2Tdo/31/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Františka Moznera v trestnej veci proti obvinenému O. D. a spol. pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. na neverejnom zasadnutí konanom 6. septembra 2016 v Bratislave o dovolaniach obvinených O. D. a W. F. proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 1. decembra 2015, sp. zn. 2To/95/2015, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolania obvinených O. D. a W. F. sa odmietajú.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) zo 6. mája 2015, sp. zn. 1T/154/2014, boli obvinení O. D. a W. F. uznaní za vinných z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., ktorý spáchali formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. tak, že 23. augusta 2014 v čase okolo 13:30 hodine v katastrálnom území obce G. S., časť K. K., počas výkonu služby, na miestnej komunikácii III/50767, zastavili traktor bez evidenčného čísla, ktorého vodičom bol O. D., narodený XX. F. XXXX, trvale bytom G. S., K. K. XXX, pričom po zistení priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky tomuto uložili pokutu v blokovom konaní vo výške 295,- eur, kde po prevzatí peňazí od priestupcu tomuto predpísaným spôsobom nevydali potvrdenie o zaplatení blokovej pokuty formou ústrižkov typu „B“ pokutových blokov a následne pokračovali v služobnej činnosti a šli preveriť oznámenie občana z G. S., pričom potom ako sa vracali z preverovania tohto oznámenia, boli zastavení O. D., otcom O. D., ktorý sa sťažoval na ich postup pri udelení blokovej pokuty jeho synovi z dôvodu, že mu nevydali bločky ako potvrdenie o zaplatení pokuty aj napriek tomu, že im peniaze za pokutu dal, na čo obvinený D. a obvinený F. peniaze O. D. vrátili a vystavili mu potvrdenie o zadržaní vodičského preukazu, pričom ako dôvod uviedli priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. v platnom znení.

Za to okresný súd uložil obom obvineným podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. s prihliadnutím na § 38 ods. 3 Tr. zák. v spojení s § 36 písm. j/ Tr. zák. tresty odňatia slobody vo výmere dva roky, ktorých výkon u každého z nich podmienečne odložil na skúšobnú dobu dva roky.

Rozsudok okresného súdu napadli obaja obvinení odvolaniami, ktoré Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 1. decembra 2015, sp. zn. 2To/95/2015, podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali obaja obvinení prostredníctvom obhajcu 25. februára 2016 dovolania z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/, i/, l/ Tr. por.

V nich po stručnom zrekapitulovaní predchádzajúceho konania, včítane námietok, ktoré uplatnili v odvolaní, krajskému súdu vytýkajú, že sa nevysporiadal s odvolacími námietkami, iba lakonicky poznamenal, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku prvostupňovým súdom. V nadväznosti na to zároveň namietajú, že prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal ich obranou, rozsudok v tomto zmysle neodôvodnil, dôkazy nevyhodnotil, resp. tieto nevyhodnotil dostatočne, neuviedol prečo a na základe čoho ustálil ich vinu a neuviedol argumentáciu vyvracajúcu ich obranu a fakty. Z jeho odôvodnenia tiež nie je zrejmé, prečo nevykonal ďalšie dôkazy za účelom preverenia rozhodujúcich skutočností uvádzaných obhajobou a akými právnymi úvahami sa pri tomto svojom postupe spravoval. Pritom zdôraznili, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania. Citujúc znenie ustanovení § 168 ods. 1 a § 176 ods. 2 Tr. por. majú za to, že odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu a uznesenia odvolacieho súdu týmto ustanoveniam nezodpovedajú.

Konkrétne dovolatelia namietajú, že v spise sú založené rozhodujúce dôkazy, ktoré svedčia v ich prospech (záznam o vykonaní skúšky na alkohol v dychu s časovým údajom, potvrdenie o zadržaní VP s časovým údajom a správa o výsledku objasňovania priestupku s časovým údajom). V tejto súvislosti argumentujú tým, že je nepochybné, že policajné úkony začali voči vinníkovi vykonávať 23. augusta 2014 o 13:33 hod. (podľa výstupu zo zariadenia na meranie obsahu alkoholu v dychu) a o 13:50 hod., teda sedemnásť minút po vykonaní dychovej skúšky, vystavili písomnosti súvisiace s riešením priestupku. Podľa dovolateľov je tento čas primeraný na to, aby skontrolovali vozidlo, zistili okolnosti jeho jazdy, stotožnili prítomné osoby, naložili poškodeného a zaviezli ho pred jeho dom (čím mu poskytli zákonnú súčinnosť pri preukazovaní totožnosti), pričom on vošiel doň a priniesol z neho a predložil doklady a oni mohli zahájiť vypisovanie tlačív súvisiacich s priestupkovým konaním. Považujú však za vylúčené, aby v tomto čase stihli úkony, o ktoré opreli svoje rozhodnutia konajúce súdy, teda okrem už uvedených úkonov aj ďalšiu služobnú činnosť mimo uvedenú lokalitu a dohadovanie sa s otcom poškodeného a poškodeným. Argumentáciu prvostupňového súdu, že to síce stihnúť nemohli, ale boli natoľko prefíkaní, že časy na oboch tlačivách upravili, pokladajú za ničím nepodloženú.

Ďalšími rozhodujúcimi dôkazmi sú podľa dovolateľov ich výpovede a s nimi súvisiace výpovede najmä svedkov M. a svedkyne F., pričom tak prvostupňový ako aj odvolací súd sa s rozpormi vo výpovediach svedkov nevysporiadali a neuviedli, prečo neprihliadli k výpovediam svedkov potvrdzujúcim ich výpovede, ale naopak zo svedeckých výpovedí použili iba fakty v ich neprospech. Za dokazovaniu odporujúce považujú tvrdenie okresného súdu, že „...svoje skutkové zistenia oprel nielen o výpovede obžalovaných O. D. a W. F., ale predovšetkým o svedecké výpovede O. D. a jeho otca O. D., rovnako o výpovede svedkov A. M., L. M., A. P., W.K., F. F. i K. B. (ani krajský súd pritom, na rozdiel od odvolacích námietok obidvoch obžalovaných uvedených v písomnom odôvodnení ich spoločného odvolania, nedospel k záveru, že by niektoré z citovaných svedeckých výpovedí vylučovali pravdivosť výpovedí svedkov O. D. a poškodeného O. D.)...“, pretože výpovede svedkov A. a L. M. a K. B. podľa dovolateľov jasne vylučujú tvrdenia O. D. a O. D..

Okrem toho namietajú, že pomenovanie zákona, ktorý mali porušiť, resp. v rozpore s ktorým mali konať, je formálnou náležitosťou skutkového výroku odsudzujúceho rozsudku, pričom nepostačí jeho označenie v odôvodnení. V tejto súvislosti poukazujú tiež na to, že ani prvostupňový a ani odvolací súd neuviedli, ako mali ustanovenia § 22 ods. 2, 3 a § 85 ods. 4 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktoré zároveň citujú, porušiť, keď z dokazovania vyplynulo, že blokové konanie neprebehlo tak, ako to vyžaduje zákon, pretože peňažná pokuta nebola zaplatená a takisto vinníkovi neboli odovzdané pokutové bločky. Pritom kladú otázku, ako súd dospel k záveru, že bolo zahájené,resp. vykonané blokové konanie, keď priestupok vyriešili zákonným spôsobom - vec postúpili dopravnému inšpektorátu.

Napokon odvolaciemu súdu vytýkajú, že sa nezaoberal ich námietkou spochybňujúcou zákonnosť postavenia Inšpekčnej služby MV SR, pričom obhajoba od tejto neupustila, iba netrvala na prečítaní písomného podania. Vyslovili pritom názor, že stanovisko kolégia NS SR môže byť v rozpore s názorom ústavného súdu alebo názorom ESĽP.

Z týchto dôvodov obaja dovolatelia zhodne navrhli, aby dovolací senát vyslovil rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera, a súčasne zrušil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a uznesenie odvolacieho súdu.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín v písomnom vyjadrení k dovolaniam obvinených uviedol, že je toho názoru, že súdy vykonali všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotili jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako im to ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Tr. por. a dospeli k správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Podľa prokurátora okresný súd svoje skutkové zistenia dostatočne podrobne, vecne správne a presvedčivo odôvodnil v napadnutom rozsudku (na strane 5 až 8) a na ich podklade dôvodne neakceptoval obhajobné tvrdenia obvinených. Krajský súd dospel nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k rovnakým právnym záverom ako okresný súd, preto v tomto smere odvolacie námietky obvinených, ktoré boli vo svojej podstate len opakovaním ich obhajobných námietok prednesených už pred okresným súdom, s ktorými sa tento dostatočne a vecne správne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, nepovažoval za opodstatnené a tak v podrobnostiach poukázal na vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o námietku, že okresný súd v rozpore s § 163 ods. 3 Tr. por. neuviedol aké ustanovenia zákona obvinení porušili a v čom svoju právomoc zneužili, dal prokurátor do pozornosti, že krajský súd poukázal na stranu 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvého stupňa poukazuje na postup obžalovaných v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2, ods. 3 zákona o priestupkoch, ale hlavne v rozpore s § 85 ods. 4 druhá veta tohto zákona. V podstate z týchto dôvodov prokurátor navrhol, aby dovolací súd podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvinených O. D. a W. F. zamietol (správne odmietol).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Tr. por. a zistil, že dovolanie bolo podané obvinenými O. D. a W. F. ako oprávnenými osobami podľa § 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por., prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ 368 ods. 2 písm. h/ Tr. por.), v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Tr. por., potom ako dovolatelia využili svoje zákonné právo podať riadne opravné prostriedky (odvolania), o ktorých bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Tr. por.), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Tr. por. a s uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvinenými uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, i/, l/ Tr. por. nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené.

Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a/ až n/ Tr. por. vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je určené na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie preto nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007].

Povedané inými slovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsahkonkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).

Podstata väčšiny námietok dovolateľov, ako sú tieto konštatované vyššie, tkvie v tom, že nimi spochybňujú hodnotenie jednotlivých dôkazov a v nadväznosti na to skutkové závery okresného a krajského súdu, pričom najvyššiemu súdu v súlade s doposiaľ uplatnenou obhajobou predkladajú vlastnú verziu skutkového deja vychádzajúcu z odchýlneho hodnotenia vykonaných dôkazov. Nepochybne tak ide o skutkové námietky, ktoré vecne nezodpovedajú nielen obvinenými označenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže dovolací súd skúmať ani meniť, ale ani žiadnemu z ďalších dôvodov dovolania uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia. Námietky skutkovej povahy sú totiž uplatniteľné iba v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Tr. por., kedy je osobou oprávnenou na podanie dovolania výlučne minister spravodlivosti. Dovolací súd sa preto týmito skutkovými námietkami dovolateľov nezaoberal (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 14/2015).

Z nespokojnosti dovolateľov s tým, ako súdy prvého a druhého stupňa hodnotili dôkazy a k akým skutkovým záverom dospeli, zároveň pramení aj ich tvrdenie, že napadnuté rozhodnutia nie sú riadne odôvodnené, v čom vidia zásadné porušenie ich práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

K tomu treba uviesť, že predovšetkým okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (str. 5 - 8) podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri ich hodnotení. Z jeho odôvodnenia je zároveň zrejmé, ako sa vyrovnal s obhajobou obvinených, ktorú títo v podstate iba opakujú aj v podanom dovolaní. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu pritom nemožno posudzovať izolovane, keďže z hľadiska predmetu tvoria jeden celok (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júna 2016, sp. zn. I. ÚS 336/2016). Preto pokiaľ sú odvolacie námietky iba opakovaním v predchádzajúcom konaní už uplatnenej obhajoby, s ktorou sa súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal, postačí ak odvolací odkáže na vecne správne dôvody napadnutého rozhodnutia.

Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd uzatvára, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu a jemu predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu nie sú svojvoľné, práve naopak tieto poskytli obvineným adekvátnu súdnu odpoveď na všetky pre rozhodnutie podstatné otázky, ktoré boli v konaní nastolené.

K zásadnému porušeniu práva na obhajobu obvinených v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. pritom nemohlo dôjsť ani tým, že krajský súd nereagoval na ich námietku spochybňujúcu zákonnosť postavenia inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, už len z toho dôvodu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo nielen jemu, ale i obhajobe známe stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 95/2015 prijaté k tejto otázke, čo je zrejmé aj z dôvodov dovolania.

Pokiaľ ide o námietku obvinených, že pri prečine zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. je pomenovanie zákona, ktorý mal byť porušený, resp. v rozpore s ktorým mali konať, formálnou náležitosťou skutkového výroku odsudzujúceho rozsudku a nepostačí jeho označenie v jeho odôvodnení, je nutné najprv uviesť, že skutková veta musí zodpovedať právnej vete obsahovo tak, aby bolo možné konštatovať naplnenie zákonných znakov trestného činu a teda bolo možné subsumovať zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 57/2016).

Pri prečine zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., ktorého skutková podstata nie je blanketnou, to znamená, že v skutkovej vete musí byť popísané konanie páchateľa tak, aby toto obsahovo zodpovedalo tomu, že ako verejný činiteľ v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu bez nutnosti ho zároveň konkretizovať.

Vo vzťahu k posudzovanej veci poukazuje potom najvyšší súd na to, že skutkovému zisteniu súdov, ktorého podstata spočíva v tom, že obvinení ako službukonajúci policajti po uložení blokovej pokuty vo výške 295,- eur a prevzatí peňazí nevydali priestupcovi potvrdenie o zaplatení blokovej pokuty, pokračovali v služobnej činnosti a až po následnej sťažnosti otca priestupcu na ich postup peniaze vrátili a priestupcovi zadržali vodičský preukaz, zodpovedá právny záver, že ako verejní činitelia v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený prospech vykonávali svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu.

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a teda ani táto obvinenými uplatnená námietka dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nespĺňa.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. l/ Tr. por. najvyšší súd uvádza, že obvinení vecne neuplatnili žiadnu námietku, ktorá by tento dôvod dovolania mohla naplniť. Ten je totiž daný iba vtedy, ak odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por., teda výlučne z procesných dôvodov bez vecného preskúmania, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo ak zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 Tr. por. napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania.

V posudzovanej veci však odvolací súd na podklade podaných odvolaní obvinených preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a po takto vykonanom prieskume dospel k záveru, že podané odvolania nie sú dôvodné a preto ich podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolania obvinených O. D. a W. F. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. bez preskúmania veci odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.