Najvyšší súd 2 Tdo V - 7/2013 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana Harabina a sudcov JUDr. Igora Burgera, JUDr. Emila Bdžocha, JUDr. Pavla Tomana a JUDr. Milana
Lipovského na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2013 v Bratislave, v trestnej veci
obvineného R. Š. a spol., vedenej na bývalom Špeciálnom súde v Pezinku pod
sp. zn. PK-2Tš 29/2006, prerokoval dovolania, ktoré podal obvinený R. Š., zastúpený JUDr. J. S., advokátom v B.B., a obvinená I. D., zastúpená JUDr., PaedDr. I.P., PhD., MBA,
advokátom v B., proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp.
zn. 3 Toš 6/2008, a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolania obvinených R. Š. a I. D. o d m i e t a j ú.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)
z 28. apríla 2008, sp. zn. PK-2Tš 29/2006, boli obvinení R. Š. a I. D. (spolu s ďalšími
obvinenými) uznaní za vinných v bode I. z organizátorstva a pomoci k trestnému činu
neodvedenia dane a poistného podľa § 10 ods. 1 písm. a), písm. c), § 148a ods. 1 alinea 2,
ods. 4 Tr. zák. účinného do 30. júna 2002 (ďalej len „Tr. zák.“) formou spolupáchateľstva
podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 185a Tr. zák., na tom skutkovom základe, že
v bode I
obvinení R. Š., J. K., D. P., J. B., I. V., J. N., P. K., I. D., P. S., J. B.
a V. Š.,
2 Tdo V 7/2013
ako členovia zločineckej skupiny, ktorú začiatkom roku 2000 zosnoval F. M., nar. X.,
posledne bytom B., B. X. a založil spolu s J. K. a R. Š. za účelom páchania trestnej činnosti s
cieľom dosiahnuť zisk, ktorá pôsobila na území celej Slovenskej republiky, hlavne v
regiónoch miest B. a Ž., spoločne s ďalšími nezistenými osobami a sčasti spoločne s
obvinenými uvedenými pod bodom 2 tohto rozsudku v období od februára 2000 do 7.
februára 2002 za účelom obchodovania s tovarom fiktívnej hodnoty a následného
neoprávneného uplatňovania si odpočtu dane z pridanej hodnoty a nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty umelo vytvorili obchodnú sieť nižšie
uvedených firiem ako podnikateľských subjektov a v rámci nej organizovali chod a
spracovávanie účtovníctiev firiem C., a.s., IČO X., B., AS L., s.r.o., IČO X., B., V. P. - B.,
IČO X., B., ul. B. č. X., D&K S., s.r.o., IČO X., B., M. B. - J. S., IČO X., B., D., s.r.o., IČO X., V., J.R.J., s.r.o., IČO X., B., KM C. P., s.r.o., IČO X., B., D., s.r.o., IČO X., M. I., s.r.o.,
IČO X., P. B., T.-T., s.r.o., IČO X., P.B., D-L., s.r.o., IČO X., Ž., R.A.C., spol. s r.o., IČO X.,
Ž., S., s.r.o., IČO X., Ž., S.-X, s.r.o., IČO X., S., E., s.r.o., IČO X., P.B., S., s.r.o., IČO X., N.,
I. T., s.r.o., IČO X., P.B.., M., N.-M., IČO X., P.B., G., s.r.o., IČO X., T., M. T., s.r.o., IČO
X., G., J. spol., s r.o., IČO X., Ž., S.-S, s.r.o., IČO X., M., M. S., IČO X., M., S., s.r.o., IČO
X., M., E., s.r.o., IČO X., G. tak, aby konatelia týchto firiem a iné osoby zapojené do činnosti
týchto subjektov vystavovali účtovné doklady (faktúry, výdavkové, príjmové pokladničné
doklady a iné doklady o nákupe, predaji a vývoji tovaru) na produkty bez trhovej hodnoty,
ktoré boli vydávané za softvér (ďalej aj „produkty s fiktívnou hodnotou"), pričom tieto
doklady boli daňovými subjektmi - vývozcami zo Slovenskej republiky, a to D., s.r.o., IČO
X., B., D., s.r.o., IČO X., B., D., s.r.o., IČO X., B., S., s.r.o., IČO X., B., M.-C.., s.r.o., IČO
X., B., C., s.r.o., IČO X., B., C., s.r.o., IČO X., B., B., s.r.o., IČO X., B., O., s.r.o. IČO X., B.,
C. C., s.r.o., IČO X., B., Z. C. -A., IČO X., H., I.-P., s.r.o., IČO X., H., L., a.s., IČO X., H. po
deklarovanom vývoze produktu s fiktívnou hodnotou predkladané ako daňové doklady pri
neoprávnenom uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
(ďalej aj „DPH"), zároveň koordinovali bezhotovostné prevody financií a ich následné
hotovostné výbery, ktoré vykonávali medzi jednotlivými členmi skupiny a jednotlivými
firmami v takto vytvorenej sieti daňových subjektov obchodujúcich s produktmi s fiktívnou hodnotou, čím súhrnne dokumentovali fyzický i účtovný pohyb produktov s fiktívnou
hodnotou a získali a vyrobili doklady potrebné pre uvedenie správcu dane do omylu a takto si
neoprávnene daňové subjekty uvedené ako vývozcovia zo Slovenskej republiky uplatnili
nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty najmenej vo výške 2 Tdo V 7/2013
178.957.412,-Sk, pričom správca dane uvedený do omylu nadmerný odpočet vo výške
najmenej 121.792.591,-Sk uznal a vyplatil, ku škode štátneho rozpočtu Slovenskej republiky
v zastúpení jednotlivými správcami dane.
V rámci tejto činnosti obvinení, uvedení pod bodom I., za týmto účelom vyhľadávali
osoby na páchanie trestnej činnosti, zabezpečili medzi nimi vzájomný styk a prepojenie,
rozdelili si úlohy, a to tak, že F. M. spoločne s J. K. a R. Š. do konca januára 2001 a R. Š.
spoločne s J. K. od 1. februára 2001 priamo alebo prostredníctvom v tomto bode uvedených
osôb usmerňovali, koordinovali všetky osoby podieľajúce sa na trestnej činnosti,
zabezpečovali vydávanie konkrétnych pokynov na spracovávanie účtovníctiev jednotlivých
firiem, na vystavovanie faktúr na produkty s fiktívnou hodnotou, výdavkových a príjmových
pokladničných dokladov o nákupe, predaji a vývoji produktov s fiktívnou hodnotou a pokynov na predkladanie týchto dokladov daňovými subjektmi, vývozcami zo Slovenskej
republiky na neoprávnené uplatňovanie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a
organizovali bezhotovostné prevody finančných prostriedkov a ich následné hotovostné
výbery.
V rámci koordinácie tejto skupiny ďalej,
obvinený D. P., zabezpečoval v oblasti regiónu mesta Ž. hotovostný výber finančných
prostriedkov z účtov založených v bankových inštitúciách na do siete zapojené firmy so
sídlom v žilinskom regióne a v tomto smere riadil konateľa firmy S., s.r.o., v súčasnej dobe
nezvestného L. F., ako i ďalších konateľov firiem so sídlom v ž. regióne, od ktorých preberal
peniaze, ktoré slúžili k predstieraniu platieb za produkty s fiktívnou hodnotou a tieto peniaze
ďalej odovzdával väčšinou M. S. k preprave do B. a vykonával rôzne ďalšie úkony smerujúce
k operatívnej spolupráci do siete zapojených firiem najmä v regióne mesta Ž.,
obvinený J. B. riadil obvineného V. Š. a cez neho spracovávanie účtovníctiev na
produkty s fiktívnou hodnotou, vystavovanie faktúr na produkty s fiktívnou hodnotou,
výdavkových a príjmových pokladničných dokladov o nákupe a predaji produktu s fiktívnou
hodnotou v okolí P.B., konkrétne u firiem M. I., s.r.o., T. T., s.r.o., D., s.r.o. a obvineného J.
B., cez ktorého riadil spracovávanie účtovníctiev a faktúr na produkty s fiktívnou trhovou
hodnotou, výdavkových a príjmových pokladničných dokladov o nákupe a vývoji produktu s fiktívnou trhovou hodnotou vo firme E., s.r.o., vykonával tiež rôzne ďalšie úkony smerujúce k
operatívnej spolupráci do siete zapojených firiem najmä v regióne mesta Ž., obvinená I. V. spracovávala alebo operatívne pomáhala spracovávať faktúry na
produkty s fiktívnou trhovou hodnotou pre firmy napojené do siete v regióne mesta Žiliny, 2 Tdo V 7/2013
výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe a predaji a vývoji produktu s fiktívnou
trhovou hodnotou, túto činnosť vykonávala aj ako konateľka firmy KM C. P. s.r.o., rovnakú
činnosť vykonávala pre firmy J.R.J., s.r.o., S., s.r.o., M. I., s.r.o., pričom tieto doklady sama
alebo spoločne s konateľmi firiem J.R.J, s.r.o. a S., s.r.o. M. H. a Ing. I. H. zahrnuli do
daňového priznania na uplatnenie neoprávneného odpočtu DPH a predložili správcom dane, a
zároveň rôznymi operatívnymi úkonmi sa podieľala na riadení do štruktúry zapojených firiem
so sídlom v regióne mesta Ž.,
obvinený J. N. riadil činnosť obvineného J. M., Z. C. z firmy Z. C.-A., L., a.s., J. E. z
firmy C., a.s., ktorí spracovávali alebo riadili spracovávanie účtovníctva na produkty s
fiktívnou trhovou hodnotou, v rámci ktorej činnosti vystavovali faktúry, výdavkové a
príjmové pokladničné doklady o nákupe a predaji a vývoji softvéru ako produktu s fiktívnou
trhovou hodnotou a činnosť J. M. pri uplatnení neoprávneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty firmy D., s.r.o. a zároveň ako konateľ vo firme C., s.r.o., IČO X., Z. č. X.,
B., si na základe dokladov o nadobudnutí softvéru a vývoja softvéru ako produktu s fiktívnou
trhovou hodnotou od viacerých firiem -D., s.r.o., D., s.r.o. a D., s.r.o, v období od mája 2000
do júna 2001 neoprávnene uplatnil v mene firmy C., s.r.o. v konaní pred správcom dane nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty najmenej vo výške 21.468.066,- Sk
z nákupu softvéru a vývoja softvéru, ktorý nebol predaný v tuzemsku, z čoho správca dane
odpočet najmenej vo výške 15.484.754,-Sk uznal a vyplatil zodpovedajúci nadmerný odpočet
dane z pridanej hodnoty,
obvinený P. K. zabezpečil časť zahraničných odberateľov softvéru ako produktu s
fiktívnou trhovou hodnotou v Českej republike, a to Z. F., IČO X. D.; M. J., P.; P. B., IČO X.,
D.; M. P. T., IČO X., H.; ktorí spracovávali faktúry na produkty s fiktívnou trhovou
hodnotou, výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe, predaji softvéru a vývoja
softvéru ako produktu s fiktívnou trhovou hodnotou, ktoré slúžili ako podklad pre vývozné
firmy zo SR, a to D., s.r.o., IČO X., B., D., s.r.o.,IČO X., B., D., s.r.o., IČO X., B., S., s.r.o.,
IČO X., B., M.-C., s.r.o., IČO X., B., C., s.r.o., IČO X., B., C., s.r.o., IČO X., B., B., s.r.o.,
IČO X., B., O., s.r.o., IČO X., B., C. C., s.r.o., IČO X., B., Z. C.-A., IČO X., H., I. P., s.r.o.,
IČO X., H., na uplatnenie neoprávneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a odber produktu s fiktívnou trhovou hodnotou v mene zahraničnej firmy
vykonával aj sám ako konateľ firmy D. D., D. X L., IČO X., obvinená I. D. spracovávala alebo operatívne pomáhala spracovávať faktúry na
produkty s fiktívnou trhovou hodnotou, výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe 2 Tdo V 7/2013
a predaji softvéru a vývoja softvéru ako produktu s fiktívnou trhovou hodnotou firiem D., D.,
D., B. a S., s.r.o., ktoré doklady konatelia týchto firiem, P. Š., M. W., K. S., P. T., J. M.
zahrnuli do daňového priznania na uplatnenie neoprávneného nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty a predložili správcom dane, usmerňovala účtovníčky
zapojených firiem pri spracovávaní účtovných dokladov na produkty s fiktívnou trhovou
hodnotou a rôznymi operatívnymi úkonmi sa podieľala na riadení do siete zapojených firiem
so sídlom v regióne mesta B.,
obvinený P. S., v dobe od októbra 2000 do decembra 2000 riadil M. N., v ktorého
mene spracovával faktúry na produkty s fiktívnou trhovou hodnotou, výdavkové a príjmové
pokladničné doklady o nákupe a predaji a vývoji softvéru ako produktu s fiktívnou trhovou hodnotou vo firme M. N. - M., IČO X.,
obvinený V. Š., v dobe od novembra 2000 do januára 2001 zabezpečoval vystavovanie
účtovných dokladov na softvér ako produkt s fiktívnou trhovou hodnotou, v mene firmy M. I.,
s.r.o., IČO X. konateľa P. M., T. T., s.r.o., IČO X. konateľa M. K., D., s.r.o., IČO X. konateľa
J. H., ktorých riadil a tiež v rámci činnosti skupiny vykonával pokyny J. B. smerujúce ku
koordinácii ďalších osôb konajúcich pre do siete zapojené firmy,
obvinený J. B. od začiatku marca 2001 do konca apríla 2001 zabezpečoval
vystavovanie účtovných dokladov na produkty s fiktívnou hodnotou, a to faktúr a
pokladničných dokladov na odpredaj softvéru ako produktu s fiktívnou hodnotou v mene
firmy E., s.r.o., IČO X., G., kde na túto činnosť zabezpečil P. B., nar. X., bytom G., SNP č.
X., v ktorého mene vystavoval tieto doklady na firmu E., s.r.o., IČO X., zároveň J. B. ako
spoločník a konateľ tejto firmy v jej mene vyhotovil účtovné doklady o predaji softvéru ako
produktu s fiktívnou trhovou hodnotou firmám J.R.J., s.r.o. a KM C. P. s.r.o. v celkovej výške
najmenej 92.014.135,-Sk, z toho daň z pridanej hodnoty 17.205.895,-Sk, čím umožnil ďalšie
zaúčtovanie týchto dokladov a následne neoprávnené uplatnenie odpočtu dane z pridanej
hodnoty vo výške najmenej 17.205.895,-Sk.
Špeciálny súd na podklade ustanovenia § 227 Tr. por. účinného do 1. januára 2006
trest obvinenému R. Š. neuložil. Obvinenej I. D. uložil podľa § 148a ods. 4 Tr. zák.
s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 6
(šesť) mesiacov, na výkon ktorého bola zaradená podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. do II. (druhej)
nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň poškodenú stranu Daňové riaditeľstvo Slovenskej 2 Tdo V 7/2013
republiky, L. ul. č. X., B.B. podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 odkázal
na konanie vo veciach občianskoprávnych.
Rozsudok špeciálneho súdu nadobudol právoplatnosť 30. marca 2010, kedy odvolací
súd, rozsudkom vo vzťahu k obvineným R. Š. a I. D. vo výroku II. podľa § 256 Tr. por.
účinného do 1. januára 2006 ich odvolania (ako aj iných obvinených a poškodenej strany D.R,
Slovenskej republiky zamietol.
Špecializovaný trestný súd predložil 15. apríla 2013 dovolaciemu súdu dovolania,
ktoré podali obvinení R. Š. 14. decembra 2012 a I. D. 13. marca 2013 prostredníctvom svojich obhajcov proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp.
zn. 3 Toš 6/2008. Domáhali sa nimi, aby súd dovolací vyslovil porušenie zákona v ich
neprospech u obvineného R. Š. z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), g), i) Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011 a u obvinenej I. D. podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), i) Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011.
R. Š. v dovolaní poukázal na to, že on žiadnu zločineckú skupinu nezosnoval, nebol
jej členom ani pre ňu činný a zároveň ju nepodporoval. Záver o tom, že sa mal podieľať na
koordinácií hotovostných a bezhotovostných finančných prevodov medzi jednotlivými
obchodnými spoločnosťami nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Namietal účelové
výpovede P. L. v pozícii korunného svedka, spolupracujúceho s orgánmi činnými v trestnom
konaní, ktorými si mal zlepšiť postavenie. Súd návrhy na vykonanie dôkazov odmietal, bez
riadneho odôvodnenia. Znalkyňa nemala k dispozícii všetky podklady pre vypracovanie
znaleckého posudku a párovanie niektorých dokladov vypracovala len na základe vlastnej
úvahy. Posudok mal pritom preukázať aj škodu. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. a) Tr. por. obvinený videl v tom, že vec rozhodoval bývalý Špeciálny súd
v Pezinku bez atribútu nezávislosti a nestrannosti poukazujúc na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2008. Navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1
Tr. por. vyslovil, že napadnutým rozhodnutím bol v jeho neprospech porušený zákon, podľa §
386 ods. 2 Tr. por., zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010,
sp. zn. 3 Toš 6/2008, v spojení s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku z 28. apríla 2008, sp. zn. PK-2 Tš 29/2006, vo všetkých výrokoch týkajúcich sa jeho osoby a podľa § 388 ods. 1 Tr.
por. prikázal Špecializovanému trestnému súdu vec prerokovať a rozhodnúť.
2 Tdo V 7/2013
V zmysle § 376 Tr. por. s obsahom dovolania 23. januára 2013 vyjadril súhlas
prostredníctvom obhajcu JUDr. P. S. obvinený P. K. a v zmysle zásady beneficium
cohaesionis sa k dovolaniu obvineného R. Š. pripojil.
Podľa I. D. súdom ustálený skutkový stav neodôvodňuje záver, že konala úmyselne
spôsobom uvedeným v § 4 Tr. zák. Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi jej
pracovným pomerom a spáchaním zločinov, jej obohatenie mimo odplaty vyplývajúcej
z pracovného pomeru. Ani jeden svedok, resp. obvinení nevypovedali o vyplácaní jej odmien
za páchanie trestnej činnosti. Bola uvedená do omylu a ako „biely kôň“ účelovo využitá z dôvodov účtovných znalostí. Upozornila na úlohy účtovníčky podľa zákona o DPH
č. 222/2004 Z. z. Namietala účelovú výpoveď obvineného P. K. Predseda senátu v odvolacom
konaní bol v strese pre hrozbu disciplinárneho stíhania. Spôsob akým bolo hlavné
pojednávanie verejnosti prezentované médiami ovplyvnilo svedkov a bolo neobjektívne.
Navrhla, aby dovolací súd vyslovil porušenie čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „Ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) a § 2 ods. 6,13 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, zrušil napadnutý rozsudok
v spojení s rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku z 28. apríla 2008,
sp. zn. PK-2 Tš 29/2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu dovolania 22. marca 2013 vyjadril obvinený P. K.
Výpoveď svedka S. a tvrdenie obvinenej D., že „od nej nemal dostávať peniaze“, boli
účelové. Celé konanie považuje za nespravodlivé.
So zreteľom na novelu č. 226/2011 Z. z. a prechodné ustanovenie § 567j ods. 2
Tr. por. najvyšší súd použil na rozhodovanie o dovolaní Trestný poriadok účinný od 1.
septembra 2011. Podľa prechodného ustanovenia § 567j ods. 6 a 7 ustanovenia § 370 a § 371
Tr. por. sa aplikovali v znení účinnom do 31. augusta 2011.
Dovolací súd (§ 377 Tr. por.) zistil, že mimoriadne opravné prostriedky sú prípustné
(§ 368 ods. 1, 2 písm. h) Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde ich možno podať (§ 370 ods. 1, 2 Tr. por.
účinného do 31. augusta 2011). Po preskúmaní veci ale zistil, že sa musia odmietnuť na 2 Tdo V 7/2013
neverejnom zasadnutí, lebo nie sú splnené dôvody podľa § 371 Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011 (§ 382 písm. c) Tr. por.).
V prvom rade treba uviesť, že obsah námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré
sa v dovolaní opiera existencia dovolacieho dôvodu, musí vecne v zmysle § 371 Tr. por.
zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu. Pokiaľ tomu tak nie je a dovolanie
len formálne odkazuje na príslušné zákonné ustanovenie, ale v skutočnosti obsahuje
argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré sa musí
odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por. Dovolanie je iba výnimočným prielomom
do právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a istoty. Možnosti
podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto inštitútu nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody dovolania sú, v porovnaní s dôvodmi pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, podstatne užšie.
Podľa § 371 ods. 1 písm. a) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 dovolanie je možné
podať aj vtedy, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu
vidí obvinený R. Š. v tom, že bývalý Špeciálny súd v Pezinku nemohol vykonávať svoju
právomoc, vzhľadom na absenciu atribútu nezávislosti, poukazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 20. mája 2009, sp. zn. PL.ÚS 17/08.
Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. a) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011
je naplnený vtedy, ak neboli dodržané ustanovenia Trestného poriadku upravujúce príslušnosť
súdov, t. j. vo veci rozhodol súd, ktorý nebol vecne, miestne alebo funkčne príslušný.
Vychádzajúc z hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov upravujúcich príslušnosť
súdov, bol bývalý Špeciálny súd v Pezinku vecne, miestne a funkčne príslušným a zároveň
mu bola daná právomoc na konanie a rozhodovanie v trestnej veci obvineného R. Š. a spol.
Ústavný súd síce nevylúčil podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného
prostriedku, z taxatívne uvedených dôvodov v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až l) a ods. 2
Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, ale zároveň je potrebné dodať, že citovaný nález
ústavného súdu, nie je dôvodom dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a)
Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.
2 Tdo V 7/2013
Vecnou príslušnosťou tohto súdu z pohľadu ústavnosti sa najvyšší súd
v rozhodnutiach už niekoľkokrát zaoberal a podrobne ju rozobral aj v inom rozhodnutí
dovolateľa R. Š. vedeného pod sp. zn. 1 Tdo V 4/2010, a preto v tomto smere na predmetné
rozhodnutie dovolací súd odkazuje.
Na záver dovolací súd konštatuje, že rovnakou námietkou sa zaoberal už aj Európsky
súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej už len „ESĽP“) vo veci Fruni proti Slovensku
(rozsudok ESĽP z 21. júna 2011, sťažnosť č. 8014/07, § 135-149) kde poukázal
predovšetkým na to, že úvahy o rovnováhe jednotlivých mocí v štáte, ktoré hrali zásadnú
úlohu v argumentácii ústavného súdu, neznamenajú automaticky porušenie čl. 6 Dohovoru.
Podľa ESĽP, bol Špeciálny súd zjavne založený zákonom, jeho sudcovia boli neodvolateľní
po dobu výkonu svojho mandátu. Pokiaľ ide o možnosti zániku mandátu v dôsledku odobratia
bezpečnostnej previerky zohľadnil, že k takému kroku nikdy nedošlo, a keby sa tak stalo, mal
dotknutý sudca záruky v možnosti obrátiť sa na osobitný výbor parlamentu, alebo na najvyšší
a ústavný súd.
V danej veci obvinená I. D. ako prvý uplatnila dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c)
Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak právo na
obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom.
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného
dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv
obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní
a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6
ods. 3 Dohovoru ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení
Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného
v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to
zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe
nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.
Pri posudzovaní, či v tej-ktorej veci bolo zásadným spôsobom porušené právo
obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré treba vyhodnotiť
individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť
obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky skutočnosti 2 Tdo V 7/2013
svedčiace v jeho prospech a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Toto právo
zahŕňa preto viacero komponentov a dovolací dôvod v tomto smere bude spravidla naplnený
pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní
procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod.
Po preskúmaní spisu dovolací súd zistil, že obvinená od začiatku konania aktívne
využívala možnosti obhajoby osobnej i prostredníctvom obhajcu. Z obsahu spisu je nesporné,
že mala priestor ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej kládli za vinu sa vyjadriť, k dôkazom
o nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, byť na procesných úkonoch
osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať svedkov, ktorých navrhla sama alebo jej obhajca a klásť im otázky.
Námietka týkajúca sa medializácie kauzy, prítomnosti médií na pojednávaniach, ktoré
mali ovplyvňovať svedkov a časovej tiesni konajúceho senátu, nezakladá dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.
Pri rozhodovaní o vylúčení tlače a verejnosti z pojednávania súdy disponujú širokou
voľnou úvahou. Berú do úvahy jeden z cieľov zásady verejnosti, ktorým je spoločenská
kontrola súdnictva. Procesná strana má právo na verejné, ale nemá právo na neverejné
konanie, a tak súd v záujme spravodlivosti môže toto “vzdanie sa práva“ neakceptovať.
Správy masovokomunikačných prostriedkov o trestných konaniach musia byť v súlade
s princípom prezumpcie neviny a štát preberá zodpovednosť za porušenie tohto princípu,
ak jeho právny poriadok umožní súkromno-právnym subjektom do neho zasahovať. Právo
informovať o priebehu súdneho konania verejnosť súvisí s právom na slobodu prejavu
zakotveným v čl. 10 Dohovoru. ESĽP v rozsudku Worm c. Rakúsko z 29. augusta 1997,
sťažnosť č. 22714/93, konštatoval, že správy a komentáre o súdnych konaniach prispievajú
k ich znalosti a sú kompatibilné s požiadavkou verejnosti súdneho konania, ak neprekročia
hranice dané záujmom na riadnom výkone spravodlivosti (mutatis mutandis rozsudok ESĽP
vo veci Craxi proti Taliansku z 5. decembra 2002, sťažnosť č. 34896/97). Tlač nesmie
prekročiť určité hranice, najmä vo vzťahu k povesti a právam iných, napriek tomu je jej
povinnosťou sprístupňovať informácie a myšlienky o všetkých otázkach verejného záujmu, a i keď súdy v trestných konaniach rozhodujú o vine a nevine obvinených, neznamená 2 Tdo V 7/2013
to automaticky, že by sa otázky, o ktorých rozhodujú, predtým alebo súbežne, nemohli stať
predmetom diskusií v masmédiách alebo na verejnosti.
Námietka I. D. spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorý sa „nezaoberal skutočnosťami poukazovanými v podaných odvolaniach“, nielenže
obsahovo nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., lebo pod tento
primárne spadá porušenie ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, ale táto
námietka ani nebola v danom prípade uplatnená dôvodne. Dovolací súd konštatuje, že
súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je možné toto
právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho
predstavám. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach uvádza, že toto právo nespočíva v tom,
že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať
iba na argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, ktoré zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní. O porušenie tohto práva nejde, ak odvolací súd v rámci odôvodnenia
rozhodnutia poukáže na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. Rovnako aj z čl. 6
Dohovoru rezultuje, že právo na odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je absolútne. I keď
zaväzuje súdy odôvodniť rozhodnutie, nie je možné ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď (rozsudok ESĽP - Van de Hurk
proti Holandsku z 19. apríla 1994, sťažnosť č. 16034/90). Samotná skutočnosť, že
dovolateľka sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nevedie k záveru o jeho
zjavnej neodôvodnenosti.
Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera
o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok alebo
iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj
skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušných trestných
činov (porovnaj rozh. č. 47/2008, Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, zošit 5/2008). Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky
vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej 2 Tdo V 7/2013
kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť
dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú
podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i) Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd
povinný prezumovať. Dovolateľmi uplatnené argumenty, odôvodňujúce nesprávnosť právneho posúdenia
žalovaného skutku odvodené od vlastných hodnotení v konaní vykonaných dôkazov, bez
zohľadnenia skutkových zistení a skutkových záverov súdov v pôvodnom konaní predstavujú
len namietanie skutkových zistení, ktoré sú v dovolacom konaní neprípustné. Skutkové
zistenia (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého
stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. Podstatou takejto
argumentácie v podaných dovolaniach oboch dovolateľov (namietaný rozpor s vykonaným
dokazovaním, poukazovanie na oprávnenia účtovníčky vo vzťahu k predmetu predaja
a vystavovania faktúr, namietanie výpovede obvineného P. K. a P. L. a znaleckého posudku)
je snaha dosiahnuť, aby dovolací súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe ich iného
hodnotenia dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobili prvostupňový a odvolací
súd.
Neprípustným v dovolacom konaní je aj nevykonanie navrhnutých dôkazov
(namietaná tendenčnosť rozhodovania súdu podľa dovolateľa R. Š.), pretože ak uplatnenie
práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov
činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom
a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť,
resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§166 ods. 1, § 216 ods. 1 Tr. por.
účinného do 1. januára 2006). Nemožno preto úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 iba na podklade toho, že sa návrhu na
vykonanie dôkazu nevyhovelo.
Z obsahu argumentácie obvinenej I. D. týkajúcej sa formy zavinenia, ktorá má
zakladať dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 1. januára 2006,
jednoznačne vyplýva, že ide o skutkovú otázku. Záver o tom, či tu je zavinenie v zmysle 2 Tdo V 7/2013
Trestného zákona a v akej forme, je síce záverom právnym, avšak ten sa musí zakladať na
skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania.
Obaja obvinení bez odôvodnenia poukázali aj na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 tým, že rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Najvyšší súd vzhľadom
na obmedzený revízny princíp, ktorý platí v dovolacom konaní uplatnený dovolací dôvod
ďalej nepreskúmaval.
V danej veci neboli podľa § 371 ods. 1 písm. a) písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por.
účinného do 31. augusta 2011 splnené podmienky dovolania obvinených R. Š. a I. D., preto ich dovolací súd podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 16. októbra 2013
JUDr. Štefan H a r a b i n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová