UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: R. L., nar. X.C. XXXX, bytom W. S., ul. M. X. č.XXXX/X, zastúpený advokátom: JUDr. Boris Reken, AK REKEN & PARTNERS Law Firm s r.o., so sídlom Tichá 45, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, právny nástupca Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, so sídlom Mierová ul. č. 23, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 19103/2009-1214 z 5. mája 2009 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29.apríla 2010, č. k. 6S/80/2009-63, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla 2010, č. k. 6S/80/2009-63 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 29. apríla 2010, č. k. 6S/80/2009-63 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 19103/2009-1214 z 5. mája 2009, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - riaditeľa Colného úradu Michalovce č. R-14/2009-5334 z 20. januára 2009, ktorým prepustil žalobcu podľa § 183 ods. 1, písm. d/ zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov") zo služobného pomeru colníka, v ktorom pôsobil vo funkcii samostatného colného referenta Pobočky Colného úradu Čierna nad Tisou, služobného úradu Colný úrad Michalovce s miestom výkonu štátnej služby Čierna nad Tisou a to pre porušenie základných povinností colníka zvlášť hrubým spôsobom podľa § 44 ods. 3, písm. a/, b/, g/ a h/ zákona o štátnej službe colníkov a označené prvostupňové rozhodnutie potvrdil, nakoľko krajský súd po preskúmaní postupu a rozhodnutí správnych orgánov dospel k záveru, že tieto sú v súlade so zákonom. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobca sa podľa prvostupňového rozhodnutia z 20. januára 2009 mal dopustiť porušenia uvedených zákonných ustanovení tým, že v dňoch 29. októbra 2008 a 2. novembra 2008 na stanovisku č. 1 na hranici medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou v Čiernej nad Tisou po vykonanej colnej kontrole cestujúcich nevydal rozhodnutie o zaistení, zhabaní,prepadnutí alebo úschove tovaru, o ktorom bolo pri colnej kontrole zistené, že sa na územie Slovenskej republiky dováža v rozpore s colnými predpismi. Po tomto zistení nepostupoval podľa ustanovenia § 72 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 199/2004 Z. z. Colného zákona a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Colný zákon"), ani tovar nezaevidoval do príslušnej evidencie vedenej na Pobočke Colného úradu Čierna nad Tisou, čím umožnil, aby tento tovar unikol spod colného dohľadu. Na základe uvedených skutočností prvostupňový správny orgán v rozhodnutí z 20. januára 2009 konštatoval, že uvedeným konaním žalobca porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, a preto s ním skončil dňom doručenia rozhodnutia služobný pomer. Vzhľadom na nedostatky procesnej povahy, ktoré namietal žalobca v žalobe, krajský súd poukázal na to, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval (§ 230 ods. 1, 3 zákona o štátnej službe colníkov. Krajský súd vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného zistil, že žiadna z námietok vznesených v žalobe nie je dôvodná. V prvom rade sa krajský súd zaoberal otázkou, či bolo dostatočne preukázané porušenie služobných povinností a služobnej prísahy žalobcom v súvislosti so skutkovým vymedzením konania žalobcu uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí, teda pokiaľ ide o skutočnosti, ku ktorým malo dôjsť 29. októbra 2008 a 2. novembra 2008 na stanovisku č. 1 na hranici medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou v Čiernej nad Tisou, pri colnej kontrole cestujúcich vykonávanej žalobcom. Neušlo pritom pozornosti krajského súdu, že žalobca pri formulovaní jednotlivých námietok vôbec nenamietal dôvodnosť, resp. pravdivosť skutkových zistení prvostupňového správneho orgánu. Napriek tomu krajský súd považoval za potrebné zaoberať sa aj hmotnoprávnym stavom veci, a to najmä z dôvodu, že základom jeho vymedzenia v rozhodnutí o prepustení žalobcu zo služobného pomeru bol obsah žalobcom namietaného uznesenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Odboru inšpekčnej služby z 8. decembra 2008 o vznesení obvinenia. Krajský súd porovnaním obsahu úradného záznamu pplk. N.. I. X., ktorý je súčasťou administratívneho spisu a ktorý obsahuje skutkové okolnosti, ku ktorým malo dôjsť v dňoch 29. októbra 2008 a 2. novembra 2008 s obsahom videozáznamu z uvedených dní zadováženého v trestnom konaní vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Sekciou kontroly a inšpekčnej služby, Odborom inšpekčnej služby pod č. k. : SKIS-130/IS-4-V-2008 a s obsahom prepisu zvukového záznamu z uvedeného času, v rámci ktorého bol žalobca vo výkone služby, zistil, že skutočnosti uvedené v rozhodnutí o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú v súlade so zisteným skutkovým stavom veci. Krajský súd s poukazom na § 227 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe colníkov skonštatoval, že výhrady žalobcu právne spochybňujúce legálnosť zadovážených dôkazov nie sú dôvodné. Podľa názoru krajského súdu je totiž zákonným procesným právom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu použiť na základe uvedených zákonných ustanovení v administratívnom konaní akýkoľvek dôkaz získaný legálnym spôsobom v inom konaní, t. j. aj v konaní trestnom. Krajský súd sa ďalej podrobne zaoberal aj všetkými ďalšími námietkami žalobcu vyplývajúcimi z obsahu žaloby z 25. mája 2009 a zistil, že žiadna z nich nie je dôvodná, pričom navyše poukázal na to, že pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu v konaní o žalobách v správnom súdnictve súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný, ani správny orgán prvého stupňa, neboli príslušní na konanie vo veci, krajský súd poukázal na to, že z § 221 zákona o štátnej službe colníkov vyplýva, že prvostupňovým správnym orgánom v preskúmavanej právnej veci bol riaditeľ Colného úradu Michalovce a žalovaným správnym orgánom je potom v súlade s ustanovením § 250 ods. 4 OSP, § 3 a § 232 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov a internú právnu úpravu vyplývajúcu z Rozkazu Ministra financií Slovenskej republiky č. 2/2007 generálny riaditeľ Colného riaditeľstva Slovenskej republiky. Krajský súd tiež zdôraznil, že žalobca v žalobe nepresne označil žalovaného, keď uviedol, že ním je Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, avšak súd aj s prihliadnutím na neúčasť právneho zástupcužalobcu na pojednávaní 29. apríla 2010 nepovažoval uvedený nedostatok za prekážku rozhodnutia vo veci samej. Napokon z argumentácie žalobcu týkajúcej sa legitimity prvostupňového správneho orgánu v danej veci krajský súd vydedukoval, že označenie žalovaného - Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky žalobca zvolil zámerne, a domáhal sa tak aj súdneho preskúmania príslušnosti generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky pre predmetné administratívne konanie. Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobcu týkajúce sa okolností začatia daného konania v personálnej veci žalobcu (zadováženie dôkazu pred začatím konania, nepredloženie dôkazov v priebehu konania, rozšírenie skutkového vymedzenia dôvodu prepustenia zo služobného pomeru popri skutku z 29. októbra 2008 o skutok z 2. novembra 2008 atď.), krajský súd považoval za dôležité zdôrazniť, že žalobca, ktorý bol právne zastúpený na základe plnomocenstva z 15. decembra 2008 už v samotnom konaní pred správnymi orgánmi oboch stupňov mohol v priebehu celého konania využívať všetky procesné oprávnenia účastníka konania vyplývajúce z ustanovení § 226 ods. 1, 2, 3, 4 zákona o štátnej službe colníkov. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného z 5. mája 2009 pritom vyplýva, že žalovaný správny orgán sa vyčerpávajúcim spôsobom právne vysporiadal s danými námietkami, ktoré krajský súd z hľadiska ich významu pre konečné rozhodnutie vo veci navyše považoval za právne bezvýznamné, t. j. nemajúce vplyv aj v prípade zistenia ich opodstatnenosti na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu 12. mája 2009. Súčasťou administratívneho spisu je aj výzva Colného riaditeľstva Slovenskej republiky z 27. marca 2009 adresovaná právnemu zástupcovi žalobcu, ktorou bol vyzvaný v súlade s ustanoveniami § 231 ods. 7, § 232 zákona o štátnej službe colníkov k oboznámeniu sa s dôkazmi, ktoré boli podkladom pre prepustenie žalobcu zo služobného pomeru colníka a dôkazom, ktoré boli vykonané v rámci konania o odvolaní žalobcu. Krajský súd zdôraznil, že žalobca ani jeho právny zástupca nevyužili v konaní danú procesnú možnosť, pričom aj dôkazy vykonané v štádiu odvolacieho konania potvrdili podľa názoru krajského súdu dôvodnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o prepustení žalobcu zo služobného pomeru colníka. Nedôvodnou je preto aj posledná z hore uvedených námietok žalobcu týkajúca sa porušenia jeho procesných práv v odvolacom konaní. Krajský súd vychádzajúc zo zisteného skutkového a právneho stavu veci mal teda za preukázané, že žalobca porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, a že správne orgány oboch stupňov dodržali aj všetky procesné ustanovenia dané zákonom o štátnej službe colníkov pri prepustení žalobcu zo služobného pomeru. Poukázal pritom aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa danej právnej problematiky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sž/35/2002), z ktorej vyplýva, že nielen úmyselné konanie colníka porušujúce služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť, ktoré podľa názoru krajského súdu v preskúmavanej právnej veci bolo žalobcovi preukázané, ale aj nedbanlivostné konanie môže byť dôvodom pre skončenie služobného pomeru colníka.
Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal prostredníctvom právneho zástupcu, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutia správnych orgánov a vec im vráti na nové konanie a rozhodnutie. Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi a nariadeniami, teda je nezákonné, nakoľko na jednej strane má závažné formálne a procesné vady, nerešpektuje základné zásady správneho konania, a na druhej strane má aj závažné hmotnoprávne vady, ktoré spočívajú v nesúlade predmetného rozhodnutia s ostatnými právnymi predpismi SR. Zopakoval svoje námietky uvedené v žalobe týkajúce sa procesných nedostatkov, ktorými podľa neho trpia rozhodnutia správnych orgánov a v súvislosti s rozsudkom krajského súdu uviedol, že podľa jeho názoru sa krajský súd nezaoberal a nevysporiadal so žiadnou z jeho námietok, najmä však s tou, ktorá sa týkala nezákonnosti získaných a predkladaných dôkazov - DVD záznamov, s obsahom ktorých sa nemohol krajský súd podľa jeho názoru oboznámiť, nakoľko tieto boli v cudzom jazyku a do dnešného dňa neboli pretlmočené do štátneho jazyka. Napriek tejto skutočnosti krajský súd tento dôkaz - obsah záznamov, bral ako základ pre svoje rozhodnutie.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu z 18. júna 2009 navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K veci uviedol, že krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný v súlade so zákonom a po riadnom zistení skutočného stavu veci. Zotrval v plnom rozsahu na svojich vyjadreniach k žalobe, pretože podľa jeho názoru žalobca uvádza v odvolaní proti rozsudku tie isté dôvody ako v žalobe. Uviedol, že rozhodnutie vydal ako vecne a miestne príslušný orgán, začatie ako aj predmet konania bol žalobcovi včas a riadne oznámený, naproti tomu žalobca na svoju obranu neuviedol žiadne skutočnosti ani neoznačil dôkazy, ktoré by popierali správnym orgánom zistený skutkový stav, obidve rozhodnutia správnych orgánov jemu, resp. jeho právnemu zástupcovi boli riadne doručené. Pokiaľ žalobca v odvolaní spochybňoval výpisky z trestného spisu, ktoré boli použité ako dôkaz, žalovaný poukázal na to, že tieto výpisky boli úradným záznamom, ktorý bol získaný v súlade s § 227 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe colníkov z trestného spisu, nakoľko proti žalobcovi bolo uznesením z 8. decembra 2008 vznesené trestné obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu prijímania úplatku a zneužívania právomoci verejného činiteľa. V súvislosti s námietkou, že záznamy sú prístupné iba v cudzom a nie aj v štátnom jazyku, a preto krajský súd nemohol vykonať tieto dôkazy, žalovaný zdôraznil, že úradný preklad rozhovorov do štátneho jazyka je založený v spise, no napriek tomu rozhodujúcim pre posúdenie zákonnosti výkonu služby žalobcu v inkriminovaných dňoch nie je ani tak obsah rozhovorov, ale obrazové záznamy, z ktorých je nepochybné, že, žalobca ani v jednom prípade nepostupoval tak, aby zistený nezákonný dovoz tovaru bol zaevidovaný do prvotnej evidencie. Preto trval na tom, že žalobca zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a základnú služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, pretože sa nezdržal konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť colnej správy v očiach verejnosti, alebo ohroziť dôveru v tento zbor. Podľa jeho názoru je nezlučiteľné so záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere zotrval colník, ktorý nie je čestný a disciplinovaný, ktorý nedodržiava povinnosti uložené mu zákonom a neriadi sa právnymi predpismi a rozkazmi nadriadených.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") rozsudkom z 15. júna 2011, sp. zn. 2 Sžo/214/2010 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny potvrdil.
Proti uvedenému rozsudku podal žalobca ústavnú sťažnosť o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") nálezom č. k. IV. ÚS 519/2012 - 116 z 24. júla 2013, ktorý bol najvyššiemu súdu doručený 22. októbra 2013 rozhodol tak, že základné právo žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") bolo postupom najvyššieho súdu porušené, rozsudok z 15. júna 2011, sp. zn. 2Sžo/214/2010 zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V relevantnej časti nálezu ústavného súdu sa uvádza:,,...Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uvedeným v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že rozhodujúce sú jeho námietky, ktoré sa týkajú obrazovo- zvukového záznamu získaného v trestnom konaní a jeho použitia v správnom konaní. Uvedené námietky sú totiž logicky a vecne prepojené a je potrebné skúmať ich v poradí, ktoré rešpektuje ich vzájomný vzťah. Z tohto pohľadu je rozhodujúce skúmať v prvom rade námietku použiteľnosti obrazovo- zvukového záznamu v správnom konaní, teda námietku prípustnosti tohto dôkazu v namietanom správnom konaní. Až následne má zmysel skúmať, či spôsob získania tohto dôkazu pre účely správneho konania bol v súlade s právnymi predpismi (teda nahliadnutie riaditeľa colného úradu do trestného spisu, vyhotovenie úradného záznamu a pod.), a tiež, či tento dôkaz bol vykonaný v správnom konaní, prípadne krajským súdom a najvyšším súdom spôsobom, ktorý bol zákonný a ústavne udržateľný (Či sťažovateľ bol oboznámený s predmetným dôkazom, či mal dostatočnú možnosť sa k tomuto dôkazu vyjadriť a pod.). Ústavný súd tiež konštatuje, že v tomto konaní nie je jeho úlohou preskúmavať zákonnosť použitia informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi. Nie je preto oprávnený skúmať, či boli splnené podmienky a postup, ktorý Trestný poriadok vyžaduje na nariadenie a vyhotovovanie obrazovo-zvukových záznamov (§ 114 Trestného poriadku). Predmetom tohto konania je hodnotenie ústavnej udržateľnosti postupu najvyššieho súdu a jeho namietaného rozsudku, ktorýpreskúmaval postup a rozhodnutie krajského súdu vydaného v správnom súdnictve a príslušných správnych orgánov v súvislosti s prepustením sťažovateľa zo služobného pomeru colníka, avšak nie postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré je vedené proti sťažovateľovi. Pokiaľ sťažovateľ namieta určenie začiatku počítania plynutia subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 193 ods. 4 zákona o štátnej službe colníkov (nepredloženie úplného žurnalizovaného spisu), ústavný súd uvádza, že túto skutočnosť mal uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi, a nie až v dodatkoch k svojej sťažnosti ústavnému súdu. O to viac, že aj v konaní pred všeobecnými súdmi bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Keďže sťažovateľ nevyužil možnosť súdneho prieskumu tejto otázky v konaní pred všeobecnými súdmi, všeobecné súdy nemohli nahradiť jeho procesnú aktivitu svojou vlastnou. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu všeobecných súdov. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 462/2012). Vzhľadom na uvedené ústavný súd skúmal v prvom rade námietku sťažovateľa o neprípustnosti použitia obrazovo-zvukového záznamu v správnom konaní, teda námietku, že použitím tohto dôkazu získaného v trestnom konaní boli porušené označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru. Sťažovateľ námietku neprípustnosti obrazovo-zvukového záznamu v správnom konaní uplatnil v žalobe z 25. mája 2009 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva a tiež vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 29, apríla 2010....Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Uvedené závery je potrebné aplikovať aj na konanie a rozhodovanie všeobecných súdov v systéme správneho súdnictva. Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu č. k. 6 S/80/2009-63 z 29. apríla 2010, ktorým krajský súd zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu sťažovateľa, z toho pohľadu, či odôvodnenie namietaného rozsudku najvyššieho súdu spolu s odôvodnením rozsudku krajského súdu poskytujú dostatočnú a relevantnú odpoveď na námietku sťažovateľa o neprípustnosti predmetného dôkazu...Najvyšší súd a krajský súd argumentovali tým, že § 227 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe colníkov umožňoval úradný záznam, prípadne aj obrazovo-zvukový záznam použiť ako dôkaz, pretože ako dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, t. j. aj dôkaz, ktorý bol získaný legálnym spôsobom v inom konaní, t. j. aj v trestnom konaní. Sťažovateľ namieta, že vyhotovenie úradného záznamu na podklade obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní, a teda v zásade použitie obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní v konaní o prepustenie zo služobného pomeru týmto spôsobom porušilo jeho základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj práva dohovoru. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05). Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že tento namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (TV. ÚS 102/08). Vo svojej stabilizovanej judikatúre ústavný súd konštatoval, že čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky oprávnených na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom ústavnej úpravy obsahu práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 48 ústavy). Všeobecnésúdy poskytujú ochranu základnému právu na spravodlivý proces tak, že postupujú v konaní v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (m. m. I. ÚS 56/01, III. ÚS 49/04, L ÚS 31/05, II. ÚS 1/08, IV. ÚS 67/08). Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach alebo právom chránených záujmoch ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Právo na prístup k súdu sa však nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Splnenie týchto podmienok treba posudzovať v kontexte so zmyslom a účelom ochrany práv a právom chránených záujmov v súlade s materiálnou koncepciou demokratického a právneho štátu. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú (m. m. II. ÚS 230/09, IV. ÚS 75/09). Súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy je garantovaný v čl. 46 ods. 2 ústavy. Na tento prieskum sa rovnako vzťahujú garancie súdnej ochrany zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s tým, že namietaný postup a rozhodnutie najvyššieho súdu spadá do rámca čl. 46 ods. 2 ústavy, t. j. je v limitoch preskúmavania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Vzhľadom na okolnosti prerokúvanej veci a námietky sťažovateľa ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu z hľadísk základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré sú všeobecným východiskom aj pre základné právo zakotvené v čl. 46 ods. 2 ústavy. Z ustanovení Trestného poriadku a zákona o ochrane pred odpočúvaním možno urobiť záver, že použitie informačno-technických prostriedkov sa považuje za zásah do súkromia bez ohľadu na to, či k ich použitiu dochádza v súkromných alebo pracovných (služobných) priestoroch. V týchto súvislostiach je z ústavného hľadiska relevantná námietka sťažovateľa, podľa ktorej nemožno použiť obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní (resp. úradného záznamu vyhotoveného na jeho podklade) v inom (správnom) konaní. Najvyšší súd v spojení s krajským súdom reagovali na túto námietku v zásade zhodne - všeobecne poukázali na § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov s tým, že postup správnych orgánov považovali na tomto základe za zákonný. S konštatovaním najvyššieho súdu a krajského súdu v zásade možno súhlasiť - podľa § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci. Takýmto prostriedkom je nepochybne aj obrazovo-zvukový záznam. Ani sťažovateľ vo všeobecnej rovine tento záver všeobecných súdov nenapáda. Sťažovateľ však namieta (s odvolaním sa na úplné znenie tohto ustanovenia, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť iba také prostriedky, ktoré sú v súlade s právnymi predpismi), že použitie obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní v danom prípade bolo treba považovať za nepovolené. Ústavný súd v obdobnej veci (II. ÚS 5/2011) už konštatoval, „že procesné ustanovenie, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, pokiaľ sú v súlade s právnymi predpismi, treba z ústavnoprávneho hľadiska považovať za kolíziu verejného záujmu a ochrany práv. Ide totiž o stret medzi verejným záujmom na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia v konaní a ochranou tých práv, resp. oprávnených záujmov, ktoré bránia použitiu niektorého dôkazného prostriedku. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prednosť má verejný záujem na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia, avšak za súčasného spolupôsobenia bŕzd daných s ohľadom na ochranu určitých práv, resp. oprávnených záujmov. Tým je dané, že nie všetky prostriedky, pomocou ktorých by objektívne bolo možné zistiť a objasniť skutočný stav veci, sa môžu použiť v príslušnom konaní.". Z § 114 ods. 7 Trestného poriadku vyplýva zásadný zákaz použitia obrazovo-zvukového záznamu získaného v rámci konkrétneho trestného konania v inom trestnom konaní, avšak s určitými taxatívne vymenovanými výnimkami. Trestný poriadok upravuje matériu získavania a použitia obrazovo- zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami iba v rámci trestného konania. Naproti tomu získavanie a použitie obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno- technickými prostriedkami v iných konaniach, resp. pre účely iných konaní upravuje zákon o ochrane pred odpočúvaním (§ 1 ods. 1 a 2). Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu jezrejmé, že všeobecné súdy reagovali na námietku sťažovateľa o neprípustnosti použitia obrazovo- zvukového záznamu z trestného konania v správnom konaní len všeobecným poukázaním na § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov. Najvyšší súd a ani krajský súd nezaujali žiadne stanovisko k otázke vzájomného vzťahu medzi § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov na jednej strane a § 114 Trestného poriadku a § 3 zákona o ochrane pred odpočúvaním na strane druhej. Ústavný súd je toho názoru, že záver o legalite zásahu možno urobiť až na základe dôsledného preskúmania vzájomného vzťahu § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe colníkov na jednej strane a § 114 Trestného poriadku a príslušných ustanovení zákona o ochrane pred odpočúvaním na strane druhej, čo zásadne patrí do pôsobnosti všeobecných súdov. Formulovanie výslovného právneho názoru k tejto otázke považuje ústavný súd za zásadné pre ďalší postup najvyššieho súdu. Skúmanie legitimity a proporcionality zásahu prichádza totiž do úvahy až po konštatovaní legality zásahu. Pretože táto otázka bola a aj je rozhodujúca nielen pre posúdenie zákonnosti použitia obrazovo-zvukového záznamu z trestného konania v správnom konaní, ale aj posúdenie, či ním mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa, bolo povinnosťou najvyššieho súdu podať ústavne konformný výklad k aplikácii dvoch kolidujúcich právnych úprav rovnakého stupňa právnej sily. Bez neho je totiž rozsudok najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnený, čo spôsobuje v konečnom dôsledku jeho nepreskúmateľnosť. Bez zaujatia stanoviska k tejto kľúčovej právnej otázke relevantnej pre posúdenie ústavnosti namietaného rozhodnutia takéto odôvodnenie neposkytuje ústavne udržateľný podklad pre namietaný rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu)...".
Žalobca zaslal najvyššiemu súdu po uverejnení nálezu ústavného súdu niekoľko podaní (z 15. októbra 2013, 13. januára 2014 a 30. februára 2014), označených ako „zásadné námietky", v ktorých dopĺňa a bližšie rozvíja svoju argumentáciu o nezákonnosti použitia ITP získaných v trestnom konaní v správnom konaní, okrem iného aj pre neexistenciu príkazov sudcu pre prípravné konanie v administratívnom spise, ktorými bolo nariadené použitie ITP v trestnom konaní a podanie zo 14. februára 2014, v ktorom namieta porušenie hmotnoprávnych ustanovení Colného zákona spočívajúce v tom, že žalobca nebol povinný vydať rozhodnutie o zaistení zhabaní, prepadnutí alebo úschove tovaru ani zaevidovať zaistený tovar do príslušnej evidencie, nakoľko nebol riaditeľom colného úradu v zmysle ods. 7 oddielu 2 Nariadenia generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva SR č. 176/2006 určeným zamestnancom zodpovedným za vedenie prvotnej evidencie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 a § 246c OSP opätovne preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce a s prihliadnutím na záväzné časti právneho názoru ústavného súdu doplnil argumentáciu a právne úvahy k námietke sťažovateľa o neprípustnosti použitia obrazovo-zvukového záznamu získaného v trestnom konaní v správnom konaní o skončenie služobného pomeru colníka. Súčasne podľa § 250ja ods. 3 druhá veta OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a podľa § 221 ods. 2 OSP mu vec vrátil na ďalšie konanie.
Zásadná právna otázka znie, či je právne prípustné, pre účely zistenia porušenia služobnej disciplíny colníka, ktoré sa skutkovo prekrýva s dôvodným podozrením zo spáchania trestného činu prijímania úplatku v súbehu so zločinom zneužívania právomoci verejného činiteľa, použiť v konaní o skončenie služobného pomeru tohto colníka informácie z obrazovo-zvukového záznamu (ďalej len „ITP"), ktorý bol získaný v jeho trestnej veci, v trestnom konaní, z vyšetrovacieho spisu bez toho, aby bolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv. Táto otázka musí byť preskúmaná v dvojstupňovom súdnom konaní.
Podľa § 114 ods. 7 Trestného poriadku v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej boli vyhotovené obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre úmyselný trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky, korupciu, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselnýtrestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.
Uvedené ustanovenie obsahuje zákaz použitia vyhotovených obrazovo-zvukových záznamov v inej trestnej veci. Predmetom konania krajského a najvyššieho súdu v správnom súdnictve však nebola trestná vec. Z tohto dôvodu najvyšší súd implicitne vychádzal z názoru, že uvedené ustanovenie nie je v rámci súdneho prieskumu zákonnosti relevantné a ani Trestný poriadok nie je prameňom správneho práva, pokiaľ niektorý z právnych predpisov, ktoré sú prameňom správneho práva, na použitie Trestného poriadku neodkazuje. Ustanovenie § 114 Trestného poriadku je systematicky zaradené do piatej hlavy Trestného poriadku s názvom „Zabezpečovanie informácií". Dokazovanie je samostatne upravené v šiestej hlave Trestného poriadku s názvom „Dokazovanie". Z uvedeného je zrejmé, že zákon rozlišuje medzi zabezpečovaním informácií a dokazovaním. Trestný poriadok v § 1 upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Vzhľadom na právomoc súdov v občianskom súdnom konaní (§ 7 a § 8 OSP) najvyšší súd v pôvodom rozhodnutí nevytkol krajskému súdu, že sa aplikáciou tohto ustanovenia nezaoberal. Krajský súd v ďalšom konaní doplní argumentáciu k § 114 Trestného poriadku vo vzťahu ku konaniu o skončenie služobného pomeru colníka. Trestný poriadok neobsahuje ustanovenie zakazujúce použiť dôkazy získané v trestnom konaní v iných konaniach, napr. v správnom konaní o skončenie služobného pomeru. Trestný poriadok je v tejto časti indiferentným a tieto otázky vo svojich ustanoveniach nerieši. Táto právna otázka bude ustálená krajským súdom v súčinnosti s účastníkmi konania. Najvyšší súd neurčuje túto časť právneho názoru pre krajský súd ako záväznú, ale ako predmet na právnu argumentáciu v prvostupňovom konaní. Krajský súd v súčinnosti s účastníkmi konania musí jednoznačne zodpovedať aj predbežnú otázku, či ide o údaje získané použitím ITP v trestnom konaní, t.j., či išlo o nariadenie ich použitia výlučne pre trestné konanie, alebo či colné orgány postupovali v súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní. Ak ide o údaje získané v trestnom konaní je potrebné jednoznačne uviesť ustanovenia dotknutých právnych predpisov alebo iných prameňov práva, ktoré umožňujú ich použitie v konaní o skončenie služobného pomeru colníka.
Relevantným predpisom pre správne konanie o skončenie služobného pomeru colníka je zákon č. 166/2003 Z. b. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane pred odpočúvaním"). Tejto skutočnosti mal Krajský súd v Košiciach venovať pozornosť.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním tento zákon ustanovuje podmienky použitia ITP bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu zasahuje do súkromia orgán štátu, ktorý ITP používa. Podľa ods. 2 tento zákon sa nevzťahuje na použitie ITP prostriedkov v trestnom konaní podľa osobitného zákona. (Trestný poriadok).
Podľa § 3 ods. 1 ITP možno použiť iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných. Použitím ITP sa môže základné právo alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na ktorý slúži. Podľa ods. 2 údaje získané ITP možno použiť výlučne na dosiahnutie účelu pri plnení úloh štátu, ktoré spĺňajú podmienky podľa odseku 1. Túto zákonnú podmienku považuje najvyšší súd v tomto štádiu konania za osvedčenú. Jej splnenie však bude predmetom skúmania krajského súdu.
Podľa § 7 ods. 1 kópiu zvukového, obrazového alebo zvukovo-obrazového záznamu (ďalej len,,záznam"), ktorý bol vyhotovený použitím ITP, možno postúpiť len vecne a miestne príslušnému štátnemu orgánu, ak záznam môže byť dôkazom v konaní vedenom pred príslušným štátnym orgánom v medziach jeho zákonom ustanovenej právomoci. Vecne a miestne príslušný štátny orgán, ktorému bol záznam postúpený, nesmie vyhotoviť kópiu záznamu ani záznam alebo jeho prepis poskytnúť k nahliadnutiu či skopírovaniu inej osobe, inému štátnemu orgánu alebo orgánu územnej samosprávy aleboinej samosprávy.
Uznesením Ministerstva vnútra SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby, 4. Inšpekčné oddelenie ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 z 8. decembra 2008 bolo voči žalobcovi vznesené konkrétne obvinenie zo spolupáchateľstva zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom podielnictva.
Podľa § 227 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
Právnou otázkou, ktorá vyplýva z aplikácie vyššie uvedených ustanovení je, či svojou vecnou pôsobnosťou uvedené ustanovenia vylučujú použitie informácií získaných ITP v trestnom konaní ako dôkaz v zmysle § 227 ods. 1 Colného zákona v konaní o skončení služobného pomeru colníka.
Zákon o ochrane pred odpočúvaním rozlišuje medzi použitím ITP (§ 3 ods. 1) a použitím údajov získaných ITP a Trestný poriadok upravuje použitie informácií získaných ITP ako dôkazov (žalobcom uvádzané ako „sprocesnenie") len pre trestné konanie (§ 114 ods. 6 a § 115 ods. 6). Navyše, ustanovenie § 114 ods. 7 Trestného poriadku používa pojem „v inej trestnej veci" a nie pojem v „inej veci". To znamená, že použitie záznamu získaného ITP je obmedzené, ak vedie k trestnej zodpovednosti. Trestná zodpovednosť má však prísnejšie podmienky na uplatnenie ako disciplinárna zodpovednosť colníkov, ktorí podliehajú služobnej disciplíne. Otázka subsidiarity použitia údajov získaných v trestnom konaní za splnenia podmienky § 3 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním je ďalšou, ku ktorej sa krajský súd musí vyjadriť, ako aj identifikovať prípadný nesúlad informácií získaných z vyšetrovacieho spisu s právnymi predpismi (§ 227 Colného zákona). Predchádzanie trestnej činnosti colníkov pri výkone ich služby a v mieste výkonu služby je podľa názoru odvolacieho súdu relevantným dôvodom pre použitie ITP. Navyše, nevyhnutnosť ich použitia vyplýva i z okolností tohto prípadu, ktorý sa stal na vonkajšej hranici colného územia EU s Ukrajinou. Ustanovenie § 180 Colného zákona vymedzuje druhy skončenia služobného pomeru colníkov a v § 183 sa uvádzajú spôsoby skončenia služobného pomeru prepustením. Podľa § 183 ods. 1 písm. d/, služobný úrad prepustí colníka zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Správne orgány v tomto konkrétnom prípade usúdili, že konanie žalobcu uvedené vyššie v texte tohto rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené ako dôkazom informáciou získanou z obrazovo-zvukového záznamu obstaraného v trestnom konaní, spočívajúce v porušení služobnej prísahy a služobných povinností colníka, dosiahlo takej intenzity, že napĺňa zákonný dôvod ustanovenia § 183 ods. 1 písm. d/ Colného zákona.
Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Senát najvyššieho súdu dospel k záveru, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia síce vyjadril k podstate veci, ktorou je porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, ale keďže rozhodnutie neodôvodnil v právnom rámci určenom ústavným súdom, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Pokiaľ žalobca v podaní zo 14. februára 2014 namietal porušenie hmotnoprávnych ustanovení Colného zákona spočívajúce v tom, že nebol povinný vydať rozhodnutie o zaistení zhabaní, prepadnutí alebo úschove tovaru ani zaevidovať zaistený tovar do príslušnej evidencie, nakoľko nebol riaditeľom colného úradu v zmysle ods. 7 oddielu 2 Nariadenia generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva SR č. 176/2006určeným zamestnancom zodpovedným za vedenie prvotnej evidencie odvolací súd upozorňuje na to, že túto námietku nezákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného uviedol v celom konaní po prvý krát.
Podľa § 249 ods. 2 a § 250h ods. 1 OSP súd nie je povinný a ani oprávnený sám vyhľadávať možné nezákonnosti správneho rozhodnutia. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona, pričom toto musí urobiť najneskôr v žalobe, ktorou napáda rozhodnutie správnych orgánov, resp. v lehote na podanie žaloby. Koncentračná a dispozičná zásada vlastná správnemu súdnictvu bráni súdnemu prieskumu tých porušení zákona, ktoré sú namietané oneskorene, ako tomu je v tomto prípade o to viac, že tak v konaní pred správnymi orgánmi, ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Keďže žalobca nevyužil možnosť súdneho prieskumu tejto otázky v konaní pred všeobecnými súdmi, tým, že túto námietku nevzniesol v zákonom stanovenej lehote, všeobecné súdy nemohli nahradiť jeho procesnú aktivitu svojou vlastnou.
Z vyššie uvedených dôvodov a s poukazom na východiská uvedené v náleze ÚS SR č. k. IV. ÚS 519/2012 - 116 z 24. júla 2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 OSP).
V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu doplniť odôvodnenie svojho rozhodnutia vo vyššie naznačených smeroch, prípadne vykonať nevyhnutné dokazovanie a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 veta prvá OSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.