Najvyšší súd     2 Tdo V - 7/2013 Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana Harabina a sudcov JUDr. Igora Burgera, JUDr. Emila Bdžocha, JUDr. Pavla Tomana a JUDr. Milana

Lipovského na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2013 v Bratislave, v trestnej veci

obvineného R. Š. a spol., vedenej na bývalom Špeciálnom súde v Pezinku pod

sp. zn. PK-2Tš 29/2006, prerokoval dovolania, ktoré podal obvinený R. Š., zastúpený JUDr. J. S., advokátom v B.B., a obvinená I. D., zastúpená JUDr., PaedDr. I.P., PhD., MBA,

advokátom v B., proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp.

zn. 3 Toš 6/2008, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolania obvinených R. Š. a I. D.   o d m i e t a j ú.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)

z 28. apríla 2008, sp. zn. PK-2Tš 29/2006, boli obvinení R. Š. a I. D. (spolu s ďalšími

obvinenými) uznaní za vinných   v bode I. z organizátorstva a pomoci k trestnému činu

neodvedenia dane a poistného podľa § 10 ods. 1 písm. a), písm. c), § 148a ods. 1 alinea 2,

ods. 4 Tr. zák. účinného do 30. júna 2002 (ďalej len „Tr. zák.“) formou spolupáchateľstva

podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa § 185a Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

v bode I

obvinení R. Š., J. K., D. P., J. B., I. V., J. N., P. K., I.   D.,   P.   S.,   J.   B.  

a V. Š.,

2 Tdo V 7/2013

ako členovia zločineckej skupiny, ktorú začiatkom roku 2000 zosnoval F. M., nar. X.,

posledne bytom B., B. X. a založil spolu s J. K. a R. Š. za účelom páchania trestnej činnosti s

cieľom dosiahnuť zisk, ktorá pôsobila na území celej Slovenskej republiky, hlavne v

regiónoch miest B. a Ž., spoločne s ďalšími nezistenými osobami a sčasti spoločne s

obvinenými uvedenými pod bodom 2 tohto rozsudku v období od februára 2000 do 7.

februára 2002 za účelom obchodovania s tovarom fiktívnej hodnoty a následného

neoprávneného uplatňovania si odpočtu dane z pridanej hodnoty a nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty umelo vytvorili obchodnú sieť nižšie

uvedených firiem ako podnikateľských subjektov a v rámci nej organizovali chod a

spracovávanie účtovníctiev firiem C., a.s., IČO X., B., AS L., s.r.o., IČO X., B., V. P. - B.,

IČO X., B., ul. B. č. X., D&K S., s.r.o., IČO X., B., M. B. - J. S., IČO X., B., D., s.r.o., IČO X., V., J.R.J., s.r.o., IČO X., B., KM C. P., s.r.o., IČO X., B., D., s.r.o., IČO X., M. I., s.r.o.,

IČO X., P. B., T.-T., s.r.o., IČO X., P.B., D-L., s.r.o., IČO X., Ž., R.A.C., spol. s r.o., IČO X.,

Ž., S., s.r.o., IČO X., Ž., S.-X, s.r.o., IČO X., S., E., s.r.o., IČO X., P.B., S., s.r.o., IČO X., N.,

I. T., s.r.o., IČO X., P.B.., M., N.-M., IČO X., P.B., G., s.r.o., IČO X., T., M. T., s.r.o., IČO

X., G., J. spol., s r.o., IČO X., Ž., S.-S, s.r.o., IČO X., M., M. S., IČO X., M., S., s.r.o., IČO

X., M., E., s.r.o., IČO X., G. tak, aby konatelia týchto firiem a iné osoby zapojené do činnosti

týchto subjektov vystavovali účtovné doklady (faktúry, výdavkové, príjmové pokladničné

doklady a iné doklady o nákupe, predaji a vývoji tovaru) na produkty bez trhovej hodnoty,

ktoré boli vydávané za softvér (ďalej aj „produkty s fiktívnou hodnotou"), pričom tieto

doklady boli daňovými subjektmi - vývozcami zo Slovenskej republiky, a to D., s.r.o., IČO

X., B., D., s.r.o., IČO X., B., D., s.r.o., IČO X., B., S., s.r.o., IČO X., B., M.-C.., s.r.o., IČO

X., B., C., s.r.o., IČO X., B., C., s.r.o., IČO X., B., B., s.r.o., IČO X., B., O., s.r.o. IČO X., B.,

C. C., s.r.o., IČO X., B., Z. C. -A., IČO X., H., I.-P., s.r.o., IČO X., H., L., a.s., IČO X., H. po

deklarovanom vývoze produktu s fiktívnou hodnotou predkladané ako daňové doklady pri

neoprávnenom uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty

(ďalej aj „DPH"), zároveň koordinovali bezhotovostné prevody financií a ich následné

hotovostné výbery, ktoré vykonávali medzi jednotlivými členmi skupiny a jednotlivými

firmami v takto vytvorenej sieti daňových subjektov obchodujúcich s produktmi s fiktívnou hodnotou, čím súhrnne dokumentovali fyzický i účtovný pohyb produktov s fiktívnou

hodnotou a získali a vyrobili doklady potrebné pre uvedenie správcu dane do omylu a takto si

neoprávnene daňové subjekty uvedené ako vývozcovia zo Slovenskej republiky uplatnili

nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty najmenej vo výške 2 Tdo V 7/2013

178.957.412,-Sk, pričom správca dane uvedený do omylu nadmerný odpočet vo výške

najmenej 121.792.591,-Sk uznal a vyplatil, ku škode štátneho rozpočtu Slovenskej republiky

v zastúpení jednotlivými správcami dane.

V rámci tejto činnosti obvinení, uvedení pod bodom I., za týmto účelom vyhľadávali

osoby na páchanie trestnej činnosti, zabezpečili medzi nimi vzájomný styk a prepojenie,

rozdelili si úlohy, a to tak, že F. M. spoločne s J. K. a R. Š. do konca januára 2001 a R. Š.

spoločne s J. K. od 1. februára 2001 priamo alebo prostredníctvom v tomto bode uvedených

osôb usmerňovali, koordinovali všetky osoby podieľajúce sa na trestnej činnosti,

zabezpečovali vydávanie konkrétnych pokynov na spracovávanie účtovníctiev jednotlivých

firiem, na vystavovanie faktúr na produkty s fiktívnou hodnotou, výdavkových a príjmových

pokladničných dokladov o nákupe, predaji a vývoji produktov s fiktívnou hodnotou a pokynov na predkladanie týchto dokladov daňovými subjektmi, vývozcami zo Slovenskej

republiky na neoprávnené uplatňovanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a

organizovali bezhotovostné prevody finančných prostriedkov a ich následné hotovostné

výbery.

V rámci koordinácie tejto skupiny ďalej,

obvinený D. P., zabezpečoval v oblasti regiónu mesta Ž. hotovostný výber finančných

prostriedkov z účtov založených v bankových inštitúciách na do siete zapojené firmy so

sídlom v žilinskom regióne a v tomto smere riadil konateľa firmy S., s.r.o., v súčasnej dobe

nezvestného L. F., ako i ďalších konateľov firiem so sídlom v ž. regióne, od ktorých preberal

peniaze, ktoré slúžili k predstieraniu platieb za produkty s fiktívnou hodnotou a tieto peniaze

ďalej odovzdával väčšinou M. S. k preprave do B. a vykonával rôzne ďalšie úkony smerujúce

k operatívnej spolupráci do siete zapojených firiem najmä v regióne mesta Ž.,

obvinený J. B. riadil obvineného V. Š. a cez neho spracovávanie účtovníctiev na

produkty s fiktívnou hodnotou, vystavovanie faktúr na produkty s fiktívnou hodnotou,

výdavkových a príjmových pokladničných dokladov o nákupe a predaji produktu s fiktívnou

hodnotou v okolí P.B., konkrétne u firiem M. I., s.r.o., T. T., s.r.o., D., s.r.o. a obvineného J.

B., cez ktorého riadil spracovávanie účtovníctiev a faktúr na produkty s fiktívnou trhovou

hodnotou, výdavkových a príjmových pokladničných dokladov o nákupe a vývoji produktu s fiktívnou trhovou hodnotou vo firme E., s.r.o., vykonával tiež rôzne ďalšie úkony smerujúce k

operatívnej spolupráci do siete zapojených firiem najmä v regióne mesta Ž., obvinená I. V. spracovávala alebo operatívne pomáhala spracovávať faktúry na

produkty s fiktívnou trhovou hodnotou pre firmy napojené do siete v regióne mesta Žiliny, 2 Tdo V 7/2013

výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe a predaji a vývoji produktu s fiktívnou

trhovou hodnotou, túto činnosť vykonávala aj ako konateľka firmy KM C. P. s.r.o., rovnakú

činnosť vykonávala pre firmy J.R.J., s.r.o., S., s.r.o., M. I., s.r.o., pričom tieto doklady sama

alebo spoločne s konateľmi firiem J.R.J, s.r.o. a S., s.r.o. M. H. a Ing. I. H. zahrnuli do

daňového priznania na uplatnenie neoprávneného odpočtu DPH a predložili správcom dane, a

zároveň rôznymi operatívnymi úkonmi sa podieľala na riadení do štruktúry zapojených firiem

so sídlom v regióne mesta Ž.,

obvinený J. N. riadil činnosť obvineného J. M., Z. C. z firmy Z. C.-A., L., a.s., J. E. z

firmy C., a.s., ktorí spracovávali alebo riadili spracovávanie účtovníctva na produkty s

fiktívnou trhovou hodnotou, v rámci ktorej činnosti vystavovali faktúry, výdavkové a

príjmové pokladničné doklady o nákupe a predaji a vývoji softvéru ako produktu s fiktívnou

trhovou hodnotou a činnosť J. M. pri uplatnení neoprávneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty firmy D., s.r.o. a zároveň ako konateľ vo firme C., s.r.o., IČO X., Z. č. X.,

B., si na základe dokladov o nadobudnutí softvéru a vývoja softvéru ako produktu s fiktívnou

trhovou hodnotou od viacerých firiem -D., s.r.o., D., s.r.o. a D., s.r.o, v období od mája 2000

do júna 2001 neoprávnene uplatnil v mene firmy C., s.r.o. v konaní pred správcom dane nárok

na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty najmenej vo výške 21.468.066,- Sk

z nákupu softvéru a vývoja softvéru, ktorý nebol predaný v tuzemsku, z čoho správca dane

odpočet najmenej vo výške 15.484.754,-Sk uznal a vyplatil zodpovedajúci nadmerný odpočet

dane z pridanej hodnoty,

obvinený P. K. zabezpečil časť zahraničných odberateľov softvéru ako produktu s

fiktívnou trhovou hodnotou v Českej republike, a to Z. F., IČO X. D.; M. J., P.; P. B., IČO X.,

D.; M. P. T., IČO X., H.; ktorí spracovávali faktúry na produkty s fiktívnou trhovou

hodnotou, výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe, predaji softvéru a vývoja

softvéru ako produktu s fiktívnou trhovou hodnotou, ktoré slúžili ako podklad pre vývozné

firmy zo SR, a to D., s.r.o., IČO X., B., D., s.r.o.,IČO X., B., D., s.r.o., IČO X., B., S., s.r.o.,

IČO X., B., M.-C., s.r.o., IČO X., B., C., s.r.o., IČO X., B., C., s.r.o., IČO X., B., B., s.r.o.,

IČO X., B., O., s.r.o., IČO X., B., C. C., s.r.o., IČO X., B., Z. C.-A., IČO X., H., I. P., s.r.o.,

IČO X., H., na uplatnenie neoprávneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a odber produktu s fiktívnou trhovou hodnotou v mene zahraničnej firmy

vykonával aj sám ako konateľ firmy D. D., D. X L., IČO X., obvinená I. D. spracovávala alebo operatívne pomáhala spracovávať faktúry na

produkty s fiktívnou trhovou hodnotou, výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe 2 Tdo V 7/2013

a predaji softvéru a vývoja softvéru ako produktu s fiktívnou trhovou hodnotou firiem D., D.,

D., B. a S., s.r.o., ktoré doklady konatelia týchto firiem, P. Š., M. W., K. S., P. T., J. M.

zahrnuli do daňového priznania na uplatnenie neoprávneného nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu dane z pridanej hodnoty a predložili správcom dane, usmerňovala účtovníčky

zapojených firiem pri spracovávaní účtovných dokladov na produkty s fiktívnou trhovou

hodnotou a rôznymi operatívnymi úkonmi sa podieľala na riadení do siete zapojených firiem

so sídlom v regióne mesta B.,

obvinený P. S., v dobe od októbra 2000 do decembra 2000 riadil M. N., v ktorého

mene spracovával faktúry na produkty s fiktívnou trhovou hodnotou, výdavkové a príjmové

pokladničné doklady o nákupe a predaji a vývoji softvéru ako produktu s fiktívnou trhovou hodnotou vo firme M. N. - M., IČO X.,

obvinený V. Š., v dobe od novembra 2000 do januára 2001 zabezpečoval vystavovanie

účtovných dokladov na softvér ako produkt s fiktívnou trhovou hodnotou, v mene firmy M. I.,

s.r.o., IČO X. konateľa P. M., T. T., s.r.o., IČO X. konateľa M. K., D., s.r.o., IČO X. konateľa

J. H., ktorých riadil a tiež v rámci činnosti skupiny vykonával pokyny J. B. smerujúce ku

koordinácii ďalších osôb konajúcich pre do siete zapojené firmy,

obvinený J. B. od začiatku marca 2001 do konca apríla 2001 zabezpečoval

vystavovanie účtovných dokladov na produkty s fiktívnou hodnotou, a to faktúr a

pokladničných dokladov na odpredaj softvéru ako produktu s fiktívnou hodnotou v mene

firmy E., s.r.o., IČO X., G., kde na túto činnosť zabezpečil P. B., nar. X., bytom G., SNP č.

X., v ktorého mene vystavoval tieto doklady na firmu E., s.r.o., IČO X., zároveň J. B. ako

spoločník a konateľ tejto firmy v jej mene vyhotovil účtovné doklady o predaji softvéru ako

produktu s fiktívnou trhovou hodnotou firmám J.R.J., s.r.o. a KM C. P. s.r.o. v celkovej výške

najmenej 92.014.135,-Sk, z toho daň z pridanej hodnoty 17.205.895,-Sk, čím umožnil ďalšie

zaúčtovanie týchto dokladov a následne neoprávnené uplatnenie odpočtu dane z pridanej

hodnoty vo výške najmenej 17.205.895,-Sk.

Špeciálny súd na podklade ustanovenia § 227 Tr. por. účinného do 1. januára 2006

trest obvinenému R. Š. neuložil. Obvinenej I. D. uložil podľa § 148a ods. 4 Tr. zák.

s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 6

(šesť) mesiacov, na výkon ktorého bola zaradená podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. do II. (druhej)

nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň poškodenú stranu Daňové riaditeľstvo Slovenskej 2 Tdo V 7/2013

republiky, L. ul. č. X., B.B. podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 odkázal

na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Rozsudok špeciálneho súdu nadobudol právoplatnosť 30. marca 2010, kedy odvolací

súd, rozsudkom vo vzťahu k obvineným R. Š. a I. D. vo výroku II. podľa § 256 Tr. por.

účinného do 1. januára 2006 ich odvolania (ako aj iných obvinených a poškodenej strany D.R,

Slovenskej republiky zamietol.

Špecializovaný trestný súd predložil 15. apríla 2013 dovolaciemu súdu dovolania,

ktoré podali obvinení R. Š. 14. decembra 2012 a I. D. 13. marca 2013 prostredníctvom svojich obhajcov proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp.

zn. 3 Toš 6/2008. Domáhali sa nimi, aby súd dovolací vyslovil porušenie zákona v ich

neprospech u obvineného R. Š. z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), g), i) Tr. por. účinného

do 31. augusta 2011 a u obvinenej I. D. podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), i) Tr. por. účinného

do 31. augusta 2011.

R. Š. v dovolaní poukázal na to, že on žiadnu zločineckú skupinu nezosnoval, nebol

jej členom ani pre ňu činný a zároveň ju nepodporoval. Záver o tom, že sa mal podieľať na

koordinácií hotovostných a bezhotovostných finančných prevodov medzi jednotlivými

obchodnými spoločnosťami nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Namietal účelové

výpovede P. L. v pozícii korunného svedka, spolupracujúceho s orgánmi činnými v trestnom

konaní, ktorými si mal zlepšiť postavenie. Súd návrhy na vykonanie dôkazov odmietal, bez

riadneho odôvodnenia. Znalkyňa nemala k dispozícii všetky podklady pre vypracovanie

znaleckého posudku a párovanie niektorých dokladov vypracovala len na základe vlastnej

úvahy. Posudok mal pritom preukázať aj škodu. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. a) Tr. por. obvinený videl v tom, že vec rozhodoval bývalý Špeciálny súd

v Pezinku bez atribútu nezávislosti a nestrannosti poukazujúc na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2008. Navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1

Tr. por. vyslovil, že napadnutým rozhodnutím bol v jeho neprospech porušený zákon, podľa §

386 ods. 2 Tr. por., zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010,

sp. zn. 3 Toš 6/2008, v spojení s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku z 28. apríla 2008, sp. zn. PK-2 Tš 29/2006, vo všetkých výrokoch týkajúcich sa jeho osoby a podľa § 388 ods. 1 Tr.

por. prikázal Špecializovanému trestnému súdu vec prerokovať a rozhodnúť.

2 Tdo V 7/2013

V zmysle § 376 Tr. por. s obsahom dovolania 23. januára 2013 vyjadril súhlas

prostredníctvom obhajcu JUDr. P. S. obvinený P. K. a v zmysle zásady beneficium

cohaesionis sa k dovolaniu obvineného R. Š. pripojil.

Podľa I. D. súdom ustálený skutkový stav neodôvodňuje záver, že konala úmyselne

spôsobom uvedeným v § 4 Tr. zák. Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi jej

pracovným pomerom a spáchaním zločinov,   jej obohatenie mimo odplaty vyplývajúcej

z pracovného pomeru. Ani jeden svedok, resp. obvinení nevypovedali o vyplácaní jej odmien

za páchanie trestnej činnosti. Bola uvedená do omylu a ako „biely kôň“ účelovo využitá z dôvodov účtovných znalostí. Upozornila na úlohy účtovníčky podľa zákona o DPH

č. 222/2004 Z. z. Namietala účelovú výpoveď obvineného P. K. Predseda senátu v odvolacom

konaní bol v strese pre hrozbu disciplinárneho stíhania. Spôsob akým bolo hlavné

pojednávanie verejnosti prezentované médiami ovplyvnilo svedkov a bolo neobjektívne.

Navrhla, aby dovolací súd vyslovil porušenie čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej

len „Ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“) a § 2 ods. 6,13 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, zrušil napadnutý rozsudok

v spojení s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku z 28. apríla 2008,

sp. zn. PK-2 Tš 29/2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu dovolania 22. marca 2013 vyjadril obvinený P. K.

Výpoveď svedka S. a tvrdenie obvinenej D., že „od nej nemal dostávať peniaze“, boli

účelové. Celé konanie považuje za nespravodlivé.

So zreteľom na novelu č. 226/2011 Z. z. a prechodné ustanovenie § 567j ods. 2

Tr. por. najvyšší súd použil na rozhodovanie o dovolaní Trestný poriadok účinný od 1.

septembra 2011. Podľa prechodného ustanovenia § 567j ods. 6 a 7 ustanovenia § 370 a § 371

Tr. por. sa aplikovali v znení účinnom do 31. augusta 2011.

Dovolací súd (§ 377 Tr. por.) zistil, že mimoriadne opravné prostriedky sú prípustné

(§ 368 ods. 1, 2 písm. h) Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde ich možno podať (§ 370 ods. 1, 2 Tr. por.

účinného do 31. augusta 2011). Po preskúmaní veci ale zistil, že sa musia odmietnuť na 2 Tdo V 7/2013

neverejnom zasadnutí, lebo nie sú splnené dôvody podľa § 371 Tr. por. účinného

do 31. augusta 2011 (§ 382 písm. c) Tr. por.).

V prvom rade treba uviesť, že obsah námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré

sa v dovolaní opiera existencia dovolacieho dôvodu, musí vecne v zmysle § 371 Tr. por.

zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu. Pokiaľ tomu tak nie je a dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné zákonné ustanovenie, ale v skutočnosti obsahuje

argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré sa musí

odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por. Dovolanie je iba výnimočným prielomom

do právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a istoty. Možnosti

podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto inštitútu nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody dovolania sú, v porovnaní s dôvodmi pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, podstatne užšie.

Podľa § 371 ods. 1 písm. a) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 dovolanie je možné

podať aj vtedy, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu

vidí obvinený R. Š. v tom, že bývalý Špeciálny súd v Pezinku nemohol vykonávať svoju

právomoc, vzhľadom na absenciu atribútu nezávislosti, poukazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 20. mája 2009, sp. zn. PL.ÚS 17/08.

Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. a) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011

je naplnený vtedy, ak neboli dodržané ustanovenia Trestného poriadku upravujúce príslušnosť

súdov, t. j. vo veci rozhodol súd, ktorý nebol vecne, miestne alebo funkčne príslušný.

Vychádzajúc z hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov upravujúcich príslušnosť

súdov, bol bývalý Špeciálny súd v Pezinku vecne, miestne a funkčne príslušným a zároveň

mu bola daná právomoc na konanie a rozhodovanie v trestnej veci obvineného R. Š. a spol.

Ústavný súd síce nevylúčil podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného

prostriedku, z taxatívne uvedených dôvodov v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až l) a ods. 2

Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, ale zároveň je potrebné dodať, že citovaný nález

ústavného súdu, nie je dôvodom dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a)

Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.

2 Tdo V 7/2013

Vecnou príslušnosťou tohto súdu z pohľadu ústavnosti sa najvyšší súd

v rozhodnutiach už niekoľkokrát zaoberal a podrobne ju rozobral aj v inom rozhodnutí

dovolateľa R. Š. vedeného pod sp. zn. 1 Tdo V 4/2010, a preto v tomto smere na predmetné

rozhodnutie dovolací súd odkazuje.

Na záver dovolací súd konštatuje, že rovnakou námietkou sa zaoberal už aj Európsky

súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej už len „ESĽP“) vo veci Fruni proti Slovensku

(rozsudok ESĽP z 21. júna 2011, sťažnosť č. 8014/07, § 135-149) kde poukázal

predovšetkým na to, že úvahy o rovnováhe jednotlivých mocí v štáte, ktoré hrali zásadnú

úlohu v argumentácii ústavného súdu, neznamenajú automaticky porušenie čl. 6 Dohovoru.

Podľa ESĽP, bol Špeciálny súd zjavne založený zákonom, jeho sudcovia boli neodvolateľní

po dobu výkonu svojho mandátu. Pokiaľ ide o možnosti zániku mandátu v dôsledku odobratia

bezpečnostnej previerky zohľadnil, že k takému kroku nikdy nedošlo, a keby sa tak stalo, mal

dotknutý sudca záruky v možnosti obrátiť sa na osobitný výbor parlamentu, alebo na najvyšší

a ústavný súd.

V danej veci obvinená I. D. ako prvý uplatnila dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c)

Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak právo na

obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.

Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného

dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv

obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní

a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6

ods. 3 Dohovoru ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení

Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného

v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to

zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe

nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.

Pri posudzovaní, či v tej-ktorej veci bolo zásadným spôsobom porušené právo

obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré treba vyhodnotiť

individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť

obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky skutočnosti 2 Tdo V 7/2013

svedčiace v jeho prospech a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Toto právo

zahŕňa preto viacero komponentov a dovolací dôvod v tomto smere bude spravidla naplnený

pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní

procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod.

Po preskúmaní spisu dovolací súd zistil, že obvinená od začiatku konania aktívne

využívala možnosti obhajoby osobnej i prostredníctvom obhajcu. Z obsahu spisu je nesporné,

že mala priestor ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej kládli za vinu sa vyjadriť, k dôkazom

o nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, byť na procesných úkonoch

osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať svedkov, ktorých navrhla sama alebo jej obhajca a klásť im otázky.

Námietka týkajúca sa medializácie kauzy, prítomnosti médií na pojednávaniach, ktoré

mali ovplyvňovať svedkov a časovej tiesni konajúceho senátu, nezakladá dovolací dôvod

podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.

Pri rozhodovaní o vylúčení tlače a verejnosti z pojednávania súdy disponujú širokou

voľnou úvahou. Berú do úvahy jeden z cieľov zásady verejnosti, ktorým je spoločenská

kontrola súdnictva. Procesná strana má právo na verejné, ale nemá právo na neverejné

konanie, a tak súd v záujme spravodlivosti môže toto “vzdanie sa práva“ neakceptovať.

Správy masovokomunikačných prostriedkov o trestných konaniach musia byť v súlade

s princípom prezumpcie neviny a štát preberá zodpovednosť za porušenie tohto princípu,

ak jeho právny poriadok umožní súkromno-právnym subjektom do neho zasahovať. Právo

informovať o priebehu súdneho konania verejnosť súvisí s právom na slobodu prejavu

zakotveným v čl. 10 Dohovoru. ESĽP v rozsudku Worm c. Rakúsko z 29. augusta 1997,

sťažnosť č. 22714/93, konštatoval, že správy a komentáre o súdnych konaniach prispievajú

k ich znalosti a sú kompatibilné s požiadavkou verejnosti súdneho konania, ak neprekročia

hranice dané záujmom na riadnom výkone spravodlivosti (mutatis mutandis rozsudok ESĽP

vo veci Craxi proti Taliansku z 5. decembra 2002, sťažnosť č. 34896/97). Tlač nesmie

prekročiť určité hranice, najmä vo vzťahu k povesti a právam iných, napriek tomu je jej

povinnosťou sprístupňovať informácie a myšlienky o všetkých otázkach verejného záujmu, a i keď súdy v trestných konaniach rozhodujú o vine a nevine obvinených, neznamená 2 Tdo V 7/2013

to automaticky, že by sa otázky, o ktorých rozhodujú, predtým alebo súbežne, nemohli stať

predmetom diskusií v masmédiách alebo na verejnosti.

Námietka I. D. spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho

súdu, ktorý sa „nezaoberal skutočnosťami poukazovanými v podaných odvolaniach“, nielenže

obsahovo nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., lebo pod tento

primárne spadá porušenie ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, ale táto

námietka ani nebola v danom prípade uplatnená dôvodne. Dovolací súd konštatuje, že

súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je možné toto

právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho

predstavám. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach uvádza, že toto právo nespočíva v tom,

že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať

iba na argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, ktoré zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v

odvolacom konaní. O porušenie tohto práva nejde, ak odvolací súd v rámci odôvodnenia

rozhodnutia poukáže na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. Rovnako aj z čl. 6

Dohovoru rezultuje, že právo na odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je absolútne. I keď

zaväzuje súdy odôvodniť rozhodnutie, nie je možné ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď (rozsudok ESĽP - Van de Hurk

proti Holandsku z 19. apríla 1994, sťažnosť č. 16034/90). Samotná skutočnosť, že

dovolateľka sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nevedie k záveru o jeho

zjavnej neodôvodnenosti.

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré   sa opiera

o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok alebo

iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj

skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušných trestných

činov (porovnaj rozh. č. 47/2008, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky, zošit 5/2008). Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky

vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej 2 Tdo V 7/2013

kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť

dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú

podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad

(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd

povinný prezumovať. Dovolateľmi uplatnené argumenty, odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia

žalovaného skutku odvodené od vlastných hodnotení v konaní vykonaných dôkazov, bez

zohľadnenia skutkových zistení a skutkových záverov súdov v pôvodnom konaní predstavujú

len namietanie skutkových zistení, ktoré sú v dovolacom konaní neprípustné. Skutkové

zistenia (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého

stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. Podstatou takejto

argumentácie v podaných dovolaniach oboch dovolateľov (namietaný rozpor s vykonaným

dokazovaním, poukazovanie na oprávnenia účtovníčky vo vzťahu k predmetu predaja

a vystavovania faktúr, namietanie výpovede obvineného P. K. a P. L. a znaleckého posudku)

je snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe ich iného

hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobili prvostupňový a odvolací

súd.

Neprípustným v dovolacom konaní je aj nevykonanie navrhnutých dôkazov

(namietaná tendenčnosť rozhodovania súdu podľa dovolateľa R. Š.), pretože ak uplatnenie

práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov

činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom

a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť,

resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§166 ods. 1, § 216 ods. 1 Tr. por.

účinného do 1. januára 2006). Nemožno preto úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 iba na podklade toho, že sa návrhu na

vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Z obsahu argumentácie obvinenej I. D. týkajúcej sa formy zavinenia, ktorá má

zakladať dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 1. januára 2006,

jednoznačne vyplýva, že ide o skutkovú otázku. Záver o tom, či tu je zavinenie v zmysle 2 Tdo V 7/2013

Trestného zákona a v akej forme, je síce záverom právnym, avšak ten sa musí zakladať na

skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania.

Obaja obvinení bez odôvodnenia poukázali aj na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

§ 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 tým, že rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd vzhľadom

na obmedzený revízny princíp, ktorý platí v dovolacom konaní uplatnený dovolací dôvod

ďalej nepreskúmaval.

V danej veci neboli podľa § 371 ods. 1 písm. a) písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por.

účinného do 31. augusta 2011 splnené podmienky dovolania obvinených R. Š. a I. D., preto ich dovolací súd podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 16. októbra 2013

JUDr. Štefan H a r a b i n, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová