UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej a členov senátu JUDr. Petra Paludu a JUDr. Beáty Javorkovej na neverejnom zasadnutí konanom 9. apríla 2024 v Bratislave, v trestnej veci obvineného Ľ. T. pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona o dovolaní obvineného Ľ. T. proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 3. mája 2022, sp. zn. 2To/33/2022, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Ľ. T. odmieta.
Odôvodnenie
I. Konanie predchádzajúce dovolaniu
Okresný súd Nové Zámky (ďalej tiež,,prvostupňový súd“ alebo,,okresný súd“) rozsudkom z 20. januára 2022, sp. zn. 2T/49/2021 (ďalej tiež,,napadnutý rozsudok“), uznal v bodoch 1) až 9) obvineného Ľ. T. za vinného z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
1) dňa 11. septembra 2010 vystupujúc pred poškodeným ako Pavol Banda v ambulancii poškodeného MUDr. G. Q. v Mestskej poliklinike v Šuranoch, SNP 2 pod zámienkou nákupu televízorov vylákal od poškodeného finančnú hotovosť v sume 1.000 eur s tým, že mu vráti o tri dni sumu 1.100 eur napriek tomu, že vedel, že požičané peniaze nevráti a ani ich nepoužije na nákup televízorov a poškodený v presvedčení, že mu požičané peniaze vráti spolu s navýšením o 100 eur, čo bola suma, ktorú požičal dňa 09. septembra 2010 manželke obžalovaného A. T., v ten istý deň odovzdal obžalovanému na parkovisku pred Mestskou poliklinikou v Šuranoch, SNP 2 sumu 1.000 eur, pričom obžalovaný tieto peniaze poškodenému doposiaľ nevrátil, nepoužil ich na nákup televízorov a peniaze minul na vlastnú potrebu,
2) v presne nezistený deň, asi 3 dni po tom, čo poškodený odovzdal sumu 1.000 eur obžalovanému Ľ. T. (bod 1/ obžaloby) čakal poškodeného MUDr. G. Q. na parkovisku pred Poliklinikou v Šuranoch, SNP 2, kde si od poškodeného pýtal finančnú hotovosť 500 eur pod zámienkou vyplatenia colníka vsúvislosti s dovozom televízorov, presviedčal poškodeného, že peniaze mu vráti, keď predá televízory, a keď mu poškodený požičia aj týchto 500 eur, pričom poškodený v presvedčení, že mu obžalovaný požičané peniaze vráti spolu s navýšením, obžalovanému na ďalší deň odovzdal na parkovisku pred Poliklinikou v Šuranoch, sumu 500 eur, pričom obžalovaný Ľ. T. vedel, že peniaze na prezentovaný účel nepoužije, žiadne televízory nekupuje ani nedováža, peniaze nevráti a použije ich pre vlastnú potrebu,
3) v období koncom septembra 2010, asi 23. septembra 2010, obžalovaný Ľ. T. vystupujúc pred poškodeným ako D. R., na parkovisku pred Mestskou poliklinikou v Šuranoch, SNP 2 si pýtal od poškodeného MUDr. G. Q. finančnú hotovosť 1.700 eur pod zámienkou predaja bližšie nešpecifikovanej nehnuteľnosti v Prahe, ktorú mali zdediť A. T. a jej brat obžalovaný A. T. po rodičoch s tým, že peniaze potrebujú na oddlženie nehnuteľnosti od exekúcii a na jej prepis, aby nehnuteľnosť mohli predať, pričom o realizácii predaja nehnuteľnosti v Prahe ubezpečoval poškodeného aj obžalovaný A. T. s tým, že po predaji predmetnej nehnuteľnosti obžalovaný Ľ. T. poškodenému vráti všetky doposiaľ požičané peniaze na nasledujúci deň na tom istom mieste a poškodený v presvedčení, že mu obžalovaný Ľ. T. doposiaľ požičané peniaze vráti, odovzdal mu v Š., na T. Z. XX sumu 1.700 eur, pričom obžalovaní Ľ. T. a A. T. vedeli, že A. T. a A. T. nenadobudli žiadnu nehnuteľnosť v Prahe, tieto peniaze poškodenému doposiaľ nevrátili a použili ich pre vlastnú potrebu,
4) v období od októbra 2010 do konca decembra 2010 obžalovaný Ľ.Š. T. vystupujúci pred poškodeným ako D. R. a obžalovaný A. T., vystupujúc ako dedič nehnuteľnosti v Prahe, opätovne pod zámienkou predaja nehnuteľnosti v Prahe, neustále tvrdiac poškodenému, že je potrebné nehnuteľnosť oddlžiť, na parkovisku pred Mestskou poliklinikou v Šuranoch, SNP 2 a v Š. na ulici T. XX poškodený postupne do konca októbra 2010 odovzdal obžalovanému Ľ. T. sumu okolo 50.000 eur, následne obžalovaní Ľ. T. a A. T. poškodenému klamlivo tvrdili, že sú potrebné ďalšie peniaze na prepisy, exekúcie, listy vlastníctva tak, aby mohla byť predmetná nehnuteľnosť v Prahe predaná údajnému kupujúcemu vystupujúcemu pod menom „C. U.“, no predtým musí Ľ. T. vyplatiť dlhy exekútorovi, tiež že sú potrebné peniaze na vybavenie pôžičky v Českomoravskej banke pre C. U. na kúpu predmetnej nehnuteľnosti, no k tomu je najprv potrebné, aby C. U. splatil svoju predchádzajúcu pôžičku, k čomu sú potrebné od poškodeného peniaze v sume 6.500 eur a že keď sa nehnuteľnosť v Prahe predá, z takto nadobudnutých peňazí obžalovaný vráti v krátkom čase celú požičanú sumu poškodenému, ale keď mu poškodený nepožičia ďalšie peniaze potrebné k vybaveniu predaja nehnuteľnosti, kupujúci od kúpy odstúpi a poškodenému nebude mať z čoho vrátiť doposiaľ požičanú sumu peňazí, pričom na to, aby peniaze od poškodeného vylákali, pri niektorých stretnutiach obžalovaný Ľ. T. využil pomoc neznámeho páchateľa tak, že pri komunikácii s poškodeným prostredníctvom telefónu obžalovaného sa pred poškodeným vydával za pána U. z Českomoravskej banky, ktorý poškodenému tvrdil, že sú potrebné ďalšie peniaze, lebo boli neplatné listy vlastníctva, objavili sa ďalšie exekúcie, pričom počas tohto obdobia obžalovaný A. T. udával poškodenému sumy, ktoré je potrebné uhradiť za U. do Českomoravskej banky, uvádzal mu, že je v Prahe a vybavuje záležitosti na predaj nehnuteľnosti, žiadal ho, aby peniaze odovzdal Ľ. T., ktorý mu ich rýchle dopraví do Prahy a poškodený v presvedčení, že mu obžalovaný Ľ. T. doposiaľ požičané peniaze skutočne vráti, v období od októbra 2010 do konca decembra 2010 obžalovanému Ľ. T. vo viacerých čiastkach postupne odovzdal sumu vo výške 100.300 eur, pričom obžalovaný Ľ. T. a A. T. vedeli, že A. T. nenadobudol a ani nevlastní žiadnu nehnuteľnosť v Prahe, peniaze poškodenému doposiaľ nevrátili a použili ich pre vlastnú potrebu,
5) v presne nezistený deň koncom mesiaca november 2010 sa obžalovaný Ľ. T. stretol s poškodeným MUDr. G. Q., pričom obžalovaný využil účastníctvo t. č. nebohého N. A., predstavujúceho sa ako C. U., ktorý telefonujúc prostredníctvom telefónu obžalovaného Ľ. T. poškodenému MUDr. G. Q. nepravdivo tvrdil, že jeho úver v Českomoravskej banke je splatený, avšak ohľadne kúpy nehnuteľnosti v Prahe je potrebná ešte suma 2.000 eur, ktorú keď poškodený nezoženie, C. U. odstúpi od kúpy nehnuteľnosti v Prahe, na čo poškodený v presvedčení, že mu obžalovaný požičané peniaze po predaji nehnuteľnosti vráti, odovzdal koncom mesiaca december 2010 v Š. na T. XX obžalovanému Ľ. T. sumu 2.000 eur, pričom obžalovaný Ľ. T. vedel, že A. T. nenadobudol a ani nevlastní žiadnu nehnuteľnosť v Prahe, peniaze poškodenému doposiaľ nevrátil a použil ich pre vlastnú potrebu,
6) od januára 2011 do júla 2011 obžalovaný Ľ. T. v Š. na T. XX pri opakovaných stretnutiach s poškodeným MUDr. G. Q., poškodenému nepravdivo uvádzal, že C. U. odstúpil od kúpy nehnuteľnosti v Prahe, no A. T. je v Prahe a našiel nového kupcu, „Vietnamca“, čo poškodenému telefonicky potvrdil aj obžalovaný A. T. a sú potrebné peniaze na ďalšie exekúcie, prepisy, listy vlastníctva, pričom peniaze poškodenému budú vrátené hneď po tom, čo sa nehnuteľnosť v Prahe predá a tak poškodený v presvedčení, že mu obžalovaný požičané peniaze po predaji nehnuteľnosti vráti, odovzdal Ľ. T. za účelom oddlženia nehnuteľnosti v Prahe a jej následný predaj „Vietnamcovi“ viacerými čiastkami spolu sumu 40.000 eur, pričom obžalovaný vedel, že A. T. nenadobudol a ani nevlastní žiadnu nehnuteľnosť v Prahe, peniaze poškodenému doposiaľ nevrátil a použil ich pre vlastnú potrebu,
7) v bližšie nezistený deň v mesiaci august 2011 obžalovaný Ľ. T. využil účastníctvo neznámeho páchateľa tým, že poškodeného telefonicky kontaktoval neznámy páchateľ, predstavujúc sa menom R., ktorá sa vydávala za pracovníčku Národnej banky Slovenska, pričom poškodenému nepravdivo uviedla, že peniaze z Prahy sú už v Národnej banke Slovenska a na ich uvoľnenie, aby mohli byť prevedené na účet poškodeného, je potrebné zaplatiť sumu 1.400 eur, preto v najbližších dňoch išiel poškodený MUDr. G. Q. spolu s obžalovaným Ľ. T. do Bratislavy zaplatiť uvedenú sumu, na ktorú poškodený mienil prispieť sumou vo výške 800 eur a zvyšok peňazí mal doplatiť Ľ. T., po príchode do Bratislavy Ľ. T. zatelefonoval údajnej pracovníčke Národnej banky Slovenska pani R., ktorá poškodenému oznámila, že je toho času na dovolenke, ale peniaze môže dať poškodený Ľ. T., ktorý jej ich na druhý deň prinesie, čo aj poškodený spravil a dal obžalovanému Ľ. T. sumu 800 eur a asi o týždeň neskôr obžalovaný Ľ. T. klamlivo tvrdil poškodenému, že mu telefonoval pán U., ktorý uviedol, že peniaze z Prahy neboli prevedené na účet poškodeného, nakoľko ich U. omylom previedol na účet do Národnej banky Slovensko, odkiaľ boli vrátené na účet do Českomoravskej banky do Prahy, pričom obžalovaný Ľ. T. klamlivo tvrdil, že sú znovu potrebné ďalšie peniaze na uvoľnenie úveru, avšak poškodený už žiadne peniaze na tento účel obžalovanému nevyplatil, obžalovaný Ľ. T. poškodenému sumu 800 eur nevrátil a peniaze použil pre vlastnú potrebu,
8) koncom mesiaca september 2011 obžalovaný Ľ. T. poškodenému nepravdivo tvrdil, že dom v Prahe sa asi predá, pretože bol osobne v banke v Prahe, kde navštívil riaditeľa pána C., ktorý obžalovanému Ľ. T. mal sľúbiť, že predaj domu sa zrealizuje a v tej súvislosti odvolá z funkcie pána U., ktorý vraj urobil viac chýb, pričom obžalovaný Ľ. T. opäť požadoval od poškodeného peniaze potrebné na prepis tohto domu, uvoľnenie úveru a na exekúciu vo výške 6.000 eur, poškodený z dôvodu, aby neprišiel o svoje doposiaľ požičané peniaze, vyplatil obžalovanému Ľ. T. v Š. na T. XX po viacerých čiastkach sumu spolu 10.000 eur, pričom obžalovaný tieto peniaze poškodenému doposiaľ nevrátil a použil ich pre vlastnú potrebu,
9) začiatkom mesiaca november 2011 obžalovaný Ľ. T. opäť kontaktoval poškodeného MUDr. G.Á. Q. na parkovisku pred Mestskou poliklinikou v Šuranoch, SNP 2, kde poškodenému tvrdil, že z predaja nehnuteľnosti v Prahe nič nebude, ale plánuje predať založený a exekúciami zaťažený byt v R. na H. XX/XX za cenu 94.000 eur, pričom z predaja bytu poškodenému vyplatí sumu 54.000 eur ako vrátenie časti dlhu, pričom od poškodeného vylákal pod zámienkou vyplatenia dlhu a následného predaja bytu v Bratislave sumu 8.000 eur, ktoré mu poškodený odovzdal v nádeji, že mu poškodený vráti aspoň časť požičaných peňazí, hoci obžalovaný vedel, že byt v Bratislave nevlastní a peniaze použil pre vlastnú potrebu.
Za to prvostupňový súd obvinenému Ľ. T. uložil podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, zistiac poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona a priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, aplikujúc § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výroky o treste uložené mu rozsudkom Okresného súdu Levice zo 4. apríla 2016, sp. zn. 2T/30/2013 a rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky z 21.septembra 2017, sp. zn. 4T/37/2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo 7. marca 2018, sp. zn. 1To/87/2017, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona mu súd uložil aj ochranný dohľad na dobu 3 roky.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku prvostupňový súd obvinenému Ľubošovi Horváthovi uložil povinnosť nahradiť poškodenému MUDr. G.Á. Q., nar. XX. E. XXXX, trvale bytom Q. G., F. č. XX, škodu vo výške 62.300,- eur.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obvinenému Ľ. T. spolu s ďalším obvineným uložil aj povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému MUDr. G. Q., nar. XX. E. XXXX, trvale bytom Q. G., F. č. XX, škodu vo výške 102.000,- eur.
Podľa § 288 odsek 2 Trestného poriadku poškodeného MUDr. G. Q., nar. XX. E. XXXX, trvale bytom Q. G., F. č. XX so zvyškom nároku na náhradu škody prvostupňový súd odkázal na civilný proces.
Krajský súd v Nitre (ďalej tiež „odvolací súd“ alebo,,krajský súd“) uznesením z 3. mája 2022, sp. zn. 2To/33/2022 podľa § 64 ods. 1 Trestného poriadku nepovolil obvinenému navrátenie lehoty pre podanie odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu z 20. januára 2022, sp. zn. 2T/49/2021 (bod I.) a podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku zamietol odvolanie obvineného Ľ. T. ako oneskorene podané (bod II.).
II. Dovolanie a vyjadrenie k nemu
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal obvinený Ľ. T. dovolanie najskôr vlastným podaním z 9. októbra 2023, a po ustanovení obhajcu aj prostredníctvom obhajcu uplatňujúc dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Dovolanie odôvodnil tým, že krajský súd sa nevenoval podstatným dôkazom ohľadne navrátenia lehoty. Poukázal na rozdiel medzi zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku a odmietnutím dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a odkázala na súvisiace rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 336/2012 a stanovisko ÚS 3/2014, podľa ktorého,,Ustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku nemožno analogicky aplikovať na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istej trestnej veci podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, keďže takéto použitie analógie je spôsobilé porušiť základné práva vyplývajúce zo siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.)“.
Obvinený zdôraznil rovnosť pred zákonom a v tejto súvislosti poukázal na čl. 12 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom k viazanosti Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami dal do pozornosti aj čl. 7 ods. 1 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. V rámci požiadavky primeranosti trestu uviedol nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 106/2011, podľa ktorého zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Poukázal aj na Chartu základných práv Európskej únie a dodržiavanie ľudských práv. Uviedol, že neúspech v jeho konaní na odvolacom súde by mal byť pripísaný na účet jeho vtedajšieho obhajcu, ktorý ho neupozornil na lehotu pri podaní riadneho opravného prostriedku. Uvedené nemôže byť posúdené v neprospech obvineného.
Obhajca obvineného uviedol, že obvinený sa domáhal obnovy konania sp. zn. 2T/49/2021, o ktorej Okresný súd Nové Zámky rozhodoval v konaní sp. zn. 1Nt/19/2022. Obvinený bol v čase podania návrhu na obnovu konania v ústave na výkon trestu a teda mal mať ustanoveného obhajcu minimálne na upresnenie a doplnenie tohto návrhu.
V čase plynutia lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku v pôvodnom konaní sp. zn. 2T/49/2021 sa obvinený nachádzal v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce, a po vynesení prvostupňového rozsudku si ponechal lehotu na podanie odvolania. S obhajcom sa však nevedel skontaktovať, a až neskôr sa dozvedel, že obhajca prekonal COVID. Z tohto dôvodu mal obvinený za to, že mu vzhľadom na pandemické opatrenia a spočívanie zákonných lehôt prinavrátia lehotu na podanie riadneho opravného prostriedku.
Obvinený prostredníctvom ustanoveného obhajcu už raz v tejto trestnej veci podal dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. marca 2023, sp. zn. 3 Tdo/58/2022 odmietol. Najvyšší súd sa však v odôvodnení nezaoberal chybami konania, keďže svoje rozhodnutie opieral len o absenciu včas podaného opravného prostriedku. Vzhľadom na to nedošlo k preskúmaniu rozhodnutia prvostupňového súdu po hmotnoprávnej stránke. Obvinený oľutoval svoje konanie a zmieril sa s trestom, no je si však istý, že je nutné dokazovaním prehodnotiť výšku jeho trestu.
Na základe vyššie uvedených skutočností obvinený prostredníctvom svojho obhajcu žiadal, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24. augusta 2023, sp. zn. 4Tos/60/2023 (pozn. súdu: zrejme mal na mysli uznesenie Krajského súdu v Nitre z 3. mája 2022, sp. zn. 2To/33/2022, ktorého zrušenia sa domáha aj obvinený vo svojom vlastnom podaní. Pod sp. zn. 4Tos/60/2023 súd eviduje len uznesenie, nie rozsudok Krajského súdu v Nitre, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť obvineného zamietnutá), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo.
Prokurátor sa k dovolaniu nevyjadril.
Poškodený MUDr. G. Q.U. k dovolacím argumentom obvineného uviedol, že dovolanie považuje za neopodstatnené a nedôvodné a jediným jeho cieľom je skrátiť dĺžku trestu. Obvinený spolu s Rudolfom Horváthom spôsobili poškodenému veľmi vysokú škodu až 177.580 eur a tiež psychické a fyzické trápenie. V roku 2022 už neboli prísne protipandemické opatrenia, pričom štátne inštitúcie a súdy boli činné. Vtedajší obhajca mohol s obvineným, ktorý bol vo výkone trestu, komunikovať telefonicky. Obvinený môže byť spokojný s rozsudkom okresného súdu, ktorý mu uložil trest odňatia slobody osem rokov. Pri pokračovacom obzvlášť závažnom zločine podvodu je podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona rozpätie trestnej sadzby desať až pätnásť rokov. Obvinený Ľ. T.F. ako hlavný iniciátor tohto podvodu sa vydával za inú osobu a nemal podľa poškodeného dostať trest odňatia slobody pod dolnou hranicou základnej trestnej sadzby. U obvineného nie je možnosť nápravy a podľa poškodeného nebude nikdy riadne pracovať. Je to bezcitný a cynický recidivista a nemožno u neho hovoriť ani o ľudskej dôstojnosti. Návrh obvineného považoval za bezdôvodný, pričom najvyšší súd už raz jeho dovolanie zamietol.
III. Konanie pred dovolacím súdom
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku).
Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Úvodom je potrebné uviesť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku. Dovolanie ako mimoriadnyopravný prostriedok (s výnimkou dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku) neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
Zároveň je potrebné poukázať na to, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku (uznesenie najvyššieho súdu zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120, roč. 2012).
V súvislosti s dovolateľovou námietkou porušenia práva na obhajobu [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] najvyšší súd stabilne judikuje a aj na tomto mieste opakuje, že právo na obhajobu je potrebné v zmysle tohto dovolacieho dôvodu chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku). Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu zabezpečujúcich „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní, na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je však koncipovaný oveľa užšie, keďže nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva zásadným spôsobom. Pri posudzovaní, či v danom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo.
Obvinený síce ako dôvod dovolania označil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, avšak postupujúc podľa vyššie citovaného rozhodnutia (č. 120/2012) je zrejmé, že z obsahového hľadiska dovolacie námietky uvedené v podanom dovolaní možno subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku.
Podľa § 371 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu, že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania.
Ak obvinený podal odvolanie až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania a v dôsledku toho odvolací súd nemohol preskúmať rozsudok prvostupňového súdu, a preto odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku zamietol ako oneskorene podané, nie je proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie (§ 368 ods. 1 Trestného poriadku) okrem prípadu, ak by obvinený v dovolaní namietal, že odvolanie nebolo podané oneskorene, a preto je naplnený dovolací dôvod spočívajúci v zamietnutí riadneho opravného prostriedku bez splnenia procesnej podmienky na také rozhodnutie (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 24/2011).
Dôvodom podania dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia je teda nesprávny postup odvolacieho súdu pri aplikovaní § 316 ods. 1 Trestného poriadku. Obvinený Ľ. T. namietal práve skutočnosť, že krajský súd nesprávne určil lehotu na podanie odvolania, na základe čoho ním podané odvolanie zamietol bez meritórneho prejednania veci, hoci vzhľadom na protipandemické opatrenia súvisiace s ochorením Covid-19 zákonné lehoty spočívali, a preto mu mala byť lehota na podanie opravného prostriedku(odvolania) prinavrátená.
Najvyšší súd k tomu v prvom rade uvádza nasledovné:
Podľa § 309 ods. 1 Trestného poriadku odvolanie sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje, a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
Z predloženého spisového materiálu v predmetnej veci je zrejmé, že obvinený bol osobne prítomný na hlavnom pojednávaní dňa 20. januára 2022, na ktorom bol vyhlásený rozsudok prvostupňového súdu. Po vysvetlení významu rozhodnutia a presnom zákonnom poučení o opravnom prostriedku obvinený uviedol, že sa nevyjadruje (č. l. 1930 spisu). Posledným dňom na podanie odvolania v predmetnej veci bol 4. február 2022.
Dňa 1. marca 2022 bolo prvostupňovému súdu doručené odvolanie obvineného (č. l. 1966 spisu), pričom toto odvolanie podal obvinený na poštovú prepravu 25. februára 2022 (č. l. 1967 spisu), t. j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania.
V predmetnej veci by teda nebola splnená ani podmienka § 63 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku, v zmysle ktorej „Lehota je zachovaná aj vtedy, ak podanie bolo v lehote podané na pošte a adresované súdu, prokurátorovi alebo policajtovi, u ktorého sa má podať alebo ktorý má vo veci rozhodnúť.“
Obvinený v tejto súvislosti poukazuje na to, že v čase, kedy mu plynula lehota na podanie odvolania, bola nariadená mimoriadna situácia v súvislosti s pandemickými opatreniami pre ochorenie (vírus) Covid-19. Tým mal zrejme na mysli lehoty, ktoré boli predĺžené na základe zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19, a ktorými sa menia a dopĺňajú niektoré zákony č. 62/2020 Z. z. (ďalej len „zákon“) z 25. marca 2020. K tomuto jeho tvrdeniu je však potrebné uviesť:
Podľa § 1 ods. 1 písm. a) tohto zákona lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú.
Podľa § 2 ods. 1 zákona ustanovenie § 1 písm. a) platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní; v trestnom konaní to platí len o lehote na podanie opravného prostriedku pre obvineného, jeho obhajcu, poškodeného a zúčastnenú osobu.
Podľa § 8 písm. a) zákona lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú.
Podľa § 9 ods. 1 zákona ustanovenie § 8 písm. a) platí rovnako aj pre lehoty ustanovené zákonom alebo určené súdom na vykonanie procesného úkonu v konaní pred súdom účastníkmi konania a stranami v konaní; v trestnom konaní to platí len o lehote na podanie opravného prostriedku pre obvineného, jeho obhajcu, poškodeného a zúčastnenú osobu.
Podľa § 9 ods. 2 zákona ak však vec z dôvodu ohrozenia života, zdravia, bezpečnosti, slobody aleboznačnej škody strany alebo účastníka konania neznesie odklad, môže súd určiť, že odsek 1 sa nepoužije a súčasne určí novú primeranú lehotu. Proti takémuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
Ustanovenia vyššie citovaného zákona síce predĺžili v trestnom konaní lehoty na podanie opravného prostriedku, avšak v roku 2020 a 2021. Dovolateľ pritom namietal ochorením na Covid-19, ktoré mal diagnostikované 14. februára 2022, kedy už uplynula lehota plynúca mu na podanie opravného prostriedku - odvolania. Rovnako bolo jeho ochorenie diagnostikované po lehotách uvedených v tomto zákone z 25. marca 2020 (č. 62/2020 Z. z.). Zo spisového materiálu pritom najvyšší súd nezistil ani takú skutočnosť, že by obvinenému bola inak určená nová primeraná lehota na podanie opravného prostriedku súdom z dôvodu uvedeného v ustanovení § 9 ods. 2 vyššie citovaného zákona.
Správny bol preto postup krajského súdu, keď odvolanie obvineného bez meritórneho preskúmania veci podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku zamietol. Obvinený pritom v podanom dovolaní neuviedol, v čom konkrétne bol podľa jeho názoru postup krajského súdu v predmetnej veci nesprávny, ani to, akým spôsobom mala byť inak lehota na podanie odvolania v predmetnej veci určená.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je naplnený dôvod dovolania predpokladaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku, a z tohto dôvodu dovolanie obvineného Ľ. T. na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.