UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej a sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Beáty Javorkovej v trestnej veci proti obvinenému MUDr. Y. U. pre pokračujúci zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 20. augusta 2024 v Bratislave o dovolaní obvineného MUDr. Y. U. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 3. októbra 2023, sp. zn. 1To/65/2023, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného MUDr. Y. U. odmieta.
Odôvodnenie
Okresný súd Komárno (ďalej tiež „okresný súd“) rozsudkom zo 16. februára 2023, sp. zn. 11T/148/2010, uznal obvineného MUDr. Y. U. vinným z pokračujúceho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
1) v presne nezistený deň v dennej dobe v mesiaci november alebo december roku 2005 na ceste medzi obcami Modrany a Komárno v osobnom motorovom vozidle zn. Audi, sivej farby, evidenčného čísla K. XXX, presnejšie nezistené, pod hrozbou ublíženia na zdraví, zbitia baseballovou palicou nútil poškodeného H. Q. Y. nar. XX. X. XXXX v S., trvale bytom I. K. B. č. XXX, aby podpísal približne 160 ks nevyplnených faktúr, ktoré predtým odmietol podpísať, 2) dňa 28. februára 2006 v poobedňajších hodinách v areáli podniku H. I. s.r.o. v obci S. č. XXXX v okrese K. G. pod hrozbou zastrelenia nútil poškodeného H. Q. Y. vystúpiť z vozidla zn. Audi sivej farby evidenčného čísla K. XXX, presnejšie nezistené a následne vojsť do administratívnej budovy sídla uvedenej spoločnosti, 3) dňa 3. marca alebo 4. marca 2006 okolo 13.00 hod. v areáli podniku H. I. s.r.o. v obci S. č. XXXX v okrese K. G. priložil presne neidentifikovanú krátku strelnú zbraň striebornej farby s pozlátenou pažbou k hlave poškodeného H. Q. Y. a pod hrozbou zastrelenia ho donútil k podpísaniu troch listín opatrných firemným razítkom spoločnosti H. I., s.r.o., pričom obsah a povahu týchto listín mu odmietol vysvetliť,
4) vo večerných hodinách dňa 4. marca 2006 na doposiaľ nezistenom mieste počas telefonického hovoru z telefónneho čísla XXXXXXXXXX sa vyhrážal zmrzačením poškodeného U. Q. rodený D., nar. X. U. XXXX v S., trvale bytom Q. č.d. XXX, ktorý sa nachádzal na svojom trvalom pobyte v Q. a tiež ublížením na zdraví členom jeho rodiny, ak vo svojom rodinnom dome v Q. č. XXX neubytuje ním poverených zamestnancov výrubom drevnej hmoty v katastrálnom území obec Q., 5) v presne nezistenom čase od 28. februára 2006 do príchodu príslušníkov polície dňa 9. marca 2006 o 14.00 hod. v obci S. č. XXXX v okrese K. G. v areáli podniku H. I. s.r.o. násilím proti svojej vôli a pod hrozbou zastrelenia nútil poškodeného H. Q. Y. - konateľa firmy H. I. s.r.o podľa zakladateľskej listiny obchodnej spoločnosti s.r.o. zo dňa 10. februára 2006, aby v tomto areálu zotrval za účelom podpísania rôznych listín opatrených firemnou pečiatkou spoločnosti H. I. s.r.o.
Okresný súd podľa § 44 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 Trestného zákona, nakoľko trest uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra z 25. mája 2021, sp. zn. 3Tk 2/2019, v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 28. septembra 2021, sp. zn. 1To 52/2021, považuje na ochranu spoločnosti a nápravu obvineného za dostatočný.
Obvinený napadol uvedený rozsudok okresného súdu odvolaním, ktoré Krajský súd v Nitre (ďalej tiež „krajský súd“) uznesením z 3. októbra 2023, sp. zn. 1To/65/2023, zamietol podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné.
Proti uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo obvinenému doručené 19. decembra 2023 a jeho obhajcom 15. decembra 2023 a 29. decembra 2023, podal obvinený prostredníctvom zvolenej obhajkyne 6. februára 2024 dovolanie a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku.
V odôvodnení tohto mimoriadneho opravného prostriedku obvinený zrekapituloval priebeh doterajšieho konania a skonštatoval, že okresný aj krajský súd pri posudzovaní danej veci nepostupovali zákonným spôsobom, o jeho vine rozhodli arbitrárnym spôsobom bez náležite vykonaných dôkazov, navyše dôkazy, ktoré súdu predložil a ktoré vyzneli v jeho prospech, vôbec neboli takto hodnotené, práve naopak - súdy ich považovali za nedôvodné. Pokračoval, že súd rozhodol o jeho vine na základe nedostatočného a neúplného dokazovania, ustálil jeho vinu bez toho, že by boli odstránené akékoľvek pochybnosti o tom, že sa daných skutkov dopustil a pochybnosti pretrvávajú napriek vyslovenému právnemu názoru jedným aj druhým súdom. A keďže pochybnosti ako základný predpoklad spravodlivého rozhodnutia neboli podľa obvineného odstránené, súd mal postupovať v tejto veci úplne inak. Obvinený poznamenal, že následne na to súd upustil od uloženia trestu, pretože nič iné mu ani nezostávalo vzhľadom na to, čo má plniť uložená sankcia. Dodal, že tento rozsudok možno hodnotiť ako krajne nekvalitný, nepreskúmateľný a v konečnom dôsledku nespravodlivý, keďže nestojí na pevných základoch objektívne prejednávanej veci. Tým, že bol uznaný vinným bez náležitého vykonania dokazovania a objektívnych zistení, boli porušené jeho práva na obhajobu s poukazom na § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Tým, že súd nevykonal ním navrhované dôkazy, ktoré by vyvrátili jeho vinu, hrubým spôsobom zasiahol do jeho obhajovacích práv. Navyše vyhodnotil iba tie dôkazy, ktoré hovorili v jeho neprospech, pričom rozhodnutie, ktorým ho uznal vinným, postavil iba podľa obvineného na dvoch sporných výpovediach svedkov H. Q. Y. a U. Q., rod. D.. Ďalej poukázal na skutočnosť, že napriek objektívnemu listinnému dôkazu ho súd uznal vinným zo skutku 4) napriek tomu, že tento listinný dôkaz vyvracia existenciu daného skutku, takže toto rozhodnutie podľa obvineného trpí chybou s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) časť prvá Trestného poriadku. Z pohľadu obvineného mal tento skutok byť vypustený, za tento skutok nemal byť súdený. Navyše okresný aj krajský súd nerešpektovali ustálenú súdnu prax týkajúcu sa neprimeranej lehoty, po ktorú toto konanie trvalo. Poznamenal, že je zákonnou povinnosťou postupovať v zmysle príslušných článkov Ústavy Slovenskej republiky o primeranosti doby, za ktorú je potrebné vec ukončiť, rovnako aj bolo povinnosťou súdov zaoberať sa príslušnými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika ako signatár viazaná. Poukázal na § 34 ods. 1 Trestného poriadku a uviedol, že právo na obhajobu a jeho porušenie teda nemôže spočívať výlučne na splnení podmienky na zastúpenie obhajcom či už zvoleným alebo ustanoveným, ale aj právo na reálnu obhajobu spočívajúce v domožení sa vykonania navrhnutýchdôkazov súvisiacich s vecou. V prípade, ak súdy odmietajú vykonať pre vec podstatné dôkazy preukazujúce obvineným tvrdenú nevinu, potom jeho obhajovacie práva zostávajú len v teoretickej rovine, ktorá často krát vyhovuje právo orgánom činným v trestnom konaní. Dodal, že v takýchto prípadoch nemožno potom hovoriť o práve na obhajobu „ale o práve byť odsúdený“.
Na základe vyššie uvedeného obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie s vyslovením právneho názoru tak, ako vyššie naznačil.
Prokurátorka príslušnej okresnej prokuratúry v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedla, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nie je určený k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších (mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb; tie sú taxatívne uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V prvom rade prokurátorka skonštatovala, že k porušeniu práva obvineného na obhajobu nedošlo, čo vyplýva aj priamo z jeho dovolania, keď uvádza, že bol po celú dobu konania zastúpený obhajcami, ktorí aktívne predkladali okresnému súdu návrhy na vykonanie konkrétnych dôkazov. Okolnosť, že súd týmto návrhom nevyhovel, resp. navrhované dôkazy odmietol vykonať, čo v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku, rozhodne nie je podľa prokurátorky možné posudzovať ako odpieranie práva na obhajobu patriaceho obvinenému. Poznamenala, že postup súdu sa totiž riadi zásadou voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku. V súlade s uvedeným Trestný poriadok zároveň ustanovuje, že súd je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku). Tieto náležitosti rozsudok okresného súdu podľa prokurátorky obsahuje, a to na str. 13 až 16 jeho písomného vyhotovenia. Čo sa týka tvrdeného dôvodu dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku prokurátorka uviedla, že obvinený v podanom dovolaní vôbec neuviedol skutočnosti, ktoré by podľa jeho názoru mali naplniť tento dovolací dôvod. Skutočnosť, že súdy si neosvojili hodnotenie dôkazov podľa predstáv obvineného, nie je spôsobilá naplniť zákonný dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov prokurátorka navrhla, aby dovolací súd uznesením vec odmietol v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku.
Podaním doručeným okresnému súdu 18. marca 2024 obvinený k vyjadreniu prokurátorky uviedol, že argumentácia prokurátorky sa opiera výlučne na suché konštatovanie dovolacích dôvodov obsiahnutých v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Poukázal na tú skutočnosť, že Európsky súd pre ľudské práva opakovane pripomína dôležitosť urýchleného a spravodlivého súdneho procesu tak, ako to uviedol v dovolaní, kde poukázal na zaužívanú súdnu prax v rozhodovacej právomoci Európskeho súdu pre ľudské práva k tejto otázke. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že dnes už nie je možné vystačiť si z existujúcej právnej normy, súdy sú podľa neho povinné zohľadniť ustálenú judikatúru ohľadne práva na urýchlené a spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide o námietku prokurátora ohľadne § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku tak v rozsudku je podľa obvineného viac ako markantný nedostatok spočívajúci v tom, že práve v tejto časti nebolo dokazovanie úplné a vyčerpávajúce. Napriek tomu, že súd mal k dispozícii listinné dôkazy, tieto nevyhodnotil v jeho prospech, nijako sa nimi nezaoberal, navyše pre úplnosť zisteného skutkového stavu bolo podľa obvineného potrebné vykonať dôkazy, ktoré navrhoval od samého začiatku a ktoré by vyzneli v jeho prospech. Aj túto argumentáciu prokurátorky obvinený považoval za nepochopenie nevyhnutnosti zaoberať sa rozhodnutiami najmä Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý veľmi striktne vyžaduje pre objektívnosť vykonať vyčerpávajúce a úplne dokazovanie, zohľadniť návrhy nielen prokuratúry, ale aj obhajoby a v takom rozsahu doplniť dokazovanie z úradnej povinnosti. Zopakoval, že dokazovanie, ktoré vykonal súd, bolo nepostačujúce, nedostatočné. Na to, aby ho uznal vinným, nie je podľa neho možné vychádzať z dôkazov, ktoré pôsobia nepresvedčivo a neusvedčujúco. Súd pri hodnotení dôkazov podľa obvineného pristupoval k týmto diferencovane, vyhodnotil iba dôkazy, ktoré považoval za vhodné pre odsúdenie, ostatné dôkazy doslova odignoroval a navrhované dokazovanie bez náležitého odôvodnia odmietol. Obvinený zotrval na návrhu, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení rozsudku okresného súdu Najvyšší súdSlovenskej republiky zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie s vyslovením právneho názoru tak, ako uviedol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, prostredníctvom obhajkyne (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.
Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené.
Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je určené na nápravu výslovne uvedených procesných a/alebo hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007-II]. Povedané inými slovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu zabezpečujúcich „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní, na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je však koncipovaný oveľa užšie, keďže nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva zásadným spôsobom. Pri posudzovaní, či v danom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na tieto v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo.
Žiada sa pripomenúť, že v zmysle platnej judikatúry je zásadným porušením práva na obhajobu najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania, ktoré smerujú k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (keď obvinený nemal obhajcu v prípade spadajúcom pod dôvod povinnej obhajoby, ak predmetné porušenie práva na obhajobu malo vplyv na priebeh alebo konečný výsledok trestného konania, tiežnapr. vykonanie verejného zasadnutia o odvolaní bez prítomnosti obhajcu obvineného, hoci na to obvinený nedal súhlas a pod.). Právo na obhajobu je v zmysle dovolacieho dôvodu podľa písmena c) potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a jeho obsahom je, okrem iného, aj možnosť obvineného vznášať námietky proti prvostupňovému rozsudku na odvolacom súde.
V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený namietal, že súdy bez náležitého odôvodnenia odmietli vykonať ním navrhnuté dôkazy a o jeho vine rozhodli na základe nedostatočného a neúplného dokazovania a bez objektívnych zistení. Vo vzťahu k tomu najvyšší súd poukazuje na argumentáciu krajského súdu, ktorý uviedol, že je právom procesnej strany - kam patrí aj obvinený, dávať návrhy na doplnenie dokazovanie, ktoré súd posudzuje samostatne a nezávisle a to s poukazom na ostatné dôkazy a povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku t. j. zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe. Podanie takéhoto návrhu neznamená automaticky jeho vyhovenie. Ak okresný súd zamietol návrhy obvineného na doplnenie dokazovania z dôvodov podrobne uvedených na stranách 15-16, je možné konštatovať, že konal v súlade s horeuvedenými kritériami, čím v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu. Podľa názoru odvolacieho súdu by vykonanie obvineným navrhovaných dôkazov - ktoré by v žiadnom prípade nebolo možné považovať za dôkazy priame - nebolo schopné zvrátiť priamo usvedčujúce výpovede svedkov - poškodených. Ani správy od mobilných operátorov, od správneho orgánu na úseku zbraní resp. ohľadne firmy, by neprinieslo do dokazovania také skutočnosti, ktoré by mohli mať priamy vplyv na hodnovernosť svedkov - poškodených alebo na pravdivosť ich usvedčujúcich výpovedí. Už okresný súd správne konštatoval, že svedkovia F. boli vypočutí v prípravnom konaní a nevedeli nič k veci uviesť. Okresný súd dostatočným spôsobom vyhodnotil priame usvedčujúce dôkazy - výpovede poškodených - svedkov H. Q. Y., U. Q., a to vrátane zmeny vo výpovedi poškodeného Y. v prípravnom konaní, a to po tom, čo posudzoval hodnovernosť ich osôb (strany 13-14). Rovnako tak sa zaoberal aj námietkami obvineného voči znalcovi PhDr. R. a ním podanému odbornému vyjadreniu, ktoré správne vyhodnotil ako nedôvodné.
Len samotná nespokojnosť obvineného s rozsahom vykonaných dôkazov nie je dôvod na podanie dovolania. Podľa stabilnej judikatúry dovolacieho súdu právo na obhajobu je potrebné v zmysle tohto dovolacieho dôvodu chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku). Za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a rovnako ani nimi uskutočnené hodnotenie dôkazov. Inak povedané, za dovolací dôvod upravený pod písmenom c) nemožno považovať nespokojnosť obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania, resp. jeho nespokojnosť s tým, že nebolo vyhovené jeho návrhu na vykonanie dokazovania, ak súd takýto postup dostatočne a vecne správne odôvodnil. Súd vykonávajúci dokazovanie vo veci nie je totiž čo do rozsahu dokazovania viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. Rovnako v zmysle uvedeného súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania. Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obvineného teda nepredstavuje zásadné porušenie práva na obhajobu. Iný než uvedený výklad by, napokon, viedol k tomu, že vykonané dôkazy by bolo nevyhnutné hodnotiť v prospech obvineného a súčasne by odporoval viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom vyplývajúcej zo zásady, že účelom dovolacieho konania (s výnimkou dovolania podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku) je posudzovanie právnych otázok a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (rozhodnutia zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011 a 14/2015, uznesenie najvyššieho súdu z 1. decembra 2020, sp. zn. 6 Tdo 65/2019, uznesenie najvyššieho súdu z 22. novembra 2012, sp. zn. 5 Tdo 71/2012).
K uvedenému sa rovnako žiada uviesť, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu sám osebe nie je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý predpokladá porušenie práva na obhajobu len v procesnoprávnom význame a nezahŕňa prípady nedostatku odôvodneniasúdneho rozhodnutia, avšak podľa ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantne´ otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolene´ účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového, ale aj odvolacieho súdu, ktoré stručne a jasne objasni´ skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovane´ základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. U´S 209/04, IV. ÚS 350/2014, a II. ÚS 449/2015). Zároveň sa žiada zdôrazniť, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, nie je v žiadnom prípade právo dovolateľa na preskúmanie toho, akým spôsobom súdy hodnotili právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu, a ani právo na to, aby súdy rozhodli v súlade s jeho návrhmi, predstavami alebo očakávaniami (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010, sp. zn. II. ÚS 462/2010).
Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, č. 30544/96). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, č. 21522/93, vo veci Higgins a ostatní proti Francúzsku z 19. februára 1998, č. 134/1996/753/952). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, č. 13942/88, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. U´S 410/06 a primerane rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 155/2018).
Je potrebné taktiež zdôrazniť, že trestné konanie sa posudzuje komplexne ako jeden celok a nie je možné z hľadiska zachovania práv obvineného hodnotiť len niektoré parciálne, jednotlivo extrahované úkony, resp. postupy a na základe nich konštatovať zásadné porušenie jeho obhajobných práv. Dovolací súd však z obsahu rozsudku okresného súdu, ako ani rozsudku krajského súdu nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by v priebehu konania na súdoch nižšieho stupňa došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu ani iné nerešpektovanie práv obvineného. Naopak, jeho právo na obhajobu bolo v priebehu trestného konania v plnom rozsahu zachované, pričom obvinený mal možnosť zúčastňovať sa hlavných pojednávaní a uplatňovať svoje práva, či už osobne, alebo prostredníctvom obhajcov, pričom toto svoje právo v priebehu konania aj aktívne využíval. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, obvineným uvádzané dôvody nespadajú do rámca dôvodov, ktoré znamenajú zásadné porušenie práva na obhajobu.
Ďalej je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, hodnotí najvyšší súd skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Predmetom tohto dovolacieho dôvodu tak môže byť len nesprávne právne posúdenie v skutkovej vete rozhodnutia ustáleného skutku, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť (pozri tiež rozhodnutie najvyššieho súdu a stanovisko jeho trestnoprávneho kolégia zverejnené v Zbierke pod č. 47/2008 a 3/2011).
V rámci tohto dovolacieho dôvodu rovnako nemožno účinne namietať ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu, keďže aj to by odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom, ktorá je výslovne zakotvená v § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku a ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania iniciovaného obvineným alebo generálnym prokurátorom (§ 369 ods. 2 Trestného poriadku) jeposudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Námietky skutkovej povahy sú pritom uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý je oprávnený použiť iba minister spravodlivosti. Najvyšší súd sa preto s týmto okruhom námietok obvineného nemohol zaoberať (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011 a 14/2015).
Najvyšší súd (ako jeho judikatúra už chronicky zdôrazňuje) teda v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len posúdi, či skutok zistený súdom zodpovedá použitej právnej kvalifikácii (všetkým jej znakom). Nevstupuje do procesu hodnotenia dôkazov, teda dôkazy nehodnotí ani nepreskúmava správnosť úvah skôr vo veci konajúcich súdov pri hodnotení dôkazov. Je potrebné tiež zdôrazniť, že podoba skutku uvedená vo výroku rozsudku (správnosť kvalifikácie ktorej sa preskúmava) sa nemôže považovať za doplnenú obsahom odôvodnenia rozsudku a dovolací súd musí pri svojom kvalifikačnom prieskume vychádzať výlučne zo skutkovej vety odsudzujúceho výroku napadnutého rozsudku (pozri odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 22/2015).
V kontexte týchto všeobecných východísk najvyšší súd k posudzovanej veci uvádza, že v dovolaní uplatnené námietky obvineného (ako sú zrekapitulované vyššie) majú výlučne skutkový charakter. Dovolateľ sa nimi totiž v skutočnosti domáha zmeny skutkových zistení okresného súdu, ktoré si v celom rozsahu osvojil aj krajský súd a ktorých správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd v tomto konaní skúmať ani meniť [§ 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku], keď tvrdí, že súdy v pôvodnom konaní nesprávne (jednostranne) vyhodnotili vykonané dôkazy, pričom dovolaciemu súdu predkladá ich vlastné hodnotenie so záverom, že nebolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že sa skutkov dopustil. Takéto námietky však vecne nezodpovedajú nielen obvineným použitému, ale ani žiadnemu inému dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Treba pritom uviesť, že súdy oboch stupňov v odôvodnení ich rozhodnutí, na ktoré najvyšší súd odkazuje, zohľadniac jednotlivé námietky, ktoré obvinený v podanom dovolaní v podstate iba opakuje, rozviedli, akými úvahami sa spravovali pri hodnotení dôkazov preukazujúcich nimi ustálené skutkové zistenia a prečo obhajobe obvineného neuverili. Dovolací súd sa stotožnil s konštatovaním krajského súdu, že okresný súd na základe riadne zisteného skutkového stavu, konanie obvineného aj správne právne kvalifikoval keď zistil, že tento konaním popísaným v bodoch 1-5 naplnil všetky formálne znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods.1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 ods. 1 písm. a) Trestného zákona; nakoľko ako okresný súd uviedol, že obvinený v bodoch 1-5 uvedených vo výroku napadnutého rozsudku hrozbou násilia, alebo hrozbou inej ťažkej ujmy nútil poškodených aby niečo konali niečo konali a čin spáchal závažnejším spôsobom konania, so zbraňou.
Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne splnené, a preto dovolanie obvineného MUDr. Y. U. podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol.
Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.