Najvyšší súd
2 TdoV 13/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana Harabina a sudcov JUDr. Igora Burgera, JUDr. Jany Serbovej, JUDr. Libora Duľu
a JUDr. Daniela Hudáka, na neverejnom zasadnutí 29. januára 2013 v Bratislave, v trestnej
veci proti obvinenému V. M., vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 T 3/2000,
prerokoval dovolanie, ktoré podal obvinený V. M., prostredníctvom obhajcu JUDr. J. V.,
advokáta v B., proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. mája 2011, sp. zn.
5 To 7/2010, a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. sa dovolanie obvineného V. M. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 2. novembra 2009, sp. zn. 1 T 3/2000, bol
obvinený V. M. uznaný za vinného zo spáchania trestných činov podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. v znení zákona č. 553/2002 Z.z. (v bodoch 1/ až 4/), sčasti v štádiu pokusu podľa
§ 8 ods. 1 Tr. zák. (v bode 2/), sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. c/ Tr. zák. v znení
zákona č. 553/2002 Z.z.(v bode 5/) a poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods.
3 Tr. zák. v znení zákona č. 10/1999 Z. z. (v bode 6/), na tom skutkovom základe, že
1/ ako zástupca firmy S. s právom podpisu v dobe medzi 11. až 13. septem-
brom 1992 zaslal do podniku V., a. s., D. V., faxom falošné platobné príkazy na sumy
363.458 Sk, 403.921,50 Sk a 371.515 Sk ako doklady o splatení svojich predošlých záväzkov
voči tejto firme, aby tak presvedčil túto firmu o svojej solventnosti a získal tak nové dodávky
protektorovacej zmesi, na základe čoho skutočne od 14. septembra 1992 boli obnovené
dodávky suroviny pre jeho závod v P. a dodaná nová zásielka v množstve 14.108 kg protektorovacej zmesi, ktorú pracovníci tohto závodu prevzali a spotrebovali vo výrobe,
pričom uvedeným spôsobom získanú zásielku od 14. septembra 1992 neuhradil, čím spôsobil
firme V., a. s., D. V., škodu vo výške 393. 934,50 Sk (13.076,23 EUR),
2/ ako samostatne podnikajúca fyzická osoba pod obchodným menom V. M.-S.
14. decembra 1993 predložil B. B., a. s., pobočka K. žiadosť o poskytnutie úveru vo výške
70.000.000 Sk (2.323.574,30 EUR) za účelom zakúpenia objektu zv. V.M. na Š. P., pričom
v žiadosti uviedol nepravdivé údaje o tom, že v čase podania žiadosti o úver má voči iným
subjektom povinnosť uhrádzať splátky iba vo výške 140.000 Sk štvrťročne, taktiež predložil
nepravdivé potvrdenie zo Slovenskej záručnej banky B., že táto banka prevezme zaňho
záruku pri poskytnutí úveru vo výške 60 miliónov Sk, hoci vedel, že táto banka mu žiadnu
záruku nesľúbila a na preukázanie svojej schopnosti ručiť nehnuteľným majetkom nechal
vypracovať znalca Ing. R. posudok na ocenenie jeho nehnuteľnosti v P. na ul. K.S., ktorý
predložil k svojej žiadosti, pričom ocenenie stavby nechal vypracovať za účelom odpredaja
nehnuteľnosti zahraničnému záujemcovi, čím dosiahol v posudku hodnotu nehnuteľnosti vo
výške 92 mil. Sk, i keď hodnota nehnuteľnosti by podľa ocenenia pri použití noriem pre
tuzemsko bola iba 12 mil. Sk, pričom svoju nehnuteľnosť dal už predtým ako zábezpeku na
iný svoj úver v Slovenskej sporiteľni P., k poskytnutiu úveru však nedošlo najmä preto, že B.B. sa dostala do finančných ťažkostí a povoľovanie úverov bolo zastavené,
3/ v prvej polovici roku 1994, presne nezisteného dňa požiadal manželov J. a MUDr.
A. E. o pôžičku vo výške 100.000 Sk na úhradu svojich dlhov s tým, že do jedného mesiaca
im túto čiastku vráti, manželia E. však v hotovosti ním požadovanú čiastku nemali, a preto mu
odovzdali vlastné osobné motorové vozidlo zn. BMW ŠPZ X. zakúpené v roku 1993 za
100.000 Sk s tým, že obvinený môže vozidlo predať a peniaze použiť ako pôžičku vo výške
100.000 Sk, pričom obvinený vozidlo prevzal a odpredal, hoci vedel, že do mesiaca nebude
môcť uvedenú pôžičku splatiť a doposiaľ manželom E. nevrátil ani auto, ani sumu 100.000 Sk
(3.319,40 EUR), čím im spôsobil uvedenú škodu,
4/ ako samostatne podnikajúca fyzická osoba pod obchodným menom V. M.-S.
v Prešove 22. marca 1994 uzavrel kúpnu zmluvu so Š. P. a C., a.s., P., na základe ktorej
odobral v období od mája do septembra 1994 od tejto firmy výrobky pre svoju predajňu
potravín a denný bar v P. spolu v hodnote 26.154 Sk, na ktorú úhradu doposiaľ nedal príkaz
ani prostriedky, čím spôsobil uvedenej firme škodu vo výške 26.154 Sk, v prepočte
868,15 EUR,
5/ na základe splnomocnenia V. K., majiteľa firmy V. Ú. nad L. z 8. septembra 1993
vymohol pohľadávku jeho firmy za neuhradený tovar dodaný firme J. s.r.o. R., ktorej spolumajiteľom je Z. K. tak, že 22. septembra 1993 prevzali zamestnanci firmy S. Prešov od
Z. K. tovar v hodnote 362.297,20 Sk, potom 22. októbra 1993 zaslal Z. K. poštovou
poukážkou firme S. sumu 400.000 Sk, 10. decembra 1993 prevzal M. T., zamestnanec firmy
S. od Z. K. sumu 235.340 Sk, ktorú odovzdal V. M. a 13. januára 1994 zaslal poštou Z. K.
ďalších 200.000 Sk firme S., pričom obvinený všetky finančné prostriedky vymožené od Z.
K. použil pre vlastnú potrebu alebo pre prevádzku svojej firmy a peniaze vymožené na
vyrovnanie pohľadávky firmy V. Ú. nad L. tejto neodovzdal, čím uvedenej firme spôsobil
škodu v celkovej výške 1.197.637,20 Sk (39.754,27 EUR),
6/ v období od apríla 1994 do septembra 1994, kedy si dlhšiu dobu neplnil svoje
záväzky ako aj svoje podnikateľské záväzky (S. Prešov) po vyhlásení konkurzu 31. marca
1994 na návrh I. M. Krajským súdom v Košiciach rozhodnutím sp. zn. K 24/93-22 na majetok
firmy V. M.-S. Prešov, rozpredával a udelil rôznym subjektom plné moci a pokyny na
rozpredaj majetku firmy S. rôznym podnikateľským subjektom na území Slovenskej
republiky, čím spôsobil svojim veriteľom najmenej škodu vo výške 1.089.296,80 Sk
(36.158,03 EUR), a to tak, že
- 29. apríla 1994 uzatvoril zmluvu o bezpečnostných a strážnych službách s firmou S.
P.- A. Š., ktoré pre firmu S. táto firma vykonávala od 1. mája do 2. augusta 1994, pričom
vykonané služby v hodnote 159.000 Sk uvedenej firme uhradil tak, že ako protihodnotu na ňu
previedol vysokozdvižný vozík,
- 18. mája 1994 previedol na firmu E.-P., združenie J. a V. L., stroje a zariadenia firmy
S. v hodnote 112.796,80 Sk ako protihodnotu za neuhradené faktúry z roku 1993,
- 27. júla 1994 a 28. júla 1994 odpredal zo zásob svojej firmy J. B. materiál v celkovej
hodnote 77.500 Sk,
- 4. augusta 1994 splnomocnil J. G. na realizáciu odpredaja zásob a zariadenia
patriacich firme S. z predajne P. a D.B. v P., ktoré J. G. následne odpredal V. K. za sumu
160.000 Sk,
- 28. septembra 1994 predal firme K. Z. s. r. o. stroj Alfa 2 za 320.000 Kč, ktoré
v hotovosti prevzal a použil pre vlastné potreby,
- na základe pokynov obvineného realizovali zamestnanci firmy S. Ing. J. B. a M. M.
v decembri 1994 odpredaj strojového zariadenia firmy S. S. T. za 260.000 Sk.
Krajský súd mu za tieto trestné činy uložil podľa § § 250 ods. 5, 35 ods. 1,
39a ods. 3 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením
na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 228 ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení účinnom do 1. januára 2006 (ďalej len
„Tr. por.“) uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodeným: V. S., a.s. D. V., škodu vo
výške 13.076,23 EUR, Š. P. a C. a.s. P.škodu vo výške 868,15 EUR, MUDr. A. E. a jeho
manželke J. E., V. 12 škodu vo výške 3.319,39 EUR. Podľa § 229 ods. 3 Tr. por.poškodených
Mesto P., T., a.s. T., S., s. r. o., S., K. W. H. E., services v X. M. H. SRN, T. služby mesta P.,
a.s. P., U., s.r.o., P., V. E., a. s. K., U.C.B, a.s. E., s.r.o., P. odkázal s nárokom na náhradu
škody na občianskoprávne konanie.
Zároveň podľa § 225 písm. b/ Tr. por. (správne malo ísť o § 226 písm. b/ Tr. por.)
krajský súd oslobodil obvineného spod obžaloby prokurátora, sp. zn. 2 Kv 139/95 pre skutok
uvedený v bode 24/ obžaloby právne kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery podľa § 248
ods. 1, 3 písm. d/ Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že
ako samostatne podnikajúca fyzická osoba pod obchodným menom V. M.-S. v období
od januára 1993 do októbra 1995 po zrazení nemocenského, dôchodkového a sociálneho
poistenia zo mzdy svojich zamestnancov, zrazené finančné prostriedky neodviedol
regionálnej, neskôr Sociálnej poisťovni v P., ale tieto finančné prostriedky si prisvojil a použil ich na iné účely, čím pre Sociálnu poisťovňu spôsobil škodu vo výške 586.578 Sk (19.470,82
EUR), pretože skutok nie je trestným činom.
Najvyšší súd ako súd odvolací na základe odvolania obvineného rozsudkom
z 19. mája 2011, sp. zn. 5 To 7/2010, podľa § 258 ods. 1 písm. d/, 2 Tr. por. zrušil rozsudok
krajského súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa § 259 ods. 3 Tr. por., § 250
ods. 5, § 35 ods. 1, § 40 ods. 1, § 39a ods. 3 Tr. zák. uložil obvinenému úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 4 rokov so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Proti citovanému rozsudku najvyššieho súdu podal 15. decembra 2011 obvinený V. M.
prostredníctvom obhajcu dovolanie, ktoré tento súd predložil dovolaciemu súdu 13. júla 2012
uplatňujúc dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. d/, písm. g/, i/ zák. č.
301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Tr. por.“) v znení účinnom do 31. augusta 2011.
V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. argumentoval
tým, že „vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu nebola zvolenému obhajcovi
poskytnutá primeraná lehota na oboznámenie sa s jeho obsahom“, že „obhajcovi, ktorého
si zvolil 23. marca 2011, nebola doteraz doručená obžaloba.“ „Verejné zasadnutie o odvolaní sa konalo nielen bez prítomnosti zvoleného obhajcu, ale aj v neprítomnosti
náhradného obhajcu. Odvolací súd rozhodol, že trestné konanie proti obvinenému sa vykoná
ako proti ušlému, hoci na to neboli splnené podmienky. Odvolanie bolo podané proti všetkým
výrokom rozsudku krajského súdu, odvolací súd však výrok o vine nepreskúmaval,
ale rozhodoval len o výške trestu, čím podľa obvineného závažne porušil jeho právo
na obhajobu.“ Existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. založil na
tvrdení, že „súdy nižších súdov nebrali do úvahy jeho obhajobnú argumentáciu uvedenú
v bodoch 1, 2, 3, 4, 7 odvolania, ktorá preukazuje, že skutková podstata trestného činu nebola
naplnená.“ Ku skutku v bode 1 rozsudku uviedol, že „platobný príkaz podpísal v dobrej V.,
pričom nikto nepreveroval skutočnosť, že mohlo dôjsť k uvedeniu chybného čísla účtu.“
Pripomenul, že „v roku 1997 konkurzný konateľ konštatoval, že ani V. M. ako fyzická osoba,
ani firma S., s. r. o. nedlhujú žiadne finančné prostriedky a nemajú žiadne záväzky. V danom
prípade teda nemohlo ísť o neuhradenú pohľadávku, ani nebola spôsobená škoda tak, ako sa to uvádza v napadnutých rozhodnutiach.“ Ku skutku v bode 2 rozsudku konštatoval, že
„banke predložil požadované písomnosti, ktoré boli riadne vyhotovené a zákonným spôsobom
získané. Pokiaľ ručil nehnuteľnosťou, ktorá bola predtým poskytnutá ako zábezpeka v Slovenskej sporiteľni, tak len preto, že zábezpeka nebola realizovaná a na predmetnej
nehnuteľnosti neviazali žiadne ťarchy.“ V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1
písm. d/ Tr. por. poukázal, že „na vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti
obvineného neboli splnené zákonné podmienky. Odvolací súd vykonal konanie proti
obvinenému ako proti ušlému, hoci už mal zvoleného obhajcu. Bolo povinnosťou odvolacieho
súdu doručiť zvolenému obhajcovi obžalobu a rešpektovať všetky práva na obhajobu.“
Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. videl v tom, že „súdy
nižších stupňov sa nevysporiadali s jeho argumentáciou o nezákonnosti vykonaných dôkazov,
na ktoré poukazoval v bode 1, 2, 3, 4 až 7 odvolania.“ Zdôraznil, že „nemal záujem nikoho
poškodiť, všetky platby boli kryté.“ Navrhol, zrušiť napadnuté rozhodnutie a súdu prikázať
vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť, alternatívne, vrátiť do prípravného
konania.
V zmysle § 376 Tr. por. prokurátor uviedol, že námietky dovolateľa v časti týkajúce
sa dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. vecne nezodpovedajú jeho
zákonnému vymedzeniu, pretože sú založené výlučne na skutkových výhradách s cieľom
meniť, resp. doplniť skutkové zistenia. Za relevantnú považoval iba tú časť tvrdenia
obvineného, v ktorej obvinený konštatuje, že jeho konaním nebola naplnená skutková podstata žiadneho trestného činu. V tomto smere ale poukázal na odôvodnenie napadnutých
rozhodnutí. Vo vzťahu k ostatným uplatneným dovolacím dôvodom prokurátor uviedol,
že nemožno hovoriť o porušení práva na obhajobu v situácii, keď obvinený sa hlavného
pojednávania nezúčastnil, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a sám nerealizoval svoje
právo na obhajobu vrátane práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, hoci mu bol na to
vytvorený priestor. Podľa prokurátora boli splnené všetky zákonné podmienky na vykonanie
odvolacieho konania proti obvinenému ako proti ušlému. Zvolenie obhajcu nespôsobuje zánik
dôvodov na konanie proti ušlému, ak naďalej nemožno pre neprítomnosť obvineného vykonať
trestné konanie, pretože sa obvinený vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo
sa skrýva. Obvinenému bol tiež ustanovený náhradný obhajca, ktorý sa zúčastnil na verejnom
zasadnutí konanom. Výhrada dovolateľa, že odvolací súd rozhodoval len o treste,
nezodpovedá skutočnosti. Fakt, že odvolací súd zrušil len výrok o treste a sám o ňom
rozhodol, ešte neznamená že by sa v rámci prieskumnej povinnosti nezaoberal aj výrokom
o vine obvineného. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd
sa zaoberal aj vinou obvineného, v tejto spojitosti však odvolanie považoval za nedôvodné.
Náležite sa vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré považoval skutkové aj právne posúdenie súdom
prvého stupňa za správne. Vzhľadom na vyjadrené navrhol, aby dovolací súd dovolanie
obvineného odmietol. Konateľka poškodenej strany U., s.r.o. považuje za zavádzajúce
tvrdenie obvineného, že nemal záujem nikoho žiadnym spôsobom poškodiť, ani nesplácať
svoje záväzky.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal podané dovolanie
a zistil, že je prípustné (§ 368 ods. 1, 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou
(§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok
podať a v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1, 2 Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011),
ale súčasne po preskúmaní veci zistil i to, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, lebo nie sú naplnené jeho dôvody podľa § 371 Tr. por. v znení účinnom
do 31. augusta 2011 (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Na vysvetlenie tohto záveru dovolací súd uvádza, že konkrétne uplatnené námietky,
tvrdenia a právne názory zakladajúce existenciu určitého dovolacieho dôvodu musia vecne
zodpovedať jeho zákonnému vymedzeniu v zmysle § 371 Tr. por. Ak dovolanie len formálne
odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, reálne však obsahuje argumenty stojace mimo zákonných dovolacích dôvodov, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por. Z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu tiež
vyplýva, že tento dôvod odmietnutia dovolania obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia
dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Dovolanie sa podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietne,
ak je zrejmé už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávaného v zmysle
§ 378 Tr. por., že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa § 371
Tr. por.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného konania
je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto
ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia
napadnutého rozhodnutia súdu. V tomto smere aj ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej
činnosti plne akceptuje, že dovolací súd nie je už na základe samotného vymedzenia
dovolacích dôvodov v § 371 Tr. por. predurčený k úplnému prieskumu rozhodnutí nižších
súdov. Aj preto sú dôvody dovolania, v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie
rozsudku v odvolacom konaní, podstatne užšie. Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok
konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať
princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia
počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 2. marca 2000, sp. zn. I. ÚS 4/00; Pérez De Rada Cavanilles proti Španielsku
z 28. októbra 1998, sťažnosť č. 116/1997/900/1112).
Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd zistil, že obvinený v dovolaní (najmä
pri dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. g/, písm. i/ Tr. por.) odkazuje
na argumentáciu prednesenú v konaní pred odvolacím súdom. Jeho námietky a tvrdenia však
vecne nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu uplatnených dovolacích dôvodov.
Dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. možno podať, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.
Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní (§ 12 ods. 1
Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006) na uplatnenie každého obhajovacieho práva.
Toto právo sa s rovnakou intenzitou zaručuje vo všetkých fázach trestného konania. Právo na obhajobu tvorí rad po sebe idúcich právnych postupov, ktoré sa prelínajú celým trestným
konaním. Ide o účasť pri výsluchoch, o doručovanie písomností, o možnosť účasti pri
konfrontáciách, rekonštrukciách, ako aj na všetkých úkonoch vykonávaných súdom po podaní
obžaloby prokurátorom. Tento rad úkonov dotvára právny rámec obhajoby a poskytuje aj
možnosť faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie cez vyjadrenia k jednotlivým
úkonom.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. však musí byť interpretovaný
oveľa užšie. Nie je ním akékoľvek, resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len také, ku
ktorému došlo zásadným spôsobom. Dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený
pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní
procesných úkonov smerujúcich bezprostredne k rozhodnutiu bez prítomnosti obhajcu
a podobne.
V spojitosti s týmto dovolacím dôvodom obvinený namietal, že zo strany odvolacieho
súdu nebola zvolenému obhajcovi poskytnutá primeraná lehota na oboznámenie sa s trestným spisom a nebola mu doručená obžaloba. Za zásadné porušenie práva na obhajobu považoval
aj to, že nebol vo veci vypočutý, napriek tomu, že sa toho domáhal po výsluchu svedkov
v závere dokazovania.
Po preskúmaní dovolateľových tvrdení dovolací súd konštatuje, že obvinený mal
počas celého trestného konania v plnej miere zabezpečené právo na obhajobu. Na prvom
pojednávaní síce vyhlásil, že využíva svoje právo a nechce byť ďalej osobne prítomný
na konaní (č. l. 5370- 5378), to však neznamená, že by kedykoľvek v určený termín
po odročení hlavného pojednávania sa na naň nemohol dostaviť a využiť svoje právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Obvinený a jeho obhajca boli vždy riadne a včas
upovedomení o termíne hlavného pojednávania a bolo len na ňom, či svoje právo využije
alebo nie. Skutočnosť, že sa dovolateľ do momentu vyhlásenia dokazovania za skončené
na hlavné pojednávanie nedostavil a nevypovedal sám k veci, ani sa nevyjadril k jednotlivým
vykonávaným dôkazom, hoci mal na to súdom vytvorený priestor, nepredstavuje porušenie
práva na obhajobu. Obhajobné práva využíval prostredníctvom zvolených, resp. ustanovených
obhajcov, osobitne prostredníctvom obhajcu JUDr. J. O., ktorého mu 28. júna 2000 ustanovil
súd podľa § 36 ods. 3 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 a ktorý sa aktívne
zúčastňoval na hlavnom pojednávaní.
Námietky dovolateľa týkajúce sa postupu odvolacieho súdu dovolací súd považuje za
neopodstatnené. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že najvyšší súd v zmysle § 564 Tr. por. vykonal
konanie o riadnom opravnom prostriedku podľa doterajších právnych predpisov, t. j. podľa
zákona č. 141/1961 Zb. v znení účinnom do 1. januára 2006. Pokiaľ ide o namietané
nedoručenie obžaloby obhajcovi JUDr. J. V. je potrebné pripomenúť, že doručenie obžaloby
sa realizuje vo fáze po pridelení veci zákonnému sudcovi najneskoršie s predvolaním na
hlavné pojednávanie alebo s upovedomením o ňom (§ 196 Tr. por. v znení účinnom do 1.
januára 2006) ako súčasť úkonov smerujúcich k príprave hlavného pojednávania. V súlade
s citovaným ustanovením postupoval súd prvého stupňa, ktorý doručil obžalobu obvinenému
(č. l. 4369) a jeho obhajkyni JUDr. V. F. (č. l. 4366). Obvinený si JUDr. J. V. za obhajcu
zvolil až 23. marca 2011 (v ten istý deň bolo najvyššiemu súdu doručené oznámenie o zmene
obhajcu spolu s plnomocenstvom; č. l. 5702-5703), t. j. v štádiu odvolacieho konania
(odvolanie obvineného bolo najvyššiemu súdu predložené 19. apríla 2010, č. l. 5678).
V tomto štádiu mohol obhajca využiť právo nazrieť do spisov v zmysle § 65 Tr. por. v znení
účinnom do 1. januára 2006 a obstarať na svoje trovy kópie spisov a ich častí vrátane
obžaloby. Hoci neexistovala žiadna prekážka, ktorá by obhajcovi bránila využiť toto právo,
tak neurobil, čo je zrejmé zo spisu.
V spojitosti s dovolateľovou námietkou o nepreskúmavaní výroku o vine
dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu na strane 8 až 11,
z ktorého vyplýva, že odvolací súd v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1.
januára 2006 preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti
ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré
predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním
vytýkané. Odvolací súd dôsledne rešpektoval revízny princíp vyjadrený v citovanom
ustanovení a preskúmal správnosť každého jednotlivého výroku rozsudku (proti ktorému
mohol odvolateľ podať odvolanie) zo všetkých hľadísk vrátane tých, ktoré odvolateľ
vo svojom odvolaní neuplatňoval.
Za zásadné právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. d/ Tr. por. obvinený považuje vykonanie zasadnutia v jeho neprítomnosti, ale aj
v neprítomnosti zvoleného a náhradného obhajcu, hoci na to neboli splnené podmienky. Ďalej
namietal, že neboli splnené podmienky, aby sa proti nemu konalo ako proti ušlému, pretože už mal zvoleného obhajcu, ktorému mal odvolací súd doručiť obžalobu a zabezpečiť všetky
práva na jeho obhajobu.
Vzhľadom na to, že ustanovenie § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. je v pomere špeciality
k ustanoveniu § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (Porovnaj r. č. 6/2011, Zbierka stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, č. 1/2011), námietkami
dovolateľa o vykonaní verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli
splnené podmienky, sa dovolací súd zaoberá v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. d/ Tr. por.
Charakteristickou črtou konania proti ušlému je, že orgánom činným v konaní
trestnom, resp. súdu nie je obvinený k dispozícii z dôvodu jeho neprítomnosti na území
Slovenskej republiky, alebo preto, že jeho pobyt nie je týmto orgánom známy. Ide o osobitný
spôsob konania proti osobe, ktorú nemožno postaviť pred súd, pretože sa vyhýba trestnému
konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva.
Odvolanie obvineného proti rozsudku krajského súdu bolo najvyššiemu súdu
predložené 19. apríla 2010 (č. l. 5678). Predseda senátu opatrením (č. l. 5681) určil termín
verejného zasadnutia na 24. marec 2011, pričom dal pokyn o tomto termíne upovedomiť,
okrem iných, obvineného, a to z dostupných adries, S. ul. č. 15, P., S. ul. č. X., P., Š. ul. č. X.,
S. B., D. N. str. 5, kv 35, K., U.. Podľa záznamu doručovateľa bol obvinený neznámy na
adresách S. ul. č. X., P. a Š. ul. č. X., S. B.. Zásielka určená obvinenému na adresu S. ul. č. X.,
P. nebola v odbernej lehote prevzatá. Podľa opatrovníčky obvineného na uvedenej adrese
menovaný nikdy nebýval, v apríli 2009 odišiel na neznáme miesto, nekomunikuje ani s ňou,
ani s ich spoločnými dcérami (č. l. 5685). Zásielka z adresy D. N. str. 5, kv 35, K., U. sa
najvyššiemu súdu vrátila ako nevyžiadaná. 21. marca 2011 došlo najvyššiemu súdu faxové
podanie obhajcu obvineného, v ktorom uvádza, že svojho klienta nachádzajúceho sa
v Kyjeve, e-mailom informoval o termíne verejného zasadnutia, ktorého sa obvinený chce
zúčastniť, a preto žiada o odročenie verejného zasadnutia. V ten istý deň bolo osobne do
podateľne najvyššieho súdu doručené písomné podanie obvineného z adresy D. N. str. 5, kv
35, K., U., datované z 18. marca 2011, v ktorom žiada odročiť verejné zasadnutie a zrušiť
ustanovenie obhajcu JUDr. O.. Zároveň uvádza, že do 3 dní oznámi súdu meno nového
obhajcu, ktorého si zvolil. Následne 23. marca 2011 obvinený osobne do podateľne
najvyššieho súdu doručil podanie z adresy Š. ul. č. X., S. B., datované z toho istého dňa, v ktorom oznamuje, že si za obhajcu zvolil JUDr. J. V. a zároveň žiada o odročenie verejného
zasadnutia z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, ako aj z dôvodu poskytnutia
primeranej lehoty na obhajcovo oboznámenie sa s trestným spisom. Po oboznámení predsedu
senátu s nedostatkami v doručení u obvineného, ako aj po vyjadrení obhajcu JUDr. O.
a zástupcu generálneho prokurátora bolo verejné zasadnutie 24. marca 2011 odročené na 12.
máj 2011 (č. l. 5704-5707). Predseda senátu potom opatrením z 5. apríla 2011 rozhodol, že
trestné konanie proti obvinenému sa vykoná ako proti ušlému (č.l. 5711). Dôvodom bol fakt,
že obvinený sa na adresách známych súdu nezdržiaval, zásielky o termíne verejného
zasadnutia sa vrátili súdu s oznámením, že adresát je neznámy. Taktiež manželka obvineného
uviedla, že v apríli 2009 odišiel na neznáme miesto.
Podľa § 302 ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 konanie podľa
ustanovení tohto oddielu možno vykonať proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva. Citované ustanovenie upravuje postup, ktorý
je možné aplikovať v prípade obvineného, ktorého osobnú účasť pri úkonoch trestného
konania nemožno zabezpečiť zákonnými prostriedkami (predvolanie, predvedenie a pod.),
pretože obvinený sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva.
Podmienkou na konanie podľa tohto ustanovenia je preukázanie úmyslu obvineného vyhýbať
sa trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva, v úmysle zabrániť
prerokovaniu veci. V tomto prípade bol úmysel obvineného vyhýbať sa trestnému konaniu
preukázaný, pretože neoznámil takú adresu bydliska, na ktorej by bol zastihnuteľný,
respektíve udal takú adresu, na ktorej bol neznámy.
Tvrdenie dovolateľa o tom, že neboli splnené podmienky na konanie proti ušlému,
pretože jeho prítomnosť bola zabezpečená prítomnosťou obhajcu, ktorého si v tom čase už
zvolil, neobstojí. Podľa § 304 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 obvinený musí
mať v tomto konaní vždy obhajcu, ktorý má rovnaké práva ako obvinený. Obhajca
obvineného JUDr. V. bol o zmene termínu verejného zasadnutia z 12. mája 2011 na 19. máj
2011 upovedomený (doručenka, č. l. 5708). V rámci odvolacieho konania bolo najvyššiemu
súdu doručené oznámenie o zvolení obhajcu s pripojeným plnomocenstvom pre JUDr. J. V.,
preto predseda senátu podľa § 39 ods. 1, § 40, § 37 ods. 2 Tr. por. v znení účinnom
do 1. januára 2006 zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. O., ktorého zároveň podľa § 40a ods. 1
Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 ustanovil za náhradného obhajcu. Tento postup
bol odôvodnený obavou, že ďalšie verejné zasadnutie by mohlo byť zmarené pre neprítomnosť zvoleného obhajcu. Odvolací súd správne konštatoval, že dôvod na odročenie
verejného zasadnutia len preto, že namiesto ustanoveného, resp. zvoleného obhajcu si
obvinený zvolí iného obhajcu, neexistuje.
Dovolací súd preskúmal konštatáciu dovolateľa týkajúcu sa tohto dovolacieho dôvodu
a zistil, že nebol naplnený. Všetky zákonné podmienky na uskutočnenie verejného zasadnutia
v konaní proti ušlému boli splnené. Úmysel obvineného vyhýbať sa trestnému konaniu bol
preukázaný. Predvolanie na verejné zasadnutie bolo vhodným spôsobom uverejnené
vyvesením na úradnej tabuli súdu od 8. apríla do 19. mája 2011, čím bola splnená ďalšia
podmienka konania proti ušlému. Obvinený mal i v tomto konaní obhajcu. Neobstojí preto ani
námietka že verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti zvoleného, ako aj náhradného
obhajcu, keďže zo zápisnice vyplýva, že na tomto zasadnutí 19. mája 2011 bol prítomný
náhradný obhajca JUDr. O., ktorý mal znalosť o prejednávanej veci.
Dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. možno podať, ak je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Podstata správnej právnej kvalifikácie spočíva v tom, že skutok ustálený súdmi
nižšieho stupňa je subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú
v Trestnom zákone. Len opačný prípad, nesprávna subsumpcia, odôvodňuje naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
V tejto súvislosti dovolateľ namietal, že odvolací súd nebral do úvahy jeho
argumentáciu v odvolacom konaní. Svoje námietky o možnom pochybení pri uvedení čísla
účtu a tvrdenie, že všetky platby boli riadne uhradené a podobne, založil výlučne
na skutkových výhradách v rozpore s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu
skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa (Porovnaj aj stanovisko č. 3,
Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky, č. 1/2011). Rozsah
prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Dovolací súd nie je legitimovaný posudzovať úplnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov
v pôvodnom konaní ani hodnotenie dôkazov vykonaných v tomto konaní.
Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie
všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení
nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený, bez ďalšieho, prehodnocovať
vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní sám vykonávať. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný
konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.
Vychádzajúc z prezumpcie správnosti a úplnosti skutkových zistení ustálených
rozhodnutiami súdov prvého a druhého stupňa dovolací súd konštatuje, že použitá právna
kvalifikácia zodpovedá stavu veci a zákonu. Uvedené skutky napĺňajú všetky znaky
skutkovej podstaty pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr.
zák. v znení zákona č. 553/2002 Z. z. (v bodoch 1/ až 4/), sčasti v štádiu pokusu podľa § 8
ods. 1 Tr. zák. (v bode 2/), ďalej sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. c/ Tr. zák. v znení
zákona č. 553/2002 Z. z. (v bode 5/) a poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/,
ods. 3 Tr. zák. v znení zákona č. 10/1999 Z. z. (v bode 6/). Pri právnom posúdení skutkov boli
v súlade so zákonom použité ustanovenia toho Trestného zákona, ktorý bol pre obvineného
priaznivejší.
Na margo ďalších uvádzaných pochybení prvostupňového i odvolacieho súdu
spočívajúcich v tom, že obvinený nebol vo veci vypočutý a že sa neprihliadalo na jeho
argumenty (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.), dovolací súd konštatuje, že takýto dovolací dôvod
nezistil. Dôvodom dovolania podľa tohto ustanovenia je vykonanie dôkazov súdom
spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom. V posudzovanej veci boli dôkazy vykonané v
súlade so zákonom. Nesúhlas obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania, jeho
hodnotením a následne ustálením skutkového stavu, nezakladá žiadny dovolací dôvod.
V danej veci podmienky dovolania obvineného V. M. neboli splnené, preto ho podľa
§ 382 písm. c/ Tr. por. musel dovolací súd odmietnuť.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 29. januára 2013
JUDr. Štefan H a r a b i n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová