2Tdo/65/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Paludu a sudcov JUDr. Františka Moznera a JUDr. Dany Wänkeovej v trestnej veci proti obvinenému JUDr. Q. S. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. na neverejnom zasadnutí konanom 18. júla 2017 v Bratislave o dovolaní obvineného JUDr. Q. S. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. februára 2016, sp. zn. 3To/9/2016, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c) Tr. poriadku dovolanie obvineného JUDr. Q. S. sa odmieta.

Odôvodnenie

Okresný súd Brezno (ďalej tiež „okresný súd“) rozsudkom z 12. októbra 2015, sp. zn. 1T/41/2014, podľa § 285 písm. f) Tr. por. oslobodil obvineného JUDr. Q. S. spod obžaloby, ktorá bola na neho podaná pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák., ktorý mal spáchať v podstate tak, že v období od 1. augusta 2007 až doposiaľ, s výnimkou obdobia od 1. októbra 2008 do 2. marca 2009 kedy uhradil na výživnom čiastku 136,43 eura, v Kežmarku a inde, neprispieval na výživu svojho maloletého syna M. S., ktorý je vo výchove a opatere u matky V. S. a to aj napriek tomu, že táto povinnosť mu vyplývala priamo zo zákona o rodine a naviac bol uznesením Okresného súdu Humenné z 27. júna 2007, sp. zn. 19P/188/2007, predbežne zaviazaný prispievať na jeho výživu sumou 22,16 eura mesačne k rukám matky, vždy do 1. dňa v mesiaci vopred, čím mu za uvedené obdobie vznikol ku dňu podania obžaloby, t. j. k 4. novembru 2009 dlh na výživnom v sume 473,96 eura (14.278,50 Sk), pretože trestnosť činu zanikla.

Obvinený JUDr. Q. S. napadol uvedený rozsudok okresného súdu odvolaním, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež „krajský súd“) uznesením z 24. februára 2016, sp. zn. 3To/9/2016, zamietol podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné.

Proti uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo obvinenému doručené 6. apríla 2016, podal tento 27. júla 2016 dovolanie a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), e), g), i) Tr. por. s tým, že pre potreby dovolacieho konania následne zvolený obhajca si obvineným podané dovolanie v celom rozsahu osvojil.

Pokiaľ ide o porušenie práva na obhajobu, poukázal obvinený predovšetkým na to, že od roku 2000 trpí absolútnou obojstrannou hluchotou, ktorá mu znemožňuje porozumieť slovnému prejavu inej osoby, nedokáže odčítať reč z úst inej osoby a neovláda ani posunkovú reč. Kým v konaniach na súdoch mal k dispozícii duálny monitor a zvukový záznam, v prípravnom konaní v tejto veci nemal takýto monitor, na ktorom by sledoval priebeh výsluchu, k dispozícii. Jeho výsluchy boli v prípravnom konaní vždy urobené štandardným spôsobom, čo je pri jeho postihnutí v rozpore s právami obhajoby. To, že už v čase obvinenia v roku 2008 bol absolútne hluchý, vedela aj dozorujúca prokurátora, ktorá proti jeho vôli požiadala Okresný súd Kežmarok, aby mu bol z dôvodu hluchoty ustanovený obhajca ex offo, čo sa aj proti jeho vôli stalo. V tejto súvislosti potom namieta, že v jeho prípade nielenže nebol dôvod nutnej obhajoby, ale vyšetrovateľ ho o tomto dôvode nikdy neinformoval a nepoučil podľa § 40 ods. 1 Tr. por. o tom, že si má zvoliť obhajcu, inak mu bude ustanovený z úradnej moci. Postup prokurátorky a Okresného súdu Kežmarok považuje dovolateľ za svojvoľný, ktorým boli zásadne porušené jeho samoobhajovacie práva. Pritom nesúhlas s ustanovenou obhajkyňou okamžite oznámil súdu, ktorý obhajobu ex offo po niekoľkých mesiacoch zrušil ako zrejme nepotrebnú a súčasne zdôraznil, že pri úkonoch s ním je treba zo strany orgánov činných v trestnom konaní (ďalej aj OČTK) rešpektovať potrebu použiť technické zariadenia, aby mal zaručené podmienky na výsluch v súlade s jeho právami obvineného. V nadväznosti na to obvinený tvrdí, že okresný súd vedome dlhodobo nekonal a celé prípravné konanie prebehlo tak, že nemal právo na rovnosť zbraní v trestnom konaní, keď ustanovenie obhajkyne ex offo v rozpore s § 40 ods. 1 Tr. por. malo dať OČTK právo nekonať s ním, ako to vyžadoval Trestný poriadok, Ústava SR aj Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Práve v tom vidí obvinený zásadné porušenie práva na obhajobu a absolútne znemožnenie jeho základných práv ako obvineného, keďže v prípravnom konaní nemal v dôsledku toho, že s ním bolo konané ako s nesvojprávnou osobou, možnosť uplatniť svoje právne znalosti, čím nemal v prípravnom konaní zaručenú rovnosť zbraní, čo sa prejavilo aj v konaní na súde, ktorý vychádzal z dôkazov, ako ich zabezpečila prokuratúra. Tým došlo k zásadnému zásahu do jeho samoobhajovacích práv.

Závažnosť porušenia jeho práva na obhajobu v prípravnom konaní spočíva v tom, že nikdy nemal možnosť ako obvinený relevantne vypovedať. V tejto súvislosti poukazuje na to, že k veci vypovedal iba jedenkrát 8. apríla 2008 na OO PZ Pohorelská Maša v postavení svedka po začatí trestného stíhania. Orgány prípravného konania, ani okresný a krajský súd sa napriek tomu s touto jeho výpoveďou nezaoberali. Následne ako obvinený odmietol opakovane (celkom trikrát, pozn.) vypovedať preto, lebo mu nebolo umožnené pred výsluchom nahliadnuť do spisového materiálu. Dovolateľ zároveň poukázal na to, že ani v jednom prípade nebol k dispozícii duálny monitor, ktorého použitie si jeho zdravotný stav v tom čase vyžadoval.

K porušeniu práva na obhajobu došlo podľa dovolateľa aj v súvislosti so zmenou právnej kvalifikácie skutku, keď mu nebolo v súlade s Trestným poriadkom oznámené, že skutok bude kvalifikovaný aj podľa § 207 ods. 3 písm. b) Tr. zák. Obvinený pritom nepovažuje názor prvostupňového súdu, ktorý si osvojil aj krajský súd, a síce, že postačuje, ak vyšetrovateľ zmenu právnej kvalifikácie oznámi pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania, za správny. Podľa neho je totiž zásadne odlišná situácia, ak počas vyšetrovania dostane obvinený písomné upozornenie o zmene právnej kvalifikácie a má možnosť sa k nemu relevantne vyjadriť, čo on nemal. Zároveň sa domnieva, že pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania bez použitia technických prostriedkov (duálny monitor) nie je u neho možné aplikovať ustanovenie § 206 ods. 6 Tr. por.

Opísané porušenia jeho práv obhajoby v prípravnom konaní sú podľa dovolateľa tak závažné, že obžaloba bola na neho podaná nezákonne, pričom ani postupom prvostupňového súdu, pred ktorým toto porušenie namietal, ani postupom krajského súdu, ktorý sa dokonca s takým postupom OČTK stotožnil, k náprave chýb prípravného konania nedošlo.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por. vidí obvinený v tom, že vo veci konal orgán činný v trestnom konaní - vyšetrovateľ npor. J., ktorý mal byť na základe ním vznesenej námietky, o ktorej ale nebolo rozhodnuté, vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Napriektomu tento policajt sám zrušil (v rámci autoremedúry, pozn.) uznesenie o vznesení obvinenia z 9. septembra 2008 a teda v rozpore s § 31 ods. 1 Tr. por. vykonal úkon vo veci samej. Nesúhlasí pritom s názorom prvostupňového a odvolacieho súdu, podľa ktorého vylúčený policajt v podstate vo veci nič nekonal, resp. konal v jeho prospech. V doplnení dôvodov dovolania z 11. augusta 2016 dodal, že nerozhodnutie o jeho námietke zaujatosti je rovnakým porušením práv na obhajobu ako nerozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby, ktoré v inej (dovolateľa sa netýkajúcej) veci konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky.

V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.1 písm. g) Tr. por. obvinený namietal, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, pretože súd na hlavnom pojednávaní 10. júla 2015 (správne 10. augusta 2015, pozn.) po jeho prerušení a následnom odročení na nový termín, mu znemožnil ďalej pokračovať vo výsluchu poškodenej, nezamietol ním prednesené návrhy na vykonanie dokazovania (najmä návrh na vyšetrenie duševného stavu svedkyne V. S.) a znemožnil mu tak dokázať ďalšie skutočnosti a okolnosti podstatné pre rozhodnutie o jeho vine alebo nevine. V súvislosti s tým istým dovolacím dôvodom, taktiež namietal, že jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní z 10. septembra 2014, na ktorej obsah sa odvolal v rámci svojej výpovede po zmene zákonného sudcu na hlavnom pojednávaní 10. augusta 2015, nebola súdom riadne vykonaná ako dôkaz - prečítaním. Zároveň tvrdí, že okresný súd túto jeho výpoveď fakticky nevyhodnotil a nezaoberal sa ňou ani odvolací súd. V doplnení svojho dovolania obvinený ďalej namietal nedostatočnosť zistenia skutkového stavu a spochybňoval vierohodnosť výpovede svedkyne V. S. poukazujúc na to, že v čase prípravného konania a konania pred súdom podstupovala psychiatrickú liečbu.

Pokiaľ ide o dôvod dovolania podľa § 371 ods.1 písm. i) Tr. por., obvinený poukazujúc na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky a Krajského súdu v Žiline súdom oboch stupňov v podstate vytýka, že vôbec neskúmali otázku jeho zavinenia. Pritom tvrdí, že v konaní dokazoval a preukázal, že splnenie povinnosti platiť výživné na maloleté dieťa mu objektívne zabránili jeho nepriaznivé finančné, majetkové pomery, neúspešná snaha o zamestnanie, dôsledky konania a nespolupráca poškodenej a diskriminácia zo strany štátnych orgánov. Zároveň sa domáha uplatnenia princípu subsidiarity trestnej represie a použitia trestného práva len ako prostriedku ultima ratio. Zároveň vyslovil názor, že ak by aj nebol dôvod na jeho oslobodenie podľa § 285 písm. a) Tr. por. (pričom tvrdí, že bol), v každom prípade mali súdy oboch stupňov skonštatovať, že je tu dôvod na jeho oslobodenie podľa § 285 písm. b) Tr. por., nakoľko skutok nebol trestným činom.

Napokon na podporu svojich tvrdení predložil obvinený v prílohe dovolania (či už priamo alebo prostredníctvom obhajcu) celý rad písomností - podaní, rozhodnutí, ktoré boli urobené v iných (nielen trestných) veciach, ktoré sa ho týkajú.

V podstate z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval podľa § 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a po skonštatovaní, že došlo k splneniu dôvodov jeho dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), e), g), i) Tr. por., vyslovil, že došlo k porušeniu zákona v uvedených ustanoveniach a napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Príslušný okresný prokurátor v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedol, že rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa považuje za zákonné. Zároveň podotkol, že zmyslom trestného konania nebolo dosiahnutie stavu trestného stíhania obvineného, ale takého stavu, aby si svoju vyživovaciu povinnosť riadne plnil, čo podľa posledných údajov v spise už aj riadne robí. Navrhol preto, aby dovolací súd dovolanie obvineného odmietol.

Obvinený JUDr. Q. S. priamo, ale aj prostredníctvom obhajcu v reakcii na vyjadrenie prokurátora v podstate uviedol, že vo vzťahu k dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a e) Tr. por. neuviedol prokurátor žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by uplatnené dôvody spochybňovala. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. prokurátor podľa neho iba formálne uviedol, že súdyvykonali dokazovanie zákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu, pričom obvinený mu protirečí tým, že opätovne poukazuje na skutočnosti podľa neho spochybňujúce hodnovernosť svedkyne V. S., s ktorými sa súdy napriek jeho návrhu na vyšetrenie jej duševného stavu nevysporiadali a v dôsledku ktorých nemožno na takejto výpovedi založiť rozhodnutie súdu. Podľa obvineného okresný prokurátor relevantným spôsobom nespochybnil ani jeho tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení skutku a jeho (prokurátora, pozn.) vyjadrenie, že bol splnený účel trestného konania, považuje dovolateľ za svojvoľné, nespravodlivé, odporujúce princípom právneho štátu a Trestnému poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Tr. por. a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm. b) Tr. por., prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Tr. por.], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Tr. por., potom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Tr. por.), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Tr. por. a s uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené.

Pokiaľ ide o námietky, ktoré obvinený vecne podradil pod dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), e) a g) Tr. por., treba v prvom rade uviesť, že dovolateľ ich opakovane uplatňoval už v pôvodnom konaní. Teda vo vzťahu k týmto dovolacím dôvodom je splnená podmienka dovolania uvedená v § 371 ods. 4 Tr. por., podľa ktorej tieto dôvody možno použiť iba vtedy, ak namietané okolnosti, ktoré boli dovolateľovi známe už v pôvodnom konaní, tento uplatnil najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

K argumentácii, ktorú obvinený použil v rámci dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je potrebné zároveň uviesť, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdu naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Z tohto pohľadu je rozhodujúcim zistenie, že dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov oboch stupňov sa opierajú výlučne o dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo vykonané procesne predpísaným spôsobom pri plnom rešpektovaní práva obvineného na obhajobu, pričom ani dovolateľ konaniu pred súdom v tomto smere nič nevytýka. Preto aj keby boli tvrdenia obvineného o porušení jeho práva na obhajobu v prípravnom konaní opodstatnené (s čím sa najvyšší súd, ako bude uvedené nižšie, nestotožňuje), nemohlo by to mať za následok zásadné porušenie jeho práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., keďže vytýkané chyby (ak by boli preukázané) boli v celom rozsahu korigované v konaní pred súdom. Už z tohto dôvodu nie je tento dovolací dôvod v posudzovanej veci zjavne splnený.

So zreteľom na jednotlivé výhrady obvineného voči prípravnému konaniu však považuje najvyšší súd za potrebné nad rámec uvedeného dodať, že zo zápisnice o výsluchu obvineného 1. októbra 2008 (č. l. 13

- 16) vyplýva, že hoci je nepočujúci, čiastočne ovláda odčítanie z úst a ak niečo nepochopí, žiada, aby mu to policajt napísal. Obvinený pritom nijak nenamietal, že by snáď policajt ním navrhnutý spôsob výsluchu neakceptoval v dôsledku čoho priebehu úkonu nerozumel a nemohol realizovať svoje právo na obhajobu. Rovnako podľa zápisnice o jeho výsluchu 13. augusta 2009 (č. l. 155 - 158) obvinený vyhlásil, že počas poučenia a výsluchu vidí na monitor a dokáže si všetko prečítať. V tejto súvislosti sa pre úplnosť žiada dodať, že vzhľadom na predpísanú úpravu pojednávacej miestnosti (pozri príl. 7 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov) nebolo možné, aby obvinený sledoval priebeh hlavného pojednávania, resp. verejného zasadnutia bez toho, aby mal k dispozícii osobitný monitor. Pre výsluchové miestnosti však takáto úprava neplatí a obvinený pri výsluchoch v prípravnom konaní nepochybne mohol a aj sledoval (ako to vyplýva z vyššie zmienených zápisníc) priebeh úkonu priamo na monitore počítača, ktorý bol použitý na spísanie zápisnice. Jeho následné tvrdenia, že bez duálneho monitoru bolo porušené jeho právo na obhajobu sú tak neopodstatnené. Zozáznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zároveň vyplýva, že okrem iného vzal na vedomie i to, že došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku kladeného mu za vinu na prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. Od tohto momentu mu tak nič nebránilo spochybňovať správnosť tejto právnej kvalifikácie, čo v konečnom dôsledku v konaní pred súdom aj opakovane, či už písomne alebo ústne na hlavných pojednávaniach robil.

K zásadnému porušeniu práva dovolateľa na obhajobu nemohol dôjsť ani tým, že v určitej fáze konania mu napriek jeho nesúhlasu bol z dôvodu uvedeného v § 37 ods. 2 Tr. por. ustanovený obhajca. Tým totiž nijak nebolo obmedzené jeho právo obhajovať sa sám, ktoré mal možnosť v plnom rozsahu uplatniť najmä v konaní pred súdom, teda z pohľadu napadnutých rozhodnutí v kľúčovej fáze jeho trestného stíhania, čo aj využil. Zjavne neopodstatnenou je i námietka obvineného, že orgány prípravného konania ani súdy oboch stupňov sa nezaoberali jeho svedeckou výpoveďou z 8. apríla 2008, keďže potom, čo mu bolo vznesené obvinenie, táto nebola procesne použiteľná. Dovolateľ mal pritom opakovane danú možnosť vyjadriť sa k veci ako obvinený, ktorú v prípravnom konaní nevyužil, a urobil tak až v konaní pred súdom. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 10. augusta 2015 zároveň vyplýva, že po zmene v osobe samosudcu vypovedal zhodne ako na hlavnom pojednávaní konanom 10. septembra 2014. Nie je teda dôvodnou ani námietka dovolateľa, že jeho prvá výpoveď pred súdom nebola následne riadne prečítaná, keďže podľa § 58 ods. 4 Tr. por. platí, že ak sa vyhotovuje o hlavnom pojednávaní zápisnica diktovaním predsedom senátu, zapisuje sa podstatný obsah výpovede obžalovaného. Ak obžalovaný už bol vypočutý spôsobom zodpovedajúcim Trestnému poriadku, jeho výpoveď sa zapíše len v rozsahu odchýlok alebo doplnení k predchádzajúcim výpovediam a ak jeho výpoveď neobsahuje odchýlky a doplnenia k predchádzajúcim výpovediam, v zápisnica sa poznačí len dátum predchádzajúcej výpovede a číslo listov spisu, v ktorom sa nachádza, bez toho, aby ju bolo potrebné prečítať.

Pokiaľ ide o námietku, ktorú obvinený podradil pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. a síce, že mu okresný súd znemožnil pokračovať vo výsluchu poškodenej, pričom nezamietol ním prednesené návrhy na doplnenie dokazovania, najmä návrh na vyšetrenie duševného stavu svedkyne V. S. a znemožnil mu tak dokázať ďalšie skutočnosti a okolnosti podstatné pre rozhodnutie, táto by v prípade jej preukázania mohla za určitých okolností viesť k naplneniu dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.

K tomu však treba uviesť, že ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 208 a § 274 ods. 1 Tr. por.). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu [pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 21/2010].

V nadväznosti na uvedené poukazuje najvyšší súd na to, že hoci okresný súd bezprostredne po uplatnení dôkazného návrhu obvineného nerozhodol podľa § 272 ods. 3 Tr. por. o jeho odmietnutí, zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 10. augusta 2015 (č. l. 576) vyplýva, že obvinený bol okresným súdom upozornený, že otázky týkajúce sa duševného stavu svedkyne V. S. sú podľa súdu irelevantné a tieto nepripustil. Zároveň podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 12. októbra 2015 obžalovaný po vykonaní dokazovania prečítaním listín neuplatnil žiaden návrh na doplnenie dokazovania, resp. navyšetrení duševného stavu svedkyne netrval, na základe čoho okresný súd v súlade s § 274 ods. 1 Tr. por. vyhlásil dokazovanie za skončené. Z pohľadu práva obvineného na primeranú (adekvátnu) odpoveď súdu na v konaní nastolené otázky treba v neposlednom rade poukázať aj na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, z ktorého - posudzujúc ho ako celok - vyplýva, že prvostupňový súd sa nestotožnil s obhajobou obvineného spochybňujúcou vierohodnosť svedkyne V. S. a aj so zreteľom na listinné dôkazy považoval jej výpoveď za spoľahlivý podklad pre ustálenie jeho skutkových záverov. Ani v tejto časti tak nie je obvineným uplatnený dovolací dôvod zjavne splnený.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por., ten je daný iba vtedy, ak napadnuté rozhodnutie vydal sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania alebo ak sa takéto rozhodnutie opiera o úkony, ktoré vykonala osoba, ktorá mala byť z konania vylúčená a to s výnimkou úkonov neodkladných a neopakovateľných (§ 31 ods. 4 Tr. por.). O takúto situáciu však v posudzovanej veci nejde. Napriek tomu, že o námietke zaujatosti obvineného, ktorú vzniesol voči npor. Z. J. - poverenému príslušníkovi Policajného zboru v zmysle § 10 ods. 8 písm. c) Tr. por., ktorý v určitej fáze trestného konania v predmetnej veci konal, nebolo procesne predpísaným spôsobom rozhodnuté, podstatným je to, že vzápätí po jej uplatnení bolo vo veci nariadené vyšetrovanie. Namietaný poverený príslušník Policajného zboru tak už nebol príslušný vo veci ďalej konať (§ 200 ods. 4 Tr. por.) a ani nekonal a dovtedy ním vykonané úkony neboli podkladom pre dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov. Za takýto úkon pritom nemožno považovať uznesenie namietaného policajta, ktorým v rámci autoremedúry zrušil svoje predchádzajúce rozhodnutie o vznesení obvinenia dovolateľovi.

Vo vzťahu k ostatným námietkam, ktoré dovolateľ uplatnil, či už v rámci dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) alebo i) Tr. por. treba uviesť, že tieto majú skutkovú povahu. Ich podstata totiž spočíva v tvrdení obvineného, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, resp. vychádza z odchýlneho hodnotenia vykonaných dôkazov, keď namieta, že preukázal, že splneniu povinnosti plniť výživné mu objektívne zabránili jeho nepriaznivé finančné a majetkové pomery, neúspešná snaha o zamestnanie, konanie a nespolupráca poškodenej a diskriminácia zo strany štátnych orgánov. Takéto námietky však nemôže obvinený v dovolacom konaní úspešne uplatniť. Zo znenia ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i), veta za bodkočiarkou Tr. por., podľa ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže dovolací súd skúmať a meniť, totiž vyplýva, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu, ale ani žiadneho z ďalších dôvodov dovolania uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (primerane pozri rozhodnutie zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014). Námietky skutkovej povahy sú totiž uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Tr. por., ktorý je oprávnený použiť iba minister spravodlivosti. Dovolací súd sa preto týmito skutkovými námietkami dovolateľa nemohol zaoberať (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 14/2015).

Tieto dôvody viedli najvyšší súd k tomu, že dovolanie obvineného JUDr. Q. S. podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.