UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Dany Wänkeovej a sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Martina Piovartsyho v trestnej veci proti obvinenému C. A. pre pokračovací obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona na neverejnom zasadnutí konanom 27. októbra 2020 v Bratislave o dovolaní obvineného C. A. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. mája 2019, sp. zn. 4To/43/2019, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného C. A. odmieta.
Odôvodnenie
Okresný súd Košice okolie (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 9. januára 2019, sp. zn. 3T/69/2018, uznal obvineného vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
1) dňa 9. júla 2017 v čase okolo 10:02 hod. v obci R., okr. W., v predajni potravín COOP Jednota, pobočka R. č. XXX pri platbe za nakúpený tovar použil falzifikát bankovky nominálnej hodnoty 500 eur, sériového čísla: U., ktorou vykonal platbu pri pokladni a dal túto falšovanú aj neoprávnene vyrobenú bankovku do obehu ako pravú, kde za nákup potravín zaplatil celkom sumu 46,59 eura a obvinenému bolo z falošnej bankovky hodnoty 500 eur predavačkou vrátené 453,41 eura, ktoré si prevzal do svojej dispozície spoločne so zakúpeným tovarom, pričom následnou vykonanou kontrolou bankovky, ktorá bola ako časť tržby zo dňa 9. júla 2017, bolo zistené zamestnancom - vedúcou potravín COOP Jednota - R., že sa jedná o falzifikát predloženej bankovky, ktorá bola odovzdaná polícií; 2) dňa 31. júla 2017 v čase o 11:15 hod. predložil pri platení za nákup obuvi v predajni Deichmann - Obuv SK, a. s., na ul. F. S. XXXX/XXA vo M. N. C. bankovku nominálnej hodnoty 500 eur, sériové číslo: U., číslo tlačovej dosky T., ktorá bola podľa odborného posudku Národnej banky Slovenska posúdená ako nebezpečný falzifikát indikatívu Z., kde túto bankovku predložil s úmyslom dať ju do obehu ako pravú aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že táto bankovka je falošná; 3) dňa 31. júla 2017 v čase okolo 13:00 hod. v predajni Supermarket Tesco v meste B. na ul. V. č.XXX po tom, čo zakúpil tovar v hodnote cca 80 eur predložil na zaplatenie zamestnankyni P. A., nar. X. Q. XXXX, na pokladni bankovku nominálnej hodnoty 500 eur, sériové číslo: U., číslo tlačovej dosky T., ktorú zamestnankyňa akceptovala ako pravú a dňa 1. augusta 2017 bolo spoločnosťou LOOMIS SK, a. s. pobočka Košice, ktorá preberala tržby Supermarketu Tesco v B. zistené, že sa jedná o falzifikát, ktorý bol odborným posudkom Národnej banky Slovenska posúdený ako falzifikát indikatívu Z. W. so stupňom kvality „2“ - nebezpečný falzifikát, kde túto bankovku predložil s úmyslom dať ju do obehu ako pravú aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že táto bankovka je falošná; 4) dňa 31. júla 2017 v čase okolo 14:00 hod. v predajni JYSK V. na ul. B. pri OC Tesco po tom, čo zakúpil tovar v hodnote cca 80 eur predložil zamestnankyni predajne R. K., nar. XX. H. XXXX, na pokladni s úmyslom zaplatiť falošnú bankovku nominálnej hodnoty 500 eur, sériové číslo: U., číslo tlačovej dosky T., ktorá bola predbežným posudkom Národnej banky Slovenska posúdená ako falzifikát indikatívu Z. W., kde túto bankovku predložil s úmyslom dať ju do obehu ako pravú aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že táto bankovka je falošná; 5) dňa 31. júla 2017 v čase o 16:45 hod. v predajni OC Fresh na ul. Ž. č. XX v K. po tom čo zakúpil tovar v hodnote 77,09 eura predložil zamestnankyni predajne F. Ž. na pokladni č. 1 s úmyslom zaplatiť falošnú bankovku nominálnej hodnoty 500 eur, sériové číslo: U., číslo tlačovej dosky T., ktorá bola predbežným posudkom Národnej banky Slovenska posúdená ako falzifikát indikatívu Z. W. s tým, že túto bankovku predložil s úmyslom dať ju do obehu ako pravú aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že táto bankovka je falošná; 6) dňa 31. júla 2017 v čase okolo 17:24 hod. v V. N. A., okr. K. - Y. v supermarkete Tesco na ul. T. pri platbe za nakúpený tovar použil falzifikát bankovky nominálnej hodnoty 500 eur, sériové číslo: U., T., ktorou zaplatil pri pokladni ako s pravou bankovkou.
Za to mu okresný súd uložil podľa § 270 ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere desať rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil ochranný dohľad vo výmere jeden rok. Podľa § 287 ods. Trestného poriadku uložil obvinenému povinnosť zaplatiť poškodeným F. Ž., nar. X. V. XXXX, bytom K. Š., Ž. č. XXX/XX, škodu v sume 500 eur; spoločnosti Deichmann Obuv SK, s. r. o., so sídlom ul. Logistického parku 1, Dunajská Streda, IČO 35 898 933, škodu v sume 500 eur; TESCO STORES SR, s. r. o., Cesta na Senec 2, Bratislava, IČO 31 321 828, škodu v sume 500 eur; a COOP Jednota Prešov, spotrebné družstvo, Konštantínova 3, Prešov, IČO 00 169 111, škodu v sume 500 eur.
Obvinený napadol uvedený rozsudok okresného súdu odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 29. mája 2019, sp. zn. 4To/43/2019 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že na rovnakom skutkovom základe uznal obvineného C. A. vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 271 ods. 2, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, za ktoré mu podľa § 271 ods. 3 Trestného zákona, s prihliadnutím na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona a s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere desať rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona mu uložil ochranný dohľad vo výmere jeden rok. Podľa § 287 ods. Trestného poriadku uložil obvinenému povinnosť zaplatiť poškodeným F. Ž., nar. X. V. XXXX, bytom K. Š., Ž. č. XXX/XX, škodu v sume 500 eur; spoločnosti Deichmann Obuv SK, s. r. o., so sídlom ul. Logistického parku 1, Dunajská Streda, IČO 35 898 933, škodu v sume 500 eur; TESCO STORES SR, s. r. o., Cesta na Senec 2, Bratislava, IČO 31 321 828, škodu v sume 500 eur; a COOP Jednota Prešov, spotrebné družstvo, Konštantínova 3, Prešov, IČO 00 169 111, škodu v sume 500 eur.
Proti rozsudku krajského súdu, ktoré bolo obvinenému doručené 10. júla 2019 a jeho obhajcovi 11. júla 2019, podal obvinený prostredníctvom na dovolacie konanie ustanoveného obhajcu 7. októbra 2019 dovolanie a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Trestného poriadku.
V odôvodnení tohto mimoriadneho opravného prostriedku obvinený v súvislosti s porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že bolo zásadné, keď v konaní pred súdom prvého stupňa súd nevykonal navrhované dôkazy, pričom ani nerozhodol o odmietnutí vykonať dôkaz. Dodal, že krajský súd uviedol, že vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Ďalej poukázal na § 272 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku a uviedol, že bolo povinnosťou súdu vykonať všetky dôkazy a ak niektorý odmietol, táto skutočnosť mala byť oznámená. Z citovaných právnych predpisov podľa obvineného jednoznačne vyplýva, že súd zisťuje, či strany nemajú návrhy na doplnenie dokazovania, teda dokazovania, ktoré doposiaľ ani nebolo navrhnuté; nevyplýva z nich povinnosť opätovne navrhovať tie isté návrhy na vykonanie dokazovania. Je podľa neho pritom zrejmé, že ak súd navrhované dôkazy vykonal, tak by to mohlo mať vplyv na výsledok celého konania. Dodal, že je preto nutné uviesť, že porušenie práva na obhajobu je v tejto veci nutné hodnotiť ako zásadné.
Obvinený uviedol, že pri jeho výsluchu (č. l. 250-285) z 1. augusta 2017 a výpovedi z 3. augusta 2017 boli zásadným spôsobom porušené jeho práva na obhajobu a to najmä práva v zmysle § 28 Trestného poriadku na právo konať v jeho jazyku. Ako opakovane uvádzal, jeho schopnosť používať anglický jazyk bola veľmi obmedzená; nepostačuje na pochopenie všetkých terminologických vyjadrení týkajúcich sa trestného konania, pričom orgány činné v trestnom konaní a súdy sa napriek uvedenej skutočnosti uspokojili so zabezpečením tlmočenia len do anglického jazyka, a to zrejme len z dôvodu zachovania procesných lehôt bez ohľadu na zachovanie práv obvineného. Pri výsluchu z 1. augusta 2017 nebol prekladateľ ani prítomný a po doručení prekladu do jeho materinského jazyka zistil, že zápisnica obsahuje skutočnosti, ktoré nikdy nepovedal. Dodal, že skutočnosť o nízkej úrovni anglického jazyka vyplýva aj z viacerých v konaní vykonaných dôkazov. Na túto skutočnosť mali podľa obvineného orgány činné v trestnom konaní a súd prihliadať z úradnej povinnosti, čo sa však podľa neho nestalo a napriek tomu, že nerozumel dostatočne jazyku, v ktorom bolo s nim komunikované tak, aby si mohol riadne uplatňovať svoje práva, vykonal úkony a napriek porušeniu jeho práv tieto súd vykonal ako dôkaz na hlavnom pojednávaní (č. l. 1058 a 1059). O potrebe zabezpečenia prekladu do jazyka litovského podľa obvineného svedčí aj skutočnosť, že konanie pred súdom prebiehalo za tlmočenia tlmočníka z jazyka slovenského do jazyka litovského. Vzhľadom na uvedené sú podľa obvineného výpovede z 1. augusta 2017 a 3. augusta 2017 získané nezákonne a v konaní neprístupné, a teda súd na ne nemal prihliadať.
V súvislosti s naplnením dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku obvinený uviedol, že pred okresným a krajským súdom bolo poukazované na nezákonnosť a teda neprístupnosť videozáznamov a fotografií z nich vytvorených a to s ohľadom na to, že verejne prístupný priestor mal byť s ohľadom na § 15 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov označený, čo v tejto veci nebolo preukázané. Obvinený v tejto súvislosti poukázal na názor krajského súdu, podľa ktorého v trestnom konaní sa právne úspešne nemôže súkromná osoba domáhať beztrestnosti s odkazom na porušenie svojho práva na súkromie, ak takáto osoba sama porušila oprávnené záujmy štátu, inej osoby, chránené trestným zákonom, pretože ochrana jej súkromia končí tam, kde začína ochrana súkromia a oprávnených záujmov druhej strany. Obvinený nesúhlasí so záverom krajského súdu, keďže znamená úplné popretie základnej zásady Trestného poriadku uvedenej v § 2 ods. 12. Je podľa neho zrejmé, že ak videozáznamy boli vykonané nezákonným spôsobom, nie je možné na takéto dôkazy prihliadať a ani na dôkazy, ktoré boli odvodené od týchto dôkazov. Dodal, že sa nedomáha ochrany svojho súkromia, ale toho, aby boli dodržané základné princípy právneho štátu a teda boli vykonané len dôkazy, ktoré boli vykonané v súlade so zákonom. Uviedol, že z judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že takéto dôkazy sú neprístupné (uznesenie Okresného súdu v Pezinku z 30. augusta 2010, sp. zn. 3T/123/2010, uznesenie Krajského súdu v Žiline z 1. augusta 2017, sp. zn. 1To/42/2010, a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. februára 2014, sp. zn. 2Tost 4/2014).
Tiež je podľa obvineného nutné uviesť, že nezákonne vykonanými dôkazmi vo veci boli výpovede viacerých svedkov a to z dôvodov, ktoré boli uvedené v odvolaní a s ktorými sa krajský súd nevysporiadal. Obvinený uviedol, že opis osoby poskytnutý orgánom činným v trestnom konaní svedkyne (D. C., F. D., D. F., R. K., P. A., Q. S.) poskytli až na základe opisu tejto osoby z nezákonne získaného videozáznamu z predajni. Ďalej uviedol, že svedkyne videli nezákonne získaný videozáznam pred vykonaním rekognície. Z toho dôvodu podľa obvineného nezákonne získaným dôkazom bola poznačená pamäť svedkýň, pričom podľa neho vedomosť získaná na základe nezákonne získaného dôkazu sa prenáša aj na dôkaz rekognície, ktorý je potrebné považovať taktiež za neprístupný. Pokračoval, že postupom polície, ktorá vedome ovplyvnila svedkyne, boli porušené jeho práva ako obžalovaného a to práva na spravodlivý proces.
Rovnako poukázal na nezákonnosť vykonania rekognície, ktorá spočívala aj v skutočnosti, že jeho fotografia pri rekognícii je zjavne odlišná od fotografií ostatných figurantov vo fotodokumentácii, nakoľko sa jediná líši výrazným rozdielom v svetelných podmienkach, za ktorých bola urobená, najmä však vo farbe pozadia, kedy jedine pozadie na fotografii jeho osoby má rozdielnu farbu a zároveň má za sebou vo výške hlavy vodorovné čiary, o ktorých je všeobecne známe alebo môže byť predpokladané, že ide o čiary na stene, ktoré polícia používa na primeranie/odmeranie výšky políciou zadržanej osoby pri vyhotovovaní jej portrétu. Dodal, že ide o skutočnosť všeobecne známu z médií, správ, filmov, obrazových záznamov, tlačovín a podobne. Vzhľadom na uvedené teda podľa obvineného jednak táto skutočnosť môže vyvolať podozrenie voči osobe na tejto fotografii a zároveň jednoznačne prima facie odlišuje fotografiu od ostatných piatich, čo priamo neguje nezávislosť rozhodovania osoby pri rekognícii. K priebehu rekognície obvinený poukázal na skutočnosť, že osoby použité ako figuranti pri rekognícii nezodpovedajú podobnosti s jeho osobou, čím sa podľa neho znižuje objektívnosť rekognície a možnosť zámeny opoznávanej osoby v neprospech práv podozrivej osoby. Dodal, že v rámci rekognície nie je zachytené, že by úkon poznania vykonala skutočne svedkyňa ukázaním na fotografiu jeho osoby. Zopakoval, že vzhľadom na uvedené považuje dôkazy získané rekogníciou za dôkaz nezákonný a v tomto trestnom konaní neprípustný.
V tejto súvislosti ešte uviedol, že účelným procesným odopretím práva na obhajobu zo strany orgánov činných v trestnom konaní vykonaním rekognícií ovplyvnenými svedkami bez účasti obhajcu tým, že obvinenie bolo vznesené až po tomto úkone a zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces, ktoré sa prenieslo až do hlavného pojednávania, kde súd vykonal takto nezákonne získané dôkazy - rekognície. Obvinený konštatoval, že pri rekogníciach došlo tiež k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. S poukazom na vyššie uvedené má obvinený za to, že rekognícia je neopakovateľným úkonom, nakoľko poznávajúca osoba stotožnený objekt už videla aj v postavení obžalovaného pred súdom. Dodal, že je pravdou, že psychický proces znovu opoznania ako takého je opakovateľný, nie však na účely dokazovania v trestnom konaní, pretože okrem už existujúcej pamäťovej stopy identifikovaného objektu sa vytvára myšlienkový obraz fotografiami a nezákonnými videozáznamami zobrazeného objektu, ktorý môže sugestívne ovplyvniť znovu opoznanie pri opakovanej rekognícii. V tejto súvislosti poukázal na R 54/1990 a uznesenie Okresného súdu Pezinok z 30. augusta 2010, sp. zn. 3T/123/2010.
V závere svojho dovolania obvinený uviedol, že nikde netvrdil, že bol vo všetkých predajniach, ktoré sa mu kladú za vinu a výslovne uviedol, že si na viaceré skutky nepamätá, preto je podľa neho zrejmé, že nepripustenie nezákonne získaných dôkazov má vplyv na výsledok trestného konania a to na výšku trestu. V ďalšej časti považoval nutné uviesť, že vo veci bol nezákonne vykonaný znalecký posudok, keďže vo veci bol pribratý znalec, ktorý nemal dostatočné odborné schopnosti na podanie znaleckého posudku. Dodávajúc, že znalkyňa si jednak nepamätala priebeh vyšetrenia a zároveň nevedela ani rozlíšiť jazyk, v akom obvinený komunikoval s prítomným tlmočníkom, a to ani od angličtiny. Nemá teda podľa obvineného výpovednú hodnotu tvrdenie znalca o tom, že pri vyšetrení komunikoval dlho s tlmočníkom o liečbe, nakoľko nevedela posúdiť ani obsah tohto rozhovoru ani jeho kvalitu. Vzhľadom na uvedené znalecké skúmanie nemohlo mať potrebnú kvalitu na zistenie relevantných záverov. Tvrdenie, že vyšetrenie cudzincov sa vykonáva bežne za prítomnosti tlmočníka taktiež podľa obvineného nevypovedá o kvalite vykonaného znaleckého skúmania, nakoľko v iných prípadoch môže byť vyššia kvalitaporozumenia cudzieho jazyka a tlmočníka, čo však v tomto prípade bolo namietané. Podľa obvineného závery znaleckého posudku taktiež vychádzajú z predpokladu užitia odporúčanej dávky predpísaných psychofarmák, pričom mal užiť dávku presahujúcu predpísané množstvá.
Vzhľadom na uvedené obvinený navrhol, aby o jeho dovolaní bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vyššie.
Prokurátor príslušnej okresnej prokuratúry v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedol, že ani jedna skutočnosť uvádzaná obvineným, nezakladá dovolací dôvod v zmysle ust. § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku. Rozhodnutie súdu, ktorým bol obvinený uznaný vinným, považuje prokurátor za zákonné a plne dôvodné. Dodal, že nielen prvostupňový súd, ale aj odvolací v dôvodoch svojho rozhodnutia podrobne rozviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru o vine a akým spôsobom boli objasnené najmä procesné skutočnosti, ktoré mali pre vec podstatný význam. Pokiaľ ide o nevykonanie navrhovaných dôkazov je podľa prokurátora potrebné poukázať na to, že prvostupňový súd poskytol obvinenému široký priestor na uplatnenie obhajoby a zároveň v plnom rozsahu zabezpečil vykonanie dôkazov. Svedčí o tom skutočnosť, že procesné strany nežiadali na hlavnom pojednávaní dňa 9. januára 2019 doplniť dokazovanie, čo viedlo súd k vyhláseniu dokazovania za skončené. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom, nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, čo konštatoval rovnako aj odvolací súd.
Prokurátor nesúhlasí s názorom obvineného ohľadom nemožnosti riadne si uplatniť právo z dôvodu nedostatočnej vedomosti jazyka, v ktorom s ním bolo v priebehu trestného konania komunikované. V tejto súvislosti prokurátor poukázal, že obvinenému bol už v počiatočnom štádiu konania ustanovený obhajca, ktorý ho aj aktívne zastupoval. Prokurátor považuje argumenty obvineného ohľadom nedostatočnej znalosti veci pre ktoré bolo vedené trestné stíhanie, za zavádzajúce, s cieľom spochybniť procesné úkony vykonané vyšetrovateľom a súdom.
Vo vzťahu k zabezpečeným kamerovým záznamom je prokurátor toho názoru, že tieto boli získané zákonným spôsobom a bolo možné ich použiť ako dôkaz v trestnej veci. Odhliadnuc od verejného záujmu (sledovania legitímneho cieľu) na postihu konkrétneho trestného činu a uloženie sankcie jeho páchateľovi je podľa prokurátora nutné poukázať na to, že k zaznamenaniu konania obvineného nedošlo utajovaným spôsobom. Je podľa prokurátora zrejmé, že monitorovanie predajní ako verejne prístupných priestorov, bolo realizované na účely zachovania verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovanie kriminality, pričom tieto priestory boli zreteľne označené ako monitorované. Prokurátor dodal, že obvinený vedel o prítomnosti týchto obrazových záznamových zariadeniach, keďže sa aktívne snažil meniť oblečenie a používať šiltovku, aby došlo k sťaženiu jeho identifikácie a považuje za mylné sa domnievať, že by predajne v ktorých sa obvinený pohyboval, by v súčasnosti nemali nainštalovaný kamerový systém. Navyše kamery sú podľa neho v predajniach dostupne viditeľné všetkým zákazníkom tak, aby o ich prítomnosti mali vedomosť.
Čo sa týka namietaných rekognícií, tie na rozdiel od obhajoby prokurátor považuje za zákonné. Potreba vykonania rekognície pred vznesením obvinenia vyplynula ešte pred vznesením obvinenia, aby sa identifikoval páchateľ a odstránili pochybnosti o osobe, ktorá by mohla byť neoprávnene podozrivá z trestnej činnosti. Prokurátor uviedol, že vykonaním tohto procesného úkonu pred vznesením obvinenia v žiadnom prípade nedošlo k žiadnemu porušeniu práva na obhajobu. Dodal, že obvinený nehovoril po slovensky, v predajni sa nesprával ako väčšina zákazníkov a platil bankovkou najvyššej nominálnej hodnoty, bol väčší predpoklad, že si ho predavačky zapamätajú. Obvinený navyše podľa prokurátora nepopieral, že s uvedenými osobami prišiel do kontaktu a že v predajniach platil.
Prokurátor za absolútne neprijateľný považuje záver obhajoby, že orgány činné v trestnom konaníaktívne navádzali svedkov na identifikáciu obvineného. Objektívnosť výpovedí a hodnovernosť svedkov, ktorí videli obvineného pri páchaní trestnej činnosti doslova osobne a bezprostredne, nebola zo strany obhajoby ničím vyvrátená a vykonštruované tzv. „nezákonne vykonaných procesných úkonov“ je podľa prokurátora výslovne účelové. Ďalej dodal, že rekognícia ako procesný úkon len dopĺňa výsluch svedka, ktorý opoznal osobu páchateľa na základe spomienok a nepovažuje sa za neopakovateľný úkon. Podotkol, že motivačný faktor svedkov a ich schopnosť zaznamenať prežité, neboli ničím spochybnené.
S poukázaním na vyššie uvedené prokurátor uviedol, že dôvody dovolania obvineného, ktoré vyplývajú z jeho obsahu, sa týkajú výlučne namietania správnosti a úplnosti zisteného skutku, čiže hodnotenia dôkazov. V tomto smere nejde podľa prokurátora o námietky právne, výlučne ktoré dovolacie dôvody pripúšťajú, ale o výhrady skutkovej povahy, ktoré nie sú prípustné (hodnotenie vyhodnotenia hodnovernosti a komplexnosti výsluchu svedkov, ktorí usvedčovali obvineného). Zároveň prokurátor poukázal na skutočnosť, že dôvody dovolania uvádzané obvineným sú totožné s jeho obranou prezentovanou na hlavných pojednávaniach, ako aj so skutočnosťami uvádzanými v odvolaní. Všetkými vytýkanými skutočnosťami uvedenými v dovolaní sa súdy v konaní zaoberali a v plnom rozsahu sa vysporiadali aj s obrannými tvrdeniami obvineného. Dodal, že zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj právna kvalifikácia skutku. Na záver prokurátor podotkol, že namietané dôvody uvádzané v dovolaní nemajú žiaden vplyv na komplexné posúdenie trestnosti skutku a uznanie viny, o ktorej v danom prípade rozhodol zákonný sudca (senát).
Vzhľadom na poukázané prokurátor navrhol v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuť dovolanie obvineného, a to pre nesplnenie dôvodov dovolania uvedených v § 371 Trestného poriadku. Zároveň oznámil, že zo strany prokuratúry nie sú ďalšie návrhy v predmetnej trestnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným C. A. ako oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.
Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Trestného poriadku nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené.
Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné najprv vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je určené na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie je v zásade prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007-II]. Povedané inými slovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).
Pokiaľ ide o obvineným označený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, najvyšší súd stabilne judikuje, že právo na obhajobu je potrebné v zmysle tohto dovolacieho dôvodu chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku). Za porušenie práva na obhajobu podľa tohto ustanovenia preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011).
Vo vzťahu k obvineným uplatnenému dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku treba vo všeobecnosti uviesť, že tento možno úspešne uplatniť iba vtedy, ak zistené porušenie zákona (posudzujúc trestné konanie ako celok) zodpovedá svojou povahou a závažnosťou porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda len ak bolo odsúdenie obvineného založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje. Tento prístup najvyššieho súdu pri výklade a uplatňovaní tohto dovolacieho dôvodu vychádza z toho, že dovolanie nemožno považovať za dôvodné, ak by ním namietané a dovolacím súdom zistené porušenie zákona nemohlo viesť ku zmene napadnutého rozhodnutia. Dovolanie by v takom prípade v konečnom dôsledku nemohlo byť úspešné a splniť ním sledovaný účel nápravy, ani ak by mu dovolací súd vyhovel, čím by stratilo procesnú povahu opravného prostriedku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 52/2013-III).
Pokiaľ ide o vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Trestného poriadku, treba zároveň dodať, že ak dovolateľom tvrdená nezákonnosť dôkazu spočíva v zásadnom porušení práva obvineného na obhajobu, ku ktorému malo dôjsť pri jeho získaní alebo vykonaní, takto vecne vymedzená chyba zodpovedá (v prípade jej preukázania) iba dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, ktorý je v tomto prípade vo vzťahu k dôvodu dovolania podľa písm. c) tohto ustanovenia v pomere špeciality. Pritom platí, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012-I). Inak povedané, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie podľa § 371 Trestného poriadku.
V súvislosti s namietaným právom konať v jeho jazyku najvyšší súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že orgán činný v trestnom konaní alebo súd priberie podľa § 28 ods. 3 Trestného poriadku prekladateľa, ak je to potrebné na preloženie písomnosti. Vo vzťahu k prekladu zo slovenského jazyka do jazyka, ktorému obvinený rozumie, posudzuje príslušný orgán potrebu prekladu najmä vzhľadom na rozsah a obsah písomností, ktorých znenie bolo obvinenému pretlmočené tak, aby bola zachovaná dostatočná možnosť uplatnenia jeho obhajobných práv (§ 28 ods. 1, ods. 2, § 34 Trestného poriadku). Dostatočnosť uplatnenia obhajobných práv (§ 34 Trestného poriadku) predpokladá ich uplatnenie v primeranej miere a zahŕňa aj preklad základných dokumentov, medzi ktoré patria najmä rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody, obvinenie, obžaloba a rozsudok, vykonaný v primeranom čase, t. j. v čase, keď obvinený môže procesne účinne na základe ich obsahu uplatniť svoje zákonné práva (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 91/2014-I, II).
V kontexte týchto všeobecných východísk najvyšší súd v posudzovanej veci odkazuje na odôvodnenie krajského súdu, že obžalovaný v prípravnom konaní prehlásil, že ovláda anglický jazyk (č. l. 17), je litovskej národnosti. Zo spisového materiálu odvolací súd ďalej zistil, že tlmočník z anglického jazyka bol prítomný aj pri jeho výsluchu, kedy sa rozhodovalo o jeho návrhu na vzatie do väzby. Rovnako základné dokumenty uznesenia o vznesení obvinenia, uznesenie o vzatí do väzby, záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu mal obvinený v preklade do litovského jazyka. V konaní pred súdom mu bol ustanovený tlmočník a prekladateľ z litovského jazyka a tak mal zabezpečené právo na tlmočníka a preklad z litovského jazyka v celom súdnom konaní. Najvyšší súd vo vzťahu k predmetnému dodáva, že tieto okolnosti materiálne zodpovedajú zabezpečeniu tlmočenia aj prekladu do jazyka, ktorému obvinený rozumie, v súlade s kritériami § 2 ods. 20 a § 28 Trestného poriadku tak, že v konaní bol umožnený náležitý výkon obhajobných práv, generálne definovaných v § 34 Trestného poriadku. To sa v konkrétnych súvislostiach prejavilo v účasti obvineného na dokazovaní v súdnom konaní, kde bol poskytnutý zákonný priestor obhajobe samostatnej i prostredníctvom ustanovených obhajcov, a to v oboch stupňoch tohto konania. Navyše, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že požiadavky čl. 5 ods. 2 Dohovoru sú splnené ak dotknutá osoba je vypočutá a informovaná o dôvodoch väzby v jazyku, ktorému rozumie (primerane rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku, č. 2689/65, Správa Komisie z 1. októbra 1968, str. 9).
V súvislosti s namietanými rekogníciami svedkýň považuje najvyšší súd za potrebné vo všeobecnosti uviesť, že rekognícia je svojou povahou neopakovateľným procesným úkonom, preto pre hodnovernosť vykonania tohto dôkazu je nevyhnutné zabezpečiť všetky zákonné podmienky jej vykonania. Poznávajúca osoba najskôr musí osobu (alebo vec), ktorej totožnosť má byť zistená, popísať. Predchádzajúci popis poznávanej osoby (alebo veci) je nutný najmä z hľadiska hodnovernosti výsledkov rekognície. Až potom sa poznávajúcej osobe má ukázať poznávaná osoba (alebo vec), a to medzi viacerými osobami podobného zovňajšku (alebo vecami toho istého druhu). V predmetnej veci zo spisového materiálu vyplýva, že rekogníciam predchádzali výsluchy svedkýň (R. K., D. F., P. A. a Q. S.). Avšak, v prípade rekognície (4. augusta 2017) a následného výsluchu (29. septembra 2017) svedkyne F. D. nebol dodržaný zákonný postup podľa § 126 ods. 1 Trestného poriadku, keďže počas rekognície svedkyňa nebola najprv vyzvaná, aby osobu opísala, ale rovno vyzvaná, aby si prehliadla predložené fotografie a v prípade, že sa medzi nimi nachádza aj fotografia osoby, ktorá mala 31. júla 2017 v čase okolo 16:45 hod. predložiť pri platení pri pokladni č. 1 ako pravú bankovku nominálnej hodnoty 500 eur, s č. U., túto osobu označila. Pre úplnosť sa pritom žiada dodať, že z jednotlivých dôkazov, tak ako na ne podrobne poukázal okresný súd v odôvodnení rozsudku (str. 5-11) vyplýva, že základom pri ustálení skutku bral do úvahy najmä výpovede svedkýň D. F., Q. S., P. A., R. K., F. D. a M. K.. V tomto smere sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu, že opoznávanie páchateľa predavačkami z jednotlivých predajní okresný súd správne vyhodnotil ako zákonný procesný úkon, pretože opoznávajúce osoby pred vykonaním úkonu boli riadne poučené, poskytli popis osoby v predajni (počas výsluchov), ktorá im platila 500 eurovou bankovkou v kritickom čase a v popise neboli ovplyvnené záznamami z videokamier, prípadne, že v televízií ukazovali páchateľa. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd a ani krajský súd svoje rozhodnutia nezaložili len na obvineným namietaných rekogníciach; súčasne možno dodať, že obvineného zo spáchania trestnej činnosti usvedčujú, ako je vyššie uvedené, aj iné dôkazy a skutočnosti zistené v rámci vykonaného dokazovania.
Napokon, pokiaľ ide o argumentáciu obvineného, že ak videozáznamy boli vykonané nezákonným spôsobom, tak nie je možné na takéto dôkazy prihliadať a ani na dôkazy, ktoré boli odvodené od takýchto dôkazov, najvyšší súd opätovne poznamenáva, že k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu môže dôjsť iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda len ak bolo odsúdenie obvineného založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje. Zároveň z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že je potrebné skúmať či konanie ako celok bolo spravodlivé, teda či boli dodržané práva na obhajobu (či mal obvinený možnosť napadnúť hodnovernosť dôkazov a podať námietku proti ich použitiu). Okrem toho je potrebné zohľadniť kvalitu dôkazov, ako aj okolnosti, za ktorých boli získané, a to, či tieto okolnosti spochybňujú ich spoľahlivosť alebo presnosť. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva ďalej pripisuje váhu tomu, či predmetné dôkazy boli alebo neboli rozhodujúce pre výsledok konania a či viedli knespravodlivému procesu v rozpore s článkom 6, s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, vrátane rešpektovania práv obhajoby, a kvality a dôležitosti dôkazov (primerane rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Gäfgen proti Nemecku z 1. júna 2010, č. 22978/05, body 163-165). Berúc do úvahy vyššie uvedené možno zhrnúť, že v predmetnej veci namietané videozáznamy nemali negatívny materiálny dopad na práva obvineného, keďže mal možnosť v konaní pred súdom v plnej miere uplatniť svoje právo na obhajobu, ktoré je súčasťou práva dovolateľa na spravodlivý proces.
Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne splnené, a preto dovolanie obvineného C. A. podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.