Najvyšší súd
2Sžo/45/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa
Milučkého v právnej veci žalobcu: BBC Five ABC, a.s., so sídlom v Bratislave, Námestie
SNP 15, IČO: 35 945 583, zastúpeného spoločnosťou B & S Legal, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 5, IČO: 35 929 049, za ktorú koná konateľ a advokát Mgr. Peter
Bartošík, proti žalovanému: Slovenský vodohospodársky podnik, š.p., Podnikové
riaditeľstvo Žilina, so sídlom v Žiline, Námestie gen. M. R. Štefánika 1, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. PzV-PR 2009/003 zo dňa 12. augusta 2009,
konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 196/2009-
130 zo dňa 20. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S 196/2009-151 zo dňa 7. júla 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S 196/2009-130 zo dňa 20. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 2S 196/2009-151 zo dňa 7. júla 2011 p o t v r d z u j e.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 130,99 €
(jednostotridsať eur deväťdesiatdeväť centov) na účet jeho právneho zástupcu B & S Legal,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 5, vedený vo V. S.S. a. s., č. účtu X. v lehote
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 2S 196/2009-130 zo dňa
20. apríla 2011 podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku
zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
Slovenského vodohospodárskeho podniku, š.p., odštepný závod Bratislava (ďalej len
„prvostupňový správny orgán“) č. 8101106109 zo dňa 12. mája 2009 a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie; žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške
561,43 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný napadnutým rozhodnutím
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
č. 8101106109 zo dňa 12. mája 2009, ktorým bola podľa § 79 ods. 8 zákona č. 364/2004 Z. z.
o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (vodný zákon) (ďalej len „zákon č. 364/2004 Z. z.“) a § 7 ods. 3
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 755/2004 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška
neregulovaných platieb, výška poplatkov a podrobnosti súvisiace so spoplatňovaním užívania
vôd (ďalej len „nariadenie vlády č. 755/2004 Z. z.“), v súlade s nariadením vlády Slovenskej
republiky č. 367/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády č. 755/2004 Z. z.,
určená výška poplatkov pre rok 2009 za odbery podzemných vôd v celkovej výške 14.940 €
(predpokladaný odber 150.000 m3/poplatok za MJ vo výške 0,09960 €/m3); zároveň žalobcovi
určil tri splátky po 4.980 € v termínoch 30. júna 2009, 30. septembra 2009 a 31. decembra
2009.
Krajský súd v odôvodnení uviedol, že ustanovenia zákona č. 364/2004 Z. z.,
týkajúceho sa účelného, hospodárneho využívania podzemných vôd, vyjadrujú vôľu
zákonodarcu diferencovať spôsoby využívania podzemných vôd z hľadiska ich určenia
a osohu pre odberateľov. Vo všeobecnosti majú odberatelia povinnosť uhrádzať určenú
finančnú náhradu (poplatok) za odber podzemných vôd a vypúšťanie odpadových vôd
do povrchových vôd. Ustanovenie § 79 ods. 3 citovaného zákona určuje, pri akom účele
využitia sa povinnosť platiť poplatky za odbery podzemných vôd na ich odberateľov
nevzťahuje. Podľa § 79 ods. 3 písm. i/ zákona č. 364/2004 Z. z. je výnimkou z poplatkovej
povinnosti odber podzemných vôd na energetické využitie, ak sa následne vypúšťajú
do podzemných vôd, okrem odberov geotermálnych vôd. Krajský súd neprisvedčil argumentom žalovaného uvádzaným v preskúmavanom rozhodnutí, ktorých podkladom bolo
usmernenie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 3761/2006-5.1 zo dňa
13. apríla 2006 k výkladu § 6 ods. 2 písm. c/ nariadenia vlády č. 755/2004 Z. z. Príslušné
právne predpisy výslovne pojem „energetické využitie“ nedefinujú, preto je potrebné
vychádzať z ich pojmového a významového výkladu. Energia je miera všetkých foriem
pohybu hmoty. Základnými druhmi energie sú potencionálna, kinetická a vnútorná. Vnútorná
energia zahŕňa rôzne druhy energie súvisiace s časticovou stavbou hmoty. Energetickým
využitím podzemných vôd je proces, kedy medzi podzemnými vodami a okolím dochádza
k vzájomnému pôsobeniu, vplyvu a k výmene energie. V danom prípade za pomoci
odoberaných podzemných vôd dochádza k prijímaniu tepla a ďalším ochladzovaním
priestoru, čo je nepochybne procesom definovateľným ako energetické využitie.
Krajský súd ďalej uviedol, že žalovaným prezentovaný výklad § 79 ods. 3 písm. i/
zákona č. 364/2004 Z. z. nemôže byť správny ani z dôvodu, že v samotnom zákonnom
ustanovení sa výnimka z povinnosti platiť poplatky za odber podzemných vôd na energetické
využívanie nevzťahuje na odber geotermálnych vôd. Pokiaľ by energetickým využitím, ako
tvrdil žalovaný, bolo len získavanie tepelnej energie, nenastal by taký prípad predpokladaný
zákonodarcom, ktorý by bol od povinnosti platiť poplatky za odber podzemných vôd
na energetické využitie oslobodený. Podľa názoru krajského súdu správne orgány vec
nesprávne právne posúdili, čo malo za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť, konanie zastaviť a zaviazať žalobcu, aby žalovanému
uhradil trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia. Namietal, že krajský súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie krajského
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/, písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku). Namietal, že krajský súd nerozlišoval medzi dvoma
rozdielnymi pojmami: podzemné vody a geotermálne vody, resp. ich stotožňoval.
Geotermálna voda je jedným z druhov podzemných vôd a slúži na exploatáciu zemského tepla
z horninového prostredia; poukázal aj na zákonnú definíciu geotermálnych vôd (§ 3 ods. 3
zákona č. 364/2004 Z. z.). Nie všetky podzemné vody, ktoré vydávajú tepelnú energiu,
sú automaticky vody geotermálne. V rámci delenia podzemných vôd na jednotlivé druhy sú aj
podzemné vody, ktoré je možné využiť na energetické účely pri získavaní a odovzdávaní tepelnej energie a zároveň nejde o vody geotermálne. Žalovaný nesúhlasil s názorom
krajského súdu, že nemôže nastať prípad, že podzemná voda je využívaná na energetické
účely pre účely získania tepelnej energie a zároveň je oslobodená od poplatkov. V praxi totiž
existujú prípady, kedy odberateľ odoberá podzemnú vodu na energetické účely vykurovania
a je v zmysle § 79 ods. 3 písm. i/ zákona č. 364/2004 Z. z. oslobodený od poplatkov – ide
o tzv. tepelné čerpadlá využívané na vykurovanie, ktoré odoberú teplotu podzemnej vody, čím
dochádza k jej ochladeniu a do podzemných vôd sa vypúšťa ochladená. Základom tepelného
čerpadla je uzatvorený okruh naplnený chladivom, ktoré pri nízkej teplote mení svoje
skupenstvo na plynné. Pri takomto spôsobe vykurovania dochádza k využitiu
nízkopotenciálneho tepla z okolia (z vody, vzduchu, zeme, odpadového tepla). Privedené
teplo do výparníka spôsobuje vyparovanie chladiva, jeho nasávanie, stláčanie a vytláčanie
do kondenzátora pomocou kompresora. Práca na pohon kompresora sa premení na teplo,
ktoré sa pripočíta k teplu privedenému do výparníka a využije sa na vykurovanie. Využiteľné
teplo sa skladá z tepla, ktoré bolo zdroju tepla odobraté jeho ochladením, a tepla, ktoré sa
rovná pohonnej energii. Práve tento účel odberu podzemných vôd (pre tepelné čerpadlo
na vykurovanie) spĺňa podmienku na oslobodenie od spoplatnenia, ak sa využitá (ochladená)
podzemná voda následne vypúšťa do podzemných vôd; čo je prospešné pre životné prostredie. Žalovaný v priebehu správneho konania ani súdneho preskúmavacieho konania
nepoprel, že medzi podzemnou vodou, ktorú využíva žalobca, a jej okolím (prostredím
kancelárskej budovy žalobcu) dochádza k interakcii. Žalobca však podzemnú vodu odoberá
pre technológiu chladenia, kedy dochádza k opačnému javu – k odovzdaniu tepelnej energie
a k ohriatiu podzemnej vody. Zvýšenie teploty podzemných vôd má environmentálne
negatívny vplyv na ich kvalitu, nakoľko zvyšovaním teploty vznikajú v podzemných vodách
priaznivejšie podmienky pre rozpúšťanie solí obsiahnutých v horninovom prostredí, a tým sa
mení aj chemické zloženie podzemných vôd. Dôvody, prečo je za energetické využitie
považované len získavanie tepla, sú uvedené v usmernení Ministerstva životného prostredia
č. 3761/2006-5.1 zo dňa 13. apríla 2006 (ďalej len „usmernenie MŽP SR“). Krajský súd však
usmernenie MŽP nezohľadnil a v odôvodnení ani neuviedol argumenty, prečo tak urobil.
Žalovaný tiež namietal, že rozsudok krajského súdu je nezrozumiteľný
a nevykonateľný a považuje ho za arbitrárny. Krajský súd neodôvodnil, v čom videl
nelogickosť žalovaným poskytnutých odborných poznatkov. Krajský súd podľa názoru
žalovaného nerešpektoval systematickú súvislosť jednotlivých ustanovení zákona č. 364/2004 Z. z. a kontext určovania poplatkov. Poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010 (judikát č. 37/2010) a na rozhodnutie
Obvodného úradu životného prostredia č. ZPS/2008/07513/GEE/II/2328 zo dňa 28. októbra
2008.
Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok krajského
súdu potvrdiť a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania. Podľa názoru žalobcu krajský
súd zobral do úvahy usmernenie MŽP SR ako aj vyjadrenie žalovaného z 25. novembra 2009,
avšak nerozhodol v súlade s ich obsahom. Súd je povinný postupovať v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi – v predmetnej veci v súlade so zákonom č. 364/2004 Z. z.
Usmernenie ústredného orgánu štátnej správy však nemá všeobecnú záväznosť, preto nemôže
mať vplyv na právne posúdenie veci. Podľa žalobcu krajský súd rozlišoval medzi pojmami
podzemná voda a geotermálna voda. Poukázal na definíciu geotermálnej vody zakotvenú
v § 3 ods. 3 zákona č. 364/2004 Z. z. Preto podľa žalobcu nemôže platiť, že z pohľadu
citovaného zákona existuje nejaký iný druh podzemnej vody, ktorá slúži na exploatáciu
zemského tepla z horninového prostredia (ale iba v nejakom rozsahu) a zároveň nie je
geotermálnou vodou, ale je podzemnou vodou určenou na energetické využitie, lebo slúži na transport a exploatáciu zemského tepla iba v nejakom (menšom) rozsahu stanovenom
žalovaným. Žalobca považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu za súladné s ustanovením § 157 Občianskeho súdneho poriadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 250ja ods. 2 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku s tým, že termín verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky aj na jeho internetovej stránke www.nsud.sk minimálne päť dní pred vyhlásením
rozsudku (§ 156 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).
Najvyšší súd Slovenskej republiky zo súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis žalovaného, zistil, že žalobca podal 15. januára 2009 Poplatkové
oznámenie o výške poplatkov za odbery podzemných vôd na rok 2009, v ktorom uviedol predpokladaný odber geotermálnych vôd a iných podzemných vôd na energetické využitie
vo výške 150.000 m3/rok.
Po uskutočnení miestneho zisťovania dňa 27. februára 2009 Slovenský
vodohospodársky podnik, š.p., odštepný závod Bratislava, dňa 12. mája 2009 rozhodol
rozhodnutím č. 8101106109 podľa § 76 ods. 8 zákona č. 364/2004 Z. z. a § 7 ods. 3
nariadenia vlády č. 755/2004 Z. z. o určení výšky poplatkov pre rok 2009 za odbery
podzemných vôd v celkovej výške 14.940 € v troch splátkach. Dôvodom bolo zistenie, že
žalobca využíva odoberanú podzemnú vodu pre technológiu chladenia, fontány a závlahovú
vodu; odoberaná voda je meraná vodomermi pre všetky účely použitia bez osobitného
merania podľa účelu ich využitia (na chladenie priestorov budovy žalobcu, fontány
a zavlažovanie). Ak sa podzemné vody odoberajú na viac účelov použitia a jednotlivé odbery
sa osobitne nemerajú určeným meradlom, použije sa najvyššia sadzba 0,0996 €/m3, tak ako to
vyplýva z § 6 ods. 3, § 6 ods. 2 písm. d/ nariadenia vlády č. 755/2004 Z. z. Vychádzal tiež
z usmernenia MŽP SR k výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 písm. c/ nariadenia vlády č. 755/2004
Z. z.
Žalobca v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu okrem iného
uviedol, že 20. apríla 2009 boli v jeho budove nainštalované a zaplombované tri nové
vodomery, ktoré osobitne merajú množstvo podzemnej vody využívanej na závlahy, fontány
a energetické využitie.
Žalovaný po uskutočnení miestneho zisťovania 8. júla 2009 vydal dňa 12. augusta
2009 rozhodnutie č. PzV-PR 2009/003, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové
správne rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozšíril dôvody vyrubenia poplatku za odber
podzemných vôd na rok 2009 o skutočnosť, že energetickým využitím podzemných vôd sa
rozumie len získavanie tepelnej energie z podzemných vôd (tepelné kúrenie v objektoch), nie
odovzdávanie tepelnej energie podzemným vodám (chladenie objektov).
Obvodný úrad životného prostredia v Bratislave rozhodnutím
č. ZPS/2008/07513/GEE/II/2328 zo dňa 28. októbra 2008 žalobcovi podľa § 21 ods. 1
písm. b/ bod 1 zákona č. 364/2004 Z. z. povolil odber podzemných vôd z troch čerpacích
studní à 25 l/s v celkovom množstve max. 75 l/s pre technológiu chladenia, fontány a závlahovú vodu v komplexe na Plynárenskej ulici 7 v Bratislave; zároveň mu podľa § 21
ods. 1 písm. c/ citovaného zákona povolil vypúšťať odpadové vody (zmenená teplota)
zo vsakovacích studní v max. množstvách uvedených pri odbere (podmienkou povolenia
na vypúšťanie bola teplota odpadových vôd z technológie chladenia na vstupe do vsakovacích
studní neprevyšujúca 25oC a pravidelná kontrola fyzikálnych vlastností vody – teplota – a jej
kvality Slovenským vodohospodárskym podnikom, š.p., odštepný závod Bratislava).
Zákon č. 364/2004 Z. z. vytvára podmienky (okrem iných) na všestrannú ochranu vôd
vrátane vodných ekosystémov a od vôd priamo závislých ekosystémov v krajine, zachovanie
alebo zlepšovanie stavu vôd, účelné, hospodárne a trvalo udržateľné využívanie vôd,
a upravuje práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb k vodám
a nehnuteľnostiam, ktoré s nimi súvisia pri ich ochrane, účelnom a hospodárnom využívaní,
ďalej zakotvuje oprávnenia a povinnosti orgánov štátnej vodnej správy a zodpovednosť
za porušenie povinností podľa tohto zákona (§ 1 ods. 1 písm. a/ až písm. c/, ods. 2 citovaného
zákona).
Podzemné vody zákonodarca definoval v ustanovení § 3 ods. 3 prvej vete citovaného
zákona ako všetky vody nachádzajúce sa pod povrchom zeme v pásme nasýtenia a v bezprostrednom kontakte s pôdou alebo s pôdnym podložím; za podzemné vody sa
považujú aj geotermálne vody, ktoré slúžia ako médium na akumuláciu, transport
a exploatáciu zemského tepla z horninového prostredia. Primárnym využitím podzemných
vôd je zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou a na účely, na ktoré je použitie pitnej vody
ustanovené osobitným predpisom; iné použitie podzemných vôd je možné iba pri zachovaní
ich prednostného určenia (§ 3 ods. 4 citovaného zákona). Pojem podzemných vôd je preto
širší ako pojem geotermálnych vôd. Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že
geotermálna voda je jednou z podzemných vôd; geotermálna voda na rozdiel od ostatných
podzemných vôd je definične vyčlenená z definície podzemných vôd. Zákonodarca rozlišuje
medzi geotermálnou vodou odovzdávajúcou teplo (ktorá teplo neprijíma) a podzemnou
vodou, ktorá nemusí slúžiť výlučne na odovzdanie tepla, ale napríklad aj na prijatie tepla.
Zákon potom odlišne upravuje režim geotermálnych vôd a ostatných podzemných vôd.
Povinnosť odberateľa podzemných vôd platiť poplatky za ich odber a za vypúšťanie
odpadových vôd do povrchových vôd je upravená v ustanovení § 79 zákona č. 364/2004 Z. z. Poplatky za odbery podzemných vôd je povinný platiť ten, kto odoberá podzemné vody
v množstve presahujúcom 15.000 m3 za kalendárny rok alebo 1250 m3 za mesiac. Táto
povinnosť sa však nevzťahuje na odbery podzemných vôd pri odberoch na účely
energetického využitia, ak sa následne vypúšťajú do podzemných vôd, okrem odberov
geotermálnych vôd (§ 79 ods. 3 písm. i/ zákona č. 364/2004 Z. z.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky zistil, že ustanovenie § 79 ods. 3 písm. i/ zákona č. 364/2004 Z. z. bolo zavedené
zákonom č. 230/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 2005, a to článkom II bodom 31 tohto
zákona. Zákonodarca však k článku II zákona č. 230/2005 Z. z. dôvodovú správu neposkytol,
resp. nevytvoril, nenachádza sa ani v spoločnej Česko-slovenskej digitálnej parlamentnej
knižnici (http://www.nrsr.sk/dl/; www.nrsr.sk); je vytvorená len dôvodová správa
k čl. I zákona č. 230/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z.
o regulácii v sieťových odvetviach. Nie je preto možné zistiť zámer zákonodarcu
so zavedením citovaného ustanovenia do zákona č. 364/2004 Z. z., ani čo rozumel
pod pojmom „energetické využitie“ podzemných vôd. Odvolací súd preto vychádzal
z teleologického, gramatického a systematického výkladu ustanovenia § 79 ods. 3 písm. i/
zákona č. 364/2004 Z. z.
Poplatky za odber geotermálnych vôd na účely energetického využitia podľa
ustanovenia § 79 ods. 3 písm. i/ zákona č. 364/2004 Z. z., aj keď sa následne geotermálna
voda vypúšťa do podzemných vôd, sa platia vždy. Výnimku tvoria ostatné podzemné vody
za kumulatívneho splnenia nasledovných zákonných podmienok:
1. nejde o geotermálnu vodu,
2. ide o odber podzemnej vody na energetické využitie,
3. následné vypúšťanie „použitej“ podzemnej vody do podzemných vôd.
V predmetnej veci k prvému bodu odvolací súd uvádza, že žalobca neodoberá
geotermálnu vodu, ale ostatnú podzemnú vodu, tak ako to vyplýva z rozhodnutia Obvodného
úradu životného prostredia v Bratislave č. ZPS/2008/07513/GEE/II/2328 zo dňa 28. októbra
2008. Je splnená aj podmienky uvedená v treťom bode, teda že žalobca následne vypúšťa
„použitú“ podzemnú vodu do podzemných vôd. Uvedené dve skutočnosti nie sú medzi
účastníkmi konania sporné. V tejto súvislosti je však potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že
žalobcom „použitá“ podzemná voda je vypúšťaná naspäť do podzemných vôd teplejšia, ako je čerpaná (táto skutočnosť medzi účastníkmi tiež nie je sporná). Pri vypúšťaní použitej vody
naspäť do podzemných vôd už teda ide o odpadovú vodu, definovanú ako vodu použitú
v obytných, výrobných, poľnohospodárskych, zdravotníckych a iných stavbách
a zariadeniach alebo v dopravných prostriedkoch, pokiaľ má po použití zmenenú kvalitu
(zloženie alebo teplotu), ako aj priesakovú vodu zo skládok odpadov a odkalísk; odpadová
voda môže byť splašková, priemyselná a komunálna; za použitú vodu sa nepovažuje voda
vypúšťaná z rybochovných zariadení, rybníkov a vodných nádrží osobitne vhodných na chov
rýb (§ 2 písm. j/ zákona č. 364/2004 Z. z., rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia
v Bratislave č. ZPS/2008/07513/GEE/II/2328 zo dňa 28. októbra 2008). Žalobca vypúšťa
odpadovú vodu do podzemných vôd prostredníctvom vsakovacích studní. Zákon č. 364/2004
Z. z. však v ustanovení § 79 zaviedol poplatky za vypúšťanie odpadových vôd
do povrchových vôd, nie do podzemných vôd (povrchovými vodami sú vnútrozemské vody
okrem podzemných vôd, brakické vody a pobrežné vody; povrchové vody vo vzťahu
k chemickému stavu podľa § 4a ods. 6 výnimočne zahŕňajú aj výsostné vody; povrchovými
vodami sú aj vody, ktoré sa vyskytujú na území chránenom pred zaplavením pri povodni a ktoré nemôžu pri zvýšenom vodnom stave vo vodnom toku odtekať prirodzeným spôsobom -
§ 3 ods. 2 zákona č. 364/2004 Z. z.). Na druhej strane však ustanovenia § 17 ods. 1 písm. d/,
§ 21 ods. 1 písm. c/, § 36, § 37, § 62 ods. 2 písm. a/, § 66 ods. 6, § 74 ods. 1 písm. e/, § 77
ods. 1 písm. b/ zákona č. 364/2004 Z. z. rozlišujú medzi vypúšťaním odpadových vôd
do povrchových vôd a do podzemných vôd. Preto, ak by bolo úmyslom zákonodarcu zaviesť
poplatky za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd aj do podzemných vôd, bolo
by to expressis verbis uvedené v ustanovení § 79 citovaného zákona ako aj v ustanoveniach
nariadenia vlády č. 755/2004 Z. z., a to rovnakým spôsobom ako v ustanoveniach uvedených
v predchádzajúcej vete. Poplatkovú povinnosť (ako aj iné povinnosti) možno uložiť len
zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd;
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá priamo
zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
S prihliadnutím na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky preto správny orgán ani súd
nemôže vysloviť a založiť poplatkovú povinnosť žalobcu za vypúšťanie odpadových vôd
do podzemných vôd, ktoré neukladá zákon, medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 4 ústavy
ani nariadenie vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.
Spornou otázkou medzi účastníkmi konania teda zostáva posúdenie pojmu
„energetické využitie“ podzemnej vody. Ako krajský súd správne konštatoval, zákon
č. 364/2004 Z. z. ani nariadenie vlády č. 755/2004 Z. z. nedefinujú pojem energetické využitie
podzemnej vody. V ustanovení § 2 písm. ak) je definované len využívanie vody, ktorým sa
rozumie vykonávanie činností v rámci vodohospodárskych služieb a činností spojených
s akoukoľvek ľudskou činnosťou, ktoré majú významný dopad na stav vôd (legislatívnou
skratkou je ďalej len „nakladanie s vodami“, bližšie k tomu § 17 zákona); energetickou vodou
je voda odobratá na účely využitia jej hydroenergetického potenciálu (§ 2 písm. ai/ zákona
č. 364/2004 Z. z.). Pri absencii zákonnej definície je nevyhnutné vychádzať z gramatického,
logického, systematického a teleologického výkladu uvedeného pojmu. Pojem „energia“
je definovaný ako sila schopná vykonávať prácu; ako jedna z foriem hmoty; pojem
„energetika“ priemyselné odvetvie vyrábajúce energiu, najmä elektrickú – z neho potom
pojem „energetický“; pojem „využiť“ je definovaný ako použiť úplne pre svoju potrebu,
zužitkovať vo svoj prospech, synonymami sú slová použiť, užiť, upotrebiť, aplikovať (Krátky
slovník slovenského jazyka. 4., doplnené a upravené vydanie. Redigovali: J. Kačala –
M. Pisárčiková – M. Považaj. Bratislava: Veda 2003; Synonymický slovník slovenčiny. Tretie vydanie, Veda 2004). Slovník slovenského jazyka (Hlavný redaktor dr. Štefan Peciar, CSc.
Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1959) definuje pojem „energia“ ako
schopnosť hmoty vykonávať prácu aj ako mieru pohybu hmoty; pojem „energetika“ predstavuje náuku o využití rôznych druhov energie v technike a v hospodárstve, výrobu
rôznych druhov energie; pojem „využiť“ je chápaný ako použiť úplne pre svoju potrebu,
zužitkovať vo svoj prospech – z neho potom podstatné meno „využitie“.
Pod pojmom „energetické využitie“ teda možno rozumieť využitie, zužitkovanie
energetického potenciálu určitej hmoty (v tomto prípade podzemnej vody) v prospech
konkrétneho subjektu. V predmetnej veci potenciálom hmoty možno chápať teplo, resp.
tepelnú energiu podzemnej vody ako vnútornú energiu, ktorú teleso príjme alebo ju odovzdá
pri tepelnej výmene inému telesu, pričom teplo si vymieňajú iba telesá s rôznou teplotou.
Zákon č. 364/2004 Z. z. však v ustanovení § 79 ods. 3 písm. i/ nerozlišuje medzi
formami energetického využitia podzemnej vody, t.j. medzi odovzdaním a prijatím tepelnej
energie, ktorú má podzemná voda, inému telesu; jediným kritériom je, že sa musia následne
vypúšťať do podzemných vôd a že nejde o odber geotermálnej vody. Na druhej strane, zákonodarca vyčlenením geotermálnej vody (u ktorej sa predpokladá, že bude využívaná
na odovzdanie tepelnej energie inému telesu, teda že bude využívaná na vykurovanie)
z poplatkového oslobodenia určitým spôsobom rozlišuje medzi odovzdaním a prijatím
tepelnej energie, aj keď veľmi vágne a nejasne, pretože aj ostatná podzemná voda (nielen
geotermálna voda) môže byť využívaná na vykurovanie. Zákonodarca v uvedenom prípade
spôsobil nejasnosť právnej úpravy, ktorá však nemôže byť na ťarchu individuálneho subjektu.
Opätovne Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány (teda aj správne orgány a súdy) môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Keďže zákon v citovanom ustanovení nerozlišuje medzi jednotlivými účelmi energetického
využitia podzemných vôd (príjem alebo odovzdanie energie, resp. tepla), nie je to možné
rozlišovať ani v individuálnom správnom akte (rozhodnutí) orgánu verejnej správy. Zákon
č. 364/2004 Z. z. oslobodzuje subjekty od platenia poplatkov v prípade odberu podzemných
vôd na účely ich energetického využitia, za podmienky, že sa následne vypúšťajú
do podzemných vôd (s výnimkou odberov geotermálnych vôd), preto nie je na mieste ani
aplikácia nariadenia vlády č. 755/2004 Z. z., ktoré upravuje jednotlivé poplatky za odbery
povrchových, podzemných, geotermálnych vôd, vypúšťanie odpadových vôd.
Neobstojí preto argumentácia žalovaného, že po použití má voda vyššiu teplotu, a preto má byť vyrubený poplatok za odber podzemnej vody podľa § 79 ods. 3 písm. i/ zákona
č. 364/2004 Z. z., pretože už ide o odpadovú vodu, za ktorej vypustenie sa platí poplatok
podľa iného ustanovenia zákona č. 364/2004 Z. z., a to § 79 ods. 4. Podmienkou však je, aby
odpadová voda bola vypúšťaná do povrchových vôd a nie do podzemných vôd (bližšie k tomu
cit. ustanovenia § 2 písm. j/ zákona č. 364/2004 Z. z. a výklad uvedený vyššie).
V prípade posúdenia správnosti aplikácie Usmernenia MŽP SR Najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza, že usmernenie MŽP SR je interným právnym predpisom, nie je
všeobecne záväzné, nakoľko nebolo publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky,
nemôže o ňom platiť nevyvrátiteľná domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym
každému, koho sa týka (a contrario § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov). Interné predpisy orgánov verejnej správy smerujú
dovnútra daného systému verejnej správy. Zaväzujú len podriadené útvary, nie subjekty mimo
týchto útvarov, sú prejavom vôle nadriadených k podriadeným vo vzťahoch hierarchie jednotlivých útvarov. Krajský súd postupoval správne, keď usmernenie MŽP SR nezohľadnil.
Usmernenie MŽP SR nemožno chápať ako výklad ustanovenia § 79 ods. 3 písm. i/ zákona
č. 364/2004 Z. z., pretože ide o konkretizáciu, resp. založenie povinnosti platiť poplatky
za odber podzemných vôd, ktoré zákonodarca nepredpokladal a zákon neupravuje. Pričom
povinnosti, ako bolo uvedené vyššie, možno uložiť len zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd; medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb, alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Nariadenie vlády č. 755/2004 Z. z.
nemožno chápať ako nariadenie podľa čl. 120 ods. 2 ústavy (tzv. aproximačné nariadenie
vlády, ktoré je vláda oprávnená vydávať na vykonanie Európskej dohody o pridružení
uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej
a Slovenskou republikou na strane druhej a na vykonanie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7
ods. 2 ústavy), pretože ide o nariadenie vlády vydané podľa čl. 120 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky na vykonanie zákona a musí byť vydané v jeho medziach. Na základe uvedeného
a s dôrazom na preskúmavanie zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy
(teda preskúmavanie súladu postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy so zákonom a všeobecne záväznými právnymi predpismi vyššej právnej sily) ani Najvyšší súd Slovenskej
republiky neprihliadol na usmernenie MŽP SR.
Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodne s názorom prvostupňového súdu, žalovaný
správny orgán a prvostupňový správny orgán vec nesprávne právne posúdili, keď
nezohľadnili znenie ustanovení § 79 ods. 3 písm. i/ zákona č. 364/2004 Z. z., čl. 2 ods. 2
a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nevykladali ich vo vzájomnom kontexte. Postup
a rozhodnutie krajského súdu je preto po skutkovej a právnej stránke správne. Jeho
rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti, so všetkými pre vec dôležitými skutočnosťami
sa vysporiadal v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 196/2009-130 zo dňa 20. apríla 2011 v spojení
s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 196/2009-151 zo dňa 7. júla 2011
ako vecne správny (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške
130,99 €. Pri výpočte náhrady trov konania vychádzal z § 11 ods. 4, § 14, § 15 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Výška trov konania pozostáva z nasledovných úkonov právnej služby.
- vyjadrenie z 23. septembra 2011 k odvolaniu žalovaného – 123,58 € (§ 14 ods. 1
písm. b/ vyhlášky),
- režijný paušál za rok 2011 – 7,41 € (§ 15 písm. a/ vyhlášky).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, dňa 19. septembra 2012
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth