2Tdo/12/2013

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. Ing. Antona Jakubíka v trestnej veci proti obvinenému M. Q., pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom pred 1. januárom 2006 na neverejnom zasadnutí 19. marca 2013 v Bratislave o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 23. októbra 2012, sp. zn. 23 Tos 56/2012, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. f/ Tr. por. dovolanie obvineného M. Q. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Napadnutým uznesením Krajský súd v Trenčíne (ďalej len krajský súd) podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len okresný súd) z 27. apríla 2012, sp. zn. 6 Nt 2/2012, a podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh M. Q. na povolenie obnovy konania smerujúci proti právoplatnému rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 03.01.1980, sp. zn. 3 T 255/1979, zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por.

Zrušeným uznesením okresného súdu bola podľa § 394 ods. 1 Tr. por. povolená vo vyššie uvedenej trestnej veci obnova konania a podľa § 400 ods. 1 Tr. por. bol zrušený vyššie uvedený rozsudok býv. Vojenského obvodového súdu v celom rozsahu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na neho nadväzujúce.

Proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie obvinený písomným podaním obhajcu doručeným okresnému súdu 8. januára 2013.

Uznesenie krajského súdu je podaným dovolaním napadnuté v celom rozsahu, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i) a písm. k) Trestného poriadku.

Dovolateľ namieta aj porušenie Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Protokolu číslo 7 k Dohovoru, Článok 1 a Článok 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a Článok 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Vo vzťahu k prípustnosti dovolania dovolateľ argumentuje nálezom Ústavného súdu zo 6. novembra 2011, sp. zn. II. ÚS 284/2011. Podanie ďalej obsahuje konkrétne námietky vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu, pričom právo na uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku vyvodzuje z ustanovenia Článku 4 ods. 2 Protokolu číslo 7 k Dohovoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Tr. por.) vec predbežne preskúmal podľa § 378 Tr. por. a zistil, že pre neprípustnosť dovolania nie je možné vykonať prieskum jeho dôvodnosti.

Článok 4 ods. 2 Protokolu číslo 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len článok 4 ods. 2) pripúšťa formuláciou „ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku“ výnimku zo zásady nemožnosti opätovného stíhania osoby, ktorá bola odsúdená alebo oslobodená „konečným“ rozsudkom podľa práva dotknutého štátu, teda bolo o nej rozhodnuté v zmysle odseku 1 tohto ustanovenia (právoplatným rozsudkom podľa terminológie právneho poriadku Slovenskej republiky). Táto výnimka je výslovne viazaná na vnútroštátnu právnu úpravu a svojím textom nezakladá subjektívne právo na nové konanie v žiadnej konkrétnej veci, čo platí ako pre obžalobu, tak aj pre odsúdeného.

Pojem „obnova konania“ použitý v článku 4 ods. 2 sa potom neviaže len na inštitút obnovy konania podľa Trestného poriadku, ale aj na inú možnosť opätovného konania v už právoplatne skončenej veci, teda na použitie mimoriadnych opravných prostriedkov. Ich použitie však nenariaďuje, len pripúšťa (odstránením prekážky, vytvorenej pre taký postup ustanovením odseku 1 tohto ustanovenia).

Ustanoveniu článku 4 ods. 2 teda zodpovedá ustanovenie článku 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovenia § 2 ods. 8 a § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.

Okruh dôvodov podľa článku 4 ods. 2 (novoobjavené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní) je potom alternatívne umožnený pre ten druh mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý so skutočnosťou patriacou do prvej (novoobjavené skutočnosti) alebo druhej (chyby konania) subkategórie dôvodov opätovného konania počíta.

Tým však nie je (ako už bolo uvedené) založený nárok na nové konanie v právoplatne skončenej veci, ak je procesnou stranou tvrdený niektorý z dôvodov patriacich do vyššie charakterizovaných kategórií. Taký nárok je podmienený a obmedzený úpravou podmienok použitia mimoriadnych opravných prostriedkov podľa právneho poriadku konajúceho štátu, súčasťou ktorej je (môže byť) nielen posúdenie vecnej opodstatnenosti uplatneného návrhu, ale (prvotne) aj okruh napadnuteľných rozhodnutí. Tomu zodpovedá formulácia „podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu“ v článku 4 ods. 2. Mimo tohto zákonného rámca nemožno vo veci znovu konať a teda princíp „res iudicata“ narušiť. Vo zvyšnom rozsahu dostáva prednosť princíp právnej istoty.

Nemožno teda na základe mimoriadneho opravného prostriedku revidovať každé rozhodnutie, ale len rozhodnutie, pri ktorom to umožňuje zákon a z dôvodov, ktoré sú uvedené v zákone ako podklad pre uplatnenie takého (konkrétneho) mimoriadneho opravného prostriedku. Posúdenie prípustnosti je pritom primárne a posúdenie dôvodnosti subsidiárne (je možné, len ak je proti dotknutému rozhodnutiu prípustný mimoriadny opravný prostriedok). Ak nie je daná prípustnosť preskúmania určitého právoplatného rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní, nie je možné vykonať prieskum dôvodnosti dotknutého návrhu (taký prieskum by bol ľubovôľou súdu).

Z hľadiska právneho poriadku Slovenskej republiky je právnym rámcom mimoriadnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiam súdu v trestnom konaní obnova konania a dovolanie (druhý a tretí diel ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku).

V prejednávanej veci bolo podané dovolanie.

Dovolanie je prípustné v prípade porušenia zákona v konaní alebo pri rozhodovaní (§ 368 ods. 1Trestného poriadku) len proti rozhodnutiam, ktoré sú uvedené v § 368 ods. 2 Trestného poriadku, ak (rovnako podľa tohto ustanovenia) Trestný poriadok neustanovuje inak. Paragraf 368 ods. 2 Trestného poriadku znie: Ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

„Inými“ rozhodnutiami uvedenými v zákone sú rozhodnutia uvedené v § 371 ods. 2 Trestného poriadku, proti ktorým môže podať dovolanie minister spravodlivosti (rozhodnutie uvedené v § 371 ods. 3 Trestného poriadku spadá do kategórie rozhodnutí uvedených v § 368 ods. 2 Trestného poriadku, pričom tiež podlieha výlučne ministerskému dovolaniu).

Uznesenie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o povolení obnovy konania, medzi vyššie uvedené rozhodnutia nepatrí. Nepatrilo by medzi ne ani v prípade, ak by bola sťažnosť prokurátora zamietnutá (a teda obnova konania právoplatne povolená).

Tým je preskúmanie napadnutého rozhodnutia v dovolacom konaní vylúčené.

Argumentácia nálezom Ústavného súdu II. ÚS 284/2011 je nenáležitá. Pokiaľ tento nález vo svojom odôvodnení hovorí o reštriktívnom výklade ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. augusta 2010 (ako o podstate porušenia dotknutého práva sťažovateľa), hodnotí týmto spôsobom výklad uvedeného ustanovenia Trestného poriadku v znení tohto zákona účinnom pred 1. septembrom 2011.

Po novelizácii Trestného poriadku zákonom číslo 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2011 bola úprava prípustnosti dovolania oproti dovtedajšej podobe (...proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená), obsiahnutej len v ustanovení § 368 ods. 1 Trestného poriadku, definične rozšírená o explicitný výpočet ustanovení, proti ktorým možno podať dovolanie, uvedený v odseku 2 naposledy označeného ustanovenia. Tento výpočet je citovaných vyššie.

Nejde teda už o otázku interpretácie, ale o otázku akceptácie obsahovo jasného ustanovenia zákona dovolacím súdom.

Podľa Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Tento princíp je jednou zo základných zásad ústavného a v širšom rozsahu právneho poriadku Slovenskej republiky ako právneho štátu, ktorá bráni svojvôli orgánov verejnej moci, vrátane súdu, a chráni tak aj individuálne práva a slobody.

Neostávalo teda najvyššiemu súdu iné, ako odmietnuť dovolanie podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku ako dovolanie podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Dovolací súd takto rozhodol na neverejnom zasadnutí, nariadenom podľa § 381 Trestného poriadku.

Len na dôvažok, vo vzťahu k pôvodnému rozhodnutiu, o obnove konania vo veci ktorého sa konalo,možno podotknúť, že právne a skutkové chyby rozhodnutí právoplatných pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 301/2005 Z. z. (1. január 2006) bolo možné reparovať na základe sťažnosti pre porušenie zákona podľa úpravy zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Táto možnosť však bola (v konečnom dôsledku) časovo obmedzená ustanovením § 566 ods. 2 súčasne účinného Trestného poriadku, rovnako ako je časovo obmedzené podanie dovolania ustanovením § 370 ods. 1, ods. 2 tohto zákona (čo je tiež súčasťou podmienok vnútroštátnej úpravy, s ktorou článok 4 ods. 2 počíta).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.