aj prevažnú časť podstatných svedkov. Po rozhodnutí najvyššieho súdu podal obhajca obžalovanej Mgr. F. O. na prvostupňový súd podnet, aby v predmetnej trestnej veci súd nariadil predbežné prejednanie obžaloby ohľadne vecnej príslušnosti súdu konať vo veci. Obhajca v tomto podnete zároveň prvostupňový súd upozornil, že vzhľadom na vyššie uvedené uznesenie najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove o postúpení predmetnej trestnej veci nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť až 22. februára 2012, čím sa vec dostala do procesného štádia po podaní obžaloby, pred vytýčením termínu prvého pojednávania. Prvostupňový súd však jeho podnetu na predbežné prejednanie obžaloby nevyhovel, v predmetnej trestnej veci vytýčil hlavné pojednávanie a na pojednávaní kontinuálne pokračoval v hlavnom pojednávaní a dokazovaní začatom 27. septembra 2005 tak, že odo dňa 22. februára 2012 z hľadiska dokazovania vykonal len výsluchy zostávajúcich svedkov a oboznámil obsah spisu.
Podľa obžalovanej je uznesenie Krajského súdu v Prešove o postúpení trestnej veci v zmysle § 140 ods. 3 Tr. por. uznesením, ktoré sa neoddeliteľne týka prejednávanej trestnej veci ako celku, ako aj všetkých osôb, pretože týmto uznesením sa zakladá právomoc súdu konať vo veci, teda vykonávať procesné úkony a rozhodovať v celej trestnej veci a voči všetkým osobám. Z tohto dôvodu uznesenie krajského súdu nemohlo do 22. februára 2012 (kedy najvyšší súd rozhodol o v zákonnej lehote podaných sťažnostiach obžalovaných s odkladným účinkom) nadobudnúť ani čiastočnú vykonateľnosť a právoplatnosť len voči niektorým osobám obžalovaných alebo prokurátorovi alebo len pre niektorú časť predmetnej trestnej veci. Špecializovaný trestný súd teda od podania obžaloby až do 22. februára 2012 konal na základe neprávoplatne a nevykonateľne zverenej právomoci konať v predmetnej veci a konal teda ako vecne nepríslušný súd. Z tohto dôvodu považuje obžalovaná celé dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom od podania obžaloby do 22. februára 2012, ktoré bolo podkladom pre napadnutý rozsudok, za nezákonné.
K argumentácii najvyššieho súdu, uvedenej na str. 6 a 7 uznesenia sp. zn. 3 Tost 43/2011 obžalovaná uviedla, že toto je jednoznačne v rozpore s ustanovením § 141 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Tr. por., v rozpore s ustanovením § 140 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr por. a v rozpore so základnými právami obvineného v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 Tr. por., pretože v podstate odníma obžalovaným právo na podanie relevantnej sťažnosti v zákonnej lehote a právo na spravodlivé rozhodnutie o sťažnosti v súlade so zákonom. Trestný poriadok v žiadnom ustanovení neobsahuje právnu úpravu a procesné pravidlo, podľa ktorého by rozhodnutie súdu o sťažnosti jednej oprávnenej osoby prejudikovalo rozhodnutie o sťažnosti inej oprávnenej osoby, dokonca s účinkom právoplatnosti a vykonateľnostinapadnutého uznesenia voči inej oprávnenej osobe ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie sťažnosti s odkladným účinkom u tejto inej osoby, o ktorej sťažnosti doposiaľ nebolo rozhodnuté. Naopak, ustanovenia Trestného poriadku jednoznačne ukladajú súdu povinnosť rozhodnúť o každej sťažnosti podanej oprávnenou osobou [v zmysle § 148 ods. l písm. b) Tr. por. aj neoprávnenou osobou]. Trestný poriadok neukladá súdu povinnosť, že musí o sťažnostiach viacerých oprávnených osôb alebo týkajúcej sa viacerých vecí rozhodnúť jedným uznesením, avšak takéto rozhodnutie na druhej strane umožňuje. Obžalovaná Mgr. F. O. a obžalovaný JUDr. B. H. podali sťažnosť v zákonnej lehote a s odkladným účinkom vykonateľnosti rozhodnutia, ktorý účinok podľa obžalovanej Mgr. F. O. zákonné ustanovenie Trestného poriadku podanej sťažnosti v predmetnej veci jednoznačne priznáva. Pokiaľ by teda mali byť súčasne akceptované názory najvyššieho súdu uvedené v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 Tost 43/2011 (konkrétne, že uznesením najvyššieho súdu zo dňa 19. januára 2005 sp. zn. 4 To 101/2004 bolo, aj keď v podstate predčasne, rozhodnuté tiež o sťažnostiach obžalovaných Mgr. F. O. a obžalovaného JUDr. B. H., a že dodatočným doručením rozhodnutia Krajského súdu v Prešove dostali obžalovaní Mgr. F. O. a JUDr. B. H. možnosť podať proti nemu opravný prostriedok, avšak len teoretickú, keďže o ich sťažnostiach bolo v podstate rozhodnuté už 19. januára 2005) a zároveň dodržané zákonné právne následky podania sťažnosti s odkladným účinkom v zákonnej lehote, muselo by sa podľa obžalovanej zrejme dospieť k záveru, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove o postúpení veci bolo: odo dňa 19. januára 2005 až do dňa podania sťažnosti obžalovanými dňa 29. septembra 2011 relatívne právoplatné a vykonateľné, odo dňa 29. septembra 2011 až do dňa rozhodnutia najvyššieho súdu o sťažnosti dňa 22. februára 2012 dočasne relatívne právoplatné, resp. relatívne neprávoplatné a dočasne nevykonateľné z dôvodu podania sťažnosti s odkladným účinkom obžalovanými v zákonnej lehote,
- odo dňa 22. februára 2012 sa stalo absolútne právoplatným a obnovila sa jeho vykonateľnosť.
Zákonné ustanovenia šiestej hlavy a ani siedmej hlavy Trestného poriadku taktiež neobsahujú právnu úpravu odkladu alebo prerušenia vykonateľnosti rozhodnutia v procese rozhodovania o sťažnosti podanej v zákonnej lehote oprávnenou osobou. Argumentácia najvyššieho súdu prezentovaná v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 Tost 43/2011 je teda podľa obžalovanej v priamom rozpore so zákonom, s teóriou trestného práva, ako aj s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu a ústavného súdu, pretože pri súčasnom rešpektovaní zákonných ustanovení Trestného poriadku by spôsobila vyššie teoreticky uvedenú procesne zmätočnú a nezákonnú situáciu. Zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť. (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).
Argumentácia odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 43/2011 o absolútnej a relatívnej právoplatnosti rozhodnutia vo vzťahu k predmetnej trestnej veci a konkrétne vo vzťahu k nadobudnutiu relatívnej a absolútnej právoplatnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Prešove dňom 19. januára 2005 podľa obžalovanej taktiež nie je správna, pretože táto argumentácia sa vôbec nevzťahuje a nie je aplikovateľná v predmetnom prípade rozhodovania nadriadeného súdu o sťažnosti podanej oprávnenou osobou v zákonnej lehote proti uzneseniu súdu, ktorý uznesenie vydal, teda v štandardnom konaní súdu prvého stupňa a súdu druhého stupňa. V predmetnej veci podali obžalovaní Mgr. F. O. a JUDr. B. H. proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 43/2011 dovolanie a následne aj ústavnú sťažnosť, ktorým nebolo vyhovené, čím vyčerpali možnosť podania všetkých vnútroštátnych mimoriadnych opravných prostriedkov. V tejto súvislosti z hľadiska teórie trestného práva možno hovoriť o tom, že vyčerpaním týchto mimoriadnych opravných prostriedkov sa napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove stalo absolútne právoplatným, presnejšie absolútne nezmeniteľným. V tejto súvislosti obžalovaná podotkla, že uznesenie súdu prvého stupňa, proti ktorému je prípustná sťažnosť a bolo aj napadnuté sťažnosťou podanou po lehote alebo neoprávnenou osobou, ktorá sťažnosť bola z niektorého z týchto dôvodov zamietnutá, sa stáva právoplatným už uplynutím lehoty, ktorú na sťažnosť mali osoby oprávnené (R 55/1971). V predmetnej veci však nejde o takýto prípad nadobudnutia právoplatnostiuznesenia pred dňom rozhodnutia nadriadeného súdu o sťažnosti, pretože v predmetnej spornej veci ide jednoznačne o otázku nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia, voči ktorému bola oprávnenou osobou v zákonnej lehote podaná sťažnosť s odkladným účinkom. Z týchto dôvodov je obžalovaná toho názoru, že napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu a konanie, ktoré rozsudku predchádzalo sú nezákonné, zmätočné a nepreskúmateľné, pretože súd vyhlásil napadnutý rozsudok na základe dokazovania, ktoré bolo vykonávané nezákonne, bez právoplatne a vykonateľne zverenej právomoci súdu vo veci konať, až do 22. februára 2012.
V ďalšej časti podaného odvolania obžalovaná v nadväznosti na skutkové zistenia uvedené v napadnutom rozsudku poprela vypracovanie, uschovanie a manipuláciu s inkriminovanou zmluvou, špecifikovanou v skutkovej vete napadnutého rozsudku. V súvislosti s touto zmluvou obhajca obžalovanej Mgr. F. O. a obžalovaného JUDr. B. H. JUDr. Branislav Dufala ešte v prípravnom konaní listom z 25. júna 2004 navrhol doplnenie dokazovania o vyžiadanie si zmlúv vypracovaných v L. B., a.s. v konkurze počas konkurzného konania (zmluvy ktoré vypracoval a uzatváral obžalovaný Mgr. X. U.) za účelom ich porovnania s predmetnou zmluvou z hľadiska právnej úrovne, úpravy, štýlu a spôsobu číslovania zmlúv (predmetná zmluva je evidentne číslovaná podľa dátumu vyhotovenia, respektíve dátumu uzatvorenia zmluvy, čo nie je obvyklý spôsob číslovania zmlúv). Následne aj obhajcovia obžalovaných JUDr. B. H. a JUDr. Mag. F. O. v priebehu konania pred prvostupňovým súdom opakovane písomne listami, ako aj návrhmi na doplnenie dokazovania podanými ústne do zápisnice na hlavnom pojednávaní navrhovali vyžiadanie predmetných zmlúv od poškodeného a vypracovanie znaleckého posudku na ich porovnanie. Tieto opakované návrhy na doplnenie dokazovania prvostupňový súd počas celého súdneho konania ignoroval a nakoniec zamietol s odôvodnením (uvedeným na str. 40 napadnutého rozsudku), že nie je potrebné viesť dokazovanie v tom smere, v akom počítači bola inkriminovaná zmluva vyhotovená. Prvostupňový súd zároveň zamietol návrh obhajcu obžalovaného JUDr. Mag. F. O. na vypočutie svedka a zástupcu poškodeného JUDr. J. O., čím znemožnil obhajobe klásť svedkovi otázky ohľadom existencie, počtu, a miesta uloženia originálov týchto zmlúv, prípadne výzvy na ich predloženie prostredníctvom prvostupňového súdu. Obhajcom obžalovaných Mgr. F. O., JUDr. B. H. a JUDr. Mag. F. O. v zmysle opakovane podávaných návrhov zrejme nešlo o znalecké skúmanie inkriminovanej zmluvy, či bola vyhotovená na konkrétnom počítači a vytlačená konkrétnou tlačiarňou, pretože vykonanie takéhoto dôkazu je už postupom času zrejme zmarené. Obhajcovia navrhovali vykonanie znaleckého dokazovania z odboru písmoznalectva, odvetvie 2700200 - strojové písmo, odvetvie 270300
- jazyková analýza. Takéto dokazovanie je možné uskutočniť kedykoľvek, pokiaľ budú súdu predložené na porovnanie s inkriminovanou zmluvou iné zmluvy vyhotovené obžalovaným Mgr. X. U. na posúdenie, resp. vylúčenie zhody. Obhajcovia obžalovaných Mgr. F. O., JUDr. B. H. a JUDr. Mag. F. O. sú presvedčení už len laickým pohľadom na text predmetnej zmluvy, že táto zmluva bolo vyhotovená textovým editorom T 602, ktorý v danom čase používal obžalovaný Mgr. X. U. (obžalovaný JUDr. B. H. v danom čase už viac rokov používal textový editor Microsoft Word, čo je možné v prípade potreby preukázať množstvom listín z toho obdobia vypracovaných v jeho advokátskej kancelárii a tiež dokladmi z účtovníctva preukazujúcimi nákup tohto softvéru). V tejto súvislosti obžalovaná poukázala aj na výpoveď svedka JUDr. F. F., ktorý na hlavnom pojednávaní potvrdil, že obžalovaný Mgr. X. U. používal textový editor T 602, pričom v L. B., a.s. sa používal Microsoft Word. Podľa názoru obžalovanej by vykonané znalecké dokazovanie potvrdilo jej obhajobu, ako aj obhajobu obžalovaných JUDr. B. H. a JUDr. Mag. F. O. o tom, že obžalovaný JUDr. B. H. zmluvu nevypracoval a teda ani túto zmluvu nemohol zveriť do úschovy obžalovanej Mgr. F. O. a následne ju poslať po obžalovanom JUDr. Mag. F. O. obžalovanému Mgr. X. U. na podpis. Prvostupňový súd teda zamietnutím vyššie uvedeného návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania odňal obžalovaným Mgr. F. O., JUDr. B. H. a JUDr. Mag. F. O. právo na obhajobu a porušil povinnosť zistiť náležité skutkový stav veci a objasňovať aj okolnosti svedčiace v prospech obžalovaných.
Vo vzťahu k časti skutku týkajúcej sa skutočnosti, že obžalovaná Mgr. F. O. mala v priebehu mesiaca júl 2002 prevziať od svedka P. Š. sumu asi 1.000.000,- Sk, obžalovaná uviedla, že táto je preukazovaná jedine výpoveďou svedka P. Š.. Písomné doklady predložené obžalovanou ohľadne jej neprítomnosti v zamestnaní dňa 4. júla 2002 prvostupňový súd vyhodnotil tak, že obžalovanej sa nekládlo za vinu, že by práve v tento konkrétny deň mala prevziať finančné prostriedky (str. 39, 40 odôvodnenia rozsudku).Výpoveď svedka P. Š. prvostupňový súd čiastočne hodnotil aj na str. 19 (tretí riadok odspodu) napadnutého rozsudku, kde konštatoval, že svedok v odpovediach na otázky „precízne vysvetlil“, prečo si tento dátum pamätá. Toto hodnotenie dôkazov prvostupňového súdu považuje obžalovaná za zmätočné, nepreskúmateľné a navzájom si odporujúce. Obžalovanej Mgr. F. O. totiž bolo obvinenie vznesené uznesením vyšetrovateľa zo dňa 9. septembra 2003, teda rok a pol po vznesení obvinenia ostatným obžalovaným, kedy už boli v podstate vypočutí všetci obžalovaní i svedkovia. V tomto uznesení je jej konkrétne na základe výpovede svedka P. Š. kladené za vinu, že od neho mala prevziať sumu 1.000.000,- Sk presne dňa 4. júla 2002. Svedok P. Š. vo svojich výpovediach zo dňa 21. januára 2003, 26. augusta 2003, pri konfrontácii 24. januára 2003, pri konfrontácii 6. mája 2003, pri konfrontácii 8. októbra 2003 a pri výsluchu zo dňa 21. januára 2004 jednoznačne tvrdil, že peniaze odovzdal obžalovanej v kancelárii presne 4. júla 2002 okolo 17.00 hod. a vysvetlil, že si to pamätá, pretože 4. júla 2002 išiel z kancelárie obžalovanej do Chorvátska cez prechod Kitsee. Vo svojej výpovedi z 12. mája 2004 však svedok P. Š. v závere výpovede sám podstatným spôsobom zmenil výpoveď v tom, že dňa 4. júla 2002 nešiel do Chorvátska, ale vrátil sa domov a do Chorvátska išiel až 8. júla 2002, čím sám spochybnil pravdivosť okolností odovzdávania peňazí obžalovanej dňa 4. júla 2002. Na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 23 - 26. októbra 2006 sa svedok P. Š. opätovne vrátil k tvrdeniu, že dátum odovzdávania peňazí 4. júla 2002 si pamätá, pretože po obnovení občianskych preukazov a podpisových vzorov bol na druhý deň sviatok Cyrila a Metoda a hneď 4. júla 2002 išiel do Chorvátska (str. 99, 109, 110 zápisnice z hlavného pojednávania). Svedok sa pritom vo svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní pri kladení niektorých otázok sám zamotal do vlastnej výpovede tak, že jeho výpoveď sa stala v tejto časti nezrozumiteľnou, nevedel ani vysvetliť iné jeho rozpory vo výpovediach z prípravného konania ohľadom výšky odovzdávaných súm, popisu lístočku, ktorý mala mať pri odovzdávaní peňazí obžalovaná a popisu priestorov kancelárie. Svedok taktiež v priebehu svojich výpovedí menil okolnosti ohľadne výšky a spôsobu odovzdávania finančných prostriedkov obžalovanému JUDr. B. H., najmä ohľadom okolností vyplácania sumy 2,7 mil. Sk, 2,9 mil. Sk, resp. 3,9 mil. Sk prostredníctvom svedkov Ing. D. I. a B. P. a okolností vrátenia tejto sumy svedkovi B. P.. Obžalovaný JUDr. B. H. v tejto súvislosti predložil prvostupňovému súdu účtovné doklady medzi jeho advokátskou kanceláriou a spoločnosťou svedka B. P. Z..J..Q.. X., s.r.o., z ktorých jednoznačne vyplýva, že suma 3.9 mil. Sk, ktorú prevzal obžalovaný JUDr. B. H. ako advokát od spoločnosti Z..J..Q.. X., s.r.o., tejto spoločnosti aj vrátil a išlo o bežný obchodný prípad medzi advokátom a obchodnou spoločnosťou, ktorý vôbec nesúvisel s inkriminovanými peniazmi z L. B., a.s.
Taktiež je sporná výška sumy, ktorú mal, respektíve objektívne mohol svedok P. Š. odovzdávať obžalovanej. Podľa grafu toku finančných prostriedkov vypracovaného vyšetrovateľmi a podľa bankových výpisov vybral obžalovaný H. Z. dňa 4. júla 2002 len sumu 600.000,- Sk, ktorú odovzdal svedkovi P. Š.. Naproti tomu svedok P. Š. (vo svojej výpovedi z 26. augusta 2003) uviedol, že 4. júla 2002 H. Z. urobil posledný výber v K. B. v Ž. okolo 14.00 hod. a odovzdal mu asi 1.000.000,- Sk, ktoré ihneď niesol do Bratislavy. Výpovede svedka (predtým obvineného) P. Š. sa teda javia ako nevierohodné v podstatných okolnostiach a je zrejmé, že postupom času ako boli tieto výpovede vykonávané, boli svedkom P. Š. prispôsobované ostatným dôkazom a smeru vyšetrovania.
Rovnako tak aj skutočnosť, že obžalovaná Mgr. F. O. mala v priebehu mesiaca júl 2002 prevziať v jednom prípade od obžalovaných F. P. a H. Z. sumu 3.000.000,-Sk, je preukazovaná jedine výpoveďami týchto obžalovaných, ktorých výpovede sú taktiež navzájom odporujúce a nevierohodné. Obžalovaní F. P. a H. Z. vo výpovediach vykonávaných od vznesenia obvinenia až do 6. mája 2003 vôbec obžalovanú Mgr. F. O. nespomínali a neopoznali ju ani pri vykonaných rekogníciách. Usvedčovať ju začali až 5. mája 2002, pri vykonaní procesne pochybnej „opakovanej" rekognície a pri následných konfrontáciách s obžalovanou vykonaných 6. mája 2003. Okrem rozporov v ich výpovediach ohľadom výšky sumy, ktorú mali obžalovanej odovzdať, obžalovaný H. Z. navyše v prípravnom konaní tvrdil, že peniaze obžalovanej odovzdával v ozdobnom papierovom sáčku, pričom upresnil, že išlo o darčekovú tašku s rozmermi 30x40 cm z tvrdšieho ozdobného papiera so šnúrkou, pričom obžalovaný F. P. ozdobnú tašku držal a on do nej prekladal a prepočítaval peniaze. Naproti tomu obžalovaný F. P. v prípravnom konaní opakovane vo výpovediach tvrdil, že peniaze obžalovanej odovzdávali v igelitovej taške. O skutočnosti, že v prípade výpovedí obžalovaných H. Z. a F. P. sa jedná o pochybné a nevierohodné výpovede,svedčia aj znalecké posudky z odboru psychológie. Zo záverov posudku na obžalovaného P.Z. vyplýva, že má sklon k účelovému skresľovaniu výpovedí s nepriaznivou prognózou vývoja osobnosti vo vzťahu k protispoločenskému konaniu. Zo záverov posudku na obžalovaného H. Z. vyplýva, že je u neho pravdepodobné skresľovanie výpovedí a je manipulovateľný tlakom strachu. Tieto znalecké posudky vypracované v prípravnom konaní však nie sú súčasťou súdneho spisu a teda prvostupňový súd sa nimi vôbec nezaoberal a ani ich nehodnotil v rámci hodnotenia dôkazov v odôvodnení napadnutého rozsudku. Predmetné posudky totiž v rámci vylúčenia veci z pôvodnej veci vedenej pod sp. zn. 1 Tš 1/2005 pod súčasnú sp. zn. PK-lTš/23/2005 prvostupňový súd neprevzal do súdneho spisu. Obhajcovia obžalovaných v priebehu pojednávaní viackrát žiadali do konania pripojiť pôvodný spis 1 Tš 1/2005 práve z dôvodu, že prvostupňový súd do vylúčeného súdneho spisu neprevzal z pôvodného spisu okrem vyššie uvedených znaleckých posudkov aj ďalšie listinné dôkazy - konkrétne obžalovaná Mgr. F. O. na hlavnom pojednávaní konanom 30. júna 2015 v rámci návrhov na doplnenie dokazovania navrhovala prečítať vyššie uvedené znalecké posudky na obžalovaných F. P. a H. Z., ktorému návrhu prvostupňový súd nevyhovel. Odmietnutím vykonania dokazovania prečítaním znaleckých posudkov prvostupňový súd odňal obžalovanej právo na obhajobu a porušil povinnosť zistiť náležite skutkový stav veci a objasňovať aj okolnosti svedčiace v jej prospech. Porušenie práva obžalovanej na obhajobu zo strany Špecializovaného trestného súdu je o to závažnejšie, že obžalovaná navrhovala vykonanie dôkazu, ktorý bol súd povinný vykonať z úradnej povinnosti, pretože predmetné posudky boli súčasťou vyšetrovacieho spisu predloženého súdu s obžalobou a len svojvôľou súdu neboli pri vylúčení veci na samostatné konanie prenesené do súčasného súdneho spisu. Pokiaľ by obžalovaná trvala na osobnom výsluchu znalcov, aj takýto návrh na vykonanie dokazovania by súd musel z úradnej povinnosti v zmysle ustanovení Trestného poriadku rešpektovať a vykonať.
Obžalovaná v podanom odvolaní poukázala aj na výsluch utajeného svedka č. 3. Aj keď ide o výpoveď nepriameho svedka, ktorá zrejme vychádza zo sprostredkovaných informácií od iných osôb, tento svedok nemal o osobe obžalovanej Mgr. F.J. O. žiadne informácie. Utajený svedok č. 3 za „jednotku“ považoval svedka Ing. D. I., ku ktorému mali ísť peniaze, a svedka P. Š. považoval za koordinátora (kontaktoval popradskú a bratislavskú skupinu a riadil obžalovaných Mariána Jánošíka a H. Z.). V tejto časti korešponduje výpoveď utajeného svedka č. 3 s výpoveďou obžalovaného F. P. zo dňa 4. septembra 2003, v ktorej obžalovaný F. P. na strane 13 uviedol, že sumu 2,5 mil. Sk osobne zaniesol svedkovi Ing. D. I. do Bratislavy. Pozoruhodný je tiež prepis telefonického hovoru medzi svedkom Ing. D. I. a obžalovaným H. Z. zo dňa 9. septembra 2002. Obžalovaná v tejto súvislosti zdôraznila skutočnosť, že svedok Ing. D. I.Á. mal v tom čase kanceláriu a sídlo viacerých spoločností v B. na E. ulici č. X, čo bolo asi 300 metrov od kancelárie obžalovaného JUDr. B. H. na X. XX. Zhodou okolností na tejto adrese mala v tom čase sídlo aj vyššie uvedená spoločnosť Z..J..Q.. X., s.r.o. svedka B. P.. Svedok P. Š. sa v predmetnej veci úspešne vyhol trestnému stíhaniu a svedkov Ing. D. I. a B. P. sa prvostupňovému súdu od podania obžaloby dňa 10. septembra 2004 do vynesenia rozsudku dňa 19. mája 2016 nepodarilo ani raz fyzicky predvolať a ani predviesť na hlavné pojednávanie, hoci tieto osoby pracujú, podnikajú a zdržujú sa na území Bratislavy. Na základe vyššie uvedených skutočností vyslovila obžalovaná podozrenie, že tak ako svedok P. Š. a vykonávatelia jeho rozkazov obžalovaní F. P. a H. Z. tvrdia, že pohyb predmetnej zmluvy a odovzdávanie peňazí obžalovanej Mgr. F.J. O. sa udialo na adrese X.Á. XX, s rovnakou hodnovernosťou sa tento skutkový dej mohol odohrať o 300 metrov ďalej na E. X v kancelárii svedka Ing. D. I., bez účasti obžalovanej Mgr. F. O..
V záverečnej časti odvolania obžalovaná Mgr. F. O. poukázala na to, že skutková podstata predmetného trestného činu vyžaduje okrem naplnenia ďalších formálnych znakov, aj naplnenie objektívnej stránky trestného činu, teda konania páchateľa a úmyslu páchateľa v zmysle § 4 Tr. zák. Ako nepochybne vyplýva zo spisového materiálu, obžalovaná Mgr. F. O. bola v čase spáchania skutku zamestnaná v advokátskej kancelárii obžalovaného JUDr. B. H. ako sekretárka (v tom čase tam boli okrem nej zamestnané ďalšie tri sekretárky), pričom do náplne práce sekretárok patrilo prijímanie a vyprevádzame návštev, pohostenie návštev, preberanie a odovzdávanie telefonických odkazov, preberanie a odovzdávanie písomností, preberanie a odovzdávanie pošty, prijímanie platieb od klientov, vykonávanie hotovostných a na základe prístupu na účet advokátskej kancelárie aj bezhotovostných platieb, nákup kancelárskych potrieb a vykonávanie ďalších administratívnych prác. Naopak, do náplne prácesekretárky zrejme nepatrilo zúčastňovanie sa pri rozhovoroch návštev s advokátom a obžalovaná považuje za zrejme zakázané, nežiaduce a málo pravdepodobné (nielen v advokátskej kancelárii, ale aj v iných, či už súkromných alebo štátnych firmách a inštitúciách), aby sekretárke bolo dovolené nazerať do akýchkoľvek právnych dokumentov a dokladov týkajúcich sa klientov alebo stránok a takéto doklady študovať, nehovoriac už o tom, aby sekretárka ešte zisťovala, na čo, v akej veci alebo v akých súvislostiach sú právne dokumenty používané, pričom sekretárka zrejme vzhľadom k svojmu vzdelaniu ani nie je schopná celkom posúdiť význam právnych dokumentov. Takáto činnosť sekretárky by zrejme smerovala k jej okamžitej výpovedi jednak z dôvodu, že takáto činnosť nespadá do jej pracovných povinností a preto, že takáto činnosť je sekretárke zakázaná, pretože by tým došlo k spochybneniu zásady zachovania mlčanlivosti advokáta voči klientom a k strate dôvery klientov voči advokátskej kancelárii. Obžalovaná v tejto súvislosti predložila súdu aj dôkaz - Poučenie zamestnanca o povinnosti zachovávať mlčanlivosť zo dňa 1. februára 2002. Poukázala tým na skutočnosť, že pokiaľ by sa z hľadiska objektívnej stránky skutkovej podstaty predmetného trestného činu aj dopustila konania, ktoré je jej kladené za vinu, vzhľadom na jej pracovné zaradenie, pracovné povinnosti a mieru, akou bola pri výkone práce informovaná o význame a obsahu dokladov, ktoré pri výkone práce preberala od klientov pre advokátov a naopak, nie je na základe vykonaného dokazovania preukázaný jej úmysel v zmysle ustanovenia § 4 Tr. zák. vo vzťahu k ustanoveniu § 248 Tr. zák. Vykonané dokazovanie nepreukazuje vzhľadom na mieru vzdelania a poznania obžalovanej a vzhľadom na jej pracovné zaradenie ako sekretárky, že vedela rozpoznať a vyhodnotiť skutočnosť, že sa konaním kladeným jej za vinu dopúšťala trestnej činnosti. Obžalovaná je usvedčovaná zo skutku len čiastočne, pochybnými výpoveďami svedka P. Š. a obžalovaných F. P. a H. Z.. Vykonaným dokazovaním nebolo vo vzťahu k osobe obžalovanej vôbec preukázané, že by mala vedomosť o obsahu zmluvy, že by mala vedomosť o tom, že zmluva a jej obsah sú nezákonné a že uzatvorením zmluvy je páchaná trestná činnosť. Nebolo jej preukázané, že by mala vedomosť o skutočnosti, že ide o fingovanú zmluvu, ktorá sa nebude plniť a rovnako jej nebolo preukázané, že poznala ostatných obžalovaných ako osoby páchajúce trestnú činnosť (niektorých obžalovaných poznala, čo aj sama priznala, avšak len v rámci bežných návštev v advokátskej kancelárii). V rámci výkonu svojej práce (tak ako aj ostatné sekretárky zamestnané v advokátskej kancelárii) komunikovala obžalovaná denne osobne alebo telefonicky s desiatkami klientov alebo návštevníkov advokátskej kancelárie, denne prijímala a odovzdávala platby, zapisovala a odovzdávala desiatky odkazov od klientov pre advokátov a od advokátov pre klientov a denne prijímala od klientov rôzne písomnosti pre advokátov, či už v malých alebo veľkých obálkach, v šanónoch, v priesvitných alebo v nepriesvitných obaloch, v igelitových alebo v iných taškách, v debničke a naopak, denne takéto písomnosti odovzdávala od advokátov klientom. Podľa jej názoru nemožno v tomto kontexte od sekretárky vyžadovať, aby sa pri každom odovzdávaní a prijímaní dokumentu medzi advokátskou kanceláriou a klientom a pri každom prijímaní a vydávaní hotovostnej alebo bezhotovostnej platby pýtala svojho zamestnávateľa, či takýmto úkonom nepácha trestnú činnosť, resp. sa nezúčastňuje na trestnej činnosti. Ohľadom prijímania a vydávania hotovostných platieb pre upresnenie uviedla, že zákon č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti medzi podnikateľmi nad limit 5.000,- eur nadobudol účinnosť dňa 1. januára 2013.
Vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade škody obžalovaná uviedla, že prvostupňový súd zrejme opomenul, že od 16. augusta 2002 až doposiaľ je na účte súdu zaistená suma 60 990,59 eur pochádzajúca z celkovej sumy 734 913,36 eur, čo znamená, že v prípade právoplatnosti a vykonateľnosti výroku o náhrade škody by teda zrejme došlo k bezdôvodnému obohateniu sa poškodeného o túto sumu alebo štátu, pokiaľ by poškodený škodu vymáhal len od obžalovaných a štát by si zaistené peniaze ponechal na účte.
Na základe uvedených skutočností obžalovaná navrhla, aby odvolací súd podľa § 258 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. f) Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Vo svojom doplnení odvolania z 15. augusta 2016 obžalovaná v súvislosti so zmluvou o dielo medzi L. B., a.s. a spoločnosťou Q., s.r.o. K. uviedla, že v spise existuje niekoľko verzií o tom kto, kde a ako túto zmluvu vypracoval. Vyšetrovatelia a ani prokurátor však v prípravnom konaní nevyužili žiadne zákonnémožnosti na overenie si informácii, ktoré poskytli svedkovia a opakovane sa k nim vyjadrili aj obvinení. Zároveň viedla, že advokátska kancelária F. v čase spáchania skutku využívala program Word, pričom je viac ako zrejmé, že predmetná zmluva bola vypracovaná v programe T602, čím sa Špecializovaný trestný súd napriek opakovaným námietkam a návrhom zo strany obžalovaných a ich obhajcov odmietol zaoberať. Obžalovaná jasne a dôrazne nesúhlasí s tvrdením prvostupňového súdu, uvedeným na st. 40, tretí odsek napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého „pritom je potrebné zdôrazniť, že vôbec nie je potrebné viesť dokazovanie v tom smere, na akom počítači bola zmluva so Q. vyhotovená.“ Podľa názoru obžalovanej je zistenie toho, v akom počítači bola vypracovaná predmetná zmluva, naopak veľmi dôležité, aj keď uznáva, že nie je reálne po tak dlhom čase to zistiť. Ak by sa zistilo, kde bola zmluva vypracovaná, bolo by jasnejšie aj to, kto ju vypracoval. Napomôcť k takémuto zisteniu by mohlo aj porovnanie náhodných, prípadne konkrétnych zmlúv jednotlivých advokátov, o čo bolo počas celého súdneho konania žiadané, pripadne nájdenie prílohy č. 11 k odbornému vyjadreniu Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Bratislava z 24. mája 2004, ktorá takisto obsahuje stanovisko k počítačom obžalovaného H. Z. a (v tom čase obžalovaného) P. Š..
Obžalovaná tiež poukázala na skutočnosť, že počas celého konania sa nikto nezaoberal skutočnosťami súvisiacimi s faktúrou k predmetnej zmluve, ktorú musel takisto niekto vystaviť, podpísať, niekde vytlačiť a doručiť do L. B. a.s. v konkurze. Táto faktúra sa odrazu ocitla na účtovnom oddelení, pričom jediný záznam je zo 17. júna (pečiatka obchodnej spoločnosti L. B., a.s. v konkurze, pričom predpoklad obžalovanej vychádza z ďalšej pečiatky z tohto dňa na vyplnenom prevodnom príkaze). Z uvedeného je zrejmé, že faktúra musela prejsť viacerými oddeleniami a zodpovednými osobami pokiaľ sa dostala na toto oddelenie, aj so súhlasom na úhradu, vlastnoručne podpísaním zodpovedným správcom konkurznej podstaty obžalovaným Mgr. X. U., ktorý bol oprávnený takýto úkon vykonať. Na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 23. - 26. októbra 2016 obžalovaná opakovane kládla otázky zamestnancom L. B., a.s. o zaužívanom spôsobe evidencie došlých faktúr a došlej pošty. Nikto z nich však nevedel odpovedať, akým spôsobom sa pošta prijímala, kde to bolo zapísané, kto bol za to zodpovedný. Najviac zarážajúca je podľa obžalovanej skutočnosť, že ani orgány činné v trestnom konaní sa touto otázkou v prípravnom konaní vôbec nezaoberali, pričom v zápisnici o výsluchu svedkyne Ing. T. U. zo dňa 15. apríla 2003 je jasne vysvetlený pohyb všetkej pošty v L. B., a.s. V spise neexistuje žiadosť na vydanie Knihy došlej pošty ani Knihy došlých faktúr, prípadne Evidencie prijatých faktúr, z ktorej by vyplývalo, akým spôsobom sa faktúra od obchodnej spoločnosti Q., s.r.o. K. ocitla u správcu konkurznej podstaty. Jedinou zmienkou o vypracovaní faktúry je výpoveď utajovaného svedka č. 3 z hlavného pojednávania uskutočneného v dňoch 23 - 26. októbra 2005, kde tento svedok uviedol „ak sa dobre pamätám, táto mala byť vypracovaná niekde v Poprade, v sídle spoločnosti, kde pracovala priateľka H. Z. F.“ (str. 84 zápisnice o hlavnom pojednávaní).
Vo vzťahu k výroku o náhrade škody, uvedenom v napadnutom rozsudku, obžalovaná opätovne poukázala na sumu zablokovanú na účte obžalovaného F. P. vo výške 60.990,59 eur, vedeného v obchodnej spoločnosti Č. a.s., č. účtu XXXXXXXX/XXXX z roku 2002. Táto skutočnosť je zaznamenaná vo výpovediach svedkov, ako aj obžalovaného F. P. a (v tom čase obžalovaného) P. Š.. V spise 1Tš 23/2005 neexistuje iný dôkaz o zablokovaní finančných prostriedkov na tomto účte, okrem informácie, že došlo k zablokovaniu peňazí na základe pokynu vedenia banky po oznámení krádeže konateľom obchodnej spoločnosti Q. s.r.o. K. pánom T. B.. Podľa obžalovanej nemožno vyčítať senátu Špecializovaného trestného súdu nezahrnutie vyššie uvedenej sumy do napadnutého rozsudku, vzhľadom na absenciu akéhokoľvek dokumentu, ktorý by bol v prílohe obžaloby podanej Krajskou prokuratúrou Trenčín prostredníctvom príslušného prokurátora. Ako dôkaz sa v prílohách obžaloby nenachádza ani príkaz dozorujúceho prokurátora na zaistenie finančných prostriedkov z predmetného účtu, táto suma taktiež nie je zahrnutá v obžalobe ako suma, ktorá by mala byť pravdepodobne vrátená poškodenému po skončení prípravného konania, zvlášť keď uvedené finančné prostriedky neboli potrebné k ďalšiemu konaniu a v zmysle Trestného poriadku platného v tom čase mali byť všetky veci, ktoré neslúžili ako dôkaz pre hlavné pojednávanie vrátene ich majiteľom (v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 21. apríla 2004, sp. zn. 11 Tdo 178/2004 a tiež na skutočnosť, že spis obsahuje odpoveď príslušnou bankou, poskytnutý v prípravnom konaní aj s prílohami - výpismi z účtu - na základe požiadavky vyšetrovateľov). Predmetné zablokované peniazepodľa obžalovanej bezpochyby pochádzajú z pôvodných peňazí, ktorých pôvod v prípravnom konaní nikto nespochybnil.
Obžalovaná ďalej uviedla, že postupom Špecializovaného trestného súdu vo veci vedenia dvoch samostatných konaní v tej istej prejednávanej trestnej veci došlo k porušeniu jej práva na obhajobu a porušeniu zásady spravodlivého súdneho konania, keďže sa nemohla vyjadriť k samotným výpovediam obvinených a dôkazom predloženým počas trvania tohto trestného konania. Právo obvineného na obhajobu sa aplikuje predovšetkým prostredníctvom jeho základného práva vyjadriť sa v priebehu celého trestného konania ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich. Obžalovaná sa v tejto súvislosti nestotožnila s názorom prvostupňového súdu, uvedeným na strane 40 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého „...tu však treba zdôrazniť, že pre potreby súdu postačovalo prečítanie svedeckých výpovedi v kombinácii s listinnými dôkazmi.“ Poukázala pritom na svoje návrhy na vykonanie dokazovania prednesené na hlavnom pojednávaní, ktoré boli zo strany Špecializovaného trestného súdu zamietnuté. Taktiež listinné dôkazy (fotodokumentácia, pečiatky a ostatné dokumenty zaistené pri domovej prehliadke a prehliadke iných priestorov v súvislosti s trestnou činnosťou obchodných firiem Q., s.r.o. K., Q., s.r.o. a M. X., s.r.o., ktoré obžalovaná vo svojom podaní presne špecifikovala), ktoré boli pri obhliadke zaistené pre potreby trestného konania u P. Š., neboli súčasťou dokazovania vzhľadom k tomu, že sa nachádzajú v spise l Tš 1/2005 na Krajskom súde v Košiciach, a to aj napriek tomu, že boli navrhnuté prokurátorom v obžalobe a rovnako aj obžalovanými a ich obhajcami bolo navrhované ich predloženie v predmetnej veci.
Vo vzťahu ku konštatovaniu prvostupňového súdu, uvedenému v napadnutom rozsudku ohľadom skutočnosti, že rozhodnutie v bode 1/ bolo možné oprieť na jednej strane najmä o výpovede svedka P. Š. (ktorý bol podľa obžalovanej organizátorom celej tejto akcie, ako aj iných trestných činov, o ktorých sú záznamy, počas celého súdneho konania opakovane a cielene na základe získaných podkladov systematicky upravoval svoje svedecké výpovede, aby sa vyvinil spod vzneseného obvinenia o začatí trestného stíhania vo veci sprenevery) a utajených svedkov č. 1 a č. 3 (pričom títo svedkovia podľa obžalovanej neuviedli žiadne informácie, ktoré by potvrdzovali jej vinu, keďže obaja výslovne uviedli, že meno obžalovanej im nič nehovorí a nikdy sa s ním nestretli), ktorí základ tohto skutku pomerne podrobne opísali, obžalovaná poukázala na osobu svedka P. Š., ktorý bol podľa nej osobou, ktorá organizovala vyberanie peňazí, určovala kto, kde a kedy má čo robiť, dal pokyn na výber peňazí a určil ich výšku cca 7.900.000,00 Eur od 25. júna 2002 do 28. júna 2002, pričom si vraj presne pamätal, že mal odovzdať na Zelenči sumu 7.280.000,00 eur a zvyšok si nechať; taktiež sa mal vyhrážať svojim veriteľom, vyvíjať na nich hrubý nátlak, aby si voči nemu neuplatňovali zákonne uznané nároky; a mnohé ďalšie skutočnosti, bližšie špecifikované v doplnení odvolania obžalovanej. Napriek svojim protirečeniam vo výpovediach a uvedeným faktom je svedok P. Š. prvostupňovým súdom považovaný za dôveryhodnejšieho svedka než viacerí iní svedkovia, ktorí svoje výpovede nezmenili. V tejto súvislosti obžalovaná uviedla, že na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 23. - 26. októbra 2006 všetci obvinení kládli tomuto svedkovi otázky a odporovali jeho výpovediam, čo ho dostávalo do pomykova - hlavne pri sumách s obžalovaným F. P., ktorý konkrétne uvádzal kde všade išli peniaze. Faktom podľa obžalovanej zostáva, že svedok Ján Š. bol privezený pred budovu Krajského súdu v Bratislave na Chorvátsku ulicu zamestnancami PZ UBPK, t. j. vyšetrovateľmi, pred ktorými vypovedal v prípravnom konaní (konkrétne P. a B.) v poobedňajších hodinách a vystupoval z ich auta v čase, keď obžalovaní prichádzali k železným dverám ÚVV a čakali na ich otvorenie, čo podľa nej určite nemožno považovať za náhodu. Tieto informácie je možné ľahko overiť aj po rokoch, keďže svedok si nárokoval svedočné a doložil k tomu potrebné doklady, t. j. cestovný lístok s časom príchodu a s časom odchodu, zároveň zamestnanci PZ UBPK museli mať urobený cestovný príkaz a predložiť ho svojmu zamestnávateľovi, pripadne mať na deň výpovede svedka P. Š. vypísaný dovolenkový lístok, z čoho je možné vyvodiť, kedy prišiel svedok P. Š. do Bratislavy a koľko času strávil v Bratislave pred výsluchom. Podľa obžalovanej je logické, že pri výpovedi svedka P. Š. nemohlo dôjsť k rozporom, pretože svedok prakticky „od slova do slova" zopakoval svoju výpoveď zo dňa 24. januára 2003, ktorú si aj po rokoch perfektne pamätal, čo sa, vzhľadom na odstup času, nedalo povedať o ostatných svedkoch. Podľa obžalovanej neobstojí ani tvrdenie, že si svedok pozrel svoje poznámky, pretože ako vyplýva z jeho výpovede v prípravnom konaní, svoje ručne písané poznámky odovzdal vyšetrovateľom a boli súčasťou zápisnice o výsluchusvedka zo dňa 21. januára 2004. Následne obžalovaná podrobne rozpísala, ktoré tvrdenia vo výpovedi svedka P. Š. sa podľa jej názoru nezhodujú s realitou.
Podľa obžalovanej sa prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal so základnou otázkou týkajúcou sa trestného činu sprenevery, konkrétne ako, kde a v akej sume mali jednotlivé osoby prijímať a posielať finančné prostriedky ďalším obžalovaným, pripadne iným osobám a aké finančné prostriedky si nechávali pre svoju potrebu, čo znamená, že neriešil finančný tok peňazí z trestnej činnosti analogicky z pohľadu zodpovednosti obžalovaných. Ťažko je podľa nej reagovať na tvrdenie, že v nezistenom čase, v nezistenej sume a na nezistenom mieste prevzala finančné prostriedky, pričom jedna z osôb, ktorá to začala tvrdiť po 10 mesiacoch od vznesenia obvinenia (obžalovaný F. P.), obžalovanú pri rekognícii neopoznala.
Podľa obžalovanej neobstojí ani tvrdenie Špecializovaného trestného súdu uvedené na str. 40, ods. 1 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého „súd sa stotožňuje s grafickým zobrazením toku finančných prostriedkov, ktorý je vyhodnotením dôkazov v prípravnom konaní (č.1.1261 spisu). JUDr. B. H. poukazoval na to, že má alibi na rozhodný čas, lebo bol s rodinou a priateľmi v rekreačnom zariadení. K tomu treba uviesť, že ak mu mali byť finančné prostriedky odovzdané v dňoch 25. júna 2002 až 28. júna 2002, tak jeho pobyt kryje rozhodné obdobie len od 28.6.2002 od 14.00 hod so zarátaním cesty“. Obžalovaný JUDr. B. H. vyvrátil odovzdanie finančných prostriedkov na čerpacej stanici na Zelenči potvrdením o pobyte na dovolenke (predložil doklad o pobyte, ktorý sa do spisu nedostal a nie je ani súčasťou zápisnice), svedok Ing. V. A., ktorý mal byť pri tom v prípravnom konaní opakovane vyvrátil prítomnosť pri uvedenej situácii. V tejto súvislosti obžalovaná uviedla, že jej nejde o obhajobu obžalovaného JUDr. B. H., ale o doloženie dôkazu, že finančné prostriedky v sume 4.500.000,00 Sk boli obžalovaným F. P. vybraté v čase 12:48 a že svedok P. Š. nikdy nevypovedal, že dal iba časť peňazí, výslovne trval na dni 28. júna 2002 a na čiastočne odovzdanej sume z vybratej sumy peňazí.
Svedok P. Š. taktiež tvrdil, že v čase návštevy v priestoroch kancelárie obžalovanej dňa 4. júla 2002 s ňou bol sám, nikto s ním do Chorvátska necestoval, pričom následne tvrdil, že do Chorvátska išiel dňa 8. júla 2002, poplietol si dátumy a vo svojej ďalšej výpovedi túto informáciu opravil tak, že cestoval 4. júla 2002, ale vrátil sa 8. júla 2002 (pričom posledný deň výberu finančných prostriedkov obžalovaným Z. bol 9. júla 2002). Obžalovaná predložila Špecializovanému trestnému súdu dňa 31. marca 2016 dokumenty preukazujúce jej tvrdenia, medzi inými aj potvrdenie o vyšetrení zo dňa 4. júla 2002 (notársky overená kópia) a potvrdenie o jej pobyte, pričom súčasťou tohto listu bol aj zdokladovaný jej pohyb v dňoch 3. júla a 4. júla 2002 v Bratislave a nasledujúce dni. Uvedené potvrdil aj svedok J. F.. Prvostupňový súd však napriek tomu na str. 40 napadnutého rozsudku uviedol: „Mgr. O. predložila potvrdenie o tom, že dňa 4. júla 2002 bola na lekárskom ošetrení a v tento deň nebola v zamestnaní. Jej sa však nekládlo za vinu, že by práve len v tento deň nebola v zamestnaní. Jej sa však nekládlo za vinu, že by práve len v tento konkrétny deň mala prevziať finančné prostriedky. Absolvovanie lekárskeho ošetrenia však vôbec nepreukazuje to, že by v uvedený deň nemohla mať akékoľvek iné stretnutie“. Obžalovaná uviedla, že si nie je celkom istá, či súd pochopil obsah jej podania, z ktorého jasne vyplývalo, že v ten deň v práci nebola a približne o 13.30 bola na Hlavnej železničnej stanici Bratislava. V čase, keď bol údajne svedok P. Š. v Bratislave, už obžalovaná cca. 3 hodiny sedela vo vlaku a preto neexistuje možnosť, že by v ten deň mala akékoľvek stretnutie so svedkom P. Š.. Túto informáciu aj s podkladmi si obžalovaná nechávala na osobnú konfrontáciu, keďže po svojej skúsenosti pri vzatí do väzby, psychickému nátlaku vo forme osobnej žiadosti prokurátora na jej umiestnenie do samoväzby a „naschválnosti“ zo strany vyšetrovateľov, prestala dôverovať orgánom činným v trestnom konaní.
Obžalovaní H. Z. a F. P. nevedeli uviesť, koľko peňazí mali obžalovanej odovzdať, nezhodli sa ani na spôsobe odovzdania, ani na počte odovzdávok. V prípravnom konaní nebolo vyriešené, že v prípade, ak boli obžalovanej odovzdané 3.000.000,00 Sk v zmysle obžaloby, kde sa stratil zvyšok vybraných peňazí v celkovej výške 4 865 000,00 Sk, ktoré vybral obžalovaný H. Z. z obchodných spoločností Q., s.r.o. a M., s.r.o. Obžalovaná zároveň upozornila na skutočnosť, že predmetné peniaze boli v slovenskej mene. Vyšetrovatelia sa napriek tomu v prípravnom konaní ani nepokúsili o vyšetrovací pokus, ktorým by preukázali, či bolo vôbec možné vložiť vybrané peniaze v takejto vysokej hodnote do darčekovej tašky srozmermi 30cm x 40cm (v ktorej mali byť obžalovanej v zmysle výpovede obžalovaného H. Z. odovzdané finančné prostriedky z trestnej činnosti).
Na základe uvedeného obžalovaná navrhla, aby najvyšší súd ako súd odvolací v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v plnom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na vykonanie dokazovania v rozsahu potrebnom na jasné a preukázateľné určenie viny, resp. ak nebude možné preukázať tvrdenia prokurátora, aby prvostupňový súd vydal rozhodnutie, ktorým bude obžalovaná oslobodená spod obžaloby.
K odvolaniu obžalovanej Mgr. F. O., podanému prostredníctvom obhajcu, sa podaním zo dňa 1. augusta 2016 vyjadril obžalovaný F. P. prostredníctvom svojej obhajkyne. Vo svojom vyjadrení sa stotožnil s tvrdeniami obžalovanej Mgr. F. O. týkajúcimi sa skutočnosti, že konajúce súdy od začiatku procesu pochybili a vo veci vznikol nezákonný stav, ktorý pretrváva dodnes. Svedčia o tom skutočnosti, ktoré obžalovaný v celom konaní namietal, poukázal na ne v záverečnej reči, ako aj vo svojom odvolaní. Uvedené preukazujú aj tvrdenia obžalovanej, ktorá vo svojom odvolaní uviedla, že prostredníctvom svojho obhajcu podala sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 14. októbra 2004 a o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením z 22. februára 2012. Napriek tomu prvostupňový súd vo veci konal, vykonával dokazovanie, pričom nebral ohľad na skutočnosť, že vo veci bola namietaná jeho vecná nepríslušnosť. Na podklade uvedených skutočností je zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu z 19. januára 2005, sp. zn. 4 To 101/2004, doposiaľ nie je právoplatné, keďže vo výrokovej časti neobsahuje rozhodnutie o sťažnostiach prokurátora a obžalovaného F. P., v ktorých okrem iného namietali aj vecnú príslušnosť Špecializovaného trestného súdu. Uvedené je podľa obžalovaného vadou, ktorá bráni tomu, aby súd o podanej obžalobe spravodlivo rozhodol. Taktiež sa stotožnil s názorom obžalovanej, že uznesenie Krajského súdu v Prešove o postúpení veci nemohlo nadobudnúť čiastkovú vykonateľnosť a právoplatnosť len voči niektorým obžalovaným alebo len pre niektorú časť predmetnej trestnej veci. Špecializovaný trestný súd teda od podania obžaloby až doposiaľ koná na základe neprávoplatne zverenej právomoci konať, čo znamená, že koná ako vecne nepríslušný súd. Obžalovaný sa preto stotožnil s názorom, že vykonané dokazovanie je ako celok nezákonné z dôvodu jeho vykonania nepríslušným súdom. Na základe uvedeného navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu zrušil a vec postúpil vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) sa do dňa konania verejného zasadnutia k podaným odvolaniam nevyjadril. Na verejnom zasadnutí dňa 23. januára 2018 uviedol, že považuje odvolania obžalovaných za nedôvodné a z tohto dôvodu ich navrhuje podľa § 256 Tr. por. zamietnuť.
III. Konanie pred odvolacím súdom
Najvyšší súd ako súd odvolací na základe riadne a včas podaného odvolania obžalovanými so zreteľom na ustanovenie § 564 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z., v súlade s § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým podali obžalovaní odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných P. E., Mgr. X. V. a Ing. P. F. sú dôvodné, naproti tomu odvolania obžalovaných F. P., JUDr. B. H. a Mgr. F. O. dôvodné nie sú. Odvolania obžalovaných Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. sú čiastočne dôvodné, avšak z iných, než nimi namietaných dôvodov.
V prvom rade bolo úlohou najvyššieho súdu vysporiadať sa s otázkou namietanej vecnej nepríslušnosti Špecializovaného trestného súdu na konanie a rozhodovanie predmetnej veci. V súhrne možno uviesť, že obžaloba v predmetnej trestnej veci bola podaná dňa 10. septembra 2004 na Krajský súd v Prešove, ktorý uznesením zo 14. októbra 2004, sp. zn. 1T/6/04, (prvým výrokom tohto uznesenia) podľa § 188 ods. 1 písm. a) Tr. por. s poukazom na § 15a ods. 2 písm. c) Tr. por. postúpil trestnú vec protiobžalovanému Mgr. X. U.J. a spol. pre trestný čin podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), b), ods. 5 Tr. zák. na prejednanie Špeciálnemu súdu (teraz Špecializovanému trestnému súdu, pozn.) ako súdu vecne príslušnému. Postúpenie veci odôvodnil Krajský súd v Prešove v podstate tým, že krajský prokurátor nesprávne právne posúdil skutkové zistenia uvedené pod bodom 1/ obžaloby, keďže ich posúdil ako konanie spáchané členmi organizovanej skupiny, a nie ako konanie zločineckej organizácie v zmysle § 89 ods. 27 Tr. zák. Druhým výrokom tohto uznesenia rozhodol Krajský súd v Prešove tak, že podľa § 192 Tr. por. ponechal naďalej vo väzbe obvinených H. Z., P. E., V. T., G. B. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a), b), c), ods. 2 Tr. por. a obvinených Š. G. a L. U. ponechal vo väzbe z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.
Proti tomuto uzneseniu podali sťažnosť prokurátor krajskej prokuratúry (proti prvému výroku o postúpení veci, ako aj proti druhému výroku o ďalšom trvaní väzby v časti týkajúcej sa obvineného V. T.), obžalovaný Ing. P. F. (proti prvému výroku o postúpení veci) a obžalovaný F. P. (proti výroku o postúpení veci, ako aj proti výroku o ďalšom trvaní väzby). Najvyšší súd o podaných sťažnostiach rozhodol uznesením z 19. januára 2005, sp. zn. 4 To 101/2004, ktorým v bode I. sťažnosť obvineného Ing. P. F. podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol a v bode II. podľa § 149 ods. 1 ods. 1 písm. a), ods. 3 Tr. por. napadnuté uznesenie u obvineného V. T. zrušil v časti, v ktorej bol ponechaný vo väzbe podľa § 67 ods. 2 Tr. por. a zároveň ho zrušil u obvineného F. P. a s poukazom na § 150 ods. 2 Tr. por. aj u obvinených H. Z., P. E., V. T., G. B., Ľ. Q., Š. G. a L. U. v časti, v ktorej boli títo obvinení ponechaní vo väzbe podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. V ostatnej časti ponechal výrok pod bodom II. napadnutého uznesenia nedotknutý.
Z dôvodu nevykázania doručenia uznesenia Krajského súdu v Prešove zo 14. októbra 2004, sp. zn. 1T/6/04, bolo toto dodatočne zaslané obžalovaným JUDr. B. H. a Mgr. F. O., ktorí podali sťažnosti voči prvému výroku tohto uznesenia. O ich sťažnostiach rozhodol najvyšší súd uznesením z 22. februára 2012, sp. zn. 3 Tost 43/2011, ktorým sťažnosti obžalovaných JUDr. B. H. a Mgr. F. O. podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol (č.l. 2353 - 2356 spisu).
V súvislosti s námietkami obžalovaného F. P. týkajúcimi sa skutočnosti, že uznesenie najvyššieho súdu z 19. januára 2005, sp. zn. 4 To 101/2004, nemohlo nadobudnúť právoplatnosť z dôvodu absencie rozhodnutia o jeho sťažnosti a sťažnosti prokurátora, je potrebné poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 3. februára 2015, sp. zn. 2 Tdo 6/2015, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 88, roč. 2015, v zmysle ktorého: „Ak odvolací súd ponechá odvolaním nedôvodne napadnutú časť rozsudku nedotknutú, pretože na základe tohto, čiastočne aj dôvodného odvolania, alebo na základe odvolaním vyvolaného zákonného prieskumu (§ 317 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z.z.), zrušil inú časť napadnutého rozsudku, má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu k odvolacím súdom nedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania (§ 319 zákona č. 301/2005 Z.z.) Od toho sa potom odvíja právoplatnosť neúspešnou časťou odvolania napadnutého výroku rozsudku podľa ustanovenia § 183 ods. 1 písm. b) bod 3 Tr. por. (zákona č. 301/2005 Z.z., pozn.), ktoré je na tento účel potrebné vyložiť extenzívne.“ Uvedené možno analogicky použiť aj pri rozhodovaní o sťažnosti v predmetnej veci. Ako konštatuje najvyšší súd na str. 10 uznesenia z 19. januára 2005, sp. zn. 4 To 101/2004: „Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností postupom podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého, i konanie im predchádzajúce a zistil, že dôvodné sú len sťažnosti krajského prokurátora a obvineného F. P. v tej časti, ktorá smerovala čo do výroku napadnutého uznesenia o ďalšom trvaní väzby obvinených.“ Keďže najvyšší súd konštatoval dôvodnosť sťažnosti prokurátora a obžalovaného F. P. v časti týkajúcej sa druhého výroku uznesenia Krajského súdu v Prešove, na základe čoho zrušil napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa ďalšieho trvania väzby, už následne nerozhodoval samostatným výrokom o tom, že vo zvyšku (teda vo vzťahu k výroku o postúpení veci) sťažnosti obžalovaného F. P. a prokurátora zamieta. O sťažnosti obžalovaného Ing. P.Z. F. najvyšší súd rozhodol samostatným výrokom z toho dôvodu, že smerovala len voči prvému výroku napadnutého uznesenia Krajského súdu v Prešove (teda výroku o postúpení veci) a najvyšší súd ju vyhodnotil v celom rozsahu ako nedôvodnú. Na základe uvedeného možno konštatovať, že námietky obžalovaného F. P.A. vo vzťahu k právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4To 101/2004 sú nedôvodné.
Pokiaľ ide o námietky obžalovanej Mgr. F. O. a obžalovaného Ing. P. F. týkajúce sa neprávoplatne zverenej právomoci Špecializovanému trestnému súdu, tu možno súhlasiť s názorom uvedeným v uznesení najvyššieho súdu z 22. februára 2012, sp. zn. 3 Tost 43/2011, z ktorého vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu z 19. januára 2005, sp. zn. 4 To 101/2004, bolo právoplatne rozhodnuté o postúpení veci Špeciálnemu súdu (pričom išlo o postúpenie celej trestnej veci, nie len jednotlivých obžalovaných). Krajský súd v Prešove vec postúpil z dôvodu týkajúceho sa predmetu konania, nie jednotlivých obžalovaných. Špecializovaný trestný súd mal teda založenú právomoc konať a rozhodovať vo veci právoplatnosťou uznesenia Krajského súdu v Prešove zo 14. októbra 2004, sp. zn. 1T/6/04, v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 19. januára 2005, sp. zn. 4 To 101/2004.
Na základe takto založenej právomoci Špecializovaný trestný súd vec prerokoval, avšak nezistil v nej naplnenie zákonných znakov zločineckej skupiny. Práve na túto skutočnosť poukazujú vo svojich odvolaniach obžalovaní F.Á. P., P. E., Ing. P. F., JUDr. B. H. a Mgr. F. O., pričom podľa ich názoru po tom, čo Špecializovaný trestný súd v tejto veci nezistil naplnenie znakov zločineckej skupiny, mal vec opäť postúpiť Krajskému súdu v Prešove, keďže iba tento súd mal byť podľa nich príslušný na prejednanie a rozhodnutie veci.
Podľa § 222 ods. 1 Tr. por. ak zistí súd v zažalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu. Je však povinný rozhodnúť vec sám, ak ide iba o miestnu nepríslušnosť a obžalovaný ju nevytkol; tiež je povinný sám vec rozhodnúť, ak by mala byť vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak nižšieho stupňa. Postúpiť vec inému súdu nemôže súd, ktorému bola vec postúpená nadriadeným súdom, okrem prípadu, že by sa skutkový podklad pre posúdenie príslušnosti medzitým podstatne zmenil.
Ak zistí samosudca až na hlavnom pojednávaní na základe jeho výsledkov, že v prerokúvanej veci ide o trestný čin v § 314a Tr. por. neuvedený, postúpi vec podľa § 222 ods. 1 Tr. por. vecne príslušnému senátu, ak bola po prípravnom konaní podaná obžaloba. Ak naproti tomu zistí senát pri predbežnom prejednaní obžaloby, že by vec mala byť postúpená samosudcovi, postúpi ju podľa § 188 ods. 1 písm. g) Tr. por. Ak to senát zistí až na hlavnom pojednávaní, prerokuje vec sám - § 222 ods. 1 veta druhá, časť za bodkočiarkou Tr. por. per analogiam (R 5/1971).
Vychádzajúc z uvedeného je súd povinný postupovať v zmysle § 222 ods. 1 Tr. por. v tom prípade, ak na podklade vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní dospeje k záveru, že skutok uvedený v obžalobe sa má posúdiť ako iný trestný čin, a síce taký, o ktorom je príslušný vykonať v prvom stupni konanie súd toho istého druhu, ale vyššieho stupňa (resp. v prípade súdu toho istého stupňa ak by išlo o trestný čin, o ktorom môže konať len senát, nie samosudca). Opačne, t. j. postupovať vec zo súdu vyššieho stupňa na súd nižšieho stupňa, však postupovať nemožno.
Možno teda zhrnúť, že ustanovenie § 222 ods. 1 veta druhá, časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005 je potrebné interpretovať extenzívne, a to tak, že súd na vyššej kompetenčnej úrovni (s vyššou pôsobnosťou, vecnou príslušnosťou) po prerokovaní veci na hlavnom pojednávaní nepostupuje vec súdu na nižšej kompetenčnej úrovni a rozhodne vo veci sám. Také postúpenie je povinné len v opačnom vyjadrení, napr. ak okresný súd alebo krajský súd zistia po prerokovaní veci, že nie sú príslušní vo veci rozhodnúť, postúpia vec krajskému súdu, resp. Špecializovanému trestnému súdu; nie však naopak, ako sa toho dožadovali odvolatelia, nakoľko skôr konajúci (hierarchicky nižšie postavený) súd nemôže pri rozhodovaní prekročiť svoju vecnú príslušnosť, resp. pôsobnosť. Opačný postup je pri extenzívnom výklade možný a naznačuje to i znenie uvedeného ustanovenia vo vzťahu k okresnému a krajskému súdu.
Na základe uvedeného je zrejmé, že Špecializovaný trestný súd ako súd na vyššej kompetenčnej úrovni postupoval správne, keď vec nepostúpil späť Krajskému súdu v Prešove, ale sám o nej rozhodol, keďže v zmysle vyššie uvedeného bol príslušný na jej prerokovanie a rozhodnutie.
Pokiaľ ide o posúdenie skutkového stavu (so zameraním na odvolacie námietky prezentované jednotlivými obžalovanými), vo vzťahu ku skutku uvedenému pod bodom 1/ rozsudku možno uviesť, osvojujúc si odôvodnenie prvostupňového súdu a odkazujúc naň, že vina obžalovaných Mgr. X. U., JUDr, Mag. F. O., F. P., JUDr. B. H. a Mgr. F. O. v rozsahu, ako ich ustálil prvostupňový súd, bola preukázaná. Nad rámec odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu vo vzťahu k týmto obžalovaným je potrebné doplniť nasledovné:
Pri posudzovaní viny vo vzťahu k obžalovanému Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. je potrebné poukázať okrem výpovedí svedkov, uvedených v napadnutom rozsudku aj na výpovede týchto dvoch obžalovaných na hlavnom pojednávaní. Logickou podľa názoru odvolacieho súdu je výpoveď obžalovaného Mgr. X. U. v tom smere, že pred uzatvorením zmluvy so spoločnosťou Q., s.r.o. K. toto konzultoval s obžalovaným JUDr. Mag. F. O., keďže predmet zmluvy (konzervácia písomností) spadal do oblasti správy, ktorú mal na starosti obžalovaný JUDr. Mag. F. O. z titulu svojej funkcie osobitného správcu pre správu majetku úpadcu. Z tohto dôvodu je vylúčené, aby obžalovaný JUDr. Mag. F. O.Ú. nebol informovaný o plánovanom uzatvorení zmluvy o konzervovaní listín (bez ohľadu na existenciu, resp. neexistenciu jeho práva predmetnú zmluvu aj podpísať) a ak by tomu tak aj bolo, s touto skutočnosťou musel byť oboznámený pri podpisovaní likvidačného listu k tejto zmluve (pričom z výpovede svedkyne Ing. V. A. je zrejmé, že musel mať k dispozícii celý spisový obal spolu so zmluvou), preto nie je z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti možné akceptovať, že nepostupoval s odbornou starostlivosťou v medziach svojej pôsobnosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a nezaujímal sa o dôvod uzatvorenia takejto zmluvy. Rovnako tak nie je zrejmé, z akého dôvodu obžalovaný Mgr. X. U. ako osoba znalá práva podpísal so spoločnosťou Q., s.r.o. K. zmluvu o dielo, v ktorej bolo dohodnuté zaplatenie celej sumy 18 000 000,- Sk (bez DPH) do 7 dní od uzatvorenia zmluvy za dielo, ktoré mala spoločnosť Q., s.r.o. K. vykonať do 45 rokov od uzatvorenia zmluvy (č. l. 2357 - 2358 spisu), a to aj napriek skutočnosti, že splatnosť ceny za dielo v zmysle § 548 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, pozn.) možno v zmluve o dielo dohodnúť pred vykonaním diela alebo po jeho vykonaní. Túto disproporciu medzi lehotou vykonania diela a splatnosťou ceny za dielo odôvodnil obžalovaný Mgr. X. U. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní len tým, že „proste takéto veci sa platia vopred“ (č.l. 3157 spisu). Nie je potom jasná ani tá časť jeho výpovede, v ktorej na otázky týkajúce sa prípadného neplnenia tejto zmluvy zo strany spoločnosti Q., s.r.o. K. obžalovaný uviedol, že o to nemal starosť, keďže v prípade neplnenia by sa postupovalo štandardnými právnymi prostriedkami (č. l. 3162 spisu).
Odvolací súd potom vychádzal pri uznaní viny obžalovaných Mgr. X. U.Ö. a JUDr. Mag. F. O. z ich vzájomných výpovedí, z ktorých jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že spoločne konali pri príprave zmluvy medzi L. B., a.s. a spoločnosťou Q., s.r.o. o konzervovaní listín banky, navzájom sa informovali a zmluvu a listiny súvisiace so záväzkom z nej vyplývajúceho podpísali, pričom vedeli, že nekonajú pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou a museli si byť zo zákona vedomí, že zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré im ukladá zákon alebo im ich uložil súd.
V týchto intenciách a so zreteľom na to, ako obaja popisovali svoj postup pri príprave zmluvy (najmä ako vybrali spoločnosť Q., s.r.o. na konzervovanie listín - hoci zo žiadneho verejne prístupného dokumentu ani v Obchodnom registri nevyplýva, že by táto spoločnosť takúto činnosť vykonávala, okrem impregnácie dreva) s akou starostlivosťou (viď obsah zmluvy a jej znenie a podpisovanie nebohým T. B., resp. sfalšovanie jeho podpisu F. P.) uzatvorili túto zmluvu a ako pristúpili k jej plneniu je zrejmé, z akého dôvodu nepovažoval prvostupňový súd za dôležité, kto vyhotovil zmluvu a predložil ju komu na podpis, či už obžalovaný Mgr. X. U. sám, pretože používal program T 602, na ktorom bola napísaná alebo tak ako tvrdí on, že mu bola predložená obžalovaným JUDr. Mag. F. O..
Rovnako tak nemožno mať pochybnosti ani vo vzťahu k vine obžalovaných F. P., JUDr. B. H. a Mgr. F. O., ktorí sú usvedčovaní svedkom P. Š., nebohým H. Z. a utajovanými svedkami a sčasti i ďalšími, ako obžalovaný P. E., a listinnými dôkazmi. Z výpovedí utajených svedkov vyplynulo, že získali informácie o tunelovaní L. B. prostredníctvom fiktívnej (neplnenej) zmluvy uzatvorenej medzi touto bankou a spoločnosťou Q., s.r.o. K. o konzervácií písomností banky. Následne z výpovedí svedkov P.Š., nebohého H. Z., obžalovaného F. P., obžalovaného P. E., ako aj z listín o oznámení o uskutočnení telekomunikačnej činnosti, ale aj z knihy návštev v budove na X. XX v B., kde sídlila advokátska kancelária JUDr. B. H., vyplynulo detailne, ako JUDr. B. H. riadil uzatvorenie „obchodu“ medzi L. B., a.s. a spoločnosťou Q., s.r.o. K.H., práve prostredníctvom nemenovaného správcu konkurznej podstaty L. B., a.s. na jednej strane a svedkom P. Š. a jeho spoločníkmi na strane druhej. Odvolací súd vzal na vedomie odvolacie námietky obžalovaných JUDr. B. H. a Mgr. F. O. týkajúce sa nedôveryhodnosti svedeckých výpovedí, resp. výpovedí obžalovaných, ktorí ich usvedčujú zo spáchania trestnej činnosti, a uvádza k tomu, že v prípade ak by výpovede svedkov P. Š. a obžalovaných F. P., P. E. i nebohého H. Z. boli jediným podkladom pre uznanie viny obžalovaných JUDr. B. H., Mgr. X. U., JUDr. Mag. F. O. a Mgr. F. O., bez možnosti ich vzájomnej konfrontácie, či existencie ďalších podporných nepriamych dôkazov, mal by aj odvolací súd skôr rozhodnúť podľa zásady v pochybnosti v prospech, avšak v prerokúvanom prípade boli okrem toho k dispozícii aj ďalšie dôkazy, jednak vzájomné usvedčovanie sa zo spáchania trestnej činnosti, ale aj potvrdenie pravdivosti výpovedí svedka P. Š., H. Z. a obžalovaných F. P. a P. E. prostredníctvom uskutočnených telefonických hovorov (vyplývajúcich z listín o oznámení o uskutočnení telekomunikačnej činnosti), knihy návštev v budove, kde sídlila advokátska kancelária obžalovaného JUDr. B. H., výpisov z účtov spoločnosti Q., s.r.o. K., M., s.r.o. a Q., s.r.o., ale aj ďalších, ktoré potvrdzovali kto a akým spôsobom nakladal s peniazmi, ktoré došli z účtu L. B., a.s. v sume 22.140.000,- Sk na účet spoločnosti Q., s.r.o. K. a následne na účty firiem Q., s.r.o. a M., s.r.o., kto ich vyberal a ako s nimi bolo ďalej nakladané. Tieto dôkazy usvedčujú najmä obžalovaných JUDr. B. H. a Mgr. F. O. a vyvracajú ich obhajobné tvrdenia o tom, že v spojení so svedkom P. Š., H. Z., ako aj obžalovaným F. P. neboli a peniaze od nich neprevzali.
Pokiaľ ide o námietky obžalovaného JUDr. B. H. vo vzťahu k utajovaným svedkom, v prvom rade je potrebné podotknúť, že najvyšší súd nevidí dôvod na zaujatie právneho názoru v tom smere, že výsluch svedkov, ktorých totožnosť má byť utajená, na hlavnom pojednávaní, je v rozpore so zákonným vykonávaním dôkazov (ako to vo svojom odvolaní obžalovaný JUDr. B. H. uvádza), keďže výsluch týchto svedkov priamo predpokladajú viaceré ustanovenia Trestného poriadku, pričom výsluchom týchto svedkov sa zabezpečí možnosť kontradiktórneho vykonania tohto dôkazu (ako tomu bolo aj v tomto prípade, keďže utajovaným svedkom mali možnosť klásť otázky obžalovaní aj ich obhajcovia).
K poukazu na nález ústavného súdu z 22. septembra 2011, sp. zn. IV. ÚS 268/2011, je potrebné uviesť, že tento sa vzťahuje na prípad, ak obžalovaného zo spáchania trestného činu usvedčujú len utajovaní svedkovia. V prerokúvanej veci je však vina obžalovaných preukázaná nielen výpoveďami utajených svedkov, ale aj mnohých ďalších svedkov a spoluobžalovaných.
Vo vzťahu k námietkam obžalovaného JUDr. B. H. týkajúcim sa nezákonnosti odpočúvania telefonických hovorov, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na hlavnom pojednávaní boli ako dôkaz prečítané len výpisy telefonických hovorov zo zväzkov č. 9, 10, 11 a 12, pričom príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti, nachádzajúci sa na č.l. 2 926 spisu, vydaný zákonným sudcom Krajského súdu v Trenčíne spĺňa všetky zákonné náležitosti a návrh prokurátora na jeho vydanie takisto spĺňa všetky náležitosti § 88 ods. 9 Tr. por., vrátane účelu a dôvodov, pre ktoré ho žiadal vydať. Odpočúvanie telefonických hovorov nebolo vykonávané, ani ich prokurátor v obžalobe nenavrhol na hlavnom pojednávaní ako dôkaz vykonať.
Pokiaľ ide o námietky obžalovaného F. P. k vylúčeniu jeho veci na samostatné konanie a opätovnému spojeniu na spoločné konanie so zreteľom najmä na vykonané dôkazy vo vylúčenom konaní, odvolací súd konštatuje, že podstata vykonaných dôkazov voči tomuto obžalovanému bola vykonaná do vylúčenia jeho osoby zo spoločného konania a po opätovnom spojení veci boli vykonané dôkazy len prečítaním najmä listinných dôkazov, voči čomu nemal obžalovaný F. P. výhrady ani pripomienky, s uvedeným postupom súhlasil a doslovne oň požiadal listom založeným na č. l. 3 440 vo zv. č. 36 spisu. Rovnako v tomto liste neuviedol ani žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.
Postup, ktorým bola jeho trestná vec vylúčená a neskôr spojená na spoločné konanie má oporu v ustanoveniach § 23 ods. 1 a § 23 ods. 3 Tr. por. Pri spojení veci je prípustná analógia. Nie je tedavylúčené spojenie veci dvoch a viacerých obvinených, na ktorých bola pôvodne podaná jedna obžaloba, ak predtým boli splnené podmienky na vylúčenie niektorého z nich zo spoločného konania a tie medzičasom pominuli.
Pokiaľ ide o skutok pod bodom 2/, v tomto prípade je možné stotožniť sa s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a k tomu doplniť, že neobstojí obrana obžalovaných v tom smere, že započítaním pohľadávky L. B., a.s. v konkurze chceli ušetriť peniaze, keďže týmto svojim konaním porušili ustanovenie § 14 ods. 1 písm. i) zákona o konkurze a vyrovnaní.
Obhajoba oboch obžalovaných, ktorí tvrdili, že v podstate ušetrili prostriedky L. B., a.s. tým, že umožnili uzatvoriť Dohodu o urovnaní a taktiež vzájomné započítanie pohľadávok L. B., a.s. a spoločnosti Q., a.s., pričom došlo ešte k zníženiu hodnoty takto započítaných pohľadávok na 35 miliónov Sk je vyvrátená tým, že obaja konali po vyhlásení konkurzu, čo zakazuje prvostupňovým súdom citovaný § 33 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní v znení platnom a účinnom 20. augusta 2001, čím spôsobili L. B. a. s. v konkurze škodu 35 miliónov Sk. Obhajobná úvaha, že postupom oboch obžalovaných došlo k ušetreniu prostriedkov úpadcu - L. B., a.s. je špekulatívna, pretože nie je isté, či by došlo k prihláseniu tejto pohľadávky do konkurzu, ak áno, či by došlo vôbec k jej uznaniu, a to najmä ak išlo o plnenie zo zmluvnej sankcie, ku ktorému sa L. banka, a.s. navyše zaviazala po vyhlásení konkurzu.
V skutkovej vete uvedenej v napadnutom rozsudku však v rozpore so správne zisteným skutkovým stavom prvostupňovým súdom najvyšší súd zistil nesprávne uvedený dátum vyhlásenia konkurzu na majetok L. B., a.s. v konkurze, keď v skutkovej vete prvostupňového rozsudku je uvedený dátum vyhlásenia konkurzu 28. september 2002, pričom skutočným dňom vyhlásenia konkurzu bol 28. september 2001 (čo je zrejmé z uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2001, sp. zn. 3K 297/00, nachádzajúcom sa na č. l. 1251 - 1260 spisu a rovnako tak aj z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu na str. 26, desiaty odsek); a nesprávne uvedený dátum podpísania Dohody o urovnaní so spoločnosťou D., s.r.o., a Q., a.s. keď v skutkovej vete napadnutého rozsudku je uvedený dátum 22. august 2002, avšak dňom podpísania predmetnej zmluvy bol 20. august 2002 (čo vyplýva z č.l. 2446 - 2448 spisu).
Tieto chyby najvyšší súd odstránil tak, že v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil a vyhlásil ho nanovo, v znení zodpovedajúcom správnym skutkovým zisteniam vyplývajúcim zo spisového materiálu a dôkazov vykonaných zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní.
K oslobodzujúcej časti rozsudku odvolací súd uvádza, že ani u obžalovaného P. E., a najmä nie u obžalovaných Mgr. X. V. a Ing. P. F. nebolo žiadnym dôkazom preukázané, aby vedeli o pôvodnej dohode JUDr. B. H., Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O., že dôjde k fiktívnej dohode o konzervácií písomností L. B., a.s. medzi touto bankou a spoločnosťou Q. s.r.o. K., pričom peniaze budú zaslané na účet spoločnosti Q., s.r.o. a z jeho účtov na ďalšie účty firiem Q., s.r.o. a M., s.r.o. a z nich budú vyberané a z väčšej časti zaslané naspäť obžalovanému JUDr. B. H. a z menšej časti mali byť odmenou pre spolupáchateľov, ktorí peniaze vyberali a zasielali naspäť do Bratislavy.
Títo traja obžalovaní začali v skutku vystupovať, tak ako je to v napadnutom rozsudku doslova uvedené, až vtedy, keď majiteľ spoločnosti Q., s.r.o. K. T. B. zistil, že na účet jeho spoločnosti došiel obnos 22.140.000,- Sk a peniaze z tohto účtu boli následne prečerpávané - zasielané na účty spoločností Q., s.r.o. a M., s.r.o. a sčasti naspäť, v tom momente si časť prostriedkov v sume 3.400.000,- Sk z firemného zaslal na svoj osobný účet vedený v Č. a.s.:
„po tom, čo sa toto dozvedel F. P., požiadal o pomoc P. E., telefonicky v presne nezistený deň v mesiaci júl 2002 vyzvali T. B., aby vrátil takto získané finančné prostriedky, čo T. B. neurobil, preto spoločne požiadali X. V. a P. F., aby za odmenu 600.000,- Sk (19.916,35 eur) overili a zistili zostatky na uvedenom osobnom účte T. B. a zistili spôsob, ako sa k týmto peniazom môžu dostať bez vedomia T. B., čo X. V. a P. F. i urobili, zistili zostatok, o tomto informovali F. P.Í., ktorý si potom na základeich pokynu dňa 15. júla 2002 založil v ČSOB, a.s. pobočka X. svoj osobný účet č. XXXXXXXX/XXXX, X. V. za spoluúčasti P. F. dňa 15. júla 2002 vypísali a za T. B. podpísali príkaz k prevodu sumy 75.940,- eur z účtu T. B. č. XXXXXXXX/XXXX na účet F. P. č. XXXXXXXX/XXXX, súčasne obaja spoločne vypísali za T. B. podpísali príkaz k prevodu sumy 70.000,- Sk (2.323,57 eur) z účtu T. B. č. XXXXXXXX/XXXX, vedeného v Č., a.s. B. - E. na účet F. P. č. XXXXXXXX/XXXX, vedeného v Č., a.s. pobočka X., takto vypísané príkazy k prevodu predložili v Č., a.s. pobočka X. dňa 16. júla 2002 k realizácii, kde im po predchádzajúcom dohovore X. B., ktorý s nimi spolupracoval už pri zisťovaní zostatkov účtu, overil totožnosť T. B., hoci vedel, že menovaný tento príkaz nepodpísal, ani nepredložil k realizácii a dňa 16. júla 2002 bola prevedená suma 75.940,- eur na osobný účet F. P.“.
Zo strany všetkých troch obžalovaných išlo teda jednoznačne o tzv. delenie koristi, nie však o priamu a vedomú účasť na tunelovaní banky, pretože sa nepodarilo ani preukázať, že mali vedomosť o tom, o koho finančné prostriedky vlastne ide. Odvolací súd preto, že nezistil úmysel v konaní obžalovaných P. E., X. V. a P. F. vo vzťahu k žalovanému trestnému činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4, písm. b, ods. 5 Tr. zák., týchto troch obžalovaných spod obžaloby oslobodil.
Pokiaľ ide o výroky o trestoch uložených jednotlivým obvineným, tu je potrebné uviesť nasledovné:
Vo vzťahu k obžalovaným P. E., Mgr. X. V. a Ing. P. F.Á. najvyšší súd výrok o treste zrušil z dôvodu ich oslobodenia spod obžaloby podľa § 226 písm. b) Tr. por. Vo vzťahu k obžalovaným Mgr. X. U. a JUDr. Mag. F. O. výrok o treste zrušil postupom podľa § 258 ods. 2 Tr. por., keďže vo vzťahu k týmto dvom obžalovaným zrušil a nanovo vyhlásil aj výrok o vine v bode 2/ napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu vo vzťahu k týmto dvom obžalovaným nanovo vyhlásil aj výrok o treste, a to v rovnakej výške, ako im bol uložený prvostupňovým súdom. Vo vzťahu k obžalovaným F. P., JUDr. B. H. a Mgr. F. O. najvyšší súd ponechal výroky o treste bezo zmeny. Pokiaľ ide o samotnú výšku uložených trestov, tu možno poznamenať, že z dôvodu absencie odvolania podaného prokurátorom najvyšší súd nemohol uložiť obžalovaným prísnejšie tresty, než aké im boli uložené prvostupňovým súdom, keďže týmto postupom by došlo k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius.
K výroku o náhrade škody možno uviesť, že vo vzťahu k obžalovaným P. E., Mgr. X. V. a Ing. P. F. najvyšší súd výrok o náhrade škody poškodenej L. B., a.s. v konkurze zrušil, pričom poškodenú odkázal v zmysle § 229 ods. 3 Tr. por. s nárokom na náhradu škody voči týmto obžalovaním na konanie o občianskoprávnych veciach. Výrok o náhrade škody poškodenej L. B. a.s., v konkurze vo výške 1.161.787,16 eur zrušil postupom podľa § 258 ods. 2 Tr. por. (keďže sa vzťahoval ku skutku uvedenému v bode 2/ napadnutého rozsudku, ktorý najvyšší súd tiež zrušil) a nanovo vyhlásil v tom istom znení, v akom ho vyhlásil prvostupňový súd. Pri preskúmavaní výrokov o náhrade škody sa najvyšší súd zaoberal aj námietkou obžalovanej Mgr. F. O. týkajúcou sa zaistenej sumy vo výške 60.990,59 eur na účte Č., a.s., pobočka X., na meno F. P. a jej nezahrnutím do rozsudku prvostupňového súdu. K uvedenému možno uviesť len toľko, že s uvedenou sumou bol prvostupňový súd oboznámený, príkaz na zaistenie tejto sumy oboznámil na hlavnom pojednávaní jeho prečítaním a uviedol to aj na str. 29 napadnutého rozsudku. Táto skutočnosť však nemá vplyv na samotný výrok o náhrade škody, prípadne na jeho zmenu. Výška spôsobenej škody bola v konaní jednoznačne preukázaná a rovnako tak aj správne uvedená vo výrokovej časti rozsudku. Keďže v danom prípade išlo o zaistenie finančných prostriedkov na účte podľa § 79 ods. 1 Tr. por., bude povinnosťou prvostupňového súdu, aby vo vzťahu k týmto finančným prostriedkom postupoval v intenciách § 80 Tr. por. týkajúceho sa vrátenia veci.
V súvislosti so zaistenými prostriedkami neušlo pozornosti najvyššieho súdu, že nevrátenie sumy zaistenej na účte obžalovaného F. P. namietala vo svojom odvolaní obžalovaná Mgr. F. O., samotný obžalovaný F. P. však túto skutočnosť vo svojom odvolaní nenamietal.
Z týchto všetkých dôvodov najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.