2Tdo/7/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Paludu a sudcov JUDr. Františka Moznera a JUDr. Martina Piovartsyho v trestnej veci odsúdeného T. W., pre zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 12. februára 2019 v Bratislave, o dovolaní odsúdeného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. januára 2018, sp. zn. 4Tos/12/2018, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku dovolanie odsúdeného T. W. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

I. Konanie predchádzajúce dovolaniu

Uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 4. októbra 2017, sp. zn. 4T/225/2012, bolo podľa § 52 ods. 1 Trestného zákona rozhodnuté o tom, že odsúdený T. W., nar. XX. Y. XXXX v Z., trvale bytom L. P.. X sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom, ktorá mu bola uložená rozsudkom Okresného súdu Levice z 23. januára 2013, sp. zn. 4T/225/2012, právoplatným toho istého dňa v trvaní štyroch rokov, neosvedčil a trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a šesť mesiacov vykoná. Podľa § 52 ods. 5 Trestného zákona s poukazom na § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd v Nitre uznesením z 29. januára 2018, sp. zn. 4Tos/12/2018, sťažnosť odsúdeného proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

II. D o v o l a n i e a vyjadrenie k nemu

Proti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Nitre, ako aj uzneseniu Okresného súdu Levice zo 4. októbra 2017, sp. zn. 4T/225/2012, podal 13. decembra 2018 odsúdený T. W. dovolanieprostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Jozefa Gajdoša z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Podané dovolanie odôvodnil tým, že Krajský súd v Nitre ako nadriadený súd pri posudzovaní postupu Okresného súdu Levice nebral do úvahy ustanovenie § 52 Trestného zákona, podľa ktorého ak súd do roka od uplynutia skúšobnej doby neurobí rozhodnutie o tom, že sa odsúdený neosvedčil bez toho, že by mal na tom odsúdený vinu, má sa za to, že sa odsúdený osvedčil a hľadí sa naňho, ako keby nebol odsúdený. V tejto súvislosti odsúdený uviedol, že rok od uplynutia skúšobnej doby uplynul 24. januára 2018 a do tejto doby súd právoplatne nerozhodol o tom, že sa neosvedčil a ani právoplatne nenariadil výkon uloženého trestu. Až po uplynutí roku od uplynutia skúšobnej doby, 26. januára 2018, predložil prvostupňový súd vec nadriadenému súdu na rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného. Odsúdený v tejto súvislosti poukázal na to, že v prípade použitia zákonnej fikcie o tom, že sa podmienečne odsúdený osvedčil, nie je rozhodujúce, ako sa správal počas plynutia skúšobnej doby.

Na základe uvedeného odsúdený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vyslovil porušenie zákona a zrušil napadnuté rozhodnutia, ako aj ďalšie rozhodnutia súdov, ktoré na ne nadväzujú. Odsúdený zároveň navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 380 ods. 4 Trestného poriadku rozhodol o odklade výkonu trestu, nariadeného napadnutým uznesením. Odklad výkonu uloženého trestu odňatia slobody odsúdený navrhol aj samostatným podaním, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 27. decembra 2018.

Spis s podaným dovolaním bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložený 28. januára 2019.

III. Konanie pred dovolacím súdom

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku) z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Súčasne však zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, pretože bolo podané neoprávnenou osobou.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené stanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

V zmysle § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie súdu druhého stupňa môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 Trestného poriadku

a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že obvinený (resp. osoby oprávnené podať v jeho prospech opravný prostriedok za podmienok uvedených v ustanovení § 369 ods. 5 Trestného poriadku), ako aj generálny prokurátor, sú oprávnenými subjektmi na podanie dovolania v zmysle § 369 ods. 2 Trestného poriadku len proti taxatívne uvedeným rozhodnutiam. Ide o rozhodnutia vo veci samej, teda meritórne rozhodnutia, ktorými sa trestné stíhanie končí. Za takéto rozhodnutie nemožno považovať uznesenie o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a o nariadení výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia slobody, ani uznesenie o zamietnutí sťažnosti odsúdeného proti takémuto uzneseniu.

Výnimku predstavuje ustanovenie § 371 ods. 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že iba minister spravodlivosti je oprávnenou osobou na podanie dovolania v prípade porušenia ustanovenia Trestného zákona alebo Trestného poriadku uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a o nariadení výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia slobody alebo uznesením, ktorým bola zamietnutá sťažnosť odsúdeného proti takémuto uzneseniu (pričom dovolanie podá v zmysle § 369 ods. 1 Trestného poriadku len na podnet osoby, ktorej Trestný poriadok nepriznáva právo na podanie dovolania, okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1 Trestného poriadku). Odsúdený takéto oprávnenie v prípade uznesenia o neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a o nariadení výkonu podmienečne odloženého trestu nemá. Možno preto konštatovať, že dovolanie bolo v danom prípade podané neoprávnenou osobou.

Keďže dovolanie bolo podané obvineným ako neoprávnenou osobou, najvyššiemu súdu neostávalo iné, než ho na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku odmietnuť. Z tohto dôvodu najvyšší súd nepostupoval ani v zmysle § 380 ods. 4 Trestného poriadku tak, ako o to odsúdený v podanom dovolaní, ako aj v samostatne podanom návrhu žiadal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.