2To/10/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Libora Duľu a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča a JUDr. Martina Bargela v trestnej veci proti obžalovanému Ing. A. M., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a iné, na verejnom zasadnutí konanom 19. mája 2015 v Bratislave o odvolaní obžalovaného A. M. proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 23. januára 2014, sp. zn. 4 T 5/2005, takto

rozhodol:

I. Podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/, d/, e/, ods. 2 Tr. por. v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len Tr. por.) napadnutý rozsudok sa zrušuje vo výroku o vine v odsudzujúcej časti, vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o náhrade škody (výrok I. napadnutého rozsudku).

II. S využitím § 259 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný Ing. A. M., nar. XX. U. XXXX v D., trvale bytom Q. uznáva sa vinného, že

1/ ako konateľ obchodnej spoločnosti Topparket s.r.o. Topoľčianky, požiadal 24. 9. 1996 N. (ďalej len N.) o poskytnutie úveru vo výške 48.000.000,- Sk na účel nákupu nehnuteľnosti, nákupu strojov a nákupu materiálových zásob, ktorý úver bol 27.11.1996 úverovým výborom schválený a úver bol tejto obchodnej spoločnosti na podklade 20.decembra 1996 uzavretej zmluvy o úvere číslo 2/96 poskytnutý s jeho účelovým viazaním na nákup nehnuteľnosti diagnosticko-opravárenského strediska, technológie, materiálových zásob a modernizáciu kotolne, pričom podmienkou poskytnutia úveru bolo predkladanie jednotlivých faktúr na preplatenie a obžalovaný konajúci za dlžníka tohto zaviazal, že úver splatí podľa splátkového kalendára do 31.12.2003, pričom časť úveru vo výške 8.000 000,- Sk od N. vylákal bez zámeru, aby tieto prostriedky boli splatené a čerpal ich tým spôsobom, že spoločnosť PKL Royal group Prešov vystavila zálohovú faktúru číslo XXXXXXXX na čiastku 12.305.175,- Sk na dodávku strojného zariadenia, táto bola uhradená z poskytnutého úveru 23. januára 1997, pričom z dôvodu zrušenia časti objednávky obžalovaným, časť peňažných prostriedkov vo výške 8 mil. SK bola obžalovanému ako konateľovi obchodnej spoločnosti Topparket s.r.o. vrátená v hotovosti 28. januára 1997 a obžalovaný ani časť z uvedených prostriedkov nepoužil na splatenie predmetného úveru, ktorý nebol doposiaľ splatený, a použitie týchto finančných prostriedkov obžalovaný na účel zakrytia svojho predchádzajúceho podvodného konania následne dokladoval tak, že 16.decembra 1997 vystavil fiktívnu faktúru číslo 092/97 na dodávku dvoch elektrických mostových žeriavov na celkovú sumu 3.394.800,- Sk, dodávateľom ktorých mala byť prevádzka obchodnej spoločnosti DEMAX s.r.o. Zlaté Moravce a odberateľom obchodná spoločnosť Topparket s.r.o., obžalovaný na podklade výdavkovéhopokladničného dokladu z 31.12.1997 predstieral vyplatenie z týchto finančných prostriedkov v hotovosti obchodnej spoločnosti DEMAX s.r.o., prevádzka Zlaté Moravce čiastku 3.394.800,- Sk, pričom jednak táto spoločnosť nebola vlastníkom predmetných žeriavov, jednak takúto faktúru nevystavila, vo svojom účtovníctve ju neviedla, obchodnej spoločnosti Topparket s.r.o. žeriavy nedodala a tieto peňažné prostriedky neprevzala, následne obžalovaný ako fyzická osoba podnikajúca pod obchodným menom Ing. A. M. - AKIS vystavil dve fiktívne faktúry, a to 15.01.1997 číslo 1/97 a 26.02.1997 číslo 5/97 na dodávku ihličnatej drevnej hmoty pre odberateľa obchodná spoločnosť Topparket s. r.o. Topoľčianky na celkovú čiastku 5.500.000,- Sk, a obžalovaný ako konateľ uvedenej spoločnosti takto fakturovanú čiastku formou prevodných príkazov uhradil sám sebe ako fyzickej osobe podnikajúcej pod obchodným menom Ing. A. M. - AKIS, pričom obchodná spoločnosť Topparket s.r.o. Topoľčianky túto ihličnatú drevnú hmotu neprevzala a obžalovaný ako fyzická osoba podnikajúca pod obchodným menom Ing. A. M. - AKIS v ním vedenom účtovníctve tieto faktúry nezaevidoval, ktorým svojim konaním obžalovaný spôsobil N. škodu vo výške 8 000 000,- Sk (265 551,35 eur).

2/ ako konateľ obchodnej spoločnosti Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky 30.05.1996 uzavrel so N. zmluvu o úvere číslo X/XX, na podklade ktorej bol tejto obchodnej spoločnosti poskytnutý strednodobý rozvojový úver vo výške 10.000 000,- Sk určený na nákup technológie a materiálových zásob, následne 06.06.1996 obchodná spoločnosť Topparket, spol. s.r.o. Topoľčianky požiadala na základe úverovej zmluvy N. o preplatenie faktúry z 13.05.1996 číslo 39/05/96 na čiastku 929.441,40,- Sk vystavenej obchodnou spoločnosťou DEMAX, spol. s.r.o. Košice za dodávku strojov Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky, v rámci špecifikácie ktorej faktúry bola predmetom úhrady aj platba za dodávku rozmetacej píly C 250 v. č. M000022172, ktorá faktúra bola N. preplatená, hoci túto rozmetaciu pílu mala obchodná spoločnosť Topparket, spol., s.r.o. Topoľčianky v nájme už od 17.04.1996 na základe leasingovej zmluvy č. XXXX/XX uzavretej s obchodnou spoločnosťou Prosperita, a.s. Bratislava, ktoré skutočnosti boli N. zatajené a naviac záložnou zmluvou z 15.10.1996 číslo X/XX bolo na túto rozmetaciu pílu zriadené záložné právo v prospech N., následne obchodná spoločnosť Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky neplnila podmienky tejto úverovej zmluvy tým, že úver nesplácala, čo malo za následok vyhlásenie konkurzu na ňu uznesením Krajského súdu v Bratislave z 09.12.1198, sp. zn. 2K 270/98, ktorým svojim konaní obžalovaný spôsobil N. škodu vo výške 634.650,- Sk (21.066,52 eur);

3/ ako obchodný zástupca obchodnej spoločnosti Provident Financial spol. s.r.o. Bratislava podpísal fingované zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to 27.12.2003 číslo XXXXXXXXX s Z. E., narodeným XX.XX.XXXX., bytom D. na bezúčelový úver vo výške 10.000,- Sk, 09.01.2004 číslo XXXXXXXXX s A. E., narodeným XX.XX.XXXX, bytom D. na bezúčelový úver vo výške 10.000,- Sk a 09.01.2004 číslo XXXXXXXXX s A. Z., narodeným XX.XX.XXXX, bytom D., dátum úmrtia X. A. XXXX, na bezúčelový úver vo výške 10 000,- Sk, ktoré osoby však úver nečerpali a prostriedky, ktoré im mali byť podľa zmlúv poskytnuté, si obžalovaný ponechal, čím obžalovaný spôsobil obchodnej spoločnosti Provident Financial spol. s.r.o., Gröslingova 7, Bratislava, škodu vo výške najmenej 28.152,- Sk (934,48 eur),

t e d a :

v bodoch 1/ a 2/ na škodu cudzieho majetku seba a iného obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu,

v bode 3/ na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú,

t ý m s p á c h a l :

v bodoch 1/ a 2/ pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 odsek 1, odsek 5 Trestného zákona v znení účinnom do

31. decembra 2005, v bode 3/ trestný čin podvodu podľa § 250 odsek 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005.

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 250 odsek 5 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len Tr. zák.), § 35 odsek 2 Tr. zák. v znení zodpovedajúcom ustanoveniu § 299a ods. 3 Tr. zák. a contrario, § 35 ods. 1 Tr. zák., § 40 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 a pol (tri a pol) roka.

Podľa § 39a odsek 3 Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 53 odsek 1 a § 54 odsek 1 Trestného zákona obžalovanému sa ukladá peňažný trest 2.000,- (dvetisíc) eur. Podľa § 54 odsek 3 Trestného zákona sa ustanovuje pre prípad, že by výkon tohto peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody na 4 (štyri) mesiace.

Podľa § 54 odsek 2 Trestného zákona vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu.

Z r u š u j e s a výrok o treste uloženom obžalovanému Ing. A. M. skorším rozsudkom Okresného súdu Nitra z 19. júna 2013, sp. zn. 4T/49/2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 229 odsek 1 Trestného poriadku sa poškodení:

- Provident Financial, s.r.o. so sídlom Bratislava, Gröslingova 7, PSČ: 811 09, IČO: 35 805 731,

- E. so sídlom Bratislava, Cintorínska 21, PSČ: 814 99, IČO: 35 776 005,

s uplatnenými nárokmi na náhradu škody o d k a z u j ú na konanie o občianskoprávnych veciach.

III. Podľa § 226 písmeno a/ Tr. por. sa obžalovaný Ing. A. M. spod obžaloby krajského prokurátora v Nitre zo 17. júna 2005, podanej na Krajský súd v Nitre 28. júna 2005, sp. zn. 1Kv 54/2005-9, pre skutok v bode 4/ tejto obžaloby, ktorého sa mal dopustiť tak, že

ako konateľ Topparket spol. s r.o. Topoľčianky uzatvorili dňa 17. apríla 1996 so spoločnosťou Prosperita, a.s. Drieňová 34, Bratislava leasingovú zmluvu č. 4010/96 na predmet leasingu rozmetacia píla C 250 v.č. M000022172 v nadobúdacej cene 780 620 Sk s DPH, ktorá mala byť splácaná štvrťročnými leasingovými splátkami vo výške 50 031,- Sk, z ktorých splátok spoločnosť Topparket spol. s r.o. Topoľčianky uhradila spoločnosti Prosperita a.s. Bratislava celkom jedenásť splátok, ďalšie splátky bezdôvodne prestala uhrádzať, čím porušila základne podmienky leasingovej zmluvy č. XXXX/XX. zo dňa 17.apríla 1996 v bode č. 7 rozmetaciu pílu C 250 v.č. M000022172 na vyzvanie spoločnosti Prosperita, a.s. Bratislava nevrátila, pričom Ing. A. M. im odmietol oznámiť, kam rozmetaciu pílu dal a tým svojim konaním spôsobil spoločnosti O. (dňom 17.04.2000 prišlo k zmene obchodného mena spoločnosti Prosperita, a.s. Bratislava na O.) škodu vo výške 216 912,- Sk,

čím mal spáchať trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

o s l o b o d z u j e,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa § 229 odsek 3 Trestného poriadku sa poškodený:

- O. so sídlom Bratislava, Bottova 1, PSČ: 811 09, IČO: 17 324 220

s uplatneným nárokom na náhradu škody odkazuje na konanie o občianskoprávnych veciach.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej len krajský súd) rozhodol tak, že obžalovaného Ing. A. M. uznal za vinného, že

1/ ako konateľ obchodnej spoločnosti Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky, požiadal 16.10.1996 N. o poskytnutie úveru vo výške 48.000.000,- Sk pod zámienkou nákupu nehnuteľnosti, nákupu strojov a nákupu materiálových zásob, ktorý úver bol 27.11.1996 úverovým výborom schválený a úver bol tejto obchodnej spoločnosti na podklade 20.12.1996 uzavretej zmluvy o úvere číslo X/XX poskytnutý s jeho účelovým viazaním na nákup nehnuteľnosti diagnosticko-opravárenského strediska, technológie, materiálových zásob a modernizáciu kotolne, pričom podmienkou poskytnutia úveru bolo predkladanie jednotlivých faktúr na preplatenie a obžalovaný konajúci za dlžníka tohto zaviazal, že úver splatí podľa splátkového kalendára do 31.12.2003, vediac, že nemá reálnu možnosť úver splatiť, pretože nevyvíjal činnosť deklarovanú v žiadosti o jeho poskytnutie úveru majúcu viesť k deklarovanej produkcii a následnému splácaniu úveru, pričom časť úveru vo výške 39.105.200,- Sk použil v súlade s podmienkami úveru na dohodnutý účel a časť úveru vo výške 8.894.800,- Sk čerpal na základe predložených fiktívnych faktúr, a to tým spôsobom, že spoločnosť PKL Royal group Prešov vystavila zálohovú faktúru číslo 59612116 na čiastku 12.305.175,- Sk na dodávku strojného zariadenia, táto bola uhradená z poskytnutého úveru, pričom z dôvodu nezrealizovania časti objednávky, časť peňažných prostriedkov bolo obchodnej spoločnosti Topparket spol. s.r.o. vrátená a tieto finančné prostriedky obžalovaný neoprávnene použil tak, že 16.12.1997 vystavil fiktívnu faktúru číslo 092/97 na dodávku dvoch elektrických mostových žeriavov na celkovú sumu 3.394.800,- Sk, dodávateľom ktorých mala byť prevádzka obchodnej spoločnosti DEMAX spol. s.r.o. Zlaté Moravce a odberateľom obchodná spoločnosť Topparket spol. s.r.o., obžalovaný vyplatil na podklade výdavkového pokladničného dokladu z 31.12.1997 z týchto finančných prostriedkov v hotovosti obchodnej spoločnosti DEMAX spol. s.r.o. Zlaté Moravce čiastku 3.394.800,- Sk, pričom bolo zistené, že jednak táto takúto faktúru nevystavila, vo svojom účtovníctve ju nevedie, obchodnej spoločnosti Topparket spol. s.r.o. žeriavy nedodala, a tieto peňažné prostriedky za takúto faktúru neprevzala, jednak že predmetné žeriavy už boli uhradené z finančných prostriedkov poskytnutých úverovou zmluvou číslo 2/96 a to po predložení kúpno-predajnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim Poľnohospodárskym družstvom Topoľčianky a kupujúcim obchodná spoločnosť Topparket spol., s.r.o. Topoľčianky, zastúpenou obžalovaným ako konateľom, ktorý si tieto peňažné prostriedky ponechal a použil pre svoju potrebu a ani časť z nich nepoužil na splatenie predmetného úveru nepoužil; následne obžalovaný ako fyzická osoba podnikajúca pod obchodným menom Ing. A. M. - AKIS, vystavil dve fiktívne faktúry a to 15.01.1997 číslo X/XX a 26.02.1197 číslo X/XX na dodávku ihličnatej drevnej hmoty pre odberateľa obchodná spoločnosť Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky na celkovú čiastku 5.500.000,- Sk, tento odberateľ, ktorého bol obžalovaný konateľom, týmito fiktívnymi faktúrami fakturovanú čiastku formou prevodných príkazov z predmetného úveru uhradil sám sebe ako fyzickej osobe podnikajúcej pod obchodným menom Ing. A. M. - AKIS, pričom bolo ale zistené, že obchodná spoločnosť Topparket, spol. s.r.o. Topoľčianky túto ihličnatú drevnú hmotu neprevzala, pretože jej dodanie nie je vykázané a obžalovaný ako fyzická osoba podnikajúca pod obchodným menom Ing. A. M. - AKIS v ním vedenom účtovníctve tieto faktúry nezaevidoval, aj tieto finančné prostriedky si ponechal a použil pre vlastnú potrebu a ani časť z nich nepoužil na splatenie predmetného úveru, ktorý nebol doposiaľ splatený, ktorým svojim konaním obžalovaný spôsobil N. škodu najmenej vo výške 48.000.000,- Sk (1.593.308,10 eur);

2/ ako konateľ obchodnej spoločnosti Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky 17.04.1996 ako nájomcom uzavrel s obchodnou spoločnosťou Prosperita, a.s. Drieňová 34, Bratislava ako prenajímateľom leasingovú zmluvu číslo XXXX/XX na predmet leasingu rozmetacia píla C 250 výrobného číslaM000022172 a v nadobúdacej cene 780.620,- Sk s DPH, ktorá mala byť splácaná štvrťročnými leasingovými splátkami činiacimi 50.031,- Sk, z ktorých splátok obchodná spoločnosť Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky uhradila tejto leasingovej spoločnosti celkom jedenásť, ďalšie splátky bezdôvodne prestala uhrádzať, čím porušila základné podmienky dohodnuté v 7. bode leasingovej zmluvy, pre ktoré leasingová spoločnosť 21.12.1998 od leasingovej zmluvy písomne odstúpila a súčasne prenajímateľa vyzvala na odovzdanie jej predmetu leasingu do jedného týždňa od tohto odstúpenia od zmluvy, ktorej výzve prenajímateľ nevyhovel a s predmetom leasingu nakladal ako so svojim vlastníctvom, ktorým svojim konaním obžalovaný spôsobil obchodnej spoločnosti Prosperita, a.s., Drieňová 34 Bratislava škodu najmenej vo výške 216.912,- Sk (7.200,16 eur);

3/ ako konateľ obchodnej spoločnosti Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky 30.05.1996 uzavrel so N. zmluvu o úvere číslo 1/96, na podklade ktorej bol tejto obchodnej spoločnosti poskytnutý strednodobý rozvojový úver vo výške 10.000 000,- Sk určený na nákup technológie a materiálových zásob, následne 06.06.1996 obchodná spoločnosť Topparket, spol. s.r.o. Topoľčianky požiadala N. o preplatenie faktúry z 13.05.1996 číslo XX/XX/XX na čiastku 929.441,40,- Sk vystavenej obchodnou spoločnosťou DEMAX, spol. s.r.o. Košice za dodávku strojov Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky, v rámci špecifikácie ktorej faktúry bola predmetom úhrady aj platba za dodávku rozmetacej píly C 250 v.č. M000022172, ktorá faktúra bola N. preplatená, hoci túto rozmetaciu pílu mala obchodná spoločnosť Topparket, spol., s.r.o. Topoľčianky v nájme už od 17.04.1996 na základe leasingovej zmluvy č. XXXX/XX uzavretej s obchodnou spoločnosťou Prosperita, a.s. Bratislava, ktoré skutočnosti boli N. zatajené a naviac záložnou zmluvou z 15.10.1996 číslo 6/96 bolo na túto rozmetaciu pílu zriadené záložné právo v prospech N., následne obchodná spoločnosť Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky neplnila podmienky tejto úverovej zmluvy tým, že úver nesplácala, čo malo za následok vyhlásenie konkurzu na ňu uznesením Krajského súdu v Bratislave z 09.12.1198, sp. zn. 2K 270/98, ktorým svojim konaní obžalovaný spôsobil N. škodu vo výške 634.650,- Sk (21.066,52 eur);

4/ ako obchodný zástupca obchodnej spoločnosti Provident Financial spol. s.r.o. Bratislava uzavrel zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to 27.12.2003 číslo 660164951 s Z. E., narodeným XX.XX.XXXX, bytom D. na bezúčelový úver vo výške 10.000,- Sk, 09.01.2004 číslo XXXXXXXXX s A. E., narodeným XX.XX.XXXX, bytom D. na bezúčelový úver vo výške 10.000,- Sk a 09.01.2004 číslo XXXXXXXXX s A. Z., narodeným XX.XX.XXXX, bytom D., na bezúčelový úver vo výške 10 000,- Sk, umožniac tak získanie týchto bezúčelových úverov na mená osôb, o ktorých vedel, že nespĺňajú podmienky určené na jeho poskytnutie, ktorým svojim konaní obžalovaný spôsobil obchodnej spoločnosti Provident Financial spol. s.r.o., Gröslingova 7, Bratislava, škodu vo výške najmenej 28.152,- Sk (934,48 eur), čím spáchal v bode 1/ trestný čin podvodu podľa § 250 odsek 1, odsek 5 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 (ďalej len „Trestný zákon“),

v bode 2/ trestný čin sprenevery podľa § 248 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona,

v bode 3/ trestný čin podvodu podľa § 250 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona,

v bode 4/ trestný čin úverového podvodu podľa § 250a odsek 2 Trestného zákona.

Za to ho krajský súd odsúdil podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. s použitím s použitím § 35 odsek 3 Trestného zákona a podľa zásad uvedených v § 35 odsek 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody 5 (päť) rokov, s tým, že podľa § 39a odsek 3 Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny, podľa § 53 odsek 1 a § 54 odsek 1 Trestného zákona mu uložil peňažný trest 2.000,- (dvetisíc) eur, podľa § 54 odsek 3 Trestného zákona mu ustanovil preprípad, že by výkon tohto peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody na 4 (štyri) mesiace, podľa § 54 odsek 2 Trestného zákona vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu a zrušil výrok o treste uloženom obžalovanému Ing. A. M. skorším rozsudkom Okresného súdu Nitra z 19.06.2013, sp. zn. 4T/49/2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a podľa § 229 ods. 1 Tr. por. boli poškodené právnické osoby:

- Provident Financial, s.r.o. so sídlom Bratislava, Gröslingova 7, PSČ: 811 09, IČO: 35 805 731,

- O. so sídlom Bratislava, Bottova 1, PSČ: 811 09, IČO: 17 324 220,

- K. so sídlom Bratislava, Cintorínska 21, PČ: 814 99, IČO: 35 776 005, s uplatnenými nárokmi na náhradu škody odkázané na konanie o občianskoprávnych veciach (výrok v bode I. napadnutého rozsudku).

Výrokom v bode II. krajský súd rozhodol tak, že sa obžalovaný Ing. A. M. podľa § 226 písm. a/ Trestného poriadku spod obžaloby krajského prokurátora v Nitre z 28.06.2005, sp. zn. 1Kv 54/2005-9, pre skutok v nej právne posúdený ako:

- pokus trestného činu podvodu podľa § 8 odsek 1 k § 250 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že: 1/ ako konateľ firmy Topparket spol. s.r.o., Moravecká 34, Topoľčianky, IČO: 34 135 626, v úmysle získať finančné prostriedky formou úveru pod zámienkou dostavby závodu na spracovanie dreva začal rokovať so zástupcami spoločnosti Formos S.r.l., Havraní 1138, Praha, pričom na základe následných dohovorov a prísľubu zástupcov firmy Formos, že úver zabezpečia z Talianskej banky, dňa 10. júna 1998 zaslal Ing. M. na adresu tejto spoločnosti faxovú žiadosť o dodávku prác a technologického zariadenia v čiastke 9 000 000,- CHF na výstavbu nového závodu na výrobu dreva v Topoľčiankach, v ktorej je uvedené, že úver bude zabezpečený bankovou zárukou N.; financovanie týchto prác a technologického zariadenia malo byť zabezpečené prostredníctvom úveru, ktorý mal byť Ing. M. poskytnutý z banky C., Taliansko a tento mala sprostredkovať podľa predchádzajúcich dohovorov spoločnosť Formos S.r.l., následne Ing. M. obdržal od spoločnosti Formos list zo dňa 14. augusta 1998 adresovaný N., ktorý mal odovzdať tomuto bankovému subjektu a v ktorom je uvedené, že ručiteľom úveru z Talianskej banky bude N., avšak tento list Ing. M. nikdy do N. neodovzdal, pretože si bol vedomý toho, že by takéto záruky od N. nebol dostal a i napriek tejto skutočnosti, dňa 18.augusta 1998 zaslal faxom do spoločnosti Formos, S.r.l. Praha fiktívnu zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy č. X/XX zo dňa 18. augusta 1998, ktorá mala byť uzavretá medzi N. v zastúpení Ing. N. E. a firmou Topparket spol. s.r.o., Moravecká 34, Topoľčianky v zastúpení Ing. A. M. a dňa 26. augusta 1998, na základe nepravdivých skutočností uvedených zástupcom spoločnosti Formos S.r.l. Ing. A. M. bola uzatvorená Obchodná dohoda - zmluva číslo X/XX a zmluva na prácu číslo X/XX, kde bola ako investor uvedená v týchto zmluvách firma Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky v zastúpení Ing. M., generálny dodávateľ firma Formos S.r.l. Via E.DE Amicis 41/bis, 13058 Ponderano - Biella -Italy v zastúpení Dr. F. Z. a hlavný subdodávateľ firma Akis spol. s.r.o., Zlaté Moravce, ul. 1. mája 22 v zastúpení Z. F., ktorej majiteľom bol Ing. A. M., pričom v týchto zmluvách je opäť nepravdivo uvedené, že ručiteľom poskytnutého úveru bude N., a to formou záručných listov vydaných v mene investora a v prospech hlavného dodávateľa firmy Formos, na základe týchto zmlúv a dohovorov zriadil pre tento účel dňa 04. septembra 1998 Ing. A. M. vo N. devízový účet č. XXXXXXXXXX, kde majiteľom účtu bola Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky a on bol jedinou osobou oprávnenou disponovať s týmto účtom, pričom na tento účet mali byť peňažné prostriedky z tohto úveru prevedené, následne dňa 07. septembra 1998 odoslal Ing. M. prostredníctvom zásielkovej služby DHL Nitra do banky C., Taliansko potvrdené fiktívne záručné listy č. X až X/XX N. v celkovej sume 9 000 000,- CHF zo dňa 3. septembra 1998 spolu s fiktívnym súhlasom N. zo dňa 04. septembra 1998 na uvoľnenie finančných prostriedkov na devízový účet č. XXXXXXXXXX, a tieto boli odoslané Ing. M. jednoznačne za účelom uvoľnenia finančných prostriedkov hoci vedel, že takéto záruky mu N. nebola nikdy poskytla, nakoľko v tomto čase zo strany Ing. M. nedochádzalo ku splácaniu poskytnutých predchádzajúcich úverov, ktoré mal vo N. a to v celkovej výške 56 000 000 Sk, po obdržaní týchto fiktívnych listín C., Taliansko zaslala faxom tieto listiny do N. za účelom potvrdenia pravosti podpisov na týchto záručných listoch, pričom N. bolo žiadateľovi oznámené, že tieto listiny súfalošné a takéto záručné listy a ani súhlas na uvoľnenie finančných prostriedkov neboli nikdy N. vydané, následne na základe týchto zistení nedošlo k prevedeniu finančných prostriedkov z banky C., Taliansko na devízový účet firmy Topparket spol. s.r.o. Topoľčianky. Týmto konaním sa Ing. M. pokúsil vylákať z C., Taliansko úver vo výške 9 000 000,- CHF v prepočte podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska v celkovej sume 220 761 000,- Sk vediac, že úver nie je schopný splácať a taktiež vediac, že záručné listy sú fiktívne. Zmocnením sa uvedených peňazí na svojom účte by spôsobil C., Taliansko škodu v celkovej výške 220 761 000,- Sk;

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

- trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 256c písmeno b/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že:

2/ uznesením Krajského súdu v Bratislave pod spisovou značkou č. 2K 270/98 zo dňa 09. decembra 1998 bol vyhlásený konkurz na úpadcu Topparket spol., s.r.o. Topoľčianky, pričom správcom konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. A. L., nar. XX.XX.XXXX., bytom N., Ing. M. pritom predložil pri návrhu na vyhlásenie konkurzu dňa 16. novembra 1998 v Bratislave aj doklady o majetku a zoznam aktív a pasív, pričom bolo správcom konkurznej podstaty zistené že údaje o zozname aktív a pasív sú nepravdivé, nakoľko bolo správcom konkurznej podstaty zistené, že časť pohľadávok už bola Ing. M. dlžníkmi ešte pred návrhom na vyhlásenie konkurzu uhradená, čiže Ing. M. uviedol pri návrhu na vyhlásenie konkurzu nepravdivé údaje v zozname aktív a pasív;

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Proti rozsudku podal včas odvolanie obžalovaný podaním obhajcu podaným osobne na Krajskom súde v Nitre a odôvodnil ho dodatočným písomným podaním zaslaným súdu v rovnakom znení osobne aj cestou obhajcu. Pred konaním verejného zasadnutia odôvodnenie odvolania obžalovaný doplnil ďalším podaním.

V písomných podaniach obžalovaný uplatnil námietky voči výroku o vine, ktorých obsah je (v jeho podstate) vyjadrený v nasledujúcich častiach tohto odôvodnenia, ktoré sa aj s uplatnenými odvolacími námietkami vysporiadavajú. To neplatí o odvolacích námietkach uplatnených voči oslobodzujúcemu výroku napadnutého rozsudku (výrok II/), kde došlo k oslobodeniu pre nedokázanie skutkov v bodoch 1. a 2. obžaloby podľa § 226 písm. a/ Tr. por. použitého na konanie (zák. č. 141/1961 Zb. v jeho naposledy účinnom znení), podľa ktorého sa postupovalo v zmysle § 56 4 ods. 4 aktuálne účinného Trestného poriadku (zák. č. 301/2005 Z.z.).

Súdom prvého stupňa aplikovaný dôvod oslobodenia je najvýhodnejším výrokom pre obžalovaného a na základe odvolania obžalovaného (ktoré môže obžalovaný podať len vo svoj prospech) nemožno rozsudok vo výrokoch pokrytých takým oslobodením zmeniť, nakoľko by išlo o zmenu v neprospech obžalovaného (§§ 247 ods. 1, ods. 2, 259 ods. 3, 264 ods. 2 Tr. por.). Preto odvolací súd tento výrok nepreskúmaval a obsah odvolacích námietok nie je v tomto odôvodnení komentovaný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd krajského súdu na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie (teda všetkých s vyššie určenou výnimkou) i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané. Vo vzťahu k jednotlivým častiam rozsudku potom rozhodol tak, že zrušil výrok o uznaní viny z dôvodu nejasnosti a neúplnosti skutkových zistení vrátane nevysporiadania sa s okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pre pochybnosti o správnosti skutkových zistení, porušenie ustanovení Trestného zákona a neprimeranosť uloženého trestu (podrobnosti sú uvedené ďalej).

Takto bola zrušená (v dôsledku vyššie uvedenej okolnosti podania odvolania len obžalovaným) lenodsudzujúca časť výroku napadnutého rozsudku o vine (a v tomto rozsahu i nadväzujúce výroky o treste a náhrade škody). Oddeliteľná oslobodzujúca časť výroku o vine napadnutého rozsudku ostala rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutá (čo má voči odvolaniu v tomto jeho rozsahu účinky zamietnutia odvolania).

Zrušené výroky napadnutého rozsudku boli nahradené vlastným rozhodnutím odvolacieho súdu, nakoľko vrátenie veci súdu prvého stupňa by už neprinieslo reálne dôkazné prostriedky, a to aj vzhľadom k časovému odstupu od skúmaných udalostí, pričom dobu trvania konania už bolo potrebné ako neprimeranú uzavrieť. Vo vzťahu k jednotlivým častiam rozsudku platí nasledovné:

Procesné námietky odvolateľa

Konanie nevykazuje chyby, ktoré by boli dôvodovom na zrušenie rozsudku. Vo vzťahu ku konaniu predchádzajúcemu zrušeniu pôvodného rozsudku a procesným námietkam uvedeným v pôvodnom odvolaní (na ktoré aktuálne odvolateľ poukazuje) je potrebné odkázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2011, sp. zn. 2 To 12/2009, keďže rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v predmetnej veci tvoria jednotu (to sa týka i vzájomnej nadväznosti vyššie uvedeného uznesenia najvyššieho súdu a tohto rozsudku).

Pokiaľ ide o novouvedenú námietku voči priebehu konania, táto nie je dôvodná. Krajský súd svojim postupom nezabránil obžalovanému zúčastniť sa hlavného pojednávania a vyjadriť sa ku skutkom obžaloby, ako to odvolateľ tvrdí.

Obžalovaný nemôže na jednej strane žiadať o vykonanie hlavného pojednávania vo svojej neprítomnosti a zároveň žiadať, aby bol na hlavnom pojednávaní vypočutý - ide o evidentnú obštrukciu a odďaľovanie rozhodnutia súdu vo veci. Krajský súd v súlade so zákonom rešpektoval žiadosť obžalovaného podanú v zmysle § 202 ods. 4 Tr. por. v znení účinnom do 31. decembra 2005.

To sa týka aj záverečného hlavného pojednávania konaného 23. januára 2014. Obžalovaný napriek svojmu predchádzajúcemu ospravedlneniu z vážnych rodinných dôvodov, pred konaním hlavného pojednávania opätovne požiadal o vykonanie tohto úkonu v jeho neprítomnosti.

Odvolateľovo tvrdenie, že tak učinil na základe telefonického rozhovoru s obhajcom, ktorý mu oznámil, že predchádzajúce ospravedlnenie bude zo strany súdu brané ako obštrukcia, a že bude vydaný príkaz na zatknutie, je evidentne účelové. Tomu zodpovedá i odročenie predchádzajúceho hlavného pojednávania, ktoré sa malo konať 28. novembra 2011, keď tak súd učinil z dôvodu nevykázania doručenia u obžalovaného, a to napriek jeho žiadosti o vykonanie tohto pojednávania v jeho neprítomnosti (keďže termín mu bol známy).

Paradoxne, práve odročenie hlavného pojednávania bolo dôvodom námietky zaujatosti obžalovaného voči vec prejednávajúcemu senátu, ktorý o takej námietke správne nekonal, nakoľko sa týka len procesného postupu súdu (§ 32 ods. 6, § 567c ods. 1 aktuálne účinného Trestného poriadku).

Postup súdu teda nevykazuje znaky porušovania práv obžalovaného, znemožňovania mu účasti na hlavnom pojednávaní a vyjadrenia sa k veci, či bez dôvodnej alebo nedostatočne legitímnej represie.

To isté platí o konaní pred odvolacím súdom. Obžalovaný bol o verejnom zasadnutí upovedomený (nie predvolaný, keďže jeho účasť nepovažoval odvolací súd za nevyhnutnú) na ním uvedenú adresu na doručovanie písomností, k účinkom doručenia došlo v zmysle § 63 ods. 1 písm. c/, ods. 2 Tr. por. v tom znení, podľa ktorého sa v konaní postupovalo (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov), 20. apríla 2015. Až následne, podaním zo 4. mája 2015, adresovaným Krajskému súdu v Nitre, doručeným najvyššiemu súdu 5. mája 2015, obžalovaný oznámil zmenu adresy na doručovanie písomnosti. Aj keď vo vzťahu k verejnému zasadnutiu bola vykázaná dostatočná lehota na prípravu (5pracovných dní) od procesného doručenia upovedomenia o verejnom zasadnutí, odvolací súdu z informatívnych dôvodov upovedomenie opätovne obžalovanému doručoval, v tomto prípade už bez potreby zachovania vyššie uvedenej lehoty. K doručeniu došlo 12. mája 2015.

Obžalovaný sa na verejné zasadnutie nedostavil a písomne žiadal o jeho odročenie, pričom poukazoval na nedodržanie lehoty na prípravu (5 pracovných dní) - to je, ako vyplýva z vyššie uvedeného, irelevantné. Preto bolo verejné zasadnutie 19. mája 2015 vykonané v neprítomnosti obžalovaného (jeho účasť na verejnom zasadnutí, ako už bolo uvedené, nebola nevyhnutná).

Pokiaľ ide o odvolacie námietky voči odôvodneniu napadnutého rozsudku, obsiahnuté v prvom a najmä v druhom odôvodňovacom podaní, tieto sú sčasti dôvodné. V zmysle korekcie skutkových zistení odvolacím súdom a aj v iných smeroch je však odôvodnenie týmto rozsudkom adekvátne doplnené, pričom, ako už bolo uvedené, rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu tvoria vo svojom konečnom dôsledku jednotu (vrátane oboch rozhodnutí najvyššieho súdu). V konečnom dôsledku, na nedostatok činnosti súdu prvého stupňa pri plnení pokynov najvyššieho súdu uvedených v predchádzajúcom zrušenom uznesení reaguje tento rozsudok redukciou skutkových zistení pozitívnych pre uznanie viny obžalovaného v tých prípadoch, keď už by ďalšie doplnenie dokazovania nebolo, aj vzhľadom na veľký a stále sa prehlbujúci odstup od prejednávaných skutkov, spôsobilé objasniť obžalobou tvrdené okolnosti.

K odsudzujúcej časti tohto rozsudku - bod 1/ výroku II.

Odvolací súd redukoval skutkové zistenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k celkovému objemu poskytnutému úveru a jeho podvodnému vylákaniu v celom takom rozsahu, a to z hľadiska obrany obžalovaného, že úverom zabezpečený projekt nebolo možné realizovať v dôsledku okolností nastalých až po čerpaní úveru, konkrétne ide o vyhlásenie konkurzu na majetok PD Topoľčiansky v r. 1977 a následne neposkytnutie súčinnosti zo strany úpadcu voči SPP (neposkytnutie dokumentácie ku plynovej prípojke), čo malo za následok nevykonanie plynofikácie kotolne, a v nadväznosti na uvedené nebolo možné realizovať výrobu predpokladanú projektom - okolnosti uvedené v uznesení najvyššieho súdu z 26. apríla 2011, sp. zn. 2 To 12/2009 (ďalej len uznesenie) na č.l. 23 odsek 3. S tým súvisí i v uznesení tiež už uvedená skutočnosť vnútorného rozporu pôvodného (zrušeného) i napadnutého rozsudku, ktorý v skutkovej vete uvádza použitie sumy 39 105 200 Sk v súlade s podmienkami úveru na dohodnutý účel, na druhej strane však ako výšku škody pri trestnom činu podvodu prezentuje celú sumu čerpaného úveru - 48 mil. Sk.

Obrana obžalovaného v tomto smere nebola dostatočne vyvrátená a podvodný úmysel dokázaný.

K jeho dokázaniu však došlo vo vzťahu k určitej sume čerpaných úverových prostriedkov (8 mil. Sk), ktoré obžalovaný pod zámienkou čerpania úveru na úverovou zmluvou určený účel od banky vylákal a obišiel mechanizmus takého čerpania (preplácanie konkrétnych dodávateľských faktúr) spôsobom, ktorý je popísaný v bode 1/ výroku tohto rozsudku. Ide o nadhodnotenie objednávky a vzápätí jej dvojtretinové zrušenie u dodávateľa, keď už pôvodne fakturovaná suma bola z úveru bankou preplatená. Obžalovaný potom prostriedky zodpovedajúce hodnote storna (8 mil. Sk) prevzal s odstupom piatich dní po ich preplatení bankou od dodávateľa (PKL Royal Group) v hotovosti, teda dodávateľa neinštruoval na ich vrátenie banke, ani jej túto sumu neodovzdal. Dátum prevzatia sumy 8 mil. Sk (28. január 1997) bol doplnením dokazovania výsluchom konateľa firmy PKL Royal Group F. ako svedka potvrdený ako súladný s výdavkovým pokladničným dokladom a potvrdzuje časové súvislosti konania obžalovaného, ktorý takto uviedol banku do omylu a časť úverových prostriedkov si osobne zabezpečil v hotovostnej forme (pričom úver nebol splatený celkovo).

Takým vylákaním bol trestný čin podvodu dokonaný a následné okolnosti uvedené v skutku v bode 1/ sú už legalizačnými aktivitami (zastieracím manévrom), slúžiacim na zakrytie predchádzajúceho podvodného konania obžalovaného a odďaľovanie jeho odhalenia. Súvislosti takého postupu sú uvedené v uznesení na č.l. 21 odsek 5 až 7, č.l. 22 odsek 1 až 5 a č.l. 23 odsek 2. Tieto okolnosti sú relevantné vtom smere, že trestnú činnosť obžalovaného dokresľujú a potvrdzujú.

Na návrh obhajoby bola pri doplnení dokazovania vypočutá svedkyňa N., účtovníčka firmy Topparket, ktorá pri potvrdení skôr uvedených údajov si už nevedela spomenúť, kedy videla pečiatku firmy Demax v kancelárii obžalovaného.

Tento údaj však jasne vyplýva z výpovede konateľa naposledy označenej spoločnosti M., a to tak, ako je to uvedené v uznesení na č.l. 22 ods. 2. Ide teda o obdobie druhej polovice roka 1997, keď obžalovaný s dotknutou spoločnosťou už nespolupracoval, avšak jednu z pečiatok, ktorými predtým disponoval nevrátil - ide práve o pečiatku Demax s.r.o., prevádzka Zlaté Moravce, akou sú označené doklady o simulovanej kúpe žeriavov.

Žeriavy pritom neboli platené z úveru v rámci kúpy objektu od PD Topoľčianky, ako je to špecifikované v uznesení na č.l. 21 odsek 5 až 7 a č.l. 22 odsek 2 až 5. Zároveň platí, že sumu 3 394 800 Sk obžalovaný spoločnosti Demax nevyplatil, len predstieral jej vyplatenie.

Zistený skutok bol teda v príslušných okolnostiach upravený, pričom základnou zmenou je obmedzenie skutkových zistení vo vzťahu k podvodnému konaniu obžalovaného a s tým súvisiace zníženie výšky škody spôsobenej trestným činom na 8 mil. Sk (265 551,35 eur). Taká úprava bola vykonaná na základe odvolania obžalovaného a je úpravou v jeho prospech.

Z hľadiska právnej kvalifikácie sa táto neodlišuje od napadnutého rozsudku v tom smere, že obžalovaný podvodným konaním voči N. a.s. spôsobil tomuto poškodenému subjektu škodu veľkého rozsahu v zmysle § 250 ods. 5, § 89 ods. 13 Tr. zák. - zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, teda v naposledy účinnom znení tohto zákona. Právna úprava podľa zák. č. 300/2005 Z.z. účinného od 1. januára 2006 nie je pre páchateľa priaznivejšia. (§ 2 ods. 1 tohto zákona, Čl. 50 ods. 6 Ústavy SR).

V rozsahu časovej pôsobnosti Trestného zákona použitého na kvalifikáciu činu (§ 16 ods. 1 tohto zákona) je naposledy účinné znenie zákona pre páchateľa najpriaznivejšie, nakoľko sa spája s najvyššou spodnou hranicou škody veľkého rozsahu oproti predchádzajúcim zneniam (4 mil. Sk). Spôsobená škoda je teda najbližšie ku tomuto zákonnému minimu (k čomu výrazne prispela najmä úprava skutku).

Oproti napadnutému rozsudku sa kvalifikácia líši v tom, že skutok v bode 1. je považovaný za čiastkový útok pokračovacieho trestného činu vo vzťahu ku skutku v bode 2. tohto rozsudku (bod 3. výroku o vine napadnutého rozsudku), nakoľko sú splnené kritériá objektívnej a subjektívnej súvislosti a rovnakej právnej kvalifikácie podľa § 89 ods. 19 Tr. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2005, pričom kvalifikácia škody veľkého rozsahu sa po súčte škôd nemení. Táto úprava je opäť úpravou v prospech páchateľa (oproti úprave viacčinného súbehu dvoch trestných činov).

Podvodný úmysel je daný v jeho priamej forme podľa § 4 písm. a/ Tr. zák.

Vo vyššie uvedenom obsahu tohto odôvodnenia je daná odpoveď aj na odvolacie námietky obžalovaného, týkajúce sa najmä celkového zámeru realizovať výrobný projekt zabezpečený úverom. V tomto rozsahu bolo aj námietkam vyhovené v tom zmysle, ako je uvedené vyššie. Spôsob postupu vo vzťahu ku spoločnosti PKL Royal Group síce vyššie uvedený (celkový) podnikateľský zámer do značenej miery spochybňuje, pochybnosti v opačnom smere však nie sú dostatočne dôkazne vyvrátené.

V predchádzajúcom texte sú dané aj odpovede na odvolacie námietky vo vzťahu ku vylákaniu sumy 8 mil. Sk, u ktorej bol podvodný úmysel potvrdený, a to vo vzťahu ku okolnostiam preplatenia tejto sumy a prevzatia prostriedkov obžalovaným.

Trestnosti činu nijako neodporuje, že čerpanie úveru bolo obmedzené do 31. marca 1997 a hotovostné prostriedky boli obžalovaným prevzaté 28. januára 1997, a to z hľadiska dátumu údajnej úhrady voči f. Demax až v decembri 1997. Bolo vysvetlené, že ide len o predstieranú aktivitu, a to zakrývajúcupredchádzajúce podvodné konanie obžalovaného.

Nie je podstatné z hľadiska spáchania trestného činu podvodu zistiť a vymedziť, ako konkrétne obžalovaný, s ním prisvojenými si prostriedkami, naložil. Relevantné je, že ich vylákaním s podvodným úmyslom spôsobil poškodenému škodu.

Na trestnosti činu nič nemení okolnosť, prečo spoločnosť PKL Royal Group zrušenie časti objednávky akceptovala, eventuálne či nešlo o vopred dohodnutú spoluprácu.

Výpoveď sv. F. o dátume prevzatia hotovosti je v súlade s príslušnými dokladmi a výpoveď sv. N. je v dotknutých časových súvislostiach dôkazne doplnená tak, ako je uvedené vyššie.

Navyše, všetky týmto rozsudkom zistené okolnosti vecne zapadajú do scenára podvodného konania (s podobným spôsobom spáchania ako pri skutku v bode 2.) tohto rozsudku. Jednou z jeho charakteristík je úverové zabezpečovanie určitých (dôkazne reálne nespochybnených) aktivít, zároveň však odčerpanie časti úverových prostriedkov mimo úverového účelu, na základe uvedenia do omylu v tomto smere úverujúcej banky.

Celkový rozsah nesplatenia úverov nie je trestným činom (podvod v tomto rozsahu nebol dokázaný, vyššie charakterizovaná parciálna časť však áno, podobne u skutku v bode 2. výroku II. tohto rozsudku).

Skutok v bode 2. výroku II. tohto rozsudku

Ide o skutok v bode 3. odsudzujúcej časti výroku napadnutého rozsudku.

Je potrebné pri doplnení odôvodnenia a zároveň v reakcií na odvolacie námietky obžalovaného uviesť, že naozaj nebolo zistené v zmysle pokynov zadaných v uznesení, či suma 3, 75 mil. Sk, ktorá bola uhradená vo vzťahu k prvému úveru poskytnutému spoločnosti Topparket v roku 1996 bankou N. bola zaplatená z druhého (ďalšieho) úveru, ktorý bol tejto spoločnosti v r. 1996 poskytnutý. Ako však už bolo v uznesení uvedené, mohlo by ísť len o náhradu spôsobnej škody.

Bez ohľadu na uvedené úver zostal vo zvyšnej časti nesplatený, pričom obžalovanému sa nekladie za vinu (ako už bolo uvedené vyššie) celý rozsah nesplateného úveru, ale len suma 634 650 Sk (navyše bez DPH), zodpovedajúca cene píly preplatenej bankou ako jedna z položiek faktúry f. Demax, znejúcej celkovo na 929 441,40 Sk.

Pohľadávky banky z úverových zmlúv boli postúpené K., voči ktorej došlo podľa ňou dokladovaných údajov k úhrade len vo vzťahu k prvej úverovej zmluve (ktorej sa týka tento skutok), a to v r. 2004 a 2010, v rozsahu približne 4 mil. Sk (čo samozrejme na trestnosti činu tiež nič nemení).

Okolnosti zodpovedajúce spáchaniu činu jasne vyplývajú z listinných dôkazov a nie sú priamo závisle na výpovediach osôb. V tomto smere je potrebné poukázať na prehľad uvedený v uznesení na č.l. 28 odsek 3 až 5 a č.l. 29 odsek 1 a 2, aj s označením týchto dokladov a príslušných časových súvislostiach.

Skutok súvisí so skutkom v bode 2 výroku napadnutého rozsudku, pri ktorom ide o tú istú pílu, pričom ku oslobodeniu tu došlo v dôsledku nedokázania skutkovej okolnosti, ktorá sa týka neskoršieho nakladania s pílou (ako bude uvedené ďalej). V skoršom období však ide o súvisiace okolnosti, týkajúce sa obstarania tohto stroja a ďalšieho nakladania s ním, resp. tomu zodpovedajúcich finančných operácií.

Podstatou je (ako vyplýva z vyššie uvedených údajov uvedených v uznesení), že obžalovaný, ktorý bol v predmetnom období (rok 1996) aktívne zapojený do činnosti spoločnosti Demax, previedol predmetnú pílu na spoločnosť Prosperita 17. apríla 1996, pričom konal v mene spoločnosti Topparket, aj keď píla bola ešte majetkom spoločnosti Demax. Na základe toho došlo vo vzťahu ku spoločnosti Topparket kuzaplateniu kúpnej ceny zo strany spoločnosti Prosperita, ako to uvádza aj obžalovaný vo svojom odvolaní ku skutku v bode 4. obžaloby. Zároveň si spoločnosť Topparket od spoločnosti Prosperita pílu prenajala formou leasingu.

Na základe podnikateľského zámeru z marca 1996 (nie kúpnej zmluvy) potom došlo k fakturácii píly zo strany spoločnosti Demax voči spoločnosti Topparket 13. mája 1996 (až tým došlo ku konkludentnému uzavretiu kúpnej zmluvy).

Na základe faktúry predloženej naposledy označenou spoločnosťou, banka (N.) vykonala 6. júna 1996 platbu voči predávajúcemu (Demax), v súlade s podnikateľským zámerom, podľa ktorého mala pílu kúpiť spoločnosť Topparket. Obžalovaný pritom, ako je uvedené vyššie, pílu už v apríli r. 1996 vlastnícky previedol na spoločnosť Prosperita (a od nej ju v mene spoločnosti Topparket prenajal v rámci leasingu). Táto (naposledy uvedená) skutočnosť však bola pred bankou zatajená a utvrdzovaná v takom (obžalovaným vyvolanom) omyle bola banka jeho osobou ešte 15. októbra 1996, kedy obžalovaný v mene spoločnosti Topparket na pílu zriadil záložné právo v prospech N. (ako keby bola majetkom spoločnosti Topparket, hoci ju obžalovaný už v apríli 1996 previedol na spoločnosť Prosperita).

Podvodnému úmyslu jasne zodpovedá okolnosť, že hodnota píly nemohla byť pri jej ekonomickom využití splácaná aj v rámci úveru, aj v rámcu leasingu, v oboch prípadoch s príslušným navýšením.

Obžalovaný zabezpečil pílu na úver z banky a „na pílu“ zapožičal aj ďalšie peniaze, od leasingovej spoločnosti, a to odpredajom píly tejto spoločnosti a jej spätným leasingom.

Na týchto zámeroch (a teda na podvodnom konaní obžalovaného) by nič nezmenilo, ak by bola píla (ako tvrdí obžalovaný) ešte pred jej prevodom na spoločnosť Prosperita vlastnícky prevedená zo spoločnosti Demax na spoločnosť Topparket. K tomu však nedošlo, pričom okolnosť, prečo spoločnosť Prosperita napriek tomu nadobudla vlastnícke právo je uvedená v uznesení na č.l. 28 odsek dole (§ 446 Obchodného zákonníka).

Z hľadiska právnej kvalifikácie ide o čiastkový útok pokračovacieho trestného činu podvodu spolu so skutkovom v bode 1. tohto rozsudku, ako je vysvetlené vyššie, pričom aj tu je daný priamy úmysel páchateľa. Škoda spôsobená pri skutku v bode 2. navyšuje škodu pri skutku v bode 1. v pásme (už) veľkého rozsahu (teda bez zmeny kvalifikácie), nakoľko ide o jeden pokračovací trestný čin (skutok v hmotnoprávnom ponímaní). K obohateniu došlo (právne) spoločnosti Topparket s.r.o., preto je v právnej vete, týkajúcej sa skutkov v bodoch 1. a 2 použitý výraz „a iného“ (ide tu o rozdielnu situáciu oproti bodu 1., celkovo sú právnou vetou pokryté obe situácie, resp. oba body).

Pokiaľ ide o odvolacie námietky: Je pravdou, že v čase podania žiadosti o úver rozmetacia píla nebola vo vlastníctve spoločnosti Prosperita (podnikateľský zámer je zo 4. marca 1996). Vo vlastníctve tejto spoločnosti však už bola v čase popisu úverovej zmluvy (30. mája 1996), fakturácie (aj) tejto píly spoločnosťou Demax spoločnosť Topparket (13. mája 1996) a preplatenie faktúry bankou (6. júna 1996), keďže 17. apríla 1996 pílu obžalovaný spoločnosti Prosperita odpredal.

Vyššie je vysvetlené, prečo nedoplnenie dokazovania, resp. absencia výskytu nových okolností neprivodila iné rozhodnutie o vine pri tomto skutku. Už v uznesení je uvedené, že ide o potrebu dokazovania, ktorá sa prekrýva s pokynmi zadanými pri skutku v bode 2 (teraz skutok 1. výroku II. tohto rozsudku). Pri naposledy uvedenom skutku vyvolalo nezistenie nových skutočností výraznú skutkovú redukciu.

Spojenie oboch skutkov (ako čiastkových útokov) do jedného pokračovacieho trestného činu (namiesto kvalifikácie viacčinného súbehu trestných činov) je zmenou vykonanou v prospech páchateľa aj z hľadiska tohto bodu výroku napadnutého rozsudku (teda z hľadiska oboch dotknutých bodov).

Ku skutku v bode 3. výroku II. tohto rozsudku

V tomto prípade pri absencii doplneného dokazovania, ktoré by viedlo ku overeniu predpokladu vyjadreného v uznesení vo vzťahu ku skutkovým zisteniam zodpovedajúcim vykonaným dôkazom, odvolací súd, po zrušení výroku o vine v tejto časti sa priklonil tej verzii priebehu skutku, ktorá je nepochybne dokázaná a oproti verzii ustálenej odvolacím súdom je pre obvineného priaznivejšia.

Z výpovedí svedkov (E., E., K., X., E., T., F.) i z úmrtného listu A. Z. (zomrel skôr, ako zodpovedá dátumu uzavretia fingovanej zmluvy) je zrejmé, že nešlo o umožnenie čerpania úveru osobám, ktoré nespĺňajú podmienky určené úverujúcou spoločnosťou na jeho poskytnutie, ale len o predstieranie uzavretia zmlúv, bez skutočného čerpania úveru, za účelom získania „požičaných“ prostriedkov obžalovaným. Poškodená spoločnosť (Provident Financial s.r.o.) túto praktiku odhalila v nadväznosti na vrátenie sa ďakovných listov zaslaných klientom a tak zistila, že o skutočných klientov nejde.

Tomu zodpovedá skutok uvedený v bode 3. výroku tohto rozsudku. Obžalovaný sa uvedením poškodenej spoločnosti do omylu obohatil na škodu jej majetku v hodnote, ktorá zodpovedá škode nie nepatrnej, čím je vyvolané použitie právnej kvalifikácie podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. v znení, účinnom do 31. decembra 2005.

Táto zmena je alternatívou pre obžalovaného priaznivejšou, nakoľko s právnou kvalifikáciou použitou odvolacím súdom zákon spája trestnú sadzbu trestu odňatia slobody až na dva roky, kým s právnou kvalifikáciou použitou súdom prvého stupňa sadzbu až na tri roky.

Čo sa týka odvolacích námietok obžalovaného, tieto sú evidentne účelové. Spochybňujú výpovede ako pracovníkov firmy Provident, tak i výpovede „klientov“ tejto spoločnosti, ktoré sú však vo svojom výsledku zhodné a obžalovaného usvedčujú. Demonštratívne vyznieva najmä predstierané uzavretie zmluvy s A. Z., v tom čase už zosnulým.

Pokiaľ obžalovaný namieta, že on úver neschvaľoval, len predkladal návrh na poskytnutie úveru príslušnému funkcionárovi spoločnosti Provident, s tým je práve spojené uvedenie tejto spoločnosti do omylu. Omyl, resp. jeho vyvolanie spočíva vo vylákaní prostriedkov pre údajného klienta (ktorý mal úver podľa zmluvy splácať, čo však nezodpovedalo skutočnosti a predstieraná situácia slúžila len na obohatenie sa obžalovaného.

Výrok o treste a náhrade škody, nadväzujúci na výrok o uznaní viny.

Trest bol ukladaný podľa ustanovení Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005, a to ako súhrnný podľa § 35 ods. 2 tohto zákona, vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Nitra z 19. júna 2013, sp. zn. 4 T 49/2009. U ostatných rozsudkov, ktoré boli relevantné pre posúdenie viacčinného súbehu trestných činov, a teda ukladania súhrnného trestu, nastali účinky zahľadenia odsúdenia. Aktuálna hranica viacčinného súbehu pri nezahladených odsúdeniach je určená vyhlásením prvého odsudzujúceho rozsudku v tejto veci (11. júna 2009). Preto nebol v súbehu, ale ako recidíva spáchaný trestný čin, ktorého sa týka trestný rozkaz Okresného súdu Martin z 27. júna 2013, sp. zn. 3 T 87/2013 - skutok zo 7. októbra 2010.

Trest bol ukladaný podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2005, zodpovedajúcemu § 299a ods. 3 tohto zákona a'contrario, teda v znení, ktoré zodpovedá situácii, keď všetky zbiehajúce sa trestné činy neboli spáchané po 1. septembri 2003 (po prvom septembri 2003 bol spáchaný len trestný čin uvedený v bode 3. výroku II. tohto rozsudku). V týchto prípadoch sa aj po 1. septembri 2003 používa (ako aktuálne účinné) dovtedajšie znenie § 35 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 2003). Trestný zákon v znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005 má teda vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. dve znenia - jedno sa použije v prípade spáchania všetkých viacčinne sa zbiehajúcich úmyselných trestných činov po 1. septembri 2003 (novéznenie) a jedno v prípade, keď tomu tak nie je, čo zodpovedá aj tejto veci (obsahovo dovtedajšie znenie).

Trest bol ukladaný podľa zásad uvedených v § 35 ods. 1 na posúdenie trestnosti činu a ukladanie trestu použitého Trestného zákona. Najprísnejšou trestnou sadzou je sadzba trestného činu podvodu podľa § 250 ods.1, ods. 5 tohto zákona - bola teda použitá sadzba podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2005 (sadzba 5 až 12 rokov trestu odňatia slobody). Na spáchanie ďalších trestných činov súd prihliadol ako na priťažujúcu okolnosť (§ 34 písm. i/ Tr. zák.).

Pri zohľadnení okolností uvedených v § 31 ods. 1 Tr. zák. súd bral do úvahy zúženie odsudzujúceho výroku oproti napadnutému rozsudku o jeden bod (výrok III. tohto rozsudku) a výrazné zníženie výšky škody pri skutku v bode 1. výroku II. tohto rozsudku.

Na rozdiel od napadnutého rozsudku najvyšší súd použil ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu (§ 40 ods. 1 Tr. zák., pri rešpektovaní obmedzení podľa § 40 ods. 5 písm. c/ tohto zákona). Také použitie nie je v aplikačnom režime Trestného zákona použitého na rozhodované možné vo vzťahu ku okolnostiam prípadu, keď sa zároveň použije okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, čo vyplýva z ustanovenia § 88 tohto zákona, pričom na ukladanie trestu bola použitá sadzba zodpovedajúca ustanoveniu § 250 ods. 5 Tr. zák. (teda okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby). Vyššie uvedené obmedzenie však neplatí, ak je mimoriadnou okolnosťou prípadu neprimeraná dĺžka konania, ktorú nezavinil obvinený. V tomto prípade sa na neprimeranej dĺžke konania výrazne podieľali aj nedostatky v konaní súdu prvého stupňa, ktoré si vyžiadali zrušenie prvého rozsudku a pri novom rozhodovaní odvolacieho súdu bolo nutné odstrániť nedostatky rozhodovania súdu prvého stupňa meritórnym rozhodnutím (rozsudkom) najvyššieho súdu aj z toho dôvodu, že ďalšie predlžovanie konania už nebolo únosné (obžaloba podaná 28. júna 2005, prvý rozsudok súdu prvého stupňa 11. júna 2009).

Za danej situácie uložil najvyšší súd obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 3 a pol roka. Pre výkon trestu zaradil obžalovaného do I. nápravno-výchovnej skupiny (aktuálne minimálny stupeň stráženia), a to na základe pre neho priaznivej zákonnej výnimky, nebyť použitia ktorej, vykonal by trest, naopak, v najprísnejšom zákonnom režime.

Výrok o peňažnom treste a výrok o zrušení výroku o treste rozsudku, vo vzťahu ku ktorému bol ukladaný súhrnný trest, je obsahovo zhodný ako v napadnutom rozsudku.

Takto rozhodol najvyšší súd pri použití ustanovení uvedených vo výroku tohto rozsudku (aj tých ktoré neboli doposiaľ označené a interpretované) a pri splnení ich podmienok.

Čo sa týka rozhodovania o uplatnených nárokoch na náhradu škody vo vzťahu k odsudzujúcej časti tohto rozsudku, tento výrok (poškodení Slovenská konsolidačná a.s. a Provident Financial a.s.) je obsahovo zhodný, ako v napadnutom rozsudku (odkázanie poškodených na konanie o občianskoprávnych veciach). Taký výrok je pre obžalovaného v situácii jeho odsúdenia najpriaznivejším možným výrokom, preto odvolacím prieskumom vykonaným len na základe odvolania podaného v prospech obžalovaného nie je možné dospieť ku zmene dotknutého výroku napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu nemá význam rozoberať, či v prípade, keď je spôsobená škoda kvalifikačným momentom použitej trestnoprávnej kvalifikácie, nemal byť priznaný (pri uplatnených nárokoch) nárok na náhradu škody, minimálne v tom prípade (bod 3. výroku II. tohto rozsudku), keď neprichádza do úvahy použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ktorý zákon je v tomto prípade hmotnoprávnym podkladom priznania nároku na náhradu škody, a to aj v adhéznom konaní).

Oslobodzujúci výrok tohto rozsudku - výrok III., vrátane výroku o náhrade škody.

Dôvodom oslobodenia je, že absentuje dokazovanie predpokladané uznesením, na základe ktorého by sa podarilo špecifikovať konkrétnosti odmietnutia zo strany obžalovaného oznámiť prenajímateľovi, kde sapredmetná píla nachádza a tieto okolnosti zadefinovať ako podklad pre také jeho konanie, ktoré je podstatou trestného činu sprenevery.

V dôsledku uvedeného nie je ani vyvrátená obrana obžalovaného, že píla, ktorá bola využívaná vo výrobnom procese (čomu zodpovedá aj predchádzajúce platenie leasingových splátok po jej prenajatí) sa nachádzala vo výrobných priestoroch a takto ju zaistil súdny exekútor a následne správca konkurznej podstaty, a to nielen dokladovo, ale aj fyzicky (podrobnosti v uznesení na č.l. 26).

Údaj uvedený vo výroku napadnutého rozsudku (na rozdiel od prvého rozsudku) o nakladaní s predmetom leasingu ako so svojim vlastníctvom (viažuci sa na zmluvné zriadenie záložného práva v prospech N.) je vo vzťahu k obžalovanému zmenou k horšiemu (v prvom rozsudku taký údaj uvedený nebol), čo krajský súd v odôvodnení vylučuje, avšak vo výroku činí.

Okrem toho, zriadenie záložného práva je súčasťou podvodného konania voči N. ako utvrdzovanie vo vyvolanom omyle (skutok 2. výroku II. tohto rozsudku), ako je uvedené vyššie. Ak by bola píla spoločnosti Prosperita vrátená, trestný čin sprenevery voči nej by nebol spáchaný, a to bez ohľadu na zmluvné založenie píly v prospech N. v nadväznosti trestný čin podvodu voči tejto banke.

Keďže nebola dokázaná skutková okolnosť tvoriaca podstatu konania obžalovaného a obžalobou predpokladanej trestnosti skutku, najvyšší súd ho oslobodil spod obžaloby podľa § 226 písm. a/ Tr. por.

Tomu zodpovedá i výrok o odkázaní poškodeného (jeho právneho nástupcu) s uplatneným nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach podľa § 229 ods. 3 Tr. por., ktorý nie je oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu pre obžalovaného zmenou k horšiemu.

Oslobodzujúci výrok napadnutého rozsudku (výrok 2. tohto rozsudku), ktorý ostal rozsudkom najvyššieho súdu nedotknutý.

Tento výrok, ako už bolo uvedené, bol najpriaznivejším možným výrokom pre obvineného - ide o oslobodenie spod obžaloby pre nedokázanie spáchania činu (§ 226 písm. a/ Tr. por. použitého v konaní), a to vo vzťahoch ku skutkom v bode 1. a v bode 3. obžaloby. Tento výrok nemohol odvolací súd v dôsledku zákazu zmeny k horšiemu v zmysle § 264 ods. 2 Tr. por., keďže odvolanie podal len obžalovaný, zmeniť, a preto ho ani nepreskúmaval.

Treba však uviesť, že s relevantnými okolnosťami sa súd prvého stupňa vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku veľmi zjednodušene a nerešpektoval v príslušnom smere pokyny uvedené v uznesení v potrebnom rozsahu.

To platí najmä vo vzťahu ku najzávažnejšiemu zo žalovaných trestných činov, uvedenému v bode 1. obžaloby. Tu sa bolo treba primárne vysporiadať na podklade vykonaných dôkazov s otázkou podvodného úmyslu smerujúceho k nesplneniu zmluvných záväzkov na úhradu prostriedkov, ktoré mali byť vynaložené na financovanie predmetného projektu z cudzích zdrojov. Ak by bol záver o danosť podvodného úmyslu negatívny, malo dôjsť k oslobodeniu spod obžaloby (v tomto prípade však podľa § 226 písm. b/ Tr. por.). Ak by bol tento záver pozitívny, mal súd prvého stupňa riešiť otázku osoby poškodeného, a to opakovaním právnej pomoci prostredníctvom orgánov Talianskej republiky. Podľa jej výsledku by potom finálny záver krajského súdu (oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa § 226 písm. a/ Tr. por.) platil, avšak len v prípade, ak by sa na základe doplnenia dokazovania potvrdilo, že (ako je to naznačené v uznesení), poškodeným (konaním obžalovaného v štádiu pokusu) je iný než v napadnutom rozsudku uvedený subjekt.

Ak by sa však ukázalo, že tomu tak nie je (ako je to výslovne uvedené na č.l. 16 odsek 3) a že škoda mala byť pokusom podvodu spôsobená pôvodne v konaní predpokladanému subjektu, mohlo to viesť k uznaniu viny zo spáchania najzávažnejšieho trestného činu uvedeného v podanej obžalobe, so sadzbou 5 až 12 rokov trestu odňatia slobody a škodou viac než 220 mil. Sk.

Vyššie uvedené vysporiadanie sa s relevantnými okolnosťami však v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje. Krajský súd len zjednodušene uzavrel, že zmena poškodeného by odporovala zákazu zmenu k horšiemu v zmysle § 264 ods. 2 Tr. por. Ak by však tento súd postupoval tak, ako bolo potrebné a ako mu najvyšší súd uložil, mal byť buď dôvod oslobodenia iný a v tomto smere náležite odôvodnený, alebo by uznanie viny záležalo na okolnostiach zistených doplneným dokazovania.

Tieto chyby postupu súdu prvého stupňa už nebolo možné v dôsledku vyššie uvedených procesných okolností napraviť.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.