Najvyšší súd
2Sžo/47/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa
Milučkého v právnej veci žalobcu: M. C., nar. X., bytom v N., zastúpeného advokátom
JUDr. Milošom Cimrákom, AK so sídlom v Nitre, Štefánikova 7, proti žalovanému:
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, so sídlom v Banskej Bystrici, Národná 12,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. Z 4109/2007 zo dňa
27. novembra 2007, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 23 S/41/2011-23 zo dňa 1. júna 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 23 S/41/2011-23 zo dňa 1. júna 2011 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom č. k. 23 S/41/2011-23 zo dňa
1. júna 2011 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. Z 4109/2007 zo dňa
27. novembra 2007, ktorým bolo potvrdené oznámenie dekanky Ekonomickej fakulty
Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (ďalej aj len „EF UMB“) č. 414/ŠO zo dňa
23. októbra 2007 o určení výšky školného v akademickom roku 2007/2008 na tejto fakulte
v sume 10.500,--Sk (348,53 €) a žiadosť žalobcu o preskúmanie tohto rozhodnutia bola
zamietnutá.
Krajský súd rozhodol v senáte zloženom z JUDr. Milana Segeča ako predsedu senátu
a JUDr. Drahomíry Mikulajovej a Ľudovíta Bradáča ako členov senátu, tak aby zloženie
senátu zodpovedalo uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndzk 2/2008
zo dňa 17. apríla 2008, teda bol zložený zo sudcov, ktorí neboli vylúčení z prejednania
a rozhodnutia predmetnej právnej veci.
Krajský súd uviedol, že z ustanovenia § 108 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých
školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 131/2002 Z. z.“) vyplýva, že na určenie školného sa Správny poriadok nevzťahuje.
Žalobca súbežne študoval na Právnickej fakulte a na Ekonomickej fakulte UMB. Päťročné
štúdium na právnickej fakulte ukončil v roku 2007; päťročné štúdium na ekonomickej fakulte
študoval šesť rokov. Šiesty rok bol v akademickom roku 2007/2008. Žalobca bol prijatý
na štúdium na EF UMB v akademickom roku 2002/2003 rozhodnutím č. 1572/2002 zo dňa
7. júna 2002, pričom nový zákon o vysokých školách č. 131/2002 Z. z. nadobudol účinnosť
dňom 1. apríla 2002, preto sa žalobca nemohol dovolávať aplikácie zákona č. 172/1990 Zb.
o vysokých školách na jeho prípad. Povinnosť platiť školné pri prekročení štandardnej dĺžky
štúdia na vysokej škole bola zákonom č. 131/2002 Z. z. upravená už aj 7. júna 2002, kedy bol
žalobca prijatý na vysokoškolské štúdium, a to v ustanovení § 92 ods. 4 citovaného zákona.
Zámer spočívajúci v zavedení povinnosti platiť školné bol uskutočnený takými prostriedkami,
ktoré nadväzovali na zavedenú prax a možno ich v právnom štáte považovať na základe
rozumnej úvahy za vhodné, a teda primerané. Aj napriek tomu, že päťročné inžinierske
štúdium bolo zavedené zákonom č. 172/1990 Zb., platenie školného poznal už aj tento zákon.
Nejde o retroaktívne pôsobenie zákona č. 131/2002 Z. z. (účinného od 1. apríla 2002), pretože
žalobca bol prijatý na vysokoškolské štúdium za účinnosti zákona č. 131/2002 Z. z.
Štandardná dĺžka štúdia na vysokej škole ekonomickej je päť rokov. Žalobca študoval na tejto
fakulte šesť rokov, preto bol povinný platiť školné podľa § 92 ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z. Krajský súd poukázal na to, že určenie školného nie je vnútorným predpisom verejnej
vysokej školy. Nebolo preto potrebné, aby smernicu o výbere školného schvaľoval
akademický senát vysokej školy. V § 15 ods. 1 písm. a/ až písm. l/ zákona č. 131/2002 Z. z.
sú taxatívne vymenované vnútorné predpisy vysokej školy, medzi ktorými sa nenachádza
schvaľovanie školného. Rektorka UMB je štatutárnym orgánom univerzity, je oprávnená
vydávať rozhodnutia a nariadenia, ktoré patria do jej kompetencie. Nemožno súhlasiť
s názorom žalobcu, že platenie školného je sankciou za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia,
školné predstavuje len časť nákladov za predĺženie štandardnej dĺžky štúdia na vysokej škole.
Žalobca mal možnosť v priebehu piatich rokov súbežne študovať na dvoch vysokých školách,
čo sa aj stalo, a len na jednej vysokej škole si predĺžil štúdium zo štandardnej dĺžky štúdia päť
rokov na šesť rokov. Práva na vzdelanie sa možno domáhať len v medziach zákona. Nejde
preto o právo aplikovateľné priamo na základe Ústavy Slovenskej republiky, ale ide o právo,
ktorého uplatnenie je možné len v súlade s bežným zákonodarstvom.
Krajský súd sa nestotožnil ani s argumentom žalobcu, že sa malo naňho vzťahovať
ustanovenie § 109 ods. 1 posledná veta zákona č. 131/2002 Z. z., nakoľko toto ustanovenia sa
vzťahuje na študentov, ktorí boli prijatí a študovali pred účinnosťou zákona č. 131/2002 Z. z., t.j. pred 1. aprílom 2002. Žalobca bol na vysokú školu prijatý dňa 7. júna 2002. Na žalobcu sa
nemôže vzťahovať ani výnimka ustanovená v § 113a ods. 9 citovaného zákona, pretože
žalobca kumulatívne nesplnil podmienky „bol prijatý a nezapísal sa na štúdium“
pred 1. septembrom 2007 aj po tomto termíne. Žalobca bol po 1. septembri 2007 zapísaný
do posledného šiesteho ročníka – do nadštandardnej dĺžky štúdia. Ustanovenie § 113a ods. 9
chráni študentov, ktorí ukončili štúdium pred 1. septembrom 2007, pred dôsledkami novej
právnej úpravy a zbavuje ich povinnosti doplatiť školné za prípadné paralelné, súbežné alebo
následné štúdium.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok krajského súdu zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, alebo rozsudok krajského súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie; uplatnil si náhradu trov konania vo výške 753,46 €.
Podľa jeho názoru v ustanovení § 109 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. je jednoznačne
uvedené, že študenti odborov zriadených podľa predchádzajúcich predpisov dokončia štúdium
podľa predchádzajúcich predpisov. Nie je smerodajné, kedy bol študent na takýto odbor
prijatý, ale ide o to, či študijný odbor bol zriadený podľa zákona č. 172/1990 Zb. alebo podľa zákona č. 131/2002 Z. z. žalobca sa prihlásil na prijímacie konanie v odbore „Financie,
bankovníctvo a investovanie“ do konca februára 2002, teda ešte pred účinnosťou zákona
č. 131/2002 Z. z.; v čase prijatia žalobcu na štúdium na Fakulte financií UMB neexistoval
študijný odbor zriadený podľa zákona č. 131/2002 Z. z. Podporne k tomu možno uviesť aj
ustanovenia zákona č. 131/2002 Z. z., ktorý pracuje s pojmami bakalárske, magisterské,
inžinierske a doktorský študijný program a nie študijný odbor. Zákon č. 131/2002 Z. z.
(okrem výnimky v § 53 ods. 3) nepozná možnosť zlúčiť tieto dva stupne do jedného
trvajúceho napríklad päť rokov ako pri žalobcovi. Dotiahnuté ad absurdum, sa žalobca síce
prihlásil na študijný odbor podľa zákona č. 172/1990 Zb., ale dňa 7. júna 2002 bol prijatý
na študijný program (nie odbor), ktorý v tom čase evidentne ešte neexistoval, pretože nemal
akreditáciu. Podľa žalobcu došlo k nezákonnej transformácii jeho štúdia na študijný program
podľa zákona č. 131/2002 Z. z., a to v priamom rozpore s jeho znením. Zákon č. 131/2002
Z. z. pamätal aj na odbory zriadené podľa zákona č. 172/1990 Zb. a nikde neuvádza ich
automatickú premenu na nové študijné programy.
Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 341/09-40, ktorým bola Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky povinnosť zaoberať
sa výkladom § 113a ods. 9 zákona č. 131/2002 Z. z. Krajský súd podľa žalobcu vôbec
neodôvodnil, prečo sa na žalobcu nevzťahuje táto výnimka a chýba akákoľvek logická a právna úvaha, ktorá by bola v súlade s uvedeným názorom ústavného súdu, a citácia
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu. Podľa žalobcu je rozsudok krajského súdu v tejto
časti nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť. Žalobca v odôvodnení citoval dôvodovú správu
k zákonu č. 363/2007 Z. z., ktorým bolo zavedené ustanovenie § 113a. Podľa žalobcu
požiadavka „nebol prijatý a nezapísali sa“ na štúdium je kumulatívna, pričom krajský súd
pracuje so znením „boli prijatý a nezapísali sa na štúdium“, čo je v rozpore so znením zákona.
Žalobca ďalej uviedol, že krajský súd si zjavne odporuje, pretože ak sa žalobcu netýka
výnimka podľa § 113a ods. 9, nemôže sa naňho vzťahovať ani § 113a ods. 10, pričom
žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach opiera o § 92 zákona č. 131/2002 Z. z. Žalobca mal byť
posudzovaný podľa § 113a ods. 10 zákona č. 131/2002 Z. z. Tu podľa žalobcu nastal problém
v samotnom zákone. Ak by pripustil platnosť § 113a ods. 10, znamená to, že by bola
v platnosti výnimka podľa § 113a ods. 9 a to, že § 92 ods. 3 až ods. 8 zákona č. 131/2002 Z. z.
sa na žalobcu nevzťahuje. Ale práve v týchto ustanoveniach je uvedené, akým spôsobom sa má školné vypočítať. Teda žalobca je povinný zaplatiť školné, ale spôsob výpočtu ani výška
školného, ktorá by sa vzťahovala na žalobcu, nie je v zákone uvedená. Žalovaný však nemôže
určiť výšku školného bez opory v zákone a to aj v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Za nejednoznačný výklad zákona nenesie zodpovednosť žalobca a v prípade
potreby si žalovaný môže žiadať náhradu škody od štátu, resp. od národnej rady. Žalobca
namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s otázkou zákonnosti postupu žalovaného
pri určovaní výšky školeného. Ak nie je odstránená nezákonnosť určenia výšky školného,
ktorá bola určená neoprávnenou osobou (žalovaným), nemožno považovať za zákonné uložiť
povinnosť žalobcovi uhradiť školné pod sankciou vylúčenia zo školy. Krajský súd tiež
neuviedol, aká je štandardná dĺžka žalobcovho štúdia. Krajský súd nevykonal dokazovanie
štatútom UMB alebo fakulty, pretože by bolo zrejmé, že žalobca bol prijatý na Fakultu
financií UMB a nie na Ekonomickú fakultu UMB, s ktorou bola zlúčená až v roku 2005.
Žalobca namietal, že krajský súd rozhodol na základe neúplného administratívneho spisu.
Žalobca sa v závere odvolania ospravedlnil za asertívny tón odvolania, ale
neodbornosť a laxnosť, s akou súdy pristupujú k riešeniu problémov, ho nemohli nechať
chladným. Toto konanie je príkladom nepochopenia základných právnych princípov, čo by sa
na vyšších súdoch nemalo stávať. Keby súdy pristupovali k svojej otázke zodpovednejšie, aj
úrady a inštitúcie by si aspoň ten zákon, podľa ktorého sa majú riadiť, možno aj dôkladnejšie
prečítali.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok krajského
súdu potvrdiť. Uviedol, že prechodné ustanovenia § 109 zákona č. 131/2002 Z. z. upravujú
transformáciu študijných odborov, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona č. 131/2002 Z. z.
a ako prechodné ustanovenie rieši štúdium študentov vysokých škôl, ktorí v čase prijatia
a účinnosti zákona č. 131/2002 Z. z. boli študentmi vysokých škôl. Je logické, že takmer
všetky študijné odbory, na ktoré sa zapisovali študenti prijatí na štúdium v akademickom roku
2002/2003 vznikli pred účinnosťou zákona č. 131/2002 Z. z. a posledná veta § 109 ods. 1 len
určuje, že študenti študijných odborov zriadených podľa predchádzajúcich predpisov
a študenti doktorandského štúdia vo vedných odboroch alebo umeleckých odboroch
zriadených podľa predchádzajúcich predpisov dokončia štúdium podľa predchádzajúcich
predpisov. Aj študijný odbor „Financie, bankovníctvo a investovanie“ bol zriadený
pred účinnosťou zákona č. 131/2002 Z. z. a prechodné ustanovenie § 109 upravovalo podmienky štúdia študentov aj tohto študijného odboru. Avšak, žalobca ku dňu účinnosti
zákona č. 131/2002 Z. z. (t.j. k 1. aprílu 2002) nebol študentom Fakulty financií UMB, bol len
uchádzačom o štúdium. Uchádzač sa stáva študentom vysokej školy až dňom zápisu
na štúdium – v žalobcovom prípade až po účinnosti zákona č. 131/2002 Z. z. Žalovaný sa
nestotožnil s názorom žalobcu, že nie je dôležité, kedy bol žalobca na štúdium prijatý, ale
na aký študijný odbor bol prijatý. Zákon č. 131/2002 Z. z. pozná aj pojem „študijný odbor“
(§ 50) aj pojem „študijný program“ (§ 51). Akékoľvek iné invektívy zo strany žalobcu
žalovaný považuje za nedôstojné.
Žalovaný ďalej uviedol, že spochybňovanie legitímnosti študijného programu, ktorý
žalobca vyštudoval, je zároveň spochybňovaním legitímnosti jeho dosiahnutého vzdelania.
Štúdium na UMB si žalobca zvolil sám a dobrovoľne, na tejto univerzite ukončil štúdium
na dvoch fakultách – právnickej a ekonomickej; žalobca uhradil určenú výšku školného
za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia. Pričom štandardná dĺžka štúdia je upravená v § 52
a § 53 zákona č. 131/2002 Z. z. Žalobca študoval príslušný študijný program na EF UMB
(predtým Fakulta financií UMB) šesť rokov, prekročil teda štandardnú dĺžku štúdia na EF
UMB. Žalobca ukončil štúdium na Právnickej fakulte UMB ešte pred účinnosťou zákona
č. 363/2007 Z. z. Žalovaný zdôraznil, že platenie školného je jednou z povinností študenta,
ktorú mu určuje priamo zákon č. 131/2002 Z. z. Túto povinnosť by si mal študent, ktorého sa
povinnosť týka, splniť v prvom rade sám. Zo strany žalovaného neboli porušené základné
práva žalobcu, najmä nie jeho právo na vzdelanie. Žalobca mal právo skončiť svoje štúdium
v riadnom termíne, a to bez povinnosti platiť školné, rovnako ako ktorýkoľvek iný študent,
ktorý neprekročí štandardnú dĺžku štúdia. Keďže žalobca prekročil štandardnú dĺžku štúdia,
bol povinný zaplatiť školné za šiesty rok štúdia určené žalovaným.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá
veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku), s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk (§ 156 ods. 3
v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).
Podľa čl. 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na bezplatné
vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možností
spoločnosti aj na vysokých školách. Toto ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s čl. 51
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa možno domáhať práva podľa čl. 42 len
v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, teda v predmetnej právnej veci
podľa zákona č. 131/2002 Z. z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis žalovaného, zistil, že žalobca bol rozhodnutím dekana Fakulty financií
Univerzity Mateja Bela č. 1572/2002 zo 7. júna 2002 prijatý na štúdium na vysokej škole
v akademickom roku 2002/2003 formou denného štúdia v odbore „Financie, bankovníctvo
a investovanie“, a to podľa ustanovenia § 58 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z. z. Žalobca bol
imatrikulovaný na Fakulte financií Univerzity Mateja Bela v študijnom odbore Financie,
bankovníctvo a investovanie (imatrikulačný list č. FBI/18/1/2002 z 15. novembra 2002).
Žalobca študoval na vysokej škole v uvedenom študijnom odbore v akademických rokoch
2002/2003, 2003/2004 (od 16. februára 2004 do 30. júna 2004 žalobca na základe súhlasu
dekana č. ŠO 69/2004 z 10. februára 2004 študoval podľa individuálneho študijného plánu;
žalobca mal na základe ďalšieho súhlasu dekana č. 1844/2004 z 15. júna 2004 predĺžené
obdobie pre hodnotenie známkou za uvedený akademický rok do 31. augusta 2004), 2004/2005, 2005/2006, 2006/2007 (od 1. apríla 2007 do 31. augusta 2007 žalobca na základe
súhlasu prodekana pre pedagogickú činnosť č. 66/ŠO z 27. marca 2007 študoval podľa
individuálneho študijného plánu) a 2007/2008, teda celkovo šesť rokov.
Dekanka Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela listom č. 414/ŠO z 23. októbra
2007 určila žalobcovi výšku školného v akademickom roku 2007/2008 z dôvodu prekročenia
štandardnej dĺžky štúdia študijného programu podľa § 53 ods. 3 o dobu jeden rok.
Postupovala podľa Smernice č. 7/2006 UMB o výbere školného na Univerzite Mateja Bela
v akademickom roku 2007/2008 a § 92 ods. 4 a § 71 ods. 3 písm. b/ zákona č. 131/2002 Z. z.
Pokračovanie v štúdiu v akademickom roku 2007/2008 je podmienené preukázaním úhrady
školného hodnoverným spôsobom v zmysle § 92 ods. 4 a § 71 ods. 3 písm. b/ zákona
č. 131/2002 Z. z. je študent povinný uhradiť školné vysokej škole. Porušenie tejto povinnosti
bude považované za disciplinárny priestupok v zmysle § 72 zákona č. 131/2002 Z. z.
Rektorka Univerzity Mateja Bela rozhodla rozhodnutím č. Z 4109/2007 (spis 1880-
2007-SR) z 27. novembra 2007 tak, že potvrdila oznámenie dekanky Ekonomickej fakulty
UMB č. 414/ŠO z 23. októbra 2007 o určení výšky školného v akademickom roku 2007/2008
na tejto fakulte a žalobcovu žiadosť o preskúmanie tohto oznámenia zamietla.
Z oznámenia Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 2/2008-OK/sťaž.
z 28. apríla 2008 (na základe sťažnosti žalobcu na postup žalovaného) vyplýva, že Smernicu
č. 7/2006 o výbere školného na Univerzite Mateja Bela v akademickom roku 2007/2008
vydala verejná vysoká škola – Univerzita Mateja Bela – a nie jej organizačná zložka
Ekonomická fakulta. Verejná vysoká škola v súlade s § 11 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z.
v znení účinnom v čase vydania smernice v predpísanej lehote zverejnila školné a poplatky
spojené so štúdiom na nasledujúci akademický rok. Ministerstvo školstva Slovenskej
republiky poukázalo na § 92 ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z. a zdôraznilo, že žalobca študuje
päťročný študijný program šiesty rok, prekračuje teda štandardnú dĺžku štúdia. Okrem toho
žalobca je absolventom Právnickej fakulty UMB, ktorú súbežne študoval so štúdiom
na Ekonomickej fakulte UMB a denné magisterské štúdium na Právnickej fakulte UMB
ukončil štátnou záverečnou skúškou 28. mája 2007 – z toho vyplýva, že od 1. septembra 2002
na dvoch fakultách absolvoval desať rokov vysokoškolského štúdia a jedenásty rok ešte
študuje. Ustanovenia o povinnosti uhrádzať školné a poplatky spojené so štúdiom podľa § 92
zákona č. 131/2002 Z. z. sa vzťahujú na študentov, ktorí boli na štúdium prijatí po 1. apríli
2002 (§ 113 ods. 3 citovaného zákona), teda aj na žalobcu. Ministerstvo sa v oznámení
o vybavení sťažnosti venovalo aj disciplinárnemu konaniu žalobcu, ktoré je pre predmetnú
právnu vec irelevantné, preto na ňu Najvyšší súd Slovenskej republiky neodkazuje. V závere
Ministerstvo školstva vyhodnotilo sťažnosť žalobcu na činnosť žalovaného v zmysle zákona
č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach ako neopodstatnenú.
Univerzita Mateja Bela vydala 20. decembra 2006 Smernicu č. 7/2006 o výbere
školného na Univerzite Mateja Bela v akademickom roku 2007/2008 (v znení dodatkov),
ktorú schválila rektorka univerzity prof. PhDr. Beata Kosová, CSc., pričom maximálna suma
pre študentov, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky bola stanovená na 42.000,--Sk
(1394,14 €). Podľa dodatku č. 1/2007 z 5. februára 2007 k Smernici č. 7/2006 výšku školného
v študijných programoch uskutočňovaných na fakulte si určí fakulta osobitným predpisom.
Smernica bola vydaná v súlade s § 92 ods. 1 až ods. 3, ods. 11 zákona č. 131/2002 Z. z. a neboli ňou rozšírené zákonné povinnosti študenta platiť školné, pretože povinnosť platiť
školné je zakotvená v § 92 zákona č. 131/2002 Z. z. a Smernica bola vydaná na základe § 92
ods. 1 až ods. 3, ods. 11 zákona č. 131/2002 Z. z., čo je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a/
Ústavy Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že zloženie senátu Krajského súdu
v Banskej Bystrici, ktorý vo veci konal a rozhodol (JUDr. Milan Segeč, JUDr. Drahomíra
Mikulajová a Ľudovít Bradáč), je v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Ndzk 2/2008 zo dňa 17. apríla 2008. Podľa citovaného uznesenia
z konania vo veci neboli vylúčení sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. Milan
Segeč, JUDr. Drahomíra Mikulajová a Ľudovít Bradáč. Konanie o námietke zaujatosti voči
ostatným sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici (okrem iných aj voči JUDr. Jánovi
Škvarkovi, ako štvrtému členovi senátu 23S) bolo zastavené. Nedošlo preto k odňatiu žalobcu
a žalovaného ich zákonnému sudcovi, resp. senátu.
Ako bolo uvedené vyššie žalobca bol prijatý na štúdium na vysokej škole v akademickom roku 2002/2003 podľa ustanovenia § 58 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z. z. dňa
7. júna 2002. Jednoznačne a nepochybne sa naňho vzťahuje zákon č. 131/2002 Z. z. Študijný
odbor „Financie, bankovníctvo a investovanie“ bol zriadený pred účinnosťou zákona
č. 131/2002 Z. z. a prechodné ustanovenie § 109 upravovalo podmienky štúdia študentov aj
tohto študijného odboru. Avšak, žalobca ku dňu účinnosti zákona č. 131/2002 Z. z.
(t.j. k 1. aprílu 2002) nebol študentom Fakulty financií UMB, bol len uchádzačom o štúdium.
Uchádzač sa stáva študentom vysokej školy až dňom zápisu na štúdium – v žalobcovom
prípade až po účinnosti zákona č. 131/2002 Z. z.
Zákonodarca v prechodných ustanoveniach citovaného zákona - § 109 a nasl. – riešil
transformáciu existujúcich študijných odborov, tak aby po uplynutí zákonom stanovenej doby
bolo štúdium na všetkých vysokých školách na Slovensku jednotné. Transformácia študijných
odborov predstavuje jeden zo základných kameňov reformy vysokého školstva. Zákon
č. 131/2002 Z. z. dôsledne rozlišuje medzi študijnými odbormi a študijným programom.
Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. vysoké školy môžu
od akademického roka 2005/2006 prijímať študentov len na štúdium študijných programov podľa tohto zákona a uskutočňovaných na základe kreditového systému spĺňajúceho rámcové
usmernenie podľa § 62 ods. 4. V akademickom roku 2003/2004 a v akademickom roku
2004/2005 môžu vysoké školy prijímať študentov aj na štúdium študijných odborov
zriadených podľa predchádzajúcich predpisov, ak majú v nich právo konať štátne skúšky.
V akademickom roku 2003/2004 a v akademickom roku 2004/2005 môžu vysoké školy
a externé vzdelávacie inštitúcie prijímať študentov na doktorandské štúdium vo vedných
odboroch alebo v umeleckých odboroch zriadených podľa predchádzajúcich predpisov, ak
majú v nich právo konať dizertačné skúšky a obhajoby dizertačných prác a udeľovať
vedecko-akademické hodnosti alebo umelecko-akademické hodnosti. Študenti študijných
odborov zriadených podľa predchádzajúcich predpisov a študenti doktorandského štúdia
vo vedných odboroch alebo v umeleckých odboroch zriadených podľa predchádzajúcich
predpisov dokončia štúdium podľa predchádzajúcich predpisov.
Z uvedeného (ako aj z dôvodovej správy k zákonu č. 131/2002 Z. z.) vyplýva, že
na transformáciu vzdelávacích aktivít vrátane akreditácie nových študijných programov
a prechodu na kreditový systém zákon poskytuje vysokým školám lehotu do konca roku 2003,
pretože od akademického roka 2004/2005 budú môcť prijímať študentov len na štúdium
študijných odborov zriadených podľa tohto zákona. V prechodnom období, teda v akademických rokoch 2002/2003 a 2003/2004 budú môcť vysoké školy prijímať študentov
aj na štúdium študijných odborov zriadených podľa doterajších predpisov, ak majú v nich
právo konať štátne skúšky. Zákon ustanovil, že doteraz priznané práva pre tieto študijné
odbory zanikajú v termíne vychádzajúcom z ustanovenia, že v akademickom roku 2003/2004
bude možné naposledy prijať na štúdium týchto študijných odborov študentov. To konkrétne
znamená, že práva konať štátne skúšky v študijných odboroch bakalárskeho štúdia priznané
podľa doterajších predpisov do nadobudnutia účinnosti zákona č. 131/2002 Z. z. zanikajú
31. decembra 2008, práva konať štátne skúšky v študijných odboroch magisterského
a inžinierskeho štúdia, rigorózne skúšky a obhajoby rigoróznych prác zanikajú 31. decembra
2010, atď., ak z iných dôvodov nezanikli pred týmito dátumami. Zákon č. 131/2002 Z. z.
definitívne ukončil štúdium na neakreditovaných študijných odboroch a v akademickom roku
2002/2003 už nesmie vysoká školy na neakreditované študijné odbory prijímať študentov.
Študent podľa § 109 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., ktorý v akademickom roku
2002/2003 študoval v študijnom odbore zriadenom podľa doterajších predpisov, môže v tomto odbore študovať len za podmienky, že vysoká škola má právo v nich vykonávať
štátne skúšky (aj to len do 31. decembra 2008). Teda jediná podmienka, ktorú zákon kládol,
bola akreditácia študijného programu a zároveň určil lehotu, do kedy je platná akreditácia
študijných odborov zriadených podľa predchádzajúcich právnych predpisov.
V čase prijatia žalobcu na štúdium (7. júna 2002) bolo účinné znenie ustanovenia § 92
ods. 3, podľa ktorého študenti v študijnom programe prvého stupňa, v študijnom programe
druhého stupňa alebo v študijnom programe podľa § 53 ods. 3 (§ 2 ods. 5), ktorí neprekročili
štandardnú dĺžku štúdia (§ 51 ods. 4 písm. h/) ustanovenú pre študijný program, školné
neplatia. Z uvedeného vyplýva, že už v čase prijatia si mal byť žalobca vedomý, že ak
prekročí štandardnú dĺžku štúdia ustanovenú pre jeho študijný program, je povinný platiť
školné. Prekročenie štandardnej dĺžky štúdia musel v tom čase preukazovať napríklad
zdravotnými dôvodmi alebo inými vážnymi dôvodmi. Zákon č. 131/2002 Z. z. v období
do 31. augusta 2007 určoval platenie školného len v dvoch prípadoch (§ 92 ods. 3 až ods. 6
zákona č. 131/2002 Z. z.):
- prekročenie štandardnej dĺžky štúdia ustanovenej pre študijný program bez vážneho
dôvodu,
- štúdium cudzincov.
Iné poplatky ako školné (§ 92 ods. 7 až ods. 10 citovaného zákona) boli platené:
- uchádzačmi o štúdium v súvislosti s materiálnym zabezpečením prijímacieho konania,
- v súvislosti so zabezpečením rigorózneho konania a s obhajobou rigoróznej práce,
- za úkony spojené s vydaním diplomu o priznaní akademického titulu absolventom
magisterského štúdia, ktorí vykonali rigoróznu skúšku,
- za vydanie dokladov o štúdiu a podobne.
Štandardná dĺžka žalobcovho inžinierskeho študijného programu (resp. „študijného odboru“
podľa predchádzajúceho právneho predpisu) bola päť rokov. Žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal, prečo by mala byť štandardná dĺžka jeho inžinierskeho študijného programu
šesťročná (napríklad prostredníctvom povolenia ministerstva, vyjadrenia akreditačnej komisie
a podobne). V administratívnom spise sa nenachádza údaj o tom, že žalobcov inžiniersky
študijný program by mal trvať šesť rokov, práve naopak.
Žalobca v akademickom roku 2007/2008 študoval šiesty rok v inžinierskom študijnom
programe, teda o jeden rok prekročil štandardnú dĺžku štúdia ustanovenej pre tento študijný program, bol teda povinný zaplatiť školné podľa § 92 ods. 3, ods. 4 zákona č. 131/2002
účinného do 31. augusta 2007 ako aj podľa § 113a ods. 10 zákona č. 131/2002 Z. z. účinného
od 1. septembra 2007. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza obe zákonné ustanovenia
najmä z dôvodu prehľadnosti, teda aby bolo zrejmé, že povinnosť študenta platiť školné
v prípade prekročenia štandardnej dĺžky štúdia v študijnom programe existovala už v čase
prijatia žalobcu na vysokoškolské štúdium, a že táto povinnosť žalobcovi nezanikla ani
po účinnosti zákona č. 363/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z.
o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 363/2007 Z. z.), od 1. septembra
2007.
Zákon č. 363/2007 Z. z. v značnej miere rozšíril povinnosť študentov platiť školné
v porovnaní s právnym stavom účinným pred 1. septembrom 2007. Od 1. septembra 2007
naďalej zostala povinnosť platiť školné študentom, ktorí prekročili štandardnú dĺžku štúdia
(§ 92 ods. 4) a cudzincom (§ 92 ods. 9); okrem toho bolo od 1. septembra 2007 zavedené
ročné školné pre jednotlivé študijné programy, ktoré sa vzťahujú na konkrétny akademický rok, a to tak pre dennú ako aj externú formu štúdia. Takisto bola zavedená povinnosť
študenta, ktorý študuje súbežne v jednom akademickom roku dva alebo viac študijných
programov poskytovaných verejnou vysokou školou v tom istom stupni, platiť školné v druhom a ďalšom študijnom programe za štúdium v príslušnom akademickom roku (§ 92
ods. 5). Keďže sa mohol rozšíriť okruh platiacich študentov z už existujúcich študentov
(čo bol aj prípad žalobcu) zákonodarca upravil prechodné ustanovenia tak, aby bol v ich
prípade zachovaný princíp, že povinnosť uhradiť školné sa na nich vzťahuje až prekročením
štandardnej dĺžky štúdia. Inými slovami, študentom prijatým na štúdium pred 1. septembrom
2007 nevznikne ďalšia (nová) povinnosť platiť školné, než tomu bolo v čase ich prijatia
na štúdium na vysokú školu, teda pred 1. septembrom 2007. Žalobca bol prijatý
na vysokoškolské štúdium 7. júna 2002, teda pred 1. septembrom 2007 a v tomto čase
existovala povinnosť platiť školné len v prípade prekročenia štandardnej dĺžky štúdia
a v prípade cudzincov, preto ani žalobcovi nemohla vzniknúť povinnosť platiť školné z iných,
nových dôvodov, ktoré v čase jeho prijatia na štúdium neexistovali, ale len z dôvodu
prekročenia štandardnej dĺžky štúdia.
Zákonodarca na túto situáciu pamätal aj v prechodnom ustanovení § 113a zákona
č. 131/2002 Z. z. účinného od 1. septembra 2007. Podľa ods. 9 tohto ustanovenia sa
ustanovenia § 92 ods. 3 až 8 nevzťahujú na študentov prijatých na štúdium pred
1. septembrom 2007, ak v príslušnom stupni vysokoškolského vzdelávania neboli prijatí
a nezapísali sa na štúdium aj po tomto termíne. Z uvedeného vyplýva, že podmienky „neboli
prijatí a nezapísali sa“ musia byť splnené kumulatívne, čo je vyjadrené spojkou „a“, ktorú
z logického, systematického a teleologického hľadiska nemožno vykladať ako spojku
alternatívnu. Preto platí, že čo ak len jedna z týchto dvoch podmienok nie je splnená (teda či
už študent bol prijatý alebo sa zapísal na štúdium aj po 1. septembri 2007), vzťahujú sa naňho
ustanovenia § 92 ods. 3 až ods. 8 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení účinnom od 1. septembra
2007. Z dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu vyplýva, že má ísť o študenta, ktorý už
jeden študijný program študuje a zároveň bol prijatý a zapísaný od akademického roka
2007/2008 (rozhodnutie o prijatí bolo vydané pred účinnosťou tohto zákona) na štúdium
bakalárskeho študijného programu, pričom štandardné dĺžky oboch študijných programov sa
zrátavajú. Prekročením štandardnej dĺžky oboch štúdií vzniká študentovi povinnosť platiť
školné. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v tejto časti stotožnil so žalobcom, pretože
krajský súd nesprávne spájal pojmy „boli prijatí a nezapísali sa“, pričom správne a zákonne
malo byť „neboli prijatí a nezapísali sa“. Táto nesprávnosť však nemala za následok
nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu ako celku.
Štandardná dĺžka žalobcovho štúdia bola desať rokov (päť rokov v študijnom odbore
právo a päť rokov v študijnom odbore financie, bankovníctvo a investovanie); žalobca však
v akademickom roku 2007/2008 prekročil štandardnú dĺžku štúdia o jeden rok, pretože
v študijnom odbore financovanie, bankovníctvo a investovanie v akademickom roku
2007/2008 študoval šiesty rok.
Žalobca bol prijatý na študijný odbor „právo“ a „financie, bankovníctvo
a investovanie“ v roku 2002. Žalobca teda podľa § 113a ods. 9 začal študovať
pred 1. septembrom 2007 a nebol prijatý ani sa nezapísal na nový študijný program
v akademickom roku 2007/2008, preto sa naňho § 92 ods. 3 až ods. 8 zákona č. 131/2002
Z. z. nevzťahuje. Zákonodarca však pamätal aj na túto situáciu a v ustanovení § 113a ods. 10
zákona č. 131/2002 Z. z. zakotvil povinnosť študentom, na ktorých sa nevzťahuje § 92 ods. 3
až ods. 8 zákona č. 131/2002 Z. z. (teda študent podľa odseku 9), uhradiť verejnej vysokej škole alebo štátnej vysokej škole určené ročné školné za každý ďalší rok štúdia, ak študuje
študijný program dlhšie, ako je jeho štandardná dĺžka štúdia. Podľa Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v citovaných ustanoveniach nie je nič nelogické, práve naopak. Aby
nevznikla situácia, že určitá časť študentov, na ktorých by sa nevzťahovala povinnosť platiť
školné podľa § 92 ods. 3 až ods. 8 citovaného zákona, by študovala v študijných programoch
dlhšie ako je ustanovená štandardná dĺžka štúdia a zároveň by títo študenti neboli povinní
platiť školné pri prekročení štandardnej dĺžky štúdia, tak ako tomu bolo podľa ustanovenia
§ 92 ods. 3 až ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. augusta 2007,
zákonodarca uložil povinnosť platiť školné aj týmto študentom, ale len v prípade, že
prekročili štandardnú dĺžku štúdia. Žalovaný preto postupoval správne, keď žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť školné v akademickom roku 2007/2008 vo výške 10.500,--Sk (348,53 €),
aj keď zrejme omylom okrem ustanovení § 92 ods. 4, 71 ods. 3 písm. b/ zákona č. 131/2002
Z. z. účinného do 31. augusta 2007 neuviedol aj ustanovenie § 113a ods. 10 zákona
č. 131/2002 Z. z. účinného od 1. septembra 2007.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že právnu normu je potrebné vykladať systematicky, historickým, logickým a v neposlednom rade teleologickým
výkladom; žiadne zákonné ustanovenie nemožno vykladať izolované bez ostatných
ustanovení, či už ustanovení v konkrétnom paragrafe, oddiele alebo zákone. Nemožno z kontextu vytrhnúť poslednú vetu ustanovenia § 109 ods. 1 a nedať ju do súvisu
s predchádzajúcimi vetami citovaného ustanovenia. Takisto pri § 113a ods. 9, ods. 10 treba
prihliadnuť aj na ustanovenie § 66 ods. 3, ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. účinné
od 1. septembra 2007, keďže tak ustanovenie § 113a, ako aj § 66 ods. 3, ods. 4 a § 92 ods. 3
až ods. 8 citovaného zákona boli zavedené zákonom č. 363/2007 Z. z. a spája sa s nimi
rovnaký dátum účinnosti.
Vychádzajúc z uvedených skutočností Krajský súd v Banskej Bystrici nepochybil, keď
žalobu žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny potvrdil
podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď žalobca nemal v konaní úspech a žalovanému
náhrada trov konania neprináleží.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 30. mája 2012
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth