UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Pavla Farkaša, JUDr. Martina Piovartsyho, JUDr. Petra Štifta a JUDr. Emila Klemaniča v trestnej veci obvineného T. W., v konaní o povolení obnovy konania, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 10. mája 2022 v Bratislave dovolanie obvineného proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2021, sp. zn. 3 Tost 34/2021, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie obvineného T. W. sa odmieta.
Odôvodnenie
Krajský súd v Nitre uznesením z 13. mája 2021, sp. zn. 4Ntok/1/2021 zamietol podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh T. W., O. W. a maloletého O. W. na povolenie obnovy konania, skončeného rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 31. októbra 2002, sp. zn. 1T/45/01, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. apríla 2003, sp. zn. 1 To 12/03, pretože neboli zistené podmienky obnovy konania uvedené v § 394 Trestného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu podali obvinený T. W. a jeho manželka O. W. sťažnosti, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z 30. júna 2021, sp. zn. 3 Tost 34/2021 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Uznesenie najvyššieho súdu napadol obvinený T. W. dovolaním, rukou písaným podaním a prostredníctvom ustanovenej obhajkyne JUDr. Kristíny Panasiukovej, a to z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Obvinený v rukou písanom podaní namietol, že ako rodina nedostali právnu ochranu, neakceptovateľným výkladom bolo vytvorené „NE BIS IN IDEM“, najvyšší súd opomenul použiť vlastný výklad a judikatúru. Všetky veci obvineného spolu súviseli, pričom vznikla kolízia dvoch trestov a narušenie individualizácie trestu. Vplyv takéhoto trestu považuje, rovnako ako jeho rodina, za mučenie.Zároveň poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, ako aj na svoje konania na Okresnom súde Komárno, Okresnom súde Trnava a Krajskom súde v Nitre.
Obvinený v dovolaní podanom prostredníctvom ustanovenej obhajkyne, označenom ako „Doplnenie podania odsúdeného...“, vyslovil nesúhlas s názorom najvyššieho súdu k možnosti, že by v čase spáchania skutku mohol trpieť ADHD. Nariadením vykonania navrhovaného dôkazu vo forme encefalografického vyšetrenia mozgu (EEG) súdom by mohlo dôjsť k zmene záveru pôvodného rozhodnutia o vine. V čase vedenia trestného konania pod sp. zn. 1T/45/01 nebola táto porucha zaradená do zoznamu existujúcich porúch a chorôb, preto sa znalci nezamerali na zisťovanie jej prítomnosti. Vyšetrenie si nevie zabezpečiť, pričom žiadosť adresovaná ústavu na výkon trestu odňatia slobody bola zamietnutá s tým, že žiadosť o výkon odbornej činnosti predkladá ústavu spravidla osoba poverená spracovaním odborného vyjadrenia, resp. súdom pribratý znalec. Z dôvodu nezabezpečenia dôkazu zo strany súdu došlo k zásahu do jeho práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dovolaciemu súd preto navrhol vysloviť porušenie zákona v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, zrušiť napadnuté rozhodnutie, vrátane predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa, a Krajskému súdu v Nitre prikázať, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Predsedníčka senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Trestného poriadku zaslala rovnopis dovolania na vyjadrenie prokurátorovi Krajskej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“).
Prokurátor vo vyjadrení poukázal na znenie ustanovenia § 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku a z tohto dôvodu navrhol dovolanie obvineného podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuť, pretože je zrejmé, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Obvinený T. W. v reakciách (dovolaciemu súdu zaslal 2 vyjadrenia) na vyjadrenie prokurátora nesúhlasil s názorom prokurátora o neprípustnosti dovolania, nakoľko obvinený má mať účinné nástroje ochrany. V nadväznosti na to poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 3 To 8/2016 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 284/2011, sp zn. IV. ÚS 305/09 asp. zn. IV. ÚS 314/2020.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) bez preskúmania veci zistil, že dovolanie obvineného bolo podané v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku), spĺňa podmienky podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného poriadku, avšak dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
Podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste.
S účinnosťou od 1. septembra 2011 Trestný poriadok v § 368 ods. 2 explicitne vymenúva rozhodnutia, proti ktorým je prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok (do účinnosti novely č. 262/2011 Z. z. bol okruh napadnuteľných rozhodnutí daný ustálenou súdnou praxou). V súvislosti so slovným spojením „ak tento zákon neustanovuje inak“ je potrebné poukázať na ustanovenie § 371 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré určuje ďalšie typy rozhodnutí, ktoré však môže účinne napadnúť len minister spravodlivosti.
Z uvedeného vyplýva, že uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na povolenie obnovy konania, nepatrí do okruhu rozhodnutí, proti ktorým možno podať dovolanie.
K rovnakému záveru dospel Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo 16. marca 2021, č. k. III. ÚS 235/2021-15:
„6.... Z ustanovenia v § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku jasne vyplýva, že dovolanie proti uzneseniu, ktorým krajský súd rozhodoval o sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu o návrhu na povolenie obnovy konania, nie je možné podať, keďže takéto rozhodnutie nie je uvedené v taxatívnom výpočte rozhodnutí v § 368 ods. 2 Trestného poriadku.... 7. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku s odkazom na § 368 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý predstavuje taxatívny výpočet rozhodnutí, proti ktorým možno podať dovolanie. Keďže v tomto výpočte uznesenie súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na povolenie obnovy konania, nie je, dovolanie sťažovateľa nie je prípustné. Je zrejmé, že v tomto prípade explicitná právna úprava jasne vymedzuje, proti ktorým rozhodnutiam v trestnom konaní možno podať dovolanie. Najvyšší súd, ktorý aplikoval tieto ustanovenia, postupoval v plnom súlade so zákonom, a preto nemohol zasiahnuť do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru....“
Nad rámec dovolací súd dodáva, že rozhodnutia ústavného súdu, resp. najvyššieho súdu, na ktoré obvinený poukazoval, neboli na danú vec aplikovateľné (napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 314/2020 sa týkalo prípustnosti dovolania podľa Civilného sporového poriadku), resp. boli vývojom súdnej praxe ústavného súdu a novelou Trestného poriadku prekonané. Zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z., sa s účinnosťou od 1. septembra 2011 nielen explicitne upravili rozhodnutia, proti ktorým je dovolanie prípustné (§ 368 ods. 2 Trestného poriadku), ale súčasne sa zaviedol nový dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 Trestného poriadku (bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné). Z dôvodovej správy k § 382 písm. f) Trestného poriadku (bod 129) vyplýva, že sa navrhlo rozšíriť možnosť postupu dovolacieho súdu podľa § 382 Trestného poriadku o prípad, ak je podané dovolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (napr. proti rozhodnutiu o obnove konania). Zámerom zákonodarcu teda bolo vylúčiť z rozhodovania o dovolaní rozhodnutia súdov nižšieho stupňa prijaté v konaní o povolení obnovy konania.
Pokiaľ ide o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, dovolací súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutí ústavného súdu (napr. III. ÚS 152/2021), v ktorých sa ústavný súd zaoberá relevantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ohľadne neporušenia práv vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v prípade odmietnutia obnovy konania.
Z dôvodu nesplnenia procesnej podmienky dovolania najvyšší súd pomerom hlasov 5:0 podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie obvineného T. W. ako neprípustné na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.