ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobkyne: Ing. C. D., Y. XX, H. H., zast. URBÁNI & Partners s.r.o., Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, Prievozská 32, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0961/99/2012 zo dňa 21. mája 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/253/2013-30 zo dňa 10. apríla 2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/253/2013-30 zo dňa 10. apríla 2014 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom č. k. 24S/253/2013-30 zo dňa 10. apríla 2014 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") zamietol žalobu a žalobkyni nepriznal náhradu trov konania. Žalobkyňa sa žalobou domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SK/0961/99/2012 zo dňa 21. mája 2013, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie a potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici č. P/0302/06/12 zo dňa 25. októbra 2012, ktorým žalobkyni uložil pokutu vo výške 1.300 € pre porušenie povinnosti podľa § 11, § 12 ods. 2 a § 18 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Krajský súd z obsahu spisu zistil, že dňa 04. júna 2012 vykonali inšpektori SOI v prevádzke žalobkyne kontrolu zameranú na dodržiavanie zákona o ochrane spotrebiteľa a vyhlášky MH SR č.84/2008 Z. z. o označovaní materiálov použitých v hlavných častiach obuvi a vyhlášky MH SR š. 370/2008 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o označovaní materiálového zloženia textilných výrobkov. Z inšpekčného záznamu vyplynulo, že u 21 druhov tovaru v celkovej hodnote 12 160 € boli zistené nedostatky v označovaní materiálového zloženia v štátnom jazyku, pričom v zázname boli presne špecifikované výrobky, u ktorých bolo vyznačené materiálové zloženie len v cudzojazyčných mutáciách na etiketách pripravených k výrobkom. Ďalej boli zistené nedostatky v označovaní obuvi, pričom niektoré druhy výrobkov, ktoré boli označené v inšpekčnom zázname počtom párov, druhom výrobku, jednotkovou cenou a cenou spolu, nemali vyznačené materiálové zloženie hlavných častí obuvi- vrchu, podšívky, stielky a podošvy formou piktogramov aspoň na jednom kuse každého páru. Súčasne sa v prevádzke žalobkyne nenachádzal reklamačný poriadok.
S obsahom inšpekčného záznamu sa žalobkyňa oboznámila a uviedla, že pri prezeraní tovarov bola prítomná a zabezpečí, aby odpredávané výrobky boli označované požadovanými údajmi aj v štátnom jazyku. Zaviazala sa zabezpečiť, aby sa v prevádzke nachádzal na viditeľnom mieste pre spotrebiteľa reklamačný poriadok s tým, že tovary vedené v zázname do odstránenia nedostatkov nebudú predmetom predaja. K zisteniam vyplývajúcim z vykonanej kontroly a kontrolného nákupu, ani ku skutočnostiam uvedeným v inšpekčnom zázname nemala žalobkyňa žiadne pripomienky a neuviedla žiadne námietky. Oznámenie o začatí správneho konania bolo žalobkyni doručené 21. septembra 2012. Správny orgán v ňom uviedol výsledky kontroly a presne špecifikoval zistené nedostatky zhodne ako sú zdokumentované v inšpekčnom zázname, pričom pri jednotlivých skutkoch boli podrobne špecifikované druhy tovaru, pri ktorých došlo k porušeniu právnych predpisov, vrátanie uvedenia konkrétneho ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa s tým, že žalobkyňa bola ako účastníčka správneho konania upovedomená o možnosti uloženia pokuty v zmysle § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Zároveň bola poučená v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku a bola vyzvaná, aby sa ako účastníčka správneho konania vyjadrila k dôvodom konania, prípadne navrhla doplnenie dokazovania. Z obsahu správneho spisu nevyplýva, že by sa žalobkyňa počas správneho konania k skutkovým zisteniam vyjadrila, resp. že by namietala, že nezodpovedajú skutočnosti. Naopak na pojednávaní tvrdila, že nevyužila svoje oprávnenie vyjadrovať sa k zisteným skutkovým zisteniam a nevyužila oprávnenie predkladať listinné dôkazy.
Krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/28/2007, z ktorého je možné vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade aj uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iným. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu v spojení s rozhodnutím žalovaného súd dospel k záveru, že všetky skutky, ktoré sú uvedené vo výroku predmetného prvostupňového rozhodnutia sú charakterizované a špecifikované tak, že je z nich zrejmé, o aký skutok sa jedná, je z nich zrejmé miestne, časové aj vecné hľadisko vymedzenia jednotlivých skutkov ako iných správnych deliktov a vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia zodpovedá tak požiadavke ustanovenej v § 47 ods. 2 správneho poriadku, ako aj požiadavkám rozhodnutia o iných správnych deliktoch.
K námietke žalobkyne o nesprávnom postupe správneho orgánu, ktorý mal spočívať v tom, že žalobkyňa nebola upozornená na možnosť uloženia sankcie, ani na jej výšku krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu je nesporné, že v Oznámení o začatí správneho konania bola žalobkyňa poučená o jej právach v zmysle správneho poriadku, ako aj o tom, že za porušenie povinností zistených pri vykonanej kontrole jej môže byť uložená pokuta v zmysle § 24 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Pokiaľ ide o námietku žalobkyne o neprimeranosti výšky uloženej sankcie vo vzťahu k porušeniu právnych predpisov, krajský súd uviedol, že sankcia za porušenie povinností citovaných vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu bola uložená v súlade s kritériami určovania výšky pokuty stanovenými v § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom odôvodnenie výšky uloženej pokuty v napadnutom rozhodnutí spĺňalo náležitosti podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku.
Vo vzťahu k námietke žalobkyne o nedostatočne zistenom skutkovom stave krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu je nesporne preukázané, že skutkový stav tak, ako bol zistený správnymi orgánmi pri vykonaní kontroly a následne v správnom konaní bol postačujúci na vyvodenie záveru o porušení povinností, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia žalovaného i prvostupňového správneho orgánu a ktoré sú špecifikované vo výroku napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Keďže v odvolaní proti prvostupňovému správnemu orgánu žalobkyňa namietala len výšku uloženej pokuty a odvolanie teda nesmerovalo k otázke nedostatočne zisteného skutkového stavu, žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí ani nemohol zaoberať takýmito námietkami a táto skutočnosť preto ani nemôže spôsobiť nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia tak, ako to tvrdila žalobkyňa.
K námietke dĺžky konania a nesprávnosti postupu správneho orgánu, keď vo veci nenariadil ústne pojednávanie krajský súd uviedol, že sankcia bola žalobkyni uložená v lehote stanovenej v § 24 ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa a skutočnosť, že medzi vykonaním kontroly a vydaním oznámenia o začatí správneho konania uplynula doba 3 mesiacov, nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, pretože správny poriadok ani osobitný predpis neupravujú lehoty pre vykonanie úkonov správnym orgánom. Keďže v prejednávanom prípade správny orgán považoval skutkový stav za dostatočne zistený pre vydanie rozhodnutia, bolo v rámci jeho kompetencie posúdiť a rozhodnúť, či bude postupovať podľa § 21 správneho poriadku, alebo vo veci nenariadi ústne pojednávanie. Žalobkyňa navyše v priebehu správneho konania porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa ani nenamietala.
Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnej žalobkyni právo na ich náhradu nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhla, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Žalobkyňa v podanom odvolaní zotrvala na právnom názore, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí byť tento vymedzený tak, aby sankcionované konanie nemohlo byť zameniteľné s iným konaním. Rovnako vzhľadom na trestný charakter uloženej sankcie bolo povinnosťou žalovaného nielen uviesť odkaz na právne predpisy ohľadne jej výšky, ale túto výslovne uviesť spolu s tým, s akou sankciou je v konaní uvažované. Len v takom prípade je daná relevantná možnosť na obranu účastníka, nakoľko jeho obrana môže spočívať nielen v delikte ako takom, ale aj vo výške sankcie.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že výrok predmetného rozhodnutia správneho orgánu zodpovedá požiadavke ustanovenej v § 47 ods. 2 správneho poriadku. Skutky, ktoré sú uvedené vo výroku rozhodnutia sú dostatočne charakterizované a špecifikované a teda nemožno tieto zameniť s inými. Pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie, ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa neustanovuje spodnú hranicu pokuty, avšak z uvedeného ustanovenia vyplýva povinnosť orgánu dozoru pristúpiť k uloženiu sankcie a je na jeho posúdení s poukazom na jeho rozhodovaciu prax, akú výšku pokuty za konkrétne porušenie zákona uloží s prihliadnutím na § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa v zmysle ktorého sa pri určení výšky prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť veci, spôsob a následky porušenia povinnosti. Žalovaný je toho názoru, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24S/253/2013-30 zo dňa 10. apríla 2014 rozhodol správne, a preto navrhol, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).
Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., ako vecne správny potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:
Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0961/99/2012 zo dňa 21. mája 2013, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne a potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici č. P/0302/06/12 zo dňa 25. októbra 2012, ktorým žalobkyni uložil pokutu vo výške 1300 € pre porušenie povinnosti podľa § 11, § 12 ods. 2 a § 18 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Slovenská republika je viazaná Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), to znamená, že v Slovenskej republike má každá fyzická a právnická osoba zaručené právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno-procesné princípy. Tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne. Princípmi spravodlivého súdneho konania sú najmä princíp „rovnosti zbraní", „kontradiktórnosť súdneho konania", „právo osobnej prítomnosti na konaní" a „zákaz inkriminácie vlastnej osoby".
Uvedené princípy sú aj súčasťou zákonnej úpravy konania o správnych deliktoch, ktorá je subsidiárne obsiahnutá v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok"). Správne orgány musia v konaní a pri rozhodovaní dodržiavať najmä základné zásady správneho konania (§ 3 správneho poriadku), ustanovenie správneho poriadku týkajúce sa zisťovania podkladov pre rozhodnutie (§ 32 a nasl. správneho poriadku) ako aj ustanovenia správneho poriadku zakotvujúce finálne štádium správneho konania, t.j. vydanie rozhodnutia (§ 46 a nasl. správneho poriadku).
V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou z nich je zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1). Z uvedenej zásady vyplýva, že správne orgány sú v konaní a pri rozhodovaní povinné postupovať v súlade s Ústavou SR, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi. V neposlednom rade sú povinné prihliadať aj na obsah medzinárodných zmlúv, ktoré v súlade s čl. 7 Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi.
Ďalšou základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 4 správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia).
Podľa § 3 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru, dohľadu a kontroly 8) (ďalej len „orgán dozoru") a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa.
Podľa § 11 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa je predávajúci povinný pri predaji informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaného výrobku alebo charaktere poskytovanej služby, o spôsobe použitia, montáže a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia, montáže alebo údržby, o podmienkach uchovávania a skladovania, ako aj o riziku súvisiacom s poskytovanou službou. Ak je to potrebné s ohľadom na povahu výrobku, spôsob a dobu jeho používania, je predávajúci povinný zabezpečiť, aby tieto informácie zrozumiteľne obsahoval aj priloženýpísomný návod.
Podľa § 12 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa je výrobca povinný označiť výrobok údajmi, ktoré pravdivo a úplne informujú predávajúceho o vlastnostiach dodaného výrobku; ak výrobca nesplní svoju povinnosť, výrobok označí dovozca, ak ani dovozca neoznačí výrobok, označí ho dodávateľ.
Podľa § 12 ods. 2 veta prvá zákona o ochrane spotrebiteľa musí predávajúci zabezpečiť, aby ním predávaný výrobok bol zreteľne označený údajmi o výrobcovi alebo aj o dovozcovi alebo dodávateľovi, o miere alebo o množstve, o spôsobe použitia a údržby výrobku a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia alebo údržby, o podmienkach uchovávania a skladovania výrobku, ako aj o riziku súvisiacom s poskytovanou službou alebo informáciami podľa osobitných predpisov.
Podľa § 12 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa podrobnosti o označovaní materiálového zloženia jednotlivých druhov výrobkov, o metódach skúšania materiálového zloženia výrobkov a o spôsobe balenia a zaobchádzania s výrobkami určenými pre spotrebiteľa ustanoví ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom.
Podľa § 13 veta prvá zákona o ochrane spotrebiteľa, ak sa informácie uvedené v § 10a až 12 poskytujú písomne, musia byť v kodifikovanej podobe štátneho jazyka.
Podľa § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa je predávajúci povinný spotrebiteľa riadne informovať o podmienkach a spôsobe reklamácie vrátane údajov o tom, kde možno reklamáciu uplatniť, a o vykonávaní záručných opráv. Reklamačný poriadok musí byť na viditeľnom mieste dostupnom spotrebiteľovi.
Podľa § 24 ods. 1 veta prvá zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66 400 €.
Podľa § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.
Podľa § 24 ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa konanie o uložení pokuty možno začať do 12 mesiacov odo dňa, keď orgán dozoru zistil porušenie povinnosti podľa tohto zákona, najneskôr do troch rokov podľa odsekov 1 a 3, a do desiatich rokov podľa odseku 2 odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Pokutu možno uložiť najneskôr do štyroch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.
Zákon o ochrane spotrebiteľa upravuje najmä ochranu spotrebiteľa vo vzťahu k výrobcovi, dovozcovi a dodávateľovi a úlohy orgánov verejnej správy pri kontrole dodržiavania podmienok ustanovených pri ochrane spotrebiteľa. Zákon sa vzťahuje nielen na ochranu pred nebezpečnými výrobkami a službami, ktoré môžu spôsobiť ohrozenie zdravia a života a ohrozenie ekonomických záujmov spotrebiteľa, ale na všetky výrobky, ktoré dodávateľ alebo predajca ponúka kupujúcemu k predaju. Zákon postihuje príslušné subjekty v prípade porušenia ním uložených povinností sankciami tak, ako uvádza v § 24. Z citovaných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, ale aj so samotného účelu a významu tohto zákona je zrejmé, že má za cieľ dosiahnuť, aby sa na trh dostávali len výrobky spĺňajúce požiadavky bezpečnosti tak, aby spotrebiteľ nebol ohrozený na svojich právach. Bezpečnosť výrobku je nevyhnutným predpokladom k tomu, aby výrobok mohol byť ponúkaný spotrebiteľovi, či už zo strany predávajúceho, dovozcu, dodávateľa či iných príslušných subjektov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietke žalobkyne ohľadom výšky uloženej pokuty uvádza nasledovné:
Účelom zákona o ochrane spotrebiteľa je ochrana zdravia a majetku spotrebiteľa. Je nezanedbateľnou skutočnosťou, že nezrozumiteľnosťou informácií o materiálovom zložení výrobku by mohlo dôjsť najmä k ohrozeniu majetku spotrebiteľa znehodnotením ním zakúpených výrobkov pri ich nesprávnej údržbe v dôsledku absencie uvedených písomných informácií v štátnom jazyku. V prípade znehodnotenia týchto výrobkov by sa spotrebiteľ márne domáhal reklamácie.
Predávajúci zodpovedá za dodržanie všetkých zákonom stanovených podmienok predaja výrobkov objektívne, bez ohľadu na akékoľvek okolnosti, ktoré spôsobili ich porušenie.
Predávajúci musí spĺňať všetky podmienky podnikania, ktoré pre neho vyplývajú z príslušných právnych predpisov už v okamihu začatia výkonu podnikateľskej činnosti. Na zodpovednosť predávajúceho za zistené porušenie povinností nemá žiadny vplyv ani následné odstránenie zistených nedostatkov, ktoré je povinnosťou každej kontrolovanej osoby.
Pri kúpe textilných výrobkov ako aj obuvi je pre spotrebiteľa informácia o materiálovom zložení jednou z dôležitých informácií, preto musí byť poskytnutá v štátnom jazyku. Materiálové zloženie výrobkov je spotrebiteľmi zohľadňované aj z dôvodu alergií na rôzne materiály, ako aj s ohľadom na zamýšľaný spôsob používania výrobkov.
Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach, uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležite zdôvodnené.
Pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pôsobenia sankcie- individuálnej a generálnej, pričom v preskúmavanej veci podľa názoru odvolacieho súdu nebola pokuta uložená v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k spáchanému správnemu deliktu. Vo sfére žalobkyne má uložená pokuta plniť ako úlohu výchovnú, tak aj represívnu a postihovať za protiprávne konanie a preto je žiaduce, aby bola citeľná v majetkovej sfére žalobkyne.
Skutočnosťami, ktoré boli zohľadnené pri určovaní výšky postihu bol charakter informácií, pri ktorých si predávajúci nesplnil svoju zákonnú povinnosť, celková hodnota výrobkov, pri ktorých boli zistené nedostatky (v celkovej hodnote 12 160 €), ako aj rozsah porušených povinností, keďže nedostatky boli zistené u 21 druhov výrobkov. Žalovaný svoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca (pokuta bola uložená vo výške 1300 €, pričom maximálne možno pokutu uložiť vo výške 66 400 €), z tohto rámca nijakým spôsobom nevybočil, inštitút správnej úvahy nezneužil, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil, a preto odvolací súd musí konštatovať, že vzhľadom na uvedené skutočnosti pokladá výšku uloženej sankcie za adekvátnu zistenému skutkovému stavu.
Po preskúmaní prvostupňového súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného správneho orgánu, najvyšší súd dospel zhodne s názorom krajského súdu k právnemu záveru, že rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci v ponímaní presnosti a plnosti zistení.
S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 O.s.p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., nakoľko žalobkyňa v odvolacom konaní nemala úspech a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.