2Sžo/48/2012

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: DREVOP, s.r.o., Dlhé nad Cirochou č. 574, 067 82 Dlhé nad Cirochou, právne zastúpeného: Mgr. Martin Hrbáň, Malý trh 2/A, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mierová 19, 827 15 Bratislava, právne zastúpenému: Bobák, Bollová a spol. s r.o., advokátska kancelária so sídlom Dr. V. Clementisa č. 10, 821 02 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 58/2010, č. k. 677/2010-1000-3100 z 26. apríla 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/134/2010-124 zo 14. júna 2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/134/2010-124 zo 14. júna 2012 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/134/2010-124 zo 14. júna 2012 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal prieskumu rozhodnutia žalovaného č. 58/2010 č. k. 677/2010-1000-3100 z 26. apríla 2010, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil Oznámenie o rozhodnutí Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania z 15. februára 2005 o nepridelení nenávratného finančného príspevku na realizáciu projektu žalobcu s názvom „Rozšírenie výroby s dôrazom na zavedenie progresívnych technológií umožňujúcich spracovanie listnatej suroviny na nábytkové polotovary s vysokou pridanou hodnotou v spoločnosti DREVOP spol. s r.o.“. Z odôvodnenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd preskúmal postup a rozhodnutie žalovaného z pohľadu splnenia kritérií stanovených v nariadení EÚ č. 1290/1999 o všeobecných ustanoveniach o štrukturálnych fondoch, v zákone č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci, v zákone č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva, v Sektorovom operačnom programe Priemysel a služby, v Oznámení MZV SR č. 186/2002 Z. z. zo dňa 18. apríla 2002 o prijatí rozhodnutia Asociačnej rady č. 6/2001 medzi Európskou úniou a Slovenskou republikou, ktorým sa prijímajú implementačné pravidlá na uplatňovanie ustanovení o štátnej pomoci, pričom okrem iného dospel k záveru, že v zmysle § 18 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci (ďalej len „zákon o štátnejpomoci“), na poskytnutie štátnej pomoci nie je právny nárok. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že štátnou pomocou sa rozumie každá pomoc v akejkoľvek forme, ktorú poskytuje na podnikanie alebo v súvislosti s ním poskytovateľ priamo alebo nepriamo z prostriedkov štátneho rozpočtu, zo svojho rozpočtu alebo z vlastných zdrojov podnikateľovi. Štátna pomoc sa môže poskytnúť v súlade s týmto zákonom, osobitnými zákonmi a právnymi predpismi Európskeho spoločenstva vzťahujúcimi sa na štátnu pomoc. Z príslušného ustanovenia podľa názoru krajského súdu vyplýva, že zákonodarca právo na štátnu pomoc nevybavil nárokom a zároveň obsahom tohto práva nie je jeho vynútiteľnosť proti vôli povinného subjektu. Ide o právne vzťahy pri ktorých absentuje nárok na poskytnutie štátnej pomoci. Hodnotiaca komisia je len jeden z viacerých subjektov, ktorí sa zúčastňujú na celom procese hodnotenia poskytnutia nenávratného finančného príspevku, ale z hľadiska svojho postavenia ako poradného orgánu nie je subjektom, ktorý je oprávnený vydať meritórne rozhodnutie o schválení resp. neschválení pomoci. Meritórne rozhodnutie je oprávnené vydať príslušné ministerstvo, v danom prípade Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. Podľa názoru krajského súdu žalobcovi by nárok vznikol len v prípade, ak by s ním žalovaný uzatvoril zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a ten mu v stanovenej lehote nevyplatil. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k OSP s tým, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, nakoľko podľa jeho názoru mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a krajský súd si na viacerých miestach v odôvodnení rozsudku protirečí, čím sa jeho rozhodnutie stáva zmätočným. V podstatnej časti odvolania zopakoval dôvody uvedené v žalobe a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zo 17. septembra 2012 žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP, preskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu napadnutom v odvolaní, v zmysle § 212 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP uznesením podľa § 223 OSP.

Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 247 ods. 1 OSP, podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 248 písm. d/, súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci, štátnou pomocou na účely tohto zákona sa rozumie každá pomoc v akejkoľvek forme, ktorú poskytuje na podnikanie alebo v súvislosti s ním poskytovateľ priamo alebo nepriamo z prostriedkov štátneho rozpočtu, zo svojho rozpočtu alebo z vlastných zdrojov podnikateľovi. Štátna pomoc sa môže poskytnúť v súlade s týmto zákonom a osobitnými zákonmi a len za podmienok ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 18 ods. 1 na poskytnutie štátnej pomoci nie je právny nárok.

Podľa § 14 ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskej únie vznení zákona č. 111/2012 Z. z., konanie o žiadosti sa začína doručením žiadosti riadiacemu orgánu podľa § 13 ods. 5. Podľa ods. 2 písm. a/ riadiaci orgán v konaní o žiadosti zisťuje splnenie podmienok poskytnutia pomoci a podpory určené vo výzve. Podľa ods. 4 riadiaci orgán rozhodne o schválení žiadosti alebo neschválení žiadosti. Podľa ods. 18 rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto časti zákona nie sú preskúmateľné súdom.

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žalobca sa domáha preskúmania rozhodnutia správneho orgánu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie voči rozhodnutiu o nepriznaní nenávratného finančného príspevku podľa zákona o štátnej pomoci. Z vyššie uvedených ustanovení ústavy a OSP vyplýva, že každý sa môže obrátiť na súd ak sa domnieva, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím štátneho orgánu ak zákon nestanoví inak. Zo súdneho prieskumu nesmú byť vylúčené tie prípady, v ktorých došlo k zásahu do základných práv a slobôd. OSP v § 248 upravuje, v ktorých prípadoch je súdny prieskum vylúčený, okrem iných v prípadoch, v ktorých to stanovuje zákon. Zákon o štátnej pomoci vylučuje žalovateľnosť neposkytnutia štátnej pomoci v § 18. V predmetnom prípade bolo potrebné predovšetkým skúmať, či rozhodnutie, ktoré žalobca napadol je vôbec preskúmateľné súdom. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom krajského súdu, že v prejednávanom prípade je daná právomoc súdu na prieskum podľa V. časti OSP. Žalobca sa domnieval, že postupom žalovaného bolo porušené jeho právo na pridelenie nenávratného finančného príspevku, ktorý by mu musel byť pridelený pri dodržaní záväzných postupov a pravidiel stanovených Schémou štátnej pomoci, Štatútom a rokovacím poriadkom. Na tomto mieste sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom žalovaného uvedenom vo vyjadrení k žalobe a podopretom analýzou problematiky právneho nároku a subjektívnych práv, vo väzbe na ustanovenie § 18 ods. 1 zákona o štátnej pomoci, podľa ktorého právny nárok je úzko spätý so subjektívnym právom, lebo spočíva vo vymáhateľnosti subjektívneho práva. Subjektívnym právom je právna možnosť správať sa určitým spôsobom, t. j. možnosť vyjadrená a zaručená objektívnym právom, a teda chránená osobitným spôsobom stanoveným v právnych normách. Subjektívne právo znamená zároveň oprávnenie požadovať plnenie povinnosti druhých subjektov, bez nich nemožno subjektívne právo vykonávať. Vynútiteľnosť práva je vlastnosťou, ktorú má prevažná väčšina subjektívnych práv. Na základe existencie, resp. neexistencie vynútiteľnosti rozlišujeme subjektívne práva s nárokom (žalovateľné práva) a subjektívne práva bez nároku (nežalovateľné práva). Nárok sa vždy viaže na konkrétne subjektívne právo, preto nárok bez subjektívneho práva nemá opodstatnenie a nemôže samostatne existovať. Na rozdiel od subjektívneho práva, ktoré nemusí byť vždy vybavené vlastnosťou vynútiteľnosti, t. j. nárokom. V prejednávanom prípade je zrejmé, že zákonodarca priamo do zákona zakotvil príkaz obsahujúci nenárokovateľnosť štátnej pomoci. Inými slovami povedané, právo na poskytnutie štátnej pomoci nie je vymáhateľné na súde, preto žalobca nemá od čoho odvinúť svoje právo domáhať sa súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného, pretože prieskum je povolený len vtedy, ak došlo k zásahu do práv občana, alebo je takýto zásah tvrdený a zároveň ak zákon súdny prieskum nevylučuje, čo priamo vyplýva z čl. 46 ods. 2 ústavy. Keďže právo na štátnu pomoc nie je ani základným právom, nie je možné aplikovať ani ustanovenie čl. 46 ods. 2 posledná veta ústavy. Z § 248 písm. d/ OSP vyplýva, že súdny prieskum podľa V. časti OSP je vylúčený v prípadoch, v ktorých tak hovorí zákon. Podľa názoru odvolacieho súdu, aj keď zákon o štátnej pomoci explicitne neuvádza, že rozhodnutie o neposkytnutí štátnej pomoci nie je preskúmateľné v súdnom konaní, táto skutočnosť vyplýva zo znenia § 18 ods. 1, kde je explicitne uvedené, že na poskytnutie štátnej pomoci nie je právny nárok. Ak právny nárok neexistuje, nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že súdy majú právomoc v takejto veci preskúmavať rozhodnutie správneho orgánu. Ak by zákonodarca mal v úmysle umožniť prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa poskytnutia resp. neposkytnutia štátnej pomoci, potom by do zákona o štátnej pomoci nezakotvil klauzulu, ktorá hovorí o tom, že na jej poskytnutie nie je právny nárok. Iný výklad tohto ustanovenia (§18 ods. 1 zákona o štátnej pomoci) neprichádza do úvahy.

Nasvedčuje tomu aj vývoj relevantnej legislatívy, ktorá v konečnom dôsledku zo súdneho prieskumu explicitne vylúčila akékoľvek rozhodnutia o poskytnutí finančnej podpory (§14 ods. 18 zák. č. 528/2008). Preto podľa názoru odvolacieho súdu mal krajský súd správne postupovať tak, že mal podľa § 250d ods. 3 OSP súdne konanie o žalobe žalobcu s poukazom na § 248 písm. d/ OSP zastaviť.

Najvyšší súd preto zrušil rozhodnutie krajského súdu a zároveň nevyhovujúc odvolaniu žalobcu konanie zastavil, pretože preskúmavané rozhodnutie je rozhodnutím, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom (§ 221 ods. 2 OSP v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 248 písm. d/ a 250d ods. 3 OSP).

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a ich náhradu neúspešnému žalobcovi nepriznal. Žalovanému zo zákona náhrada trov konania neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.