2Tdo/33/2020

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Moznera a sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Martina Piovartsyho v trestnej veci proti obvinenému S. D. a spol. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. a), b), e) Trestného zákona a iné na neverejnom zasadnutí konanom 18. augusta 2020 v Bratislave o dovolaní obvineného A. D. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. novembra 2017, sp. zn. 4To/22/2016, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného A. D. odmieta.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 26. októbra 2015, sp. zn. 4T/66/2012, bol obvinený A. D. uznaný za vinného v bodoch 5) a 7) obžaloby z jednočinného súbehu zločinu krádeže sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 212 ods. 1, ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. i) Trestného zákona, sčasti vo forme spolupáchateľstva, a prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

v bode 5) obvinení S. D., A. D. a S. Ď. ako členovia organizovanej skupiny (§ 129 ods. 2 Trestného zákona), spolu s K. I.Í., W. Ď. a K. J. dňa 23. augusta 2010 vo večerných hodinách prišli k obci N. na 3 motorových vozidlách, kde sa rozdelili tak, že W. Ď. a K. J. spolu s obvineným S. Ď. zabezpečovali ako „stojky“ bezpečnosť a obžalovaní S. D. a A. D. spolu s K. I. išli ku miestu, kde sa nachádzal bankomat, v čase okolo 02.00 hod. dňa 24. augusta 2010 prišli k pohostinstvu č.71-613, kde montážnou penou zastriekali poplašné zariadenie umiestnené na hornom pravom rohu budovy z východnej strany, vylomili vchodové dvere na pohostinstve v oblasti zámku, ako aj visiaci zámok na dverách, vnikli do pohostinstva, kde poškodili skrinky poplašnej signalizácie umiestnené za barovým pultom, ako aj vedľa bankomatu Poštovej banky a. s., následne sa pokúšali vypáčiť bankomat, čo sa im však nepodarilo, nakoľko sa spustila signalizácia a z miesta činu ušli, čím svojím konaním spôsobili škodu na zariadení poškodením poplašného zariadenia vo výške 30,77 eure ku škode T. N., nar. XX. S. XXXX, bytom K., K.. S. č. XXXX/X a škodu na bankomate pre spoločnosť First Data Slovakia s. r. o. so sídlom Bratislava ul. Röntgenova č. 1, IČO: 31 372 074 vo výške 6.640,20 eura, pričom vbankomate sa v tom čase nachádzala hotovosť vo výške 13.270 eur, ktorú sa im nepodarilo odcudziť,

v bode 7) obvinení S. Š. a A. D., spolu s K. I. po predchádzajúcej vzájomnej dohode spoločným konaním dňa 21. januára 2011 v nočných hodinách vykonali krádež vlámaním do čerpacej stanice SLOVNAFT v obci Terchová, časť Vyšné Kamence takým spôsobom, že vytrhli signalizáciu z vonkajšej strany stanice, nezisteným predmetom vylámali bočné vchodové dvere do objektu v hornej časti a v oblasti zámku, tak sa dostali do vnútorných priestorov, vytrhli dve skrinky signalizácie, prešli do priestorov kancelárie, tam nezisteným predmetom vylámali dvere na drevenej skrini, rozrezali dvere na ohňovzdornej skrini značky Sherlock a odcudzili tak finančnú hotovosť vo výške 5.025,- eur, 10 kusov mesačných diaľničných známok pre vozidlá do 3,5 ton v celkovej hodnote 140,- eur, 70 kusov ročných diaľničných známok pre vozidlá do 3,5 ton v celkovej hodnote 3.500,- eur a 40 kusov týždňových diaľničných známok pre vozidlá do 3,5 ton v celkovej hodnote 280,- eur a taktiež odcudzili finančnú hotovosť, ktorá sa nachádzala v mikroténových vrecúškach na polici nad ohňovzdornou skriňou. Následne vypáčili nezisteným spôsobom dvere do predajne a odcudzili tam 40 kusov krabíc cigariet zn. Marlboro, 30 kusov krabičiek cigariet značky Marlboro light, telefónne karty Easy kredit 12 v počte 10 kusov a Prima kredit 10 v počte 20 kusov, finančnú hotovosť zo zásuvky registračnej pokladnice a následne v priestoroch predajne vystriekali práškový hasiaci prístroj, ktoré veci im následne uschoval obvinený Ľ. K. na povale domu č. XXX, na ulici W., v obci D., okres Ž., čím spôsobili spoločnosti SLOVNAFT, a. s. so sídlom Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO: 31 322 832 škodu odcudzením finančnej hotovosti v celkovej výške 7.335,- eur, škodu na odcudzených veciach vo výške 4.459,37 eura, poškodením tovaru škodu vo výške 6.571,37 eura a poškodením zariadenia čerpacej stanice spôsobili škodu vo výške 1.000,- eur.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h), § 41 ods. 1 a § 46 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov a šiestich mesiacov, na ktorého výkon ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obvinenému A. D. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne s obvinenými S. Š. a Ľ. K. nahradiť poškodenej spoločnosti SLOVNAFT, a. s. škodu v celkovej výške 19.365,74 eura.

Uvedený rozsudok okresného súdu napadli prokurátor a obvinený A. D. (spolu s ďalšími obvinenými) odvolaniami, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 8. novembra 2017, sp. zn. 4To/22/2016, podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo obvinenému A. D. doručené 31. januára 2018, podal priamo obvinený 13. decembra 2018 dovolanie, ktoré následne 1. februára 2019 doplnil prostredníctvom pre dovolacie konanie ustanoveného obhajcu, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), i) Trestného poriadku.

V odôvodnení tohto mimoriadneho opravného prostriedku obvinený vo vlastnom písomne podanom dovolaní vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu je vo vzťahu k jeho osobe založené na dubióznych právnych záveroch, absentuje v ňom logika právnych záverov, ako aj relevantné usvedčujúce dôkazy. V priebehu konania nebol podľa neho vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval jeho vinu. Vzhľadom na absenciu priamych alebo nepriamych dôkazov mu súd podľa jeho názoru odňal právo na spravodlivý súdny proces, pričom rovnakými nedostatkami trpí aj napadnuté uznesenie krajského súdu, ktoré len nekriticky prevzalo právny názor prvostupňového súdu a vôbec sa nezaoberalo argumentmi uvedenými v jeho odvolaní. Zároveň tvrdí, že ani jeden zo súdov sa v pôvodnom konaní nevysporiadal s jeho obhajobou a len nepresvedčivo bez akéhokoľvek odôvodnenia uznali jeho vinu a to napriek úplnej dôkaznej tiesni na strane žaloby. Nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie smerujúce k uznaniu viny predstavuje v končenom dôsledku flagrantné a zásadné porušenie jeho práva na obhajobu a spravodlivý proces.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený uviedol, ževzhľadom na existenciu pochybností o jeho vine došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku, keďže pri pretrvávajúcich pochybnostiach o niektorej zo skutkových okolností dôležitých pre posúdenie jeho zavinenia mali konajúce súdy pristúpiť k aplikácii zásady „in dubio pro reo.“

Následne, prostredníctvom obhajcu uvedenú argumentáciu doplnil tak, že podľa jeho názoru bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu aj z toho dôvodu, že v konaní opakovane navrhoval vypočuť svedka I., avšak prvostupňový súd jeho výsluch nevykonal a dokonca ani v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ako sa s týmto návrhom na doplnenie dokazovania vysporiadal.

Podľa obvineného je napadnuté rozhodnutie taktiež založené na nesprávnom právnom posúdení skutku, pretože hoci v právnej vete rozsudku je uvedené, že mal spôsobiť väčšiu škodu, čomu zodpovedá aj zistený skutkový stav (škoda vo výške 6.640,20 eura a neodcudzená hotovosť vo výške 13.270 eur), jeho konanie bolo kvalifikované okrem iného aj podľa § 212 ods. 4 písm. a) Trestného zákona, ktoré ustanovenie predpokladá spôsobenie značnej škody, čo však v predmetnom konaní naplnené nebolo. Ďalej tvrdí, že na rozdiel od obvinených S. D., S. Š. a O. S. nebol uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu krádeže a prečinu poškodzovania cudzej veci, avšak aj napriek tomu prvostupňový súd pravdepodobne pristúpil k sčítaniu výšky škôd [škoda v bode 7) bola podľa neho stanovená na 19.365,74 eura], a z toho okresný súd vyvodil, že sa mal okrem iného dopustiť aj zločinu krádeže podľa § 212 ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Zdôraznil pritom, že nebolo zistené, že by jeho trestná činnosť mala znaky pokračovania, keďže tieto prvostupňový súd vo svojom rozsudku vôbec neuviedol. Na základe uvedeného sa obvinený domnieva, že súd nesprávne právne posúdil zistený skutok v dôsledku sčítania výšky škody ako pri pokračovacom trestnom čine, hoci škoda mala byť podľa jeho názoru pri každom skutku vyčíslená samostatne a následne podľa toho mala byť určená právna kvalifikácia. Uvedený nedostatok neodstránil ani krajský súd, ktorý sa len nekriticky stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a prevzal jeho nesprávny právny názor.

V podstate z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu bol porušený zákon z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), i) Trestného zákona (zrejme mal na mysli Trestný poriadok, pozn.) v ustanovení § 319 Trestného poriadku a v konaní ktoré mu predchádzalo v ustanoveniach § 212 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v neprospech obvineného. Zároveň navrhol, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie zrušil, zrušil i rozsudok prvostupňového súdu i všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Taktiež navrhol, aby najvyšší súd podľa § 380 ods. 4 Trestného poriadku prerušil jeho výkon trestu odňatia slobody.

K dovolaniu obvineného sa podaním z 29. mája 2019 vyjadril prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“), v ktorom uviedol, že rozhodnutia prvostupňového súdu i odvolacieho súdu vo vzťahu k obvinenému A. D. považuje za zákonné a odôvodnené. Konajúce súdy vykonali podľa prokurátora náležité dokazovanie vo vzťahu ku všetkým čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, na ktorých mal obvinený A. D. účasť, pričom vykonané dôkazy vyhodnotili v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Výsledky vyhodnotenia vykonaných dôkazov v jednotlivostiach, ako aj vo vzájomnom súhrne oba súdy podrobne popísali v odôvodnení svojich rozhodnutí. Konajúce súdy sa podľa prokurátora dostatočne vysporiadali s protiprávnym konaním a účasťou obvineného A. D. na páchaní predmetnej trestnej činnosti v organizovanej skupine. Prokurátor sa preto stotožnil s právnym posúdením skutkov pod bodmi 5) a 7), ako aj s trestom uloženým obvinenému A. D.. Zároveň je toho názoru, že postupom konajúcich súdov nedošlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu, a to ani v prípravnom konaní, ani na hlavnom pojednávaní. Konajúce súdy podľa prokurátora nepostupovali v rozpore so zákonom, ak nevykonali výsluch svedka I., ktorý mal v prípravnom konaní v postavení obvineného odmietnuť vypovedať.

Na základe uvedeného nie sú podľa prokurátora v predmetnej veci dané dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), i) Trestného poriadku a preto navrhol, aby najvyšší súd dovolanie obvineného A. D. podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným A. D. ako oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, po tom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s časti s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodov dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené.

Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné najprv vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je určené na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007]. Povedané inými slovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).

Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku [rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012]. Povedané inými slovami, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie podľa § 371 Trestného poriadku. Súčasne treba zdôrazniť, že podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku musí byť dovolanie už pri jeho podaní odôvodnené tak, aby bolo zrejmé nielen to, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda, ale tiež to aké chyby sa rozhodnutiu alebo jemu predchádzajúcemu konaniu vytýkajú. Nestačí preto, ak dovolateľ len všeobecne tvrdí, že napadnutým rozhodnutím boli naplnené ním označené dovolacie dôvody, ale namietané chyby musí konkretizovať spôsobom umožňujúcim ich vecné posúdenie. Dovolaciemu súdu totiž neprináleží domýšľať si, resp. hľadať, v čom by mohli teoreticky spočívať dôvody jednotlivých tvrdení dovolateľa (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2019, sp. zn. I. ÚS 518/2019).

Takýto všeobecný charakter, nespĺňajúci zákonné (obsahové) náležitosti dovolania, majú obvineným priamo uplatnené neurčité námietky, podľa ktorých sú napadnuté rozhodnutia založené na dubióznych právnych záveroch, bez logických právnych záverov a relevantných usvedčujúcich dôkazov, resp. podľa ktorých sa súdy nevysporiadali s jeho obhajobou ale bez akéhokoľvek odôvodnenia uznali jeho vinu a ktoré navyše zjavne smerujú k revízii skutkových záverov, ktorá je však (ako už bolo uvedené) v dovolacom konaní iniciovanom obvineným vylúčená. Najvyšší súd sa preto v ďalšej časti zaoberal iba prostredníctvom obhajcu vecne špecifikovanými námietkami, ktoré Trestným poriadkom stanovené požiadavky na obsah dovolania spĺňajú.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobomporušené právo na obhajobu. To vidí obvinený v tom, že napriek jeho opakovaným návrhom na výsluch svedka K. I. súdy jeho výsluch nevykonali, ani sa oň nepokúsili a v odôvodnení rozhodnutí neuviedli, ako sa s týmto návrhom vysporiadali.

K tomu je potrebné najskôr vo všeobecnosti uviesť, že tento dovolací dôvod vyžaduje, aby bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Nie je ním len všeobecné právo obvineného zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní a súdom (§ 34 Trestného poriadku), ale aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným alebo prostredníctvom obhajcu (§ 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Trestného poriadku). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (272 ods. 3 Trestného poriadku), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku). Zároveň platí, že za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011 a 116/2014).

Vychádzajúc z uvedeného je v posudzovanej veci podstatným zistenie najvyššieho súdu, že výsluch svedka K. I. navrhol vykonať obhajca dovolateľa na hlavnom pojednávaní 3. júna 2015, kedy bol tento jeho návrh na doplnenie dokazovania podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietnutý s odôvodnením, že výpoveď tohto svedka už bola na hlavnom pojednávaní prečítaná a obvinený a jeho obhajca mali možnosť sa k nej vyjadriť (č. l. 3563 spisu). Tento návrh zopakoval obhajca aj na hlavnom pojednávaní 21. októbra 2015 s odôvodnením, že tento svedok mal byť osobne prítomný pri niekoľkých skutkoch a jeho výsluch môže pomôcť objasneniu veci, pričom čítaná bola jeho výpoveď v procesnom postavení obvineného. Aj tento opakovaný návrh obvineného bol na tomto hlavnom pojednávaní okresným súdom odmietnutý s tým, že výpoveď tohto svedka už bola prečítaná a navyše takýto návrh bol už raz odmietnutý (č. l. 3606 spisu). Okrem toho, v reakcii aj na odvolaciu námietku dovolateľa, sa krajský súd stotožnil s procesným postupom okresného súdu, ktorý neakceptoval návrhy na vypočutie osôb, ktoré sa podľa poznatkov obžalovaných a orgánov činných v trestnom konaní mali pri jednotlivých skutkoch tiež podieľať na páchaní trestnej činnosti a ktoré v počiatkoch trestného konania využili svoje právo a nevypovedali (medzi inými aj K. I.), s odôvodnením, že niet žiadneho zákonného dôvodu alebo prostriedku prinútiť takýchto potencionálnych svedkov vypovedať (pozri strana 30 uznesenia krajského súdu). Je teda zrejmé, že súdy oboch stupňov neponechali dôkazný návrh obvineného bez povšimnutia, ale sa ním vecne zaoberali a s primeraným odôvodnením ho odmietli. Ako už bolo uvedené vyššie, len samotné odmietnutie dôkazného návrhu obvineného nie je porušením práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Treba pritom zdôrazniť, že súčasťou tohto práva ale ani práva na spravodlivé súdne konanie, nie je právo obvineného na rozhodnutie v súlade s jeho návrhom, predstavami alebo očakávaniami.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený obsahovo namieta, že konanie, za ktoré bol odsúdený, nemalo byť právne posúdené aj podľa § 212 ods. 4 písm. a) Trestného zákona, pretože nebol uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu krádeže a prečinu poškodzovania cudzej veci. Škoda spôsobená jednotlivými skutkami tak nemala byť sčítaná, ale táto mala byť posudzovaná samostatne u každéhoskutku a podľa toho mala byť určená právna kvalifikácia.

K tomu treba v prvom rade uviesť, že najmä tzv. právne vety a nadväzujúce právne kvalifikácie sú vo výroku rozsudku okresného súdu uvedené značne neprehľadne a nedôsledne (až diletantsky), čo výrazne znižuje kvalitu tohto rozhodnutia, ktoré v tomto smere nenapravil ani krajský súd.

V prípade dovolateľa sa to prejavilo tým, že hoci v právnej vete okresný súd konštatuje, že v bodoch 5) a 7) obžaloby „... prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, čin spáchal vlámaním... a spôsobil tak väčšiu škodu...,“ v použitej právnej kvalifikácii sa naplnenie vlámania ako znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty [§ 212 ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení s § 138 písm. e) Trestného zákona)] vôbec neodrazilo a namiesto väčšej škody podľa § 212 ods. 3 písm. a) Trestného zákona bola použitá kvalifikácia zodpovedajúca značnej škode podľa § 212 ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Pokiaľ ide o výšku spôsobenej škody, možno uvedený nesúlad interpretovať aj ako pisársku chybu. Bez toho, aby najvyšší súd v tomto smere ďalej akokoľvek špekuloval, z pohľadu uplatnenej dovolacej námietky, ktorou je viazaný (§ 385 ods. 1 Trestného poriadku), je podstatné, že aj keď okresný súd pri právnej kvalifikácii konania dovolateľa (na rozdiel od spoluobvinených) výslovne neuviedol, že spáchal v jednočinnom súbehu dva pokračovacie trestné činy, z výroku o treste vyplýva, že jeho konanie popísané v bodoch 5) a 7) obžaloby považoval za jeden skutok, keďže mu uložil úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona. Ak by totiž posúdil konanie dovolateľa ako dva skutky, postupoval by pri ukladaní trestu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorý sa vzťahuje na ukladanie úhrnného trestu za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami. To, že tak súd prvého stupňa nepostupoval, je zrejmé aj z odôvodnenia jeho rozsudku, keď pri určení výmery trestu vychádzal z trestnej sadzby päť rokov a štyri mesiace až desať rokov, teda nepristúpil k zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona o 1/3 [hoci v súvislosti s priťažujúcou okolnosťou podľa § 37 písm. h) Trestného zákona v rozpore s týmto ustanovením nesprávne uvádza, že spáchal viac skutkov namiesto viac trestných činov].

Z uvedeného vyplýva, že akceptovanie dovolateľom uplatnenej námietky, že v jeho prípade nejde o pokračovacie trestné činy, by síce na jednej strane znamenalo, že jednotlivými čiastkovými útokmi spôsobené škody nemožno sčítať, na strane druhej, by to ale viedlo k tomu, že jeho konania by boli posúdené ako dva samostatné skutky (namiesto jedného) a právne kvalifikované ako štyri trestné činy (namiesto dvoch) sčasti spáchané v jednočinnom a sčasti vo viacčinnom súbehu.

Konkrétne skutok popísaný v bode 5) obžaloby by mal byť v takom prípade správne právne posúdený ako pokus zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) [väčšia škoda vo výške 13.270,- eur], ods. 4 písm. b) [spáchaný vlámaním podľa § 138 písm. e) Trestného zákona a organizovanou skupinou podľa § 138 písm. i) Trestného zákona] Trestného zákona spáchaný v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) [väčšia škoda vo výške 6.670,20 eura] Trestného zákona a skutok v bode 7) obžaloby ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) [väčšia škoda vo výške 11.794,37 eura], ods. 4 písm. b) [spáchaný vlámaním podľa § 138 písm. e) Trestného zákona] Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) [väčšia škoda vo výške 7.571,37 eura] Trestného zákona.

Z pohľadu ukladania trestu by sa to následne prejavilo tým, že podľa § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (z dôvodu viacčinného súbehu) v spojení s § 38 ods. 4 Trestného zákona prihliadajúc na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (vo vzťahu k jednočinnému súbehu), by mu bol trest ukladaný v rámci trestnej sadzby päť rokov a štyri mesiace až trinásť rokov a štyri mesiace. Je teda zjavné, že akceptovanie dovolateľom uplatnenej argumentácie by znamenalo zmenu rozhodnutia v jeho neprospech, čo je na základe dovolania podaného v jeho prospech vylúčené (§ 385 ods. 2 Trestného poriadku). To by platilo aj v prípade, ak by okresný súd (rovnako ako v napadnutom rozsudku) v rozpore s v čase rozhodovania účinným Trestným zákonom opomenul predmetné skutky právne posúdiť aj ako spáchané vlámaním podľa § 212 ods. 4 písm. b) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. e) Trestného zákona, s jediným rozdielom, že by nešlo o viacčinný súbeh dvoch zločinov alezločinu a prečinu, čo by ale tiež viedlo k zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby na trinásť rokov a štyri mesiace.

V tejto súvislosti považuje najvyšší súd za potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní správnosti právnej kvalifikácie zisteného skutku v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je určujúci právny stav v čase právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. Za nesprávne právne posúdenie skutku totiž nemožno pokladať neskoršiu zmenu ustanovení Trestného zákona, hoci by aj bola v prospech páchateľa.

Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne splnené, a preto dovolanie obvineného A. D. podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.