Najvyšší súd
2Sžo/38/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: RENDEZ, s.r.o., Haburská 49/4, Bratislava, IČO: 44 245 670, zastúpený: JUDr. Miroslav Kolář, advokát,
so sídlom AK v Pezinku, Holubyho 71, proti odporcovi: Mestská časť Bratislava –
Rača, Kubačova 21, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu
z 22. februára 2010, č.: 961/09/2395/2010/ŽPP r, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2011 č. k. 3Sp 25/2010-54, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 31. mája 2011 č. k. 3Sp 25/2010-54, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom z 31. mája 2011
č. k. 3Sp 25/2010-54 potvrdil podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) rozhodnutie odporcu z 22. februára 2010, č.: 61/09/2395/2010/ŽPP r, ktorým
odporca uložil navrhovateľovi pokutu vo výške 1.000 € za porušenie ustanovenia čl. 9 ods. 9
VZN Mestskej časti Bratislava – Rača č. 10/2008 o verejnej zeleni, ktorého sa mal dopustiť
tým, že v čase od 20. apríla 2009 do 3. júna 2009 nevykonával odbornú údržbu zelene, najmä
pravidelné kosenie zelených plôch nachádzajúcich sa na pozemku parc. č. X. o výmere 1.257
m² zapísaná na LV č. X. pre kat. úz. Bratislava – Rača, ktorého je navrhovateľ výlučným
vlastníkom. Zároveň navrhovateľovi krajský súd nepriznal náhradu trov konania
a zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 33 € do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd
z administratívneho spisu odporcu zistil, že 2. mája 2009 odporca vyzval navrhovateľa
ako vlastníka parc. č. X. nachádzajúcej sa v kat. úz. B. na plnenie povinností
vyplývajúcich z ust. § 6 VZN Hlavného mesta SR Bratislavy č. 8/1993 „O
starostlivosti o verejnú zeleň na území HLM SR Bratislavy“, ako aj na základe
ustanovenia čl. 9 VZN MČ Bratislava – Rača č. 10/2008 o verejnej zeleni
na vykonávanie odbornej údržby zelene, najmä pravidelné kosenie plôch s odkazom
na uplatnenie sankcie pre nedodržanie tejto povinnosti podľa § 9 VZN. Na vykonanie
nápravy bola navrhovateľovi poskytnutá 14. dňová lehota od doručenia tejto výzvy
s poukazom na to, že neudržiavaná zeleň jednak pôsobí nepriaznivo na celkovú estetickú úroveň uvedenej lokality, ale tiež zhoršuje vplyv alergénov na zdravotný stav
obyvateľov.
Uvedená výzva bola navrhovateľovi doručená 19. mája 2009. Následne
po uplynutí lehoty danej k náprave odporca 3. júna 2009 o 09.45 hod. vykonal kontrolnú
terénnu obhliadku stavu trávnatých plôch na predmetnej parcele vo vlastníctve
navrhovateľa, tak ako to osvedčuje zápis z tejto terénnej obhliadky obsiahnutý
v predloženom administratívnom spise a zistil, že jeho výzve vyhovené nebolo a náprava
stavu vykonaná nebola. Bolo zistené, že pozemok bol naďalej neošetrený, nepokosený,
s trávnatým porastom dosahujúcim výšku cca. 30 až 50 cm, o čom bola vykonaná aj
fotodokumentácia, ktorá je taktiež obsiahnutá v administratívnom spise odporcu
a s ktorou sa krajský súd v rámci preskúmavacieho konania na pojednávaní 17. mája
2011 i v prítomnosti účastníkov konania a svedka A. K. oboznámil.
Následne 28. septembra 2009 odporca vydal oznámenie o začatí konania
o správnom delikte voči navrhovateľovi a navrhovateľa vyzval, aby v lehote 7 dní
od doručenia oznámenia podal vo veci svoje stanovisko. Predmetné oznámenie bolo
navrhovateľovi doručené 2. októbra 2009, avšak ani na toto oznámenie navrhovateľ
nereagoval.
Následne potom odporca 22. februára 2010 vydal vo veci napadnuté rozhodnutie.
V rámci preskúmavacieho konania krajský súd okrem vykonania dôkazu, keď sa
jedná o vec plnej jurisdikcie, a to oboznámenia sa s CD vyhotoveného z kontrolnej
terénnej obhliadky nehnuteľnosti vo veci vypočul svedka A. K., nájomcu bytu
nachádzajúceho sa v obytnom dome v Bratislave na P., pred ktorým sa dotknutá parcela
nachádza (tiež pred vchodom č. 18 a 22). Jeho svedeckou výpoveďou bolo krajskému
súdu potvrdené, že predmetná parcela bola dlhodobo neudržiavaná, miestami tráva
dosahovala výšku až 1 m, a tým vytvárala podmienky šírenia hmyzu, komárov. Preto
sám z vlastného rozhodnutia po dobu dvoch až troch rokov zeleň udržiaval kosením.
Uvedený problém opakovanie riešili so správcom domu a žiadali o vykonanie nápravy.
Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu v kontexte
námietok uplatnených navrhovateľom v zákonnej 15. dňovej lehote, na ktoré môže súd
prihliadať a v intenciách vyššie citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že
opravnému prostriedku navrhovateľa nie je možné priznať úspech, a to z niekoľkých
dôvodov:
- ak navrhovateľ namietal predčasnosť vydania rozhodnutia
o spáchaní správneho deliktu a uloženia sankcie, ktorému malo predchádzať
nedostatočné dokazovanie, tak krajský súd sa s týmto názorom navrhovateľa nestotožnil,
naopak má za to, že odporca postupoval v danom prípade v súlade ako s VZN č. 10/2008
o verejnej zeleni, tiež podľa správneho poriadku, keď vo veci požiadal v zmysle
základných zásad správneho konania o súčinnosť navrhovateľa v zmysle podania svojho
stanoviska k zistenému stavu, avšak bezvýsledne, vo veci vykonal aj opakovanú terénnu
obhliadku pri zachovaní uplynutia lehoty na odstránenie nežiaduceho stavu
neudržiavaním zelene, vykonal fotodokumentáciu osvedčujúcu stav zelene na tejto
parcele; krajský súd nemal pochybnosť o tom, že stav trávnatého porastu na parcele bol
nevyhovujúci a tak ako uviedol odporca, znižuje estetickú úroveň miestnej lokality, ale
zároveň aj nepriaznivo a negatívne môže dopadať na zdravotný stav tam žijúcich
a prebývajúcich obyvateľov s ohľadom na šíriace sa alergény v dôsledku neudržiavania
porastu zelene, čo napokon na uvedené upozornil aj Regionálny úrad verejného
zdravotníctva Bratislava hlavné mesto naposledy listom z 8. júla 2009 vo svojom
stanovisku ku koseniu trávy na verejne prístupných priestranstvách;
- krajský súd sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa
a totiž, že v danom prípade sa nemá jednať o verejnú zeleň, keď ako už skôr
pred konajúcim správnym orgánom tak aj pred súdom za účasti zástupcov účastníkov
a tiež svedka A. K., osoby žijúcej v obytnej budove na P. od roku 1982, nemal
pochybnosti o tom, že sa predmetná parcela nachádza pred obytným domom, vchody
č. 18, 20 a 22 a táto s poukazom na čl. 3 ods. 2 písm. a/ predstavuje zeleň sídliskovú
a ako takú ju treba zaradiť pod verejnú zeleň;
- pokiaľ navrhovateľ vo svojom záverečnom vyjadrení k veci
doručenom krajskému súdu 30. mája 2011 uplatnil ako ďalšiu námietku nezákonnosti
rozhodnutia, tú, že toto bolo vydané v rozpore s ustanovením § 28 ods. 4 zák.
č. 377/1990 Zb. pre nedodržanie subjektívnej 2 mesačnej lehoty na jeho vydanie, potom
krajský súd s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o dôvod uplatnený
nad zákonnú 15. dňovú lehotu, i s poukazom na konštantnú judikatúru NS SR na túto
námietku nemohol prihliadať;
- pokiaľ ide o výrok rozhodnutia čo do výšky uloženej pokuty,
do tohto výroku osobitne navrhovateľ rozhodnutie nenamietal, avšak aj s týmto výrokom
by sa krajský súd stotožnil vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu tak, ako ich
ustálil odporca, osobitne s poukazom na nečinnosť navrhovateľa a škodlivosť následkov
správneho deliktu, dopad na možnosť zhoršenia zdravotného stavu obyvateľov žijúcich
v tomto obytnom území, ako aj s prihliadnutím na fakt, že horná hranica sankcie určená
zákonom dosahuje výšku 6.638 €.
Včas podaným odvolaním sa navrhovateľ domáhal, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko toto považoval
za nezákonné a nesprávne, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Okrem nedostatočne zisteného skutkového stavu namietal predovšetkým ten fakt, že
krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou uplynutia subjektívnej lehoty
na uloženie sankcie. Namietal, že rozhodnutie o udelení sankcie bolo vydané
v rozpore s ustanovením § 28 ods. 4 zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste
Slovenskej republiky Bratislave. Podľa jeho názoru je zrejmé, že o tom, kto sa „mal
porušenia dopustiť“ sa starosta dozvedel už počas vykonaného šetrenia od 20. apríla
2009 do 3. júna 2009, o čom svedčí aj Výzva na vykonanie nápravných opatrení
v starostlivosti o zeleň z 12. mája 2009 ním podpísaná. Najneskôr sa o tom mohol
dozvedieť 28. septembra 2009, kedy voči navrhovateľovi začalo konanie o správnom
delikte. K uloženiu pokuty napadnutým rozhodnutím však došlo až 22. februára
2010, t.j. až po viac ako štyroch mesiacoch po začatí správneho konania o správnom
delikte. Krajský súd sa s týmto tvrdením vysporiadal tak, že na vyššie uvedenú
námietku navrhovateľa neprihliadal z dôvodu, že v danom prípade išlo podľa neho
o dôvod uplatnený nad zákonnú 15. dňovú lehotu. Navrhovateľ bol toho názoru,
ktorý podoprel aj judikatúrou NS ČR, že neprihliadnutím na vyššie uvedené
prekludovanie možnosti uložiť sankciu a nesplnením tejto lehoty starostom
a následným uložením sankcie došlo k porušeniu zákonných a ústavných práv
navrhovateľa. Podľa jeho názoru súd nemôže svojím rozhodnutím potvrdiť
rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo vydané v rozpore zo zákonom a čl. 2
ods. 2 Ústavy SR.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu z 8. augusta 2011 na námietky
márneho uplynutia zákonnej lehoty na uloženie pokuty reagoval tým, že podľa jeho
názoru sa starosta dozvedel o tom, kto sa porušenia dopustil až podpísaním návrhu
na rozhodnutie, kedy bolo nepochybne preukázané, že VZN porušil navrhovateľ,
a preto bolo rozhodnutie vydané v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP
a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť, nakoľko krajský súd
rozhodoval vo veci, v ktorej nie je daná právomoc súdov.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
Podľa § 221 ods. 1 písm. a) OSP, odvolací súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
Podľa ods. 2 ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec
orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.
Podľa čl. 15 ods. 1 VZN odporcu č. 10/2008, právnickej osobe, alebo fyzickej osobe
oprávnenej na podnikanie, ktorá poruší toto nariadenie, môže starosta mestskej časti uložiť
pokutu podľa osobitného predpisu, ktorým je § 28 ods. 2 písm. b) zákona č. 377/1990 Zb.
o hlavnom meste SR Bratislave.
Podľa § 28 ods. 2 písm. b) zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej
republiky Bratislave, starosta môže uložiť právnickej osobe pokutu do 6.638 €, ak právnická
osoba poruší všeobecne záväzné nariadenie mestskej časti.
Podľa ods. 4, pokutu podľa odsekov 1 a 2 možno uložiť do 2 mesiacov odo dňa, kedy
sa primátor, resp. starosta dozvedel o tom, kto sa porušenia dopustil, najneskôr do jedného
roka od spáchania konania opodstatňujúceho uloženie pokuty. Pri ukladaní pokút sa postupuje
podľa všeobecných predpisov o správnom konaní.
Podľa § 29, ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na hlavné mesto
ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.
Podľa § 4 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) obec samostatne rozhoduje
a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré
ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona
nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba. Samosprávu obce
vykonávajú obyvatelia obce orgánmi obce, miestnym referendom, zhromaždením obyvateľov
obce.
Obec pri výkone samosprávy najmä vykonáva úkony súvisiace s riadnym
hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce...zabezpečuje verejnoprospešné
služby, najmä nakladanie s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom,
udržiavanie čistoty v obci, správu a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia,
zásobovanie vodou, odvádzanie odpadových vôd, nakladanie s odpadovými vodami zo žúmp
a miestnu verejnú dopravu..;
Ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o výkon prenesenej
pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce.
Na obec možno zákonom preniesť niektoré úlohy štátnej správy, ak je ich plnenie
týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie. Obec pri rozhodovaní o právach
a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb vo veciach preneseného výkonu štátnej správy koná podľa zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 5 ods. 1, 2
zákona o obecnom zriadení).
Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ak nie je v tomto alebo v inom
zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy
o správnom konaní.
Podľa § 81 ods. 1, proti rozhodnutiu o priestupku môže sa odvolať v plnom rozsahu
len obvinený z priestupku, a ak ide o mladistvého, v jeho prospech aj jeho zákonný zástupca
a orgán starostlivosti o dieťa.
Podľa § 83 ods. 2 návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom možno
podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku v správnom konaní.
Podľa ods. 5 pri preskúmavaní rozhodnutia o priestupku súdom sa postupuje podľa
osobitných predpisov (§ 244 a nasl. OSP).
Ako vyplýva z najnovšej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a v predmetnom prípade nemá najvyšší súd dôvod sa od tejto odchýliť (pozri uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2011, sp. zn. 6 Rks 9/2011 a z 10. októbra
2011, sp. zn. 5 Rks 2/2011, R 87 a 88/2012, ZS NS 5/2012), pri prejednávaní priestupku, aj
v konaní o správnom delikte, vystupuje obec v postavení správneho orgánu (nie
samosprávneho orgánu), takže má v konaní postavenie správneho orgánu pri prenesenom
výkone štátnej správy, čo vyplýva z ustanovení zákona o priestupkoch.
Konanie orgánov štátu v rozsahu zákona je ústavným príkazom obsiahnutým
v ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy. Uvedené ustanovenie súčasne určuje, že konanie orgánu štátu
v rozsahu zákona sa musí uskutočňovať aj "spôsobom, ktorý ustanoví zákon". Podobne ako
právomoci, tak aj spôsob konania orgánov štátu môže byť upravený len zákonom. Výklad
citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a osobitne slovného spojenia „v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ potvrdzuje, že ústavodarca predpokladal súbežné
(súčasné) splnenie oboch príkazov ústavných noriem v nej obsiahnutých. Príkazu ústavnej
normy obsiahnutej v ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy preto nezodpovedá konanie orgánu štátu
zákonom ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v rozsahu zákona.
Z uvedenej právnej úpravy teda vyplýva, že rozhodnutie obce o priestupku a o uložení
sankcie zaň, treba považovať za individuálny správny akt, vydaný v správnom konaní, ktorým
sa zasiahlo do práv a oprávnených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, ktorý
je preskúmateľný súdom v správnom súdnictve podľa ustanovení piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, a to vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v zákone o priestupkoch
v spojení s právnou úpravou správneho poriadku, až po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov na základe žaloby, postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.).
Uvedenou právnou úpravou prejavil zákonodarca svoju vôľu konať a rozhodnúť
vo veciach priestupkov urýchlene a hospodárne v správnom konaní s možnosťou súdneho
prieskumu správneho rozhodnutia až po právoplatnom skončení správneho konania. Táto
právna úprava zákonom ustanovuje obci v konaní o priestupkoch, postavenie správneho
orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy a súčasne vylučuje jej postavenie
samosprávneho orgánu.
O odvolaní proti rozhodnutiu obce (starostu obce, primátora obce) o priestupku
rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov, a tým je podľa zákona
č. 254/2007 Z. z. o zrušení krajských úradov, ktoré o odvolaní rozhodovali do 30. septembra
2007, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade rozhodnutia mestskej časti hlavného
mesta Bratislavy o priestupku, má odvolacie správne konanie prebiehať podľa § 81,
§ 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. a až právoplatné rozhodnutie odvolacieho
správneho orgánu je preskúmateľné súdom podľa druhej hlavy piatej časti OSP.
Odvolacím správnym orgánom v tejto veci je príslušný ústredný orgán štátnej správy
v zmysle § 51 a § 89 zákona č. 372/1990 Zb. a § 58 ods. 1 Správneho poriadku.
Krajský súd v Bratislave preto nebol príslušný konať a rozhodnúť o opravnom
prostriedku navrhovateľa.
Keďže išlo o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, pretože súdnemu
preskúmavaciemu konaniu malo predchádzať odvolacie konanie na príslušnom
ústrednom orgáne štátnej správy, bolo potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu
podľa § 221 ods. 1 písm. a) OSP v spojení s § 104 ods. 1 a § 246c OSP zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci však považoval za potrebné
vysloviť sa aj k právnemu záveru krajského súdu, ktorý sa odmietol zaoberať námietkou
navrhovateľa, že odporca vydal rozhodnutie po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty
uvedenej v § 28 ods. 4 zák. č. 377/1990 Zb. s poukazom na to, že táto bola uplatnená až
po uplynutí zákonnej 15. dňovej lehoty na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu
odporcu, keďže tento chybný záver považoval odvolací súd za otázku zásadného významu.
Posúdenie začatia plynutia prekluzívnej lehoty pre uloženie sankcie a vyslovenie
záveru, či správny orgán vydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote je pre posúdenie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu kľúčové.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že v zmysle ustálenej judikatúry musí súd prihliadať
k zániku zodpovednosti za správne delikty ex officio (z úradnej povinnosti) bez ohľadu
na skutočnosť, či zánik zodpovednosti za správny delikt v podanej žalobe, resp. opravnom
prostriedku na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného/odporcu,
žalobca/navrhovateľ namietal, alebo nie.
Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len,,Dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty
o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej len
„Odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“, napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976), trestanie za správne
delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb –
podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto
nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom
poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná
administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania
o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach
správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle
rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že
hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré
ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené
prirodzeno-právnymi princípmi.
Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej
právnej úprave a jej zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. Zároveň aj v správnom
trestaní je nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp legality
(zákonnosti), ktorý je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege - nulla poena
sine lege (žiadny trestný čin bez zákona - žiadny trest bez zákona), z ktorej taktiež vyplýva
neprípustnosť analógie v neprospech páchateľa, podobne ako princíp zákazu retroaktivity,
z ktorého vyplýva aj neprípustnosť výkladu právneho predpisu v neprospech páchateľa
v prípadoch umožňujúcich rozdielny výklad. Tento princíp je zakotvený aj v čl. 50 ods. 6
Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná ochrana sa týka nielen trestného konania,
ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych deliktoch. Podmienky trestnej
(aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať prostredníctvom
analógie.
Podľa názoru najvyššieho súdu, ktorý sa opiera aj o právny názor Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky, začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty je daný
okamžikom vedomosti o skutkových okolnostiach v takom rozsahu, ktorý umožní predbežné
právne zhodnotenia, že došlo k porušeniu zákona ako takého. Zistenie porušenia zákona ako
začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty pre uloženie sankcie za správny delikt
je potrebné spojiť s objektívnou skutočnosťou, kedy príslušný správny orgán dospel k záveru,
že je daný dôvodný predpoklad, že bol porušený zákon (mutatis mutandis S 2122 Sb. NSS
10/2010 s. 892, S 2207 Sb. NSS 3/2011 s. 200, rozsudky NS SR vo veciach sp. zn. 2 Sž
2/2011 z 30. januára 2012 a 2 Sž 32/2011 z 15. februára 2010).
Odvolací súd tiež dáva do pozornosti krajskému súdu, že v zmysle ustálenej judikatúry
najvyššieho súdu týkajúcej sa zásady jednotnosti správneho konania, o uložení pokút musí
byť rozhodnuté z dôvodu právnej istoty konečným a právoplatným rozhodnutím do uplynutia
stanovených lehôt.
Avšak, ako bolo uvedené vyššie, hlavným dôvodom zrušenia rozhodnutia
krajského súdu bol § 221 ods. 1 písm. a) OSP, preto bude povinnosťou krajského
súdu konanie zastaviť a vec po právoplatnosti postúpiť príslušnému ústrednému
orgánu štátnej správy na ďalšie konanie a rozhodnutie.
V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd aj o trovách tohto odvolacieho konania
v súlade s § 224 ods. 3 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 22. augusta 2012
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth