UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. Petra Paludu v trestnej veci proti obvinenému G. D. a spol., vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 1 T 29/2012 na neverejnom zasadnutí 27. januára 2016 v Bratislave o dovolaní obvineného G. D. proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012, sp. zn. 3 To 97/2012 takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného G. D. s a o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín z 30. mája 2012, sp. zn. 1 T 29/2012 bol obvinený G. D. (spolu s právoplatne odsúdeným K. Z.) uznaný za vinného zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20, § 188 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 26. septembra 2011 v čase okolo 24.00 hod. v Dubnici nad Váhom, po vzájomnej dohode o návrhu obvineného G. D., že či si obvinený K. Z. nechce zarobiť, išli do reštaurácie „Poľovník“, kde sa mali sudy predať osobe, ktorí im mala dať peniaze na ruku a tak sa mali rozdeliť, avšak keď im táto akcia nevyšla a keď sa vrátili a zbadali, že ide nejaký napitý muž, ktorý bol asi 30 metrov od nich a išiel smerom k hotelu „Kristína“, začali ho prenasledovať, išli za ním po tom istom chodníku asi vo vzdialenosti 15 metrov a keď K. D. zabočil smerom doľava k bytovke blízko hotela „Kristína“, obvinený G. D. mu povedal, aby ho zozadu sotil a potom mu zobral peňaženku, že on bude dávať pozor, či niekto nejde, čo aj obvinený K. Z. urobil, rozbehol sa za poškodeným K. D., zozadu ho sotil, pričom keď tento spadol na zem, udrel ho päsťou do tváre a zo zadného vrecka mu vytiahol peňaženku, v ktorej bola minimálne finančná hotovosť vo výške 130 Eur, ako aj mu odcudzil preukaz a kartu zdravotného poistenia, kreditné karty Quatro, Dexia, VUB Banka, 2 kusy stávkové tikety v hodnote po 10 Eur zo stávkovej spoločnosti Nike a Terno, po čom obaja z miesta činu ušli a z odcudzených peňazí obvinený K. Z. dal obvinenému G. D. 2,50 Eur.
Za to bol odsúdený podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 4 Tr. zák. v spojení s § 37 písm. m/ Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bol poškodený K. D., nar. XX. O. XXXX, bytom B. E. K., T. XX/XX s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.
Proti tomuto rozsudku podal obvinený G. D. v zákonnej lehote odvolanie, ktoré Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením z 18. októbra 2012, sp. zn. 3 To 97/2012 podľa § 319 Tr. por. zamietol ako nedôvodné.
Proti tomuto uzneseniu podal obvinený G. D. dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. februára 2014 sp. zn. 4 Tdo 33/2013 podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
S poukazom na uznesenie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2014, sp. zn. PLz. ÚS 3/2014, ktorým bolo prijaté stanovisko k výkladu ustanovenia § 372 ods. 2 Tr. por. umožňujúce podať v tej istej veci dovolanie, ak skoršie dovolanie bolo odmietnuté a nie zamietnuté, obvinený G. D. opätovne, 6. októbra 2015, podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012, sp. zn. 3 To 97/2012 z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b/, g/ a i/ Tr. por., z ktorých prvý predpokladá, že súd rozhodol v nezákonnom zložení, ďalší, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a ostatný, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. obvinený uviedol, že okresný súd v predmetnej veci na neverejných zasadnutiach rozhodoval v nezákonnom zložení. Po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby na neverejnom zasadnutí 17. februára 2012 rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Straku a prísediacich Jána Reháka a Štefana Blahu. O jeho žiadosti o prepustenie z väzby na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2012 rozhodol senát Okresného súdu Trenčín v inom zložení senátu, ktorému predsedal JUDr. Milan Straka a prísediacimi boli Ján Kminiak a Ján Rehák, pričom ale z uznesenia z 2. apríla 2012 vyplýva, že prísediacimi v tomto senáte boli Anna Kobzinková a Ján Kminiak. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť, ktorú Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 16. apríla 2012, sp. zn. 23 Tos 36/2012 ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol. V odvolacom konaní k uplatnenej argumentácii o nezákonnom zložení senátu krajský súd uviedol, že Trestný poriadok nevylučuje rozhodovanie v rôznom zložení senátu, len na hlavnom pojednávaní musí vo veci rozhodnúť senát, ktorý pojednával na viacerých hlavných pojednávaniach v rovnakom zložení a aj to s jednou výnimkou. S uvedeným názorom sa nemožno stotožniť, lebo po podaní obžaloby na súd, kedy je už vec pridelená konkrétnemu sudcovi, ktorý začína konať a rozhodovať s konkrétnymi prísediacimi, týchto už nie je možné svojvoľne, bez zákonných dôvodov zmeniť. Obdobný právny názor vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Tdo 23/2013. Nesprávny postup súdu prvého stupňa, čo sa týka zmeny v zložení senátu dňa 2. apríla 2012 Krajský súd v Trenčíne nenapravil ani v rámci odvolacieho konania, čím spôsobil, že konanie bolo zo strany Okresného súdu Trenčín, ale aj odvolacieho súdu zaťažené chybou, pre ktorú je potrebné v dôsledku podania mimoriadneho opravného prostriedku napadnuté rozhodnutia zrušiť.
Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. obvinený G. D. uviedol, že prvostupňový súd nemohol výrok o vine oprieť aj o hlásenie o použití služobného psa na pachové práce (č. l. 88) pre jeho nezákonnosť, nakoľko mu (obvinenému) nebola odobratá žiadna pachová stopa podľa § 155 Tr. por. Súd tak nedal odpoveď na základnú otázku, koho stopu policajný pes sledoval a s akou vzorkou de facto pracoval. V uvedenej súvislosti poukázal aj na rozhodnutie č. 15/1995 (rovno tak už urobil v podanom odvolaní), podľa ktorého výsledky identifikácie osoby alebo veci podľa pachovej stopy môžu znamenať nepriamy usvedčujúci dôkaz v prípade, že identifikácia bola vykonaná spôsobom upraveným príslušnými predpismi. Za dôkazy svedčiace v jeho neprospech, o ktoré súd tiež oprel výrok o vine, nemohli slúžiť ani svedecké výpovede príslušníkov Policajného zboru, pretože títo neboli zbavenímlčanlivosti, ktorá im bola uložená podľa § 80 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore. V tejto spojitosti upriamil pozornosť na rozhodnutia č. 38/2003 a 4 Tz 9/2006 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vzťahujúce sa k zákonnosti získania dôkazu. K problematike opodstatnenosti dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. poukázal na rozsudok dovolacieho súdu z 19. júna 2012, sp. zn. 1 Tdo 16/2011 (str. 11) a v súvislosti s námietkami zbavenia mlčanlivosti príslušníkov Policajného zboru na rozhodnutie vo veci 1 Tdo 12/2015 dovolacieho súdu.
V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. namietal postup súdov nižších stupňov v tom, že záver o vine založili na výpovedi spoluobvineného Z. z prípravného konania, svedkyne Z., ktorá iba zreprodukovala to, čo počula od spomenutého obvineného a vyslovil presvedčenie, že nie je v súlade so zákonom a požiadavkou spravodlivosti, aby výpoveď, ktorá bola nadiktovaná na hlavnom pojednávaní (obvineného Z.) slúžila ako jediný dôkaz na ustálenie právneho záveru o vine, pokiaľ súčasne absentujú iné dôkazy. Nezohľadnením zásady in dubio pro reo bol porušený zákon v jeho neprospech.
Z uvedených dôvodov obvinený G. D. navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Tr. por. rozsudkom vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012, sp. zn. 3 To 97/2012 bol porušený zákon v ustanovení § 319 Tr. por. a v konaní, ktoré mu predchádzalo v ustanovení v § 2 ods. 1, § 2 ods. 4, § 2 ods. 9, § 2 ods. 10, § 2 ods. 12, § 2 ods. 19, § 10 ods. 17, § 10 ods. 18, § 119, § 155, § 277 ods. 5 Tr. por. a v § 20 Tr. zák. v jeho neprospech, aby podľa § 386 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil, zároveň aby zrušil aj jemu predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Trenčín z 30. mája 2012, sp. zn. 1 T 29/2012 vo výroku o vine a treste, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a aby podľa § 388 ods. 1 Tr. por. Okresnému súdu Trenčín prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou uvedenou v § 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por. prostredníctvom obhajcu (podmienka dovolania podľa § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, 3 Tr. por.), po tom ako využila svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (v danom prípade odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Tr. por.) s obsahovými náležitosťami uvedenými v § 374 ods. 1 Tr. por. a s uvedením dôvodov dovolania (§ 374 ods. 2 Tr. por.), ale súčasne aj to, že dovolanie obvineného G. D. je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por., pretože nie sú splnené ním uplatnené dovolacie dôvody, ktorými bol dovolací súd v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por. viazaný.
Pre úplnosť treba zdôrazniť, že najvyšší súd mohol o opätovne podanom dovolaní obvineného G. D. konať a rozhodnúť v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky správne identifikovaného v podanom dovolaní, pretože skoršie dovolanie obvineného bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2014, sp. zn. 4 Tdo 33/2013 podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuté, pričom prekážkou podania ďalšieho dovolania v tej istej veci podľa § 372 ods. 2 Tr. por. nie je táto skutočnosť, ale je ňou zamietnutie skoršieho dovolania.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por, názor vyslovený v skôr citovanom uznesení dovolacieho súdu v otázke zákonného zloženia senátu (zákonného sudcu), ktorý je identický s namietaným právnym názorom odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne, bol prekonaný stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. júna 2015, Tpj 73/2014, uverejneným pod č. 83/2015 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že:
I. Odlišný spôsob kreovania predsedu senátu a členov senátu ani rozdiely v právnom postavení sudcov a prísediacich sudcov (§ 3 ods. 6 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) určených na konanie a rozhodovanie vo veci a to od prvého úkonu senátu v danej veci až do ukončenia trestného stíhania, nespochybňuje postavenie prísediacichako zákonných sudcov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Z uvedenej právnej vety možno vyvodiť, že sudca, resp. predseda senátu a prísediaci, ktorí sa stali zákonnými sudcami v konkrétnej veci pri jej nápade sú zásadne zákonnými sudcami v nej až do skončenia trestného stíhania, ovšem z tohto pravidla existujú nasledujúce výnimky uvedené v druhej a tretej právnej vete citovaného stanoviska:
II. V prípade ospravedlnenej neúčasti určeného prísediaceho v dôsledku náhlej prekážky, nahradí ho pri úkone, ktorý neznesie odklad do času, kým prekážka pominie (napr. v konaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby) predseda senátu iným prísediacim zo zoznamu prísediacich sudcov okresného súdu, ktorý tvorí prílohu rozvrhu práce.
III. Prísediaceho možno v konaní nahradiť, ak pôvodne určený prísediaci nemôže vo veci konať a rozhodnúť. Na tento účel predseda senátu určí iného prísediaceho rovnako ako pri zastupovaní prísediaceho (podľa bodu II.), ustanovenia Trestného poriadku o zmene zloženia senátu (§ 277 ods. 5) tým nie sú dotknuté.
Preskúmaním obsahu spisu dovolací súd zistil, že v predmetnej veci po jej nápade sa stali zákonnými sudcami predseda senátu JUDr. Milan Straka a prísediaci Ján Rehák a Štefan Blaho. Okresný súd Trenčín v tom istom zložení rozhodol v merite veci, t. j. o skutku, ktorý bol predmetom obžaloby a to odsudzujúcim rozsudkom z 30. mája 2012, sp. zn. 1 T 29/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s dovolaním napadnutým uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012, sp. zn. 3 To 97/2012.
Uvedené zistenie vylučuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por., pretože Okresný súd Trenčín 30. mája 2012 rozhodol v zákonnom zložení senátu. Okolnosť, že okresný súd rozhodol o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2012 v inom zložení senátu (v takom ako ho správne vymedzuje dovolateľ), nemôže spomenutý dovolací dôvod zakladať vo vzťahu k rozsudku z 30. mája 2012 a ani k uzneseniu odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012, ktorý vôbec nemohol právoplatné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby preskúmavať v konaní o odvolaní. V tomto smere ide o nesprávny názor dovolateľa. Konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby predstavuje v rámci trestného stíhania relatívne samostatné konanie, pričom rozhodnutie o väzbe je napadnuteľné samostatným opravným prostriedkom - sťažnosťou, ktorý aj bol obvineným, ovšem neúpešne uplatnený proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 2. apríla 2012. V odvolacom konaní je predmetom prieskumu síce aj konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku, nie však právoplatného rozhodnutia (napr. o väzbe), ktoré nemajú priamy a bezprostredný súvis s výrokmi rozsudku, ktoré sú predmetom prieskumu odvolacím súdom.
Právoplatné rozhodnutie o väzbe obvineného G. D. by bolo preskúmateľné iba v mimoriadnom opravnom konaní, na podklade dovolania podaného na podnet ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 2 Tr. por.
Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. podmienkou jeho použitia je, že dovolateľ jemu známu skutočnosť namietal už v pôvodnom konaní, najneskôr v konaní pred odvolacím súdom (§ 371 ods. 4 Tr. por.).
Uvedená podmienka je splnená, pokiaľ ide o odvolaciu námietku obvineného (č. l. 314) o nepoužiteľnosti hlásenia o použití služobného psa na pachové práce (s odkazom na rozhodnutie č. 15/1995 Zbierky súdnych rozhodnutí). V skutočnosti ale tento dôkaz, ako na to správne poukázal dovolací súd už vo svojom uznesení z 27. februára 2014, sp. zn. 4 Tdo 33/2013, okresný súd na hlavnom pojednávaní nevykonal a zároveň o uvedené hlásenie ani svoj rozsudok neoprel. Predpokladom naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. je však to, že súd skutočne oprel rozhodnutie o dôkaz, ktorý ním nebol vykonaný zákonným spôsobom, čo v prípade spomenutého hlásenia o použitíslužobného psa evidentne splnené nebolo. Predmetný dôkaz bol nahradený výsluchom svedkov A. A., X. Z. (psovoda) a Z. S., o výpovede ktorých súd tiež oprel svoj rozsudok.
Obvinený G. D. nezákonnosť získania dôkazu z týchto dôkazných prostriedkov a v dôsledku toho ich nepoužiteľnosť ako to uvádza v dovolaní, neuplatnil v pôvodnom konaní, najneskôr na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu 18. októbra 2012. V ním písomne vypracovanom odvolaní (č. l. 313-314) spomenutým výpovediam vyčítal len ich chaotičnosť a pochybnosť.
Uvedená námietka však obsahovo nezodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., a teda nespĺňa podmienku použitia dovolateľovi známej skutočnosti už v pôvodnom konaní v zmysle § 371 ods. 4 Tr. por. Nezákonnosť výsluchu príslušníkov Policajného zboru obvinený uplatnil až v prvom dovolaní a jeho doplnení, čo je však z hľadiska splnenia zákonnej podmienky predchádzajúceho uplatnenia irelevantné, keďže sa tak stalo až po skončení pôvodného konania, ktoré sa právoplatne skončilo uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012. Z uvedeného potom vyplýva, že dovolací súd nemohol ani v rámci opakovaného konania o dovolaní obvineného G. D. otázku použiteľnosti označených svedeckých výpovedí pre zákonnú prekážku podľa § 371 ods. 4 Tr. por. skúmať.
Dovolacie námietky obvineného, ktorými by mal byť naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. stoja vecne (obsahovo) zjavne mimo tohto dovolacieho dôvodu, ktorý pripúšťa výhradne námietky právnej povahy a nie skutkového charakteru. Napriek tomu, že uvedené výslovne konštatuje aj dovolateľ, jeho argumentácia v rámci tohto dovolacieho dôvodu je koncentrovaná do skutkových výhrad a je prejavom nestotožnenia sa so zisteným skutkom. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je však skutkový prieskum dovolacím súdom vylúčený, vzhľadom na zákaz skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., veta za bodkočiarkou).
Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného G. D. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.