UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Františka Moznera a JUDr. Petra Paludu v trestnej veci obvineného G. Y. a spol. pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 o dovolaní obvineného G. Y. podanom prostredníctvom obhajcu Mgr. Eugena Cimmermanna proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 02. júna 2014, sp. zn. 5T/146/2005, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 12. januára 2016, sp. zn. 1To/36/2015, na neverejnom zasadnutí konanom 30. júla 2019, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného G. Y. sa odmieta.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Nitra z 02. júna 2014, sp. zn. 5T/146/2005, bol obvinený G. Y. spolu s I. B. uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 na tom skutkovom základe, že
po predchádzajúcej vzájomnej dohode s ďalšou doposiaľ nestotožnenou osobou dňa 23. septembra 2004 v čase približne o 14.25 hodine na parkovisku pred pobočkou Všeobecnej úverovej banky, na P. ulici č. XXX v P., G. Y. zozadu nasadil poškodenému Ing. I. Y. na krk oceľové lanko, ukončené na oboch stranách lanka drevenými rukoväťami a týmto spôsobom poškodeného škrtiac stiahol na zem, pričom poškodený v snahe chrániť si krk, z ľavej ruky pustil kožený kufrík s finančnou hotovosťou, ktorý G. Y. vzal a následne spolu s doposiaľ nestotožnenou osobou nasadol do osobného motorového vozidla značky Audi 100, čiernej farby, EČV: P. XXX Y., ktoré ako vodič viedol I. B. a z miesta činu ušli, čím poškodenému Ing. I. Y. spôsobili škodu odcudzením finančnej hotovosti 1.030.000,- Sk (34.189,74 eura) a zranenie v podobe krvnej podliatiny na krku a odrenín na tvári s dobou liečenia do sedem dní.
Za to mu bol uložený podľa § 234 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. zák. na výkon trestu bol obvinený zaradený do I. (prvej)nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. súd obvinenému spolu s I. B. uložil povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne poškodenému Ing. I. Y., narodenému XX. G. XXXX v P., trvale bytom P., H. č. XXXX/X, škodu vo výške 1.030.000,- Sk, čo po prepočítaní podľa § 438b Tr. zák. účinného od 01. januára 2016 (v znení zákona č. 498/2008 Z. z.) predstavuje čiastku 34.189,74 eura (tridsaťštyritisícjednostoosemdesiatdeväť eur a sedemdesiatštyri centov) a spoločne a nerozdielne poškodenej Sociálnej poisťovni, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, IČO: 30 807 484, krajská pobočka Nitra, so sídlom Nitra, Slančíkovej 3, škodu vo výške 8.604,- Sk, čo po prepočítaní podľa § 438b Trestného zákona účinného od 01. januára 2006 (v znení zákona č. 498/2008 Z. z.) predstavuje čiastku 285,60 eura (dvestoosemdesiatpäť eur a šesťdesiat centov).
Na podklade odvolaní obvineného G. Y. a I. B. Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že rozsudkom z 12. januára 2016, sp. zn. 1To/36/2015, napadnutý rozsudok podľa § 258 ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 2 Tr. por. vo výrokoch o trestoch zrušil a sám postupom podľa § 259 ods. 3 Tr. por. podľa § 234 ods. 2 Tr. zák. a § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c) Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 uložil obvinenému G. Y. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 6 (šesť) mesiacov a obžalovanému I. B. trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky a 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. zák. obvineného G. Y. zaradil na výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 39a ods. 2 písm. b) Tr. zák. obžalovaného I. B. zaradil na výkon trestu do druhej nápravnovýchovnej skupiny.
Proti skôr uvedeným rozsudkom súdov prvého a druhého stupňa podal prostredníctvom obhajcu dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. obvinený G. Y..
V úvodnej časti podaného dovolania, poukazujúc na rozhodnutia, voči ktorým podáva dovolanie, upriamil pozornosť na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6/2012 (správne 120/2012), z ktorého vyplýva, že po zistení iného dovolacieho dôvodu dovolacím súdom z obsahu podaného dovolania než toho, ktorý dovolateľ v podanom dovolaní uviedol v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasl. Tr. por. a takúto chybu podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu. Preto navrhol, aby dovolací súd v prípade zistenia iných dovolacích dôvodov tieto prekvalifikoval. Následne citujúc ustanovenia § 2 ods. 10, ods. 12, § 119 ods. 1, § 168 ods. 1 a § 176 ods. 2 Tr. por. účinného od 01. januára 2006, opätovne poukázal na skôr uvedené stanovisko, upriamil pozornosť na to, v čom spočíva riadne právne posúdenie skutku, zdôraznil riadne a zákonné vymedzenie dôkazných prostriedkov a zákonné a logické hodnotenie dôkazov, ktorého hranice sú určené v § 2 ods. 12 Tr. por., s tým, že svojvôľa súdu pri hodnotení dôkazov je zakázaná. Uviedol, že podľa Trestného poriadku základ dokazovania tvoria skutočnosti obsahujúce skutkový dej, skutočnosti umožňujúce jeho subsumpciu pod zákonnú skutkovú podstatu osobitnej časti Trestného zákona a skutočnosti preukazujúce, že čin spáchala konkrétna osoba, ktorá konala protiprávne. Tieto skutočnosti musia byť v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku jednoznačne a bez dôvodných pochybností preukázané. Podľa názoru obvineného z odôvodnení napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že súdy obidvoch stupňov konali v rozpore s § 2 ods. 10 a § 119 písm. b) Tr. por. Ak by súdy konali skutočne s primeraným odstupom a nad vecou, minimálne im musel byť podozrivý postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä spôsob, ako sa mal predmetný skutok stať, pretože jeho spáchanie spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku by nenaplánovala ani mentálne retardovaná osoba. Upriamil pozornosť na okolnosti súvisiace so spáchaním skutku, ktoré vylučovali jeho priebeh tak, ako ho prezentovali orgány činné v trestnom konaní. Nadväzne na to konštatoval rôzne „schválnosti“ zo strany orgánov činných v trestnom konaní v rámci vyšetrovania spočívajúce podľa neho v tom, že pri rekognícii nebola prítomná nezúčastnená osoba ani jeho obhajca, a hoci poškodený pri jej výkone prehlásil, že sa len podobá na páchateľa skutku, prokurátor uviedol, že poškodený ho jasne opoznal, a preto z vykonaného dokazovania je zrejmé, že existujú reálne a relevantné pochybnosti otom, že spáchal skutok, z ktorého bol uznaný za vinného, s ktorými sa prvostupňový súd zákonným spôsobom nevysporiadal. Konštatoval, že hlavných svedkov Y., Y., Y., Ľ.N. a Y. súd považoval za bezchybných napriek tomu, že tomu tak nie je, a ich rozporné tvrdenia ignoroval, resp. použil v jeho neprospech Na druhej strane svedka Y. staršieho súd obvinil, že účelovo našiel svedkov na synovo alibi, hoci ide o od seba nezávislé osoby, a neuznal výpovede desiatich svedkov svedčiacich v prospech obžalovaných, ktorí vypovedali pod hrozbou trestného stíhania z krivej výpovede. Vo výpovediach svedkov z prípravného konania a hlavného pojednávania sa nachádzajú viaceré dôležité rozpory, z ktorých za najdôležitejší považuje ten, že aj keď napriek jeho nadpriemernému vzrastu (202 cm) a mohutnej postave by na svedkov s cyklistickou prilbou pôsobil ako obor, svedkovia videli páchateľa ako muža sotva priemerného vzrastu. Vykonaným dokazovaním podľa jeho názoru nielenže bola spochybnená skutková verzia obžaloby, ale táto bola dokonca vyvrátená. Poukazujúc na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) z 10. mája 2006, sp. zn. II. ÚS 25/2006, označil výrok rozsudku o jeho vine za arbitrárny, pretože je v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním a nerešpektuje tak citovaný nález v tom, že zo zásady spravodlivého súdneho konania vyplýva potreba, aby odôvodnenie výroku súdneho rozhodnutia o vine zo spáchania skutku napĺňajúceho trestný čin zodpovedalo požiadavke preukázania zákonných znakov trestného činu mimo rozumných pochybností. Ak je odôvodnenie výroku o vine vo vzťahu k niektorému zo zákonných znakov trestného činu nepreskúmateľné, takéto odôvodnenie je z hľadiska spravodlivého súdneho konania ústavne neudržateľné. Podľa názoru ústavného súdu obsiahnutého v uznesení zo 07. augusta 2013, sp. zn. I. ÚS 485/2013-8, môže nedostatočné odôvodnenie skutkových záverov, arbitrárnosť rozhodnutia, nesprávne vyhodnotenie dôkazov a extrémny nesúlad dokazovania s rozhodnutím predstavovať dôvod na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Skutkové závery krajského súdu sú z vyššie uvedených hľadísk zjavne neodôvodnené, arbitrárne (svojvoľné), pretože zo získaných dôkazov nebolo možné dospieť k záveru o tom, že sa trestného činu dopustil. Takýto záver je v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi, a tým je podľa obvineného daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Argumentoval aj rozhodnutiami ústavného súdu, z obsahu ktorých vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvého a druhého stupňa a prípadne aj dovolacieho súdu), vydaných v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Konštatoval, že odvolací súd sa adekvátne nevysporiadal s odvolacími námietkami uvádzanými v odvolaní a jeho rozsudok je arbitrárny Ak sa odvolací súd v rozhodnutí o odvolaní obmedzil len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, ide o rozhodnutia nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (rozhodnutie ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS 149/2009). Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (rozhodnutie ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 118/2010) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obvinený vyslovil presvedčenie, že intenzita zásahu realizovaného prostredníctvom dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu dosahuje intenzitu zákonnej neudržateľnosti. Súd jeho vinu vyslovil na základe nesprávne vyhodnotených dôkazov a napriek tomu, že mal postupovať podľa zásady „in dubio pro reo“ týmto spôsobom nepostupoval. V posudzovanom prípade výsledky trestným konaním objasnených skutočností, ktoré boli konajúcimi súdmi konštatované (nedôveryhodnosť jediného priameho a kľúčového svedka - poškodeného), resp., ktoré zrejme vyplývajú z vykonaného dokazovania sú v extrémnom rozpore so skutkovými závermi súdov obidvoch stupňov, bez rešpektovania skôr uvedenej zásady trestného konania, ktorej uplatňovanie v trestnom konaní je imanentnou súčasťou právneho štátu, a tým je porušený dokonca rozmer ústavnosti vo vzťahu k jeho osobe v rámci trestného konania, ktorésa v odvolacom konaní skončilo napádaným rozsudkom. Argumentujúc judikatúrou ESĽP záväznou aj pre súdy Slovenskej republiky (napr. Barbera, Messeque a Jabardo v. Španielsko - rok 1988, A-146), vyslovil, že tento súd opakovane uvádza, že každý prípad, ktorý vyvoláva dôkazné pochybnosti, musí byť vykladaný v prospech obvineného. Pokračujúc v úvahách o správnom hodnotení dôkazov, poukázal aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Melich a Beck v. Česká republika (sťažnosť č. 35450/04), z ktorého vyplýva, že zásada „in dubio pro reo“ je špecifickým výrazom zásady prezumpcie neviny (Vassilios Stavropoulos v. Grécko, č. 35522/04, § 39, 27. septembra 2007) a vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z vopred prijatého presvedčenia, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý mu je kladený za vinu, aby dôkazné bremeno spočívalo na obžalobe a aby prípadné pochybnosti boli využité v prospech obvineného (Laventis v. Lotyšsko, č. 58442/00, § 125, 28. novembra 2002). V tomto rozhodnutí ESĽP v § 54 zdôrazňuje mimoriadne dôležitú zásadu trestného procesu, podľa ktorej v otázke spravodlivosti majú zmluvné štáty užší priestor pre uváženie v oblasti trestného stíhania, ako v oblasti občianskoprávnych sporov (odkaz na rozhodnutie Dombo Beheer B.V. proti Holandsku z 27. októbra 1993, séria A, č. 274, § 32). Konštatoval, že záver pre meritórne rozhodnutie (uznanie viny) v trestnej oblasti musí byť založený na istote a nie na pravdepodobnosti ako v civilných veciach. Podľa obvineného súd pristupoval k obžalovaným tak, ako k odsúdeným z vopred prijatého presvedčenia, že iné subjekty sa nenašli, tak skutok spáchali obžalovaní. Kriticky nehodnotil veľa účelových krokov orgánov činných v trestnom konaní a argumenty obhajoby považoval za irelevantné. Odvolací súd však neposkytol riadne odpovede na relevantné otázky, resp. závažné námietky uvedené v odvolaní a vo svojom rozhodnutí odkazoval najmä na predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa aj napriek tomu, že podstatné otázky a argumenty zostali nezodpovedané a sporné. Javí sa to až tak, že takýmto postupom odvolací súd reálne odoprel obhajobe právo na preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa, teda právo na dvojinštančnosť konania, ktorého zachovanie je možné v tomto prípade konštatovať len vo formálnej rovine. Zo zásady dodržania spravodlivého procesu (fair trial) vyplýva požiadavka, aby rozhodnutie bolo a aj sa javilo ako spravodlivé a má byť koherentné a presvedčivé. Napriek tomu, že je si vedomý, že odvolací súd nemusí odpovedať na každú otázku nastolenú v odvolaní, vysporiadanie sa so skutkovými námietkami odvolacím súdom len odvolaním sa na závery súdu prvého stupňa podľa neho nemôže byť dostatočné (str. 4 a 5 odvolacieho rozsudku).
Navrhol preto, aby najvyšší súd rozsudkom vyslovil, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 12. januára 2016, sp. zn. 1To/36/2015, a rozsudkom Okresného súdu Nitra z 02. júna 2014, sp. zn. 5T/146/2005, bol porušený zákon v jeho neprospech, aby tieto v celom rozsahu zrušil a zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad a následne, aby dovolací súd vec prikázal Okresnému súdu Nitra, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
V súlade s ustanovením § 376 Tr. por. prvostupňový súd dovolanie obvineného G. Y. doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra po stručnej rekapitulácii rozhodnutí, ktorými bol obvinený uznaný za vinného zo skôr uvedeného trestného činu, vyslovil názor, že konajúce súdy vykonaným dokazovaním v plnom rozsahu objasnili skutkový stav veci a následne, vyhodnotením dôkazov v spojitosti s náležitým právnym posúdením dôkaznej situácie, mali za jednoznačne preukázané, že skutok uvedený v podanej obžalobe sa stal, vykazuje znaky žalovaného trestného činu, ktorý spáchal obvinený G. Y., v dôsledku čoho bol súdmi obidvoch stupňov právoplatne odsúdený.
Z týchto dôvodov navrhol, aby najvyšší súd dovolanie obvineného zamietol.
Ostatné strany, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté sa k dovolaniu obvineného nevyjadrili.
Následne prvostupňový súd predložil vec s dovolaním obvineného na rozhodnutie o ňom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolaciemu.
Najvyšší súd zistil, že dovolanie proti napadnutému rozsudku je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. h) Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372 a § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por., a nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e) ani písm. f) Tr. por.
Dovolací súd nahliadnutím do spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného G. Y., nie je dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb, ktoré by svojím charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a preto je potrebné ich odstrániť, a ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.
Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expresis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
Podľa judikátu publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012, a nie č. 6/2012, ako na to obvinený v podanom dovolaní správne poukázal
I. viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por.
II. Ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c) Tr. por. alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por., a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por.
III. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 T. por, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr. por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu.
Na podklade uvedeného najvyšší súd po preskúmaní obsahu dovolania obvineného zistil, že okrem formálne uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. obvinený ním namietol aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. obvinený v dovolaní uplatniť mohol tiež, pretože ho namietol už v konaní pred odvolacím súdom (§ 371 ods. 4 Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 dovolanie možno podať, ak
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) a písm. i) Tr. por. je potrebné uviesť nasledovné:
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávania jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119 ods. 4 Tr. por.), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.) sa rozumie nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo, že išlo o iný trestný čin alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Tr. zák.), prípadne zániku trestného činu (najmä § 87 Tr. zák.), prípadne pochybenie súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Tr. zák.), súhrnného trestu (§ 42 Tr. zák.) a pod. Je však potrebné uviesť, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu. Nie je tak legitimovaný posudzovať ani úplnosť a správnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní vykonaných dôkazov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať.
Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody podľa ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
Podľa § 371 ods. 7 Tr. por. dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Z uznesenia ústavného súdu zo 07. augusta 2013, sp. zn. I. ÚS 485/2013, na ktoré obvinený v podanom dovolaní poukázal, o. i. vyplýva, že by bolo možné uvažovať o tom, že je daný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. v prípade, ak skutkové závery krajského súdu sú z hľadiska nedostatku konkrétnej reakcie na odvolacie dôvody obvineného zjavne neodôvodnené a zároveň aj arbitrárne (svojvoľné), pretože zo získaných dôkazov nebolo možné dospieť k záveru o tom, že sa obvinený trestného činu dopustil. Takýto skutkový záver je totiž v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi.
Z obsahu dovolania obvineného nepochybne vyplýva, že okrem dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. formálne obvineným uplatnenom v podanom dovolaní, ktorý obvinený odvíja od už skôr uvedeného rozhodnutia ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 485/2013-8, obvinený v ňom obsahovo uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. (judikát č. 120/2012). Jeho podstatou je nesúhlas obvineného s podmienkami vykonanej rekognície, s výpoveďou svedkyne N. O. v prípravnom konaní a nezabezpečenie protokolu o odbere porovnávacích pachových stôp.
Pokiaľ sa pre naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. vyžaduje nesprávne hmotnoprávne posúdenie skutku, respektíve nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, už z povahy veci nemôže byť daný inými skutočnosťami.
Zo skutkovej vety rozhodnutia prvostupňového súdu možno nepochybne zistiť, že táto tak, ako bola ním vo výrokovej časti rozsudku ustálená, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. pretože z nej spoľahlivo vyplýva, že obvinený spoločným konaním použil proti inému násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a takýto čin spáchal so zbraňou.
Majúc na zreteli uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 485/2013-8, ktorým obvinený odôvodňoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., najvyšší súd upriamil pozornosť na preskúmanie otázky, či odvolací súd reagoval relevantným spôsobom na odvolacie námietky obvineného a či sa s týmito námietkami vysporiadal. Po splnení tejto prieskumnej povinnosti zistil, že ešte pred odvolaním obvineného sa s týmito vysporiadal v rámci svojej povinnosti vyplývajúcej mu z § 125 Tr. por. v odôvodnení svojho rozhodnutia už samotný prvostupňový súd. Ten nielenže na stranách 4 - 16 odôvodnenia svojho rozhodnutia v súlade s obsahom vykonaného dokazovania poukázal na skutočnosti, ktoré z neho vyplývajú, ale na stranách 17 - 24 podrobne a logicky tieto aj vyhodnotil spôsobom súladným so zákonom a odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia tak zodpovedá požiadavkám uvedeným v § 125 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005. Dovolacie tvrdenia obvineného o arbitrárnosti, neodôvodnenosti a extrémnom nesúlade skutkových zistení s odôvodnením rozhodnutí súdov preto nie sú v súlade so stavom veci. Ak za daného stavu krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že zistenia a závery súdu prvého stupňa zákonné a správne, postupoval tak v súlade so zákonom, pretože napadnutému rozhodnutiu a jeho rozhodnutiu nebolo z hľadiska zákonnosti čo vytknúť. Hoci odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nereagoval na odvolacie námietky obvineného o absencii protokolu o odbere porovnávacích pachových stôp, na ktoré reaguje najvyšší súd v ďalšej časti tohto rozhodnutia, možno vysloviť, že toto pochybenie v postupe krajského súdu nedosahuje taký stupeň intenzity, ktorý by mal za následok porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.
Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd aj vo vzťahu k ďalším rozhodnutiam ústavného súdu, na ktoré obvinený v podanom dovolaní poukázal, namietajúc nedostatočné odôvodnenie skutkových záverov, arbitrárnosť rozhodnutia, nesprávne hodnotenie dôkazov a extrémny nesúlad dokazovania s rozhodnutím odkazuje na predchádzajúcu časť svojho rozhodnutia. Navyše k nedostatočnému odôvodneniu a nevysporiadaniu sa s dovolateľovými argumentami najvyšší súd upriamuje pozornosť na judikatúru ústavného súdu, v ktorej tento vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne na tie, ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces. Dovolací súd preto konštatuje, že nezistil dôvod, pre ktorý by bolo možné napadnuté rozhodnutie označiť za arbitrárne (svojvoľné) a zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., najvyšší súd zistil, že jedným z dôkazov, na podklade ktorých prvostupňový súd založil výrok o vine obvineného G. Y. sú aj výpovede svedkyne N. O. z prípravného konania z 2. januára 2005 a 09. mája 2005. Tieto po tom, čo svedkyňa na hlavnom pojednávaní svoju výpoveď vo vzťahu k obvinenému zásadným spôsobom zmenila v jeho prospech, prvostupňový súd na odstránenie vzniknutých rozporov postupom podľa § 211 ods. 2 písm. b) Tr. por. na hlavnom pojednávaní prečítal. Nepostupoval však správne, pretože otec obvineného v deň vznesenia obvinenia 12. januára 2005 splnomocnil obhajobou obvineného advokáta JUDr. Petra Vačoka. Ten písomným podaním z 24. januára 2005 doručeným vyšetrovateľovi v rovnaký deň v súlade s § 165 ods. 2 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 požiadal o riadne a včasné vyrozumenie o termínoch a miestach konania vyšetrovacích úkonov. Napriek tomu nielen prvý, ale aj druhý výsluch svedkyne bolvykonaný v neprítomnosti obhajcu obvineného s poznámkou vyšetrovateľa na konci zápisnice o tomto úkone, že „obhajca neprítomný - vyrozumený.“ Okrem poznámky vyšetrovateľa sa však v spise nenachádza žiaden dôkaz (napr. doručenka o upovedomení obhajcu o tomto úkone, prípade fax a pod.), objektívne a spoľahlivo verifikujúci tvrdenie vyšetrovateľa. Napriek tomuto nedostatku však dovolací súd dospel k záveru, že táto chyba nemá výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, preto ju nebolo potrebné odstrániť, keďže ostatné dôkazy (výpovede právoplatne odsúdeného I. B. z prípravného konania, svedka G. Y., rekognícia vykonaná s týmto svedkom, pri ktorej obvinený v dovolaní namietol neprítomnosť nezúčastnenej osoby a obhajcu) a ďalšie na ne nadväzujúce dôkazy uvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia), na podklade ktorých bol obvinený uznaný za vinného a ktoré boli vykonané zákonným spôsobom postačovali na spoľahlivý záver o vine obvineného G. Y.. Napriek dovolacím námietkam obvineného najvyšší súd zistil, že rekognícia obvineného svedkom G. Y., ktorý jediný obvineného s istotou označil za páchateľa skutku, bola vykonaná v súlade so zákonom. Obvinený jej priebehu vyčítal, že nebola vykonaná v prítomnosti nezúčastnenej osoby a jeho obhajcu. Rekognícia obvineného svedkom bola vykonaná 12. januára 2005, t. j. v čase účinnosti zák. č. 141/1961 Zb., ktorý na rozdiel od neskoršieho zákona č. 301/2005 Z. z., účinného od 01. januára 2006 (Tr. por.), orgánom činným v trestnom konaní neukladal povinnosť k rekognícii vždy pribrať nezúčastnenú osobu. Pokiaľ ide o obhajcu, ten požiadavku v zmysle § 165 ods. 2 Tr. por. vzniesol až po jej výkone. Neprítomnosť uvedených osôb na tomto procesnom úkone tak na jeho zákonnosť žiaden vplyv nemala. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietol aj absenciu protokolu o odbere porovnávacej pachovej stopy z jeho tela, na podklade ktorej spolu s pachovou stopou odobratou z motorového vozidla, na ktorom páchatelia skutku z miesta činu ušli, bola ich porovnávaním zistená zhoda. Konštatoval, že pachové stopy dala polícia na preverenie až potom, ako nevyšli testy DNA, t. j. až po uplynutí siedmich mesiacov, a podľa svedka Bc. G. J. po tak dlhom čase sú pachové stopy už nedôveryhodné. Z obsahu dovolania obvineného však nevyplýva, že obvinený spochybňoval vykonanie samotného odberu PPS (rovnako tak ako ani právoplatne odsúdený I. B. v ním samostatne podanom dovolaní, ktoré najvyšší súd uznesením z 22. mája 2018, sp. zn. 4 Tdo 13/2018, odmietol) ani samotné porovnanie pachových stôp, ale len jeho formálny nedostatok. Stavu veci nezodpovedá tvrdenie obvineného vo vzťahu k výpovedi svedka Bc. G. J., pretože svedok nielenže zákonnosť vykonania tohto dôkazu nespochybnil, ale výslovne na hlavnom pojednávaní uviedol, že nedokážu určiť maximálny hraničný termín udržania pachovej stopy na látke. Dĺžka zachovania takejto stopy závisí od toho, či sa nachádza v interiéri alebo v exteriéri. Možno tak konštatovať, že aj tento nepriamy dôkaz zapadá do reťaze dôkazov, na podklade ktorých bol obvinený uznaný za vinného zo spáchaného trestného činu.
Aj keď obvinený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. odvodil od už skôr citovaného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré dovolací súd poukázal už v predchádzajúcej časti svojho rozhodnutia s tým, že v posudzovanom prípade pre jeho aplikáciu neboli splnené podmienky, najvyšší súd, riadiac sa týmto ustanovením a k nemu prislúchajúcou judikatúrou, konštatuje, že skutková veta trestného činu, z ktorého bol obvinený právoplatne uznaný za vinného, obsahuje všetky jeho zákonné znaky, pretože z jej obsahu nepochybne vyplýva, že obvinený spoločným konaním použil proti inému násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a takýto čin spáchal so zbraňou.
Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.